Možné svety pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Pôvodca pojmu
Ekvivalent pojmu
- Possible worlds (en-GB)
- Mögliche Welten (de)
- Mondes possibles (fr)
Explikácia pojmu
Možné svety je pôvodne filozofický termín odkazujúci na spôsob, akým by náš svet mohol byť usporiadaný (Allén 2012, 25). V logike a vo filozofii tvorí základ teórie sémantiky možných svetov, ktorá vychádza z predpokladu, že „aktuálny svet je obklopený nekonečným množstvom iných možných svetov“[1] (Bradley – Swartz 1979, 2; pokiaľ nie je uvedené inak, citáty prel. S. R.) tvorených entitami.[2] Táto téza, ktorá sa v literárnej vede stala teoretickým východiskom pre sémantiku fikčnosti, resp. skúmania špecifických rysov fikčného sveta literatúry, je v protiklade k sémantike jedného sveta.[3]
Pojem možné svety pochádza od nemeckého filozofa Gottfrieda W. Leibniza, ktorý sa o ňom zmienil v nábožensko-filozofickom zmysle v diele Theodicea (čes. 2004)[4] v roku 1710 na zdôraznenie svojej tézy, že náš svet, pôvodcom ktorého je Boh, je najlepší z možných svetov. Vo svojom uvažovaní sa dotýka pojmov nutnosti, slobody či predurčenia. Moderný význam pojmu, oslobodený od metafyzických predpokladov Leibnizovej filozofie, zaviedol do modálnej logiky americký filozof a logik Saul A. Kripke (1963, 83 – 94).[5] Ten chápe možné svety ako abstraktné konštrukty či hypotetické situácie tvoriace neaktualizovanú časť sveta v protiklade k jeho aktualizovanej časti (realite). Pôvodne filozofický termín odvodený od latinského slova „posse“ (byť schopný) implikuje tri aspekty možného (predstaviteľnosť, realizovateľnosť a nerealizovateľnosť) (Allén 2012, 15) a vyjadruje všeobecné označenie súboru modálnych a referenčných termínov používaných v logike a sémantike, ktorý zahŕňa pojmy nutnosti a možnosti, sveta, množiny svetov a vzájomných vzťahov medzi svetmi (Ronenová 2006, 13 – 14). Dané pojmy sa stali predmetom uvažovania ďalších vedných disciplín, najmä lingvistiky, literárnej vedy, teórie umenia či prírodných vied.[6] V literárnej vede sa pojem etabloval nielen na lepšie pochopenie fikčných svetov (Doležel, Thomas G. Pavel), ale aj na rozlíšenie literárnych druhov (Marie-Laure Ryan) či objasnenie procesu čítania (Umberto Eco) (Ronenová 2006, 18).
Rozpracovanie pojmového rámca možných svetov ako svetov, ktoré by mohli existovať, však prinieslo viacero odlišných perspektív v rámci samotnej filozofie a logiky, vzťahujúcich sa predovšetkým na mieru reálnosti a platnosť výpovedí o možných svetoch. Ruth Ronen v tomto zmysle uvádza tri základné názory: „modálny realizmus“, v ktorom sú všetky možné svety paralelné a existujúce (David Lewis), „umiernený realizmus“, ktorý predstavuje napr. koncepcia možných svetov ako abstraktných entít (Kripke), alebo aktualizmus, podľa ktorého sú možné svety zložkami sveta aktuálneho (Alvin Plantinga, Nicholas Rescher, Robert C. Stalnaker), a nakoniec „antirealistický názor“ spojený s odmietaním reálnosti a explanačnej sily pripisovanej možným svetom (Nelson Goodman) (Ronenová 2006, 30 – 33). Napriek značným rozdielom prístupu jednotlivých filozofov sú možné svety vo všeobecnosti nástrojom objasnenia vzťahov medzi svetmi.
Do teórie literatúry bol pojem možné svety zavedený na základe argumentu, že fikčné svety ako neaktualizované stavy vecí tvoria podmnožinu možných svetov (Ronenová 2006, 63). Následne bol rozpracovaný na pozadí vývinu vedných disciplín v 80. rokoch 20. storočia a súvisel s paralelne prebiehajúcou zmenou ich nazerania na niektoré zásadné oblasti výskumu. Na poli filozofie došlo k radikálnemu prehodnoteniu tradičného chápania niektorých kategórií, v prvom rade „pravdy“,[7] a vzťahov medzi svetom a jazykom.[8] Otázky referenčnej funkcie literatúry a fikčnosti (ontológia fikčných svetov a entít) vyvolali rovnako záujem literárnych teoretičiek a teoretikov, ktorí už nepovažovali fikčnosť za vlastnosť literárnych textov (tento názor zastávala napr. Kate Hämburger), ale za vlastnosť danú pragmaticky (kultúrnym kontextom) (Ronenová 2006, 27 – 29). Práve spomínané problematické otázky – logický status fikčných zobrazení, predovšetkým pravdivostná hodnota a referencia fikčných výrokov, ako aj ontologická povaha fikčných entít – tvoria jadro bádania sémantiky možných svetov a teórie fikčných svetov, ktorých východiská a ciele zodpovedajú ich špecifickým potrebám.
V súvislosti s pojmom možné svety je pertraktovaná problematika „možnosti“ a „nutnosti“. Kategória „možnosti“ sa v kontexte filozofickej logiky[9] vzťahuje na abstraktnú pravdepodobnosť výskytu, zatiaľ čo v oblasti literárnej teórie funguje v zmysle analógie s aktuálnym svetom. Možné svety sú považované za neaktuálne, rovnako ako fikčné svety, no na rozdiel od nich sú aktualizovateľné, resp. uskutočniteľné (Ronenová 2006, 63 – 64). Odlišný prístup k pojmom „nutnosť“ a „možnosť“ vo fikcii má vplyv aj na chápanie pojmu „medzisvetová identita“ (trans-world identity) týkajúceho sa identifikácie entít cez hranice svetov prostredníctvom vlastných mien a opisov.[10] Ďalšia kategória, „prístupnosť“, zase označuje spojenie medzi možnými svetmi, resp. medzi skutočným svetom a fikčnými svetmi (sémantická prístupnosť) (Doležel 2003, 34).
Pojem možných svetov v logickej sémantike predstavuje interpretačný model, ktorý sa dá využiť na vysvetlenie logických a jazykových javov. Mimo logického diskurzu však nie je aplikovateľný bez potrebných úprav, čo vysvetľuje skutočnosť, prečo sa interpretácie pojmu v rámci logiky, literárnej vedy a ostatných vedných disciplín značne líšia. Ronen (2006, 90) poukazuje na to, že možné svety v teórii fikčných svetov slúžia na pomenovanie konkrétnych literárnych javov. Podľa Bohumila Fořta (2016, 46) predstavujú špecifické štruktúry zložené z fikčných jednotlivín, ktoré možno v kontexte týchto svetov skúmať a interpretovať. Doležel (2003, 29) ich označuje pojmom „artefakty“.[11]
Koncept možných svetov ako model uvažovania o vzťahu fikcie a skutočnosti je aktuálny aj v súčasnom literárnovednom bádaní, ako naznačujú nedávne štúdie a publikácie, napr. La théorie littéraire des mondes possibles (Literárna teória fikčných svetov, 2010) francúzskej literárnej teoretičky Françoise Lavocat, a dokonca nadobúda širšie uplatnenie. Reflexie o možných svetoch v zborníku Les Mondes possibles au seuil du XXIe siècle (Možné svety na prahu 21. storočia, 2022) poukazujú na to, že táto problematika nie je spätá výlučne s literárnou praxou, ale čoraz častejšie implikuje aj iné formy fikcie, ako videohry, televízne seriály a pod.
Literatúra
Allén, Sture, ed. 1989. Possible Worlds in Humanities, Arts and Sciences. Berlin – New York: De Gruyter.
Allén, Sture, ed. 2012. Možné světy v humanitních vědách, v umění a v přírodních vědách. Prel. Lubomír Doležel. Praha: Academia.
Bradley, Raymond – Norman Swartz. 1979. Possible Worlds: An Introduction to Logic and Its Philosophy. Indianapolis: Hackett Publishing.
Buisson, Françoise – Pascale Peyraga, eds. 2022. Les mondes possibles au seuil du XXIe siècle: de la théorie littéraire à de nouvelles réalités. Paris: L’Harmattan.
Doležel, Lubomír. 2003. Heterocosmica. Fikce a možné světy. Prel. Lubomír Doležel. Praha: Univerzita Karlova v Praze.
Fořt, Bohumil. 2016. An Introduction to Fictional Worlds Theory. Frankfurt nad Mohanom – New York: Peter Lang.
Kripke, Saul A. 1963. „Semantical Considerations on Modal Logic.“ Acta Philosophica Fennica 16: 83 – 94.
Lavocate, Françoise, ed. 2010. La Théorie littéraire des mondes possibles. Paris: Éditions du C.N.R.S.
Leibniz, Gottfried W. 2004. Theodicea. Prel. Karel Šprunk. Praha: Oikoymenh.
Montalbetti, Christine. 2001. La fiction. Paris: Flammarion.
Ronen, Ruth. 1994. Possible Worlds in Literary Theory. Cambridge: Cambridge UP.
Ronenová, Ruth. 2006. Možné světy v teorii literatury. Prel. Miroslav Červenka. Brno: Host.
[1] „[...] our actual world is surrounded by an infinity of other possible worlds.“
[2] „[...] predmety existujú v iných možných svetoch, než je ten aktuálny a [...] vlastnosti sa vyskytujú v iných možných svetoch, než v tom aktuálnom“ (Bradley – Swartz 1979, 7 – 8). („[...] items exist in possible worlds other than the actual one, and [...] attributes are instanced in possible worlds other than the actual one.“)
[3] Rámec jedného sveta, v ktorom je jediným legitímnym univerzom diskurzu aktuálny svet, reprezentuje podľa Lubomíra Doležela (2003, 18 – 27) niekoľko teórií fikčnosti: Bertrand Russell teóriou „prázdnych svetov“ vyjadruje presvedčenie, že fikčné entity neexistujú; Gottlob Frege tézou o „čistom zmysle“ postuluje tvrdenie, že fikčné entity síce neexistujú, ale fikčné výrazy majú zmysel; Ferdinand de Saussure pojmom „sebareferencia“ naznačuje, že o vytvorení vzťahu formy jazykového výrazu (signifiant) a významu (signifié) rozhoduje konvencia a zmysel výpovede v konečnom dôsledku nezávisí od referencie, ale od formálnej štruktúry označujúceho; podľa „mimetických teórií“ fungujú fikčné entity ako skutočné prototypy, zatiaľ čo podľa „formálnych a pragmatických teórií“ (napr. u Kendalla Waltona) treba fikčnosť vnímať v kontexte teórie rečových aktov.
[4] V diele pôvodne napísanom po francúzsky (Essais de théodicée ou sur la bonté de Dieu, la liberté de l‘homme et l’origine du mal, 1710) Leibniz uvažuje o prítomnosti zla vo svete a o (ne)prítomnosti Boha (Montalbetti 2001, 77 – 80).
[5] Kripke položil v 60. rokoch 20. storočia základy súčasnej sémantiky možných svetov. Ďalšími vplyvnými teoretikmi možných svetov v danom období boli Rudolf Carnap, Jaak Hintikka či Stig Kanger (Allén 2012, 115).
[6] Interdisciplinárna aplikácia pojmu je predmetom publikácie Possible Worlds in Humanities, Arts and Sciences, (1989; Možné světy v humanitních vědách, v umění a v přírodních vědách, čes. 2012), ktorá vzišla z Nobelovho sympózia 65 v roku 1986.
[7] „Korešpondenčnú teóriu pravdivosti“ (napr. u Russella), založenú na predstave, že pravdivosť výpovede je daná vzťahom mimojazykového stavu vecí a jazykovým výrazom, nahradila „pragmatická teória pravdivosti“ (naznačili ju Keith Donellan, Daniel A. Putman, Kripke). Tá vychádza z tézy, že pravda výpovede nie je daná, ale do značnej miery závisí od kontextu použitia (Ronenová 2006, 47 – 48).
[8] Filozofická tradícia vylučovala fikciu zo svojho uvažovania. Keďže sa na ňu nevzťahovala problematika pravdivosti, bola jej odopretá aj možnosť odkazovať na aktuálny svet. Vo filozofii priniesla zmenu nová teória odkazovania, ktorá oproti tradičnému chápaniu priznáva denotovanej entite možnosť denotácie, aj keď sa nezachováva úplná zhoda s jej možnými aktualizáciami (Ronenová 2006, 55).
[9] Kategórie „nutnosti“ a „možnosti“ vychádzajú z predpokladu, že výrok, ktorý je pravdivý vo všetkých možných svetoch, je nutne pravdivý, zatiaľ čo výrok pravdivý len v niektorých svetoch je pravdepodobne pravdivý (Fořt 2016, 31).
[10] Kripke poukázal na to, že vlastné mená sú rigidné designátory, ak vo všetkých možných svetoch referujú na ten istý predmet (Kripke 1980, 48). Za designátory, aj keď nie rigidné, považuje aj deskripcie.
[11] K definíciám pojmu v jednotlivých disciplínach por. Doležel (2003, 29). Vo fikcii ich Doležel charakterizuje nasledovne: „Možné světy fikce jsou artefakty vytvořené estetickými činnostmi – básnictvím a hudbou, mytologií a vyprávěčstvím, malířstvím a sochářstvím, divadlem a baletem, filmem a televizí apod. Protože jsou tyto světy vytvořeny znakovými systémy – jazykem, barvami, tvary, tóny, herectvím a tak dále – jsme oprávněni nazývat je znakové předměty.“