Dejiny literatúry pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Ekvivalent pojmu
- Literary historiography (en-GB)
- Literaturgeschichtsschreibung, Literaturgeschichte (de)
- Historiographie littéraire (fr)
Explikácia pojmu
Historiografia literatúry sa obvykle definuje ako 1. jedna z oblastí literárnej vedy, skúmajúca vývinové podoby literárneho procesu (od najstarších čias podnes), striedanie literárnych prúdov, škôl a smerov v imanentných zákonitostiach literárnej genézy i v širších spoločensko-historických a kultúrnych súvislostiach konkrétnej národnej/svetovej literatúry s ohľadom na jej špecifiká; 2. teoretické uvažovanie o predmete a metodologických aspektoch výskumu literárnych dejín v konvencii rozličných literárnovedných proveniencií na základe dobovej spoločenskej a vedeckej reflexie konkrétneho literárnohistorického materiálu.
Podoba literárnych dejín/historiografie závisí jednak od samotného predmetu odboru, skúmajúceho súvislosti nosných literárnych udalostí (významný umelecký čin, literárny prejav ako manifest umeleckého smeru, narodenie alebo vydanie diela významného spisovateľa a pod.), jednak je determinovaná spôsobom nazerania (metodológiou) literárnovedného vedca cez prizmu určitého východiskového bádateľského aspektu. Jednotlivé koncepty literárnych dejín sú do značnej miery výsledkom interakcie historika s dobovou filozofiou a ideológiou. Pozitivistický model literárnych dejín 19. storočia s ambíciou totality a komplexnosti poznania reaguje na osvietenský racionalizmus s jeho predstavou kauzálnych súvislostí, heglovský objektivizmus a dialektiku, ako aj romantický diskurz východiskového postavenia národnej kultúry (Tureček a kol. 2012; Haman – Tureček a kol. 2015). Objektivizujúce a biografické predstavy (Wilhelm Scherer) poznania rozbíjajú od konca 19. storočia teórie dejín ducha a vied o kultúre (Wilhelm Dilthey, Benedetto Croce) s vlastnou metodológiou, aplikovanou na kognitívne procesy, teóriu a dejiny literatúry. Od začiatku 20. storočia o metodologické kompetencie v oblasti literárnovednej historiografie zápasí marxistická literárna veda (sociologicko-nacionálny model dejín), v prvej polovici storočia sa k otázke dejín zásadným spôsobom vyjadruje štrukturalizmus s interpretáciou literárnych textov na pozadí historického kontextu (v českom a slovenskom prostredí predovšetkým Jan Mukařovský, Félix Vodička, neskôr Mikuláš Bakoš). Od 80. rokov sa polemika rozširuje o celé spektrum postštrukturalistických a postmodernistických tendencií (od postmarxistov, nasledovníkov Michela Foucaulta a New Historicism cez Jacquesa Derridu a Paula de Mana k emancipačným školám ako feminizmus a postkolonializmus, obhajujúcim (národnú, kultúrnu, individuálnu) identitu, práva menšín a ich požiadavky na vlastné literárne kánony a historiografické koncepcie). V metodológií literárnych dejín sa tak vyčleňujú dve základné tendencie, ktoré možno označiť ako 1. vnútrotextové (texto- resp. dielocentrické – Nünning 2006, 128) a 2. mimotextové (reflektujúce historický kontext vzniku diela a jeho dobovej recepcie).
Postmoderná literárna veda s tendenciou k metodologickej pluralite traktovania literárnych dejín smeruje ku kritickému prehodnocovaniu predošlých prístupov literárnohistorického uvažovania. Otázky, do akej miery sú dejiny len konštrukciou a interpretáciou historikov, sa v euroamerickej literárnej vede objavujú od druhej polovice 20. storočia (francúzska škola análov, americký New Historicism a i.). Z teoretického a metodologického hľadiska tieto úvahy spochybnili nielen relevantnosť písania literárnych dejín, ale aj samotný odbor historiografie.[1] Diskusie vedcov sa vyjadrujú o kríze literárnohistorického inštrumentária, vo všeobecnosti sa pociťuje skepsa vzhľadom na objektívne možnosti tvorby dejín literatúry na základe kauzálnych vzťahov medzi minulosťou a prítomnosťou (literárny proces), spochybňuje sa kontinuita (syntetizujúce historické žánre) a zásadný význam literárneho kánonu[2] ako kategórie historicky premenlivej. Vo všeobecnosti už nepostačuje odžitý monolitný model dejín, kanonizujúci vybraných autorov a diela klasickej literatúry.
Väčšina nových literárnohistorických koncepcií vystupuje proti tradičnému (lineárnemu, diachrónnemu) prístupu k literárnohistorickému materiálu v zaužívaných odborných žánroch (učebnice, príručky, akademické dejiny literatúry a pod.), kde prevažuje tzv. aditívny prístup (t. j. mechanické priraďovanie najhodnotnejších diel národných literatúr, najvýznamnejších autorov, období či smerov). Tento prístup je zároveň do istej miery axiologický, pretože zohľadňuje dôležitosť dobového kánonu, pričom určujúci princíp usporiadania udalostného materiálu je tu najčastejšie chronologický: historické medzníky alebo imanentné estetické zákonitosti literárneho procesu na pozadí duchovných prúdov a spoločensko-politickej orientácie daného kultúrneho priestoru.
Už viac než pred polstoročím francúzska historiografia, najmä škola análov, ktorá pokračovala novou históriou (La Nouvelle Histoire), odmietla chápanie dejín ako kontinuálneho sledu dejov a udalostí, občas prerušovaných vývinovou odchýlkou či zlomom (Vajdová 2007, 14 – 26). Historické medzníky, literárne prúdy a smery, výber najvýznamnejších autorov a diel tak v súčasnosti nie sú relevantným princípom postmoderných historiografických koncepcií, rovnako ani preferovanie mimoliterárnych (spoločensko-politických, ideologických, historických a i.) súvislostí literárneho diania konkrétneho kultúrneho prostredia. Východiskom literárnohistorickej práce by mala byť historikova reflexia, založená na relativizácii dejinného procesu a tvorby dejín ako autorskej konštrukcie či naratívneho modelu, a zvažovanie možností alternatívnych žánrov literárnych dejín.
Súčasná literárna veda poukazuje na existujúci problém, teda že tradičné koncepcie dejín nezodpovedajú súčasným potrebám literárnej a kultúrnej historiografie. Hľadanie novej metodologickej paradigmy literárnych dejín, teoretické uvažovanie o literárnohistorických konceptoch sa po roku 2000 opäť aktualizuje. S tvorbou nových, produktívnejších modelov spracovania literárnohistorického materiálu sa dnes najčastejšie spája postmoderná metóda diachrónnych rezov, teória „historických bodov, uzlov či siete“ (Zajac, 1993b). Ide o súčasnými vedcami preferovaný flexibilný model nelineárnych, tzv. problémových dejín literatúry, pohybujúcich sa naprieč historickými epochami, odhaľujúc tak stopy významných literárnych udalostí (premeny poetík a žánrov, tendencií a smerov, motívov a tém, kultúrnych mýtov a archetypov, vznik literárnych kánonov a pod.). Výhodou uvedených koncepcií je interaktivita, schopnosť obsiahnuť množstvo rôznorodých poznatkov a prepojiť ich na základe relevantných súvislostí v otvorenom, no zároveň vzájomne usporiadanom systéme (v praxi sú to predovšetkým encyklopedické práce, slovníkové heslá, ale aj čiastkové dejiny literatúry, literárnohistorické štúdie a monografie, zamerané na určitý problém). V uvedenej súvislosti dnes vedci skloňujú pojmy ako čas, priestor a kontext, prepisovanie dejín, dosah predošlých koncepcií a predstáv. Na tomto procese sa podieľa aj potreba historikov neustále vyhľadávať tie časové obdobia (literárne smery, prúdy, diela, osobnosti), ktoré sú v danom momente vnímané ako inšpiratívne a naliehavé, napríklad doteraz nepreskúmané, nedostatočne spracované či marginalizované etapy literárnej histórie (v období posledných desaťročí to bol intenzívny záujem o výskum literárnej moderny a avantgardy, integrácia emigrantskej tvorby do procesu dejín postkomunistických literatúr a pod.).
Moderná historiografia hľadá alternatívne stratégie a metódy výskumu dejín, pričom na pozadí jedného konceptu často vznikajú jeho viaceré podoby. Pri tvorbe konkrétneho projektu je potrebné uvedomiť si, že neexistuje univerzálny model literárnych dejín. Výsledok práce literárneho historika je vždy istým pokusom o rekonštrukciu literárneho procesu a jeho mimoliterárnych súvislostí, naratívnym konštruktom a kompromisom, poznačeným subjektivitou autora, kontextom doby a prostredia, z ktorého pochádza. Historik spravidla pristupuje k písaniu dejín cez prizmu vlastnej národnej literatúry a kultúry, jej aktuálnych potrieb (na dané „úskalia“ autori zvyčajne upozorňujú v úvode publikácie). Pri voľbe metodologickej koncepcie literárnych dejín je významnou kategóriou ich adresát, publikum, recipient, ktorému sú dejiny určené. Zvyčajne preto vo výsledku ide o viacúčelovú publikáciu s orientáciou na vedeckovýskumnú sféru, pedagogickú prax, prekladateľskú obec, kultúrne inštitúcie a vydavateľstvá, redakcie, ale aj médiá (internet) a pod., v neposlednom rade významnú úlohu zohrávajú ekonomické ukazovatele (vydavateľská a edičná situácia).
Krízu metodológie a skeptické postoje vedcov k tradičným postupom literárnej historiografie (aditívny a chronologický model literárnych dejín) by mohli prekonať nové koncepty, v súčasnosti predstavované viacerými nosnými modelmi:
1. Ambíciou kultúrnych (areálových) dejín je širší nadnárodný kontext, presahujúci priestor jednej národnej literatúry a kultúry (dejiny európskych a svetových literatúr). Ide o tvorbu kontextových dejín literatúry širšieho geografického priestoru, založených na vzťahu literárnych artefaktov, autorov či umeleckých tendencií s príbuzným spoločenským vývinom a kultúrno-historickým pohybom. Literatúra tak vo vymedzenom sociokultúrnom systéme zahŕňa dejiny spoločnosti, kultúry, recepcie a reflexie udalostí, opiera sa o sociálne dejiny a dejiny mentalít. Nezanedbateľný je však v tejto súvislosti aj opačný proces: pôsobenie literárnych diel na formovanie národného kultúrneho povedomia.
2. Metodológia porovnávacích (komparatívnych) dejín literatúry ako výmeny kultúrnych hodnôt je založená na genetických a kontaktových súvislostiach literárneho vývinu v rámci väčších celkov (skúmajúcich estetické modely, paradigmy a spôsoby ich prekonávania), skúma podoby literárneho kánonu v nadnárodnom priestore a čase, s týmto aspektom úzko súvisí otázka periodizácie literárneho procesu. Od tradičného skúmania typologických a genetických súvislostí zaznamenáva moderná komparatistika počas 20. storočia zásadný posun k výskumu nadnárodných celkov, medziliterárnych spoločenstiev (termín Dionýza Ďurišina) a k areálovým štúdiám (Ivo Pospíšil) a získava tak legitímne miesto na poli literárnovednej historiografie. Komparatívne dejiny literatúry prinášajú výzvy aj úskalia, vyžadujú si odborníkov, vzdelaných a fundovaných vo viacerých filológiách (jazykoch a literatúrach): „[...] aby sme mohli porovnávať, musíme v prvom rade poznať.“ Porovnávaním sa však môžeme dopracovať k vyššej miere zovšeobecnenia, pričom porovnávame prvky príbuzné alebo odlišné, v rámci literárneho procesu napríklad literárne spoločenstvá na základe jazykovej, kultúrnej, etnickej príbuznosti alebo, naopak, geografické oblasti, geopolitické celky (stredoeurópske literatúry, dejiny krajín bývalého východného bloku a pod.).
3. Dejiny literárnych kánonov sú skúmaním literatúry ako súčasti sociokultúrneho systému, literárneho procesu ako utvárania estetických konvencií. Ide o dobové, druhové a skupinové poetiky, kontext ich genézy a pôsobenia na literárnej scéne, výskum ich recepčného dosahu. Literárny kánon ako relatívna a historicky premenlivá kategória súvisí s rozličnými, nie vždy estetickými faktormi (ideológia, cenzúra a pod.). V centre utvárania literárnych kánonov stoja podmienky a okolnosti, za ktorých jednotlivé modely literárnej tvorby vznikajú (historický, spoločensko-politický či kultúrny kontext literárneho vývinu), a spôsob, akým v daných súvislostiach fungujú. Dejiny literárnych kánonov možno rovnako chápať aj ako dejiny mimoriadne inšpiratívnych a nosných období, spojených s otázkou kontinuity a diskontinuity literárneho procesu, ktorá nadobúda nový aktuálny význam. Široko diskutovaná je najmä otázka, do akej miery sa estetické (literárne ) modely vyvíjajú plynule alebo v tzv. skokoch.[3]
4. V zmysle diachrónnych rezov pri skúmaní literárneho procesu „naprieč históriou“ v súčasnosti svoj význam zohrávajú aj slovníkové práce, pričom do úvahy prichádza viacero žánrovo-tematických podôb: slovník/lexikón európskych/svetových literatúr, slovník spisovateľov, lexikón literárnych diel a pod. Heslovitosť a encyklopedickosť, premostené čitateľskou pútavosťou jednotlivých hesiel (heslo typu štúdie) spolu s ich vzájomnou nadväznosťou a istou kontinuálnosťou, sú špecifickým typom literárnohistorického prierezu. Slovníky spisovateľov a literárnych smerov, doplnené úvodnou prehľadovou literárnohistorickou štúdiou, predstavujú alternatívnu interpretáciu reflektovaných autorov pri odstránení ideologických deformácií, doplnení chýbajúcich oblastí (emigrácia, disent a pod.) ako prehľadu i súvislejšej predstavy o literárnom procese minulosti konkrétnej národnej literatúry a literárnych spoločenstiev. Výhodou slovníkovej podoby literárnych dejín je spracovanie veľkého množstva faktov, rozsiahleho literárnohistorického materiálu s ohľadom na potreby a aktuálne či, naopak, absentujúce javy domáceho prostredia. Pragmatický, ale i vedecký význam slovníkových projektov, ideálne v prepojení s tradičnou literárnohistorickou syntézou, zvyšuje ich ambíciu stať sa legitímnym žánrom postmodernej literárnej histórie.[4]
Nově je třeba zhodnotit žánr tzv. slovníku spisovatelů. Slovník byl dosud chápán převážně jako žánr pomocný, doplněk klasických literárních dějin. V souladu s „mnohočetností“ literárních kontaktů a kontextů se naopak jeví jako žánr perspektivní, neboť nesugeruje autoritativní syntézu, ale ponechává otevřeny různosměrné možnosti, jak nastínit synchronní i diachronní síť literárních vztahů. (Svatoň 2006, 4)
5. V neposlednom rade sa v období elektronických médií stále viac preferuje flexibilný model internetových (hypertextových) dejín literatúry, elektronickej podoby slovníkových hesiel, ktorých výhodou je otvorenosť a interaktívnosť systému (poznatky možno priebežne aktualizovať a kedykoľvek transformovať do tlačenej podoby) pri zachovaní vedeckej a odbornej úrovne prezentovaných informácií.
Na otvorenú sieť kultúrno-historického pohybu (ako k premenlivej entite, spochybňujúcej autoritu textocentrizmu a „overené“ hranice literárneho kánonu) odkazuje aj Stephen Greenblatt (napr. Greenblatt – Gallagher 2001), autor pojmu a hlavný predstaviteľ významného smeru 80. rokov 20. storočia – nového historizmu (New Historicism). Umelecké dielo Greenblatt situuje do zložitého historického kontextu a vníma ho ako mimoriadne silné centrum semiotických síl. Vladimír Papoušek (v práci Nový historizmus a kontext americké literární vědy) považuje novohistorizmus za jeden z najproduktívnejších prúdov v súčasnom americkom myslení o literatúre aj vzhľadom na stále rastúci záujem o interdisciplinaritu v literárnej vede, výskumy hraničných kultúr a textovú komparáciu mimo prirodzeného prostredia historizmu. Novohistorizmus prináša výskumný potenciál, presahujúci metodologické možnosti iných literárnovedných škôl a smerov (štrukturalizmu, recepčnej estetiky), zásadným spôsobom sa vymedzuje voči textocentrickým koncepciám americkej novej kritiky a dekonštruktivizmu Jacquesa Derridu a znovu vracia dôraz na historicitu skúmania literárneho materiálu.
Akcentujúc pluralitný model literárnych dejín ako autonómny pohyb nelineárnych procesov, postmoderná historiografia sa vyjadruje aj o novom čítaní, novej interpretácii, intertextovosti a dialógu kultúr. Ku konceptu univerzálnej, objektívnej literárnej vedy v spojení s významným komparatistickým prvkom sa hlásil jeden z najvýznamnejších predstaviteľov americkej novej kritiky (New Criticism), bývalý člen Pražského lingvistického krúžku René Wellek (1982). Iniciačné momenty pražských štrukturalistov, odkazujúce na ruskú formálnu školu a jej chápanie dejín ako vývinu pojmu formy (Jan Mukařovský, Félix Vodička), analogické súvislosti s konceptmi teoretikov nemeckej kostnickej školy v oblasti estetiky a dejín literatúry tu otvárajú niekoľko okruhov pre kreativitu príjemcu pri osvojovaní si estetického objektu: dialóg diela s čitateľom (H. R. Jauß), proces čitateľskej aktualizácie (W. Iser) a dobovej konkretizácie textu (F. Vodička), horizont očakávania (H. R. Jauß), vplyv hierarchie dobových hodnôt a noriem (F. Vodička), komunikatívna povaha literatúry a nedourčenosť textu (W. Iser). Rozvíjajúc fenomenologickú estetiku Romana Ingardena, protagonisti kostnickej školy Hans Robert Jauß (Literárne dejiny ako výzva literárnej vede, 1967) a Wolfgang Iser (Akt čítania, 1976) analyzujú proces vnímania umeleckej kvality diela vo vzťahu k implicitnému či reálnemu (historickému) čitateľovi (recepčná estetika).
V českom a slovenskom vedeckom prostredí sa dnes pociťuje intenzívna potreba vytvoriť flexibilný, polyfunkčný model utvárania nášho vedomia o minulosti. V premenách historických modelov v čase literárna veda zaznamenáva posun od pozitivistického modelu (sociologický, marxistický) k štrukturalistickému konceptu literárnych dejín Félixa Vodičku. Vychádzajúc z prác Jána Mukařovského (imanencia literárneho procesu), uznáva prirodzene selektívnu povahu literárnej histórie, ktorej materiál musí byť filtrovaný z určitého aspektu. Predstava histórie ako jednoduchého lineárneho a kauzálneho vývinového radu je naďalej neudržateľná. Po ojedinelej stati F. Vodičku Literární historie. Její problémy a úkoly (1942) a neskoršej ťažiskovej práci M. Bakoša Literárna história a historická poetika (1973) sa otázka tvorby literárnych dejín stáva jednou z najaktuálnejších a najdiskutovanejších otázok českej literárnej vedy začiatku 21. storočia. Súčasný model literárnohistorickej práce vychádza z relativizácie reflexie dejín ako konštrukcie. Časopisecké články Pavla Janouška, Petra A. Bílka, Tomáša Glanca, Hany Šmahelovej, podobne ako pozoruhodná knižná práca bohemistov Dalibora Turečka a Vladimíra Papouška: Hledání literárních dějin (2005) a inšpiratívne úvahy v zborníku z rovnomennej konferencie O psaní dějin (Teoretické a metodologické problémy literární historiografie, 2007) vyvolali na stránkach českých odborných literárnych časopisov Česká literatura (1/2006), Svět literatury (34/2006), Host (6/2006) a Tvar (7/2006) veľký ohlas. Za najpolemickejšie formulovanú a zároveň najkonštruktívnejšiu možno považovať reakciu Pavla Janouška v štúdii Ztráty a nálezy. Glosy ke krizi současného českého myšlení o literární historii (Janoušek 2007). Poukazuje na to, že pozoruhodná a v českom literárnovednom kontexte nebývalá frekvencia diskusií o možnosti či skôr nemožnosti písania literárnych dejín posilňuje podozrenie, že sa nachádzame v zlomovom momente konštituovania novej paradigmy literárnej histórie. Väčšina vedcov spochybňuje dosiaľ zdanlivo nespochybniteľné istoty literárneho historika, problematizuje predpoklad kontinuity a kauzality vo vzťahu minulosti a prítomnosti, relativizuje význam národnej literatúry ako kľúčového faktora literárnych dejín daného národa. Z tohto aspektu je radikálne prehodnocovaná aj kategória literárneho kánonu, hierarchizácia literatúry ako estetickej hodnoty. Dejiny národných literatúr či nadnárodných celkov nie sú mysliteľné bez porovnávacieho aspektu, mnohojazyčnosť a multikultúrnosť konkrétnej doby tvoria prirodzenú súčasť akéhokoľvek synchrónneho rezu či uzlového bodu. Jednoduchý komunikačný model autor – text – čitateľ preto navrhuje D. Tureček rozšíriť na autor – recepčný horizont – text – recepčný horizont – čitateľ. Literárnu históriu by tak bolo možné chápať ako interpretačný proces, pri ktorom by literárny historik vždy reflektoval podiel vlastnej konštrukčnej práce na utváraní predstavy o recepčnom horizonte.
Na Slovensku flexibilný model literárnych dejín vo svojich koncepciách preferujú vedci Peter Zajac, Tomáš Horváth, Libuša Vajdová a i. Postmodernú literárnu vedu v tejto súvislosti v európskom meradle oslovila predstava Zajacových pulzačných dejín literatúry (Zajac 1993a) ako dynamických premien, prelínajúcich sa uzlových bodov histórie („siete“). Zajac posúva ďalej Mukařovského pojem štruktúry ako vzájomného presieťovania, uchopuje pluralitný charakter literárnych dejín ako nelineárnych procesov.
Analogické procesy v súčasnosti prebiehajú aj v ruskom vedeckom prostredí, kde sa v posledných rokoch nastoľuje otázka „budúcnosti literárnych dejín“. Poukazuje sa na nevyhnutnosť prehodnotenia zaužívanej metodologickej schémy literárnej histórie minulosti. Azda najvýraznejšia polemika sa udiala na stránkach literárnovedného časopisu Novoje literaturnoje obozrenije (59/2003) pod názvom Iné dejiny literatúry (Drugije istoriji literatury – Michail Gasparov, Tatiana Benediktova, Michail Jampoľskij, Dmitrij Bak, Andrej Ščerbionok, Aleksandr Strojev, Galin Tichanov a i.).
Prekonávaním národnofilologických konceptov literárnych dejín sa otvára priestor kultúrnych univerzálií, istých kontextuálnych podmienok, ktoré sa do disciplíny dostali v podobe pojmu „literárna komunikácia“. Ak sa dejiny literatúry konštruujú v procese literárnej komunikácie, poskytujú väčšiu komplexnosť poznania – vrátane dejín prekladu a literárnej recepcie. Zároveň vzniká otázka, aký význam má literárny text pre porozumenie v literárnej komunikácii v perspektíve od objektov k procesom, od autora k čitateľovi, od vysielajúceho prostredia k prijímajúcemu.
Uvedomenie si relatívnosti literárnohistorickej práce a s tým súvisiacej metodologickej skepsy neznamená, že sa dejiny vôbec písať nedajú, samotná skepsa a relativizácia však nový model literárnej histórie nevytvoria. Moderná historiografia by sa mala zaobísť bez kánonov a mýtov, mala by byť nelineárna a diskontinuitná, konštrukcie umelých historických línií by mali byť nahradené analýzami jednotlivých historických bodov. To v praxi znamená odklon od historických syntéz k fragmentárnym čiastkovým analýzam, v redukovaných formuláciách dokonca k slovníkovým heslám. Je potrebné zároveň si uvedomiť, že aj nové prístupy k histórii sú len novými konštruktmi, ktoré sa môžu v určitej chvíli svojou novosťou a odlišnosťou javiť ako príťažlivejšie a produktívnejšie.
Zo súčasného pohľadu však nastal čas na pokus (prinajmenšom pre oblasť dejín literatúry 20. storočia) rozšíriť metodologické spektrum a vyskúšať, ktoré prístupy sa ukazujú ako nosné a produktívne. Na tento faktor sa vzťahuje základná otázka, prečo sa dejiny literatúry vôbec píšu. Chceme nimi dokázať prepojenosť literatúry so spoločenským kontextom, posilniť kultúrne povedomie národa alebo nadnárodného celku písomným fixovaním kultúrnej pamäti? Tvorba dejín je vždy výsledkom konštrukcie celého spektra súradníc (paradigiem), ktoré literárny historik musí reflektovať.
Chybějí nám dějiny jdoucí napříč jednotlivými oblastmi umění včetně literatury, chybějí nám dějiny zacílené na programově selektované spektrum textů či jevů, z jejichž interpretací by se teprve odvozovaly potenciální historické soudy, chybějí nám dějiny literatury v rámci konceptu každodennosti či v rámci konceptu civilizačních proměn, chybějí nám dějiny literatury jakožto knižních produktů, chybějí nám dějiny pozdějších ‚životů‘ literárních děl či jevů. (Bílek 2005, 84–85)
Podoby novej paradigmy literárnej histórie sú v podstate orientované do dvoch výskumných rovín: teoretickej a pragmatickej. Na margo presvedčenia, že dejiny, resp. syntetické dejiny literatúry sa vôbec nedajú napísať, sa súčasní vedci vyjadrujú takto:
Hovořit a psát o tom, proč se dějiny nedají napsat nebo jak by se ideálně napsat měly, je dnes daleko přitažlivější a prestižnější než se o to osobně pokusit. A také je to daleko více oceňováno, neboť historie je vnímána jako krajně konvenční záležitost, nudné řemeslo kdesi na pokraji oboru, které stejně vytváří zbytečné konstrukty. [...] A přece, jestliže jsem výše napsal, že literární paměť nemůže být bez jejích živých nositelů, stejně pak tvrdím, že věci, které „všichni víme“, se nestávají součástí literární paměti, dokud je někdo nenapíše a nezafixuje, byť jen formou opovrhovaného přehledu. [...] Přes svou vykonstruovanost a mýtický rozměr jsou historické sebereflexe pro každé zdravé společenství nezbytné. (Janoušek 2006, 63)
Literatúra
Bílek, Petr A. 2005. „Literární historie: Hledání esence či vertikální i horizontální konstruování sitě? (Pár poznámek na okraj úvah Dalibora Turečka a Vladimíra Papouška.)“ In Hledání literárních dějin, eds. Vladimír Papoušek – Dalibor Tureček. Petr A. Bílek, 78–85. Praha – Litomyšl: Paseka.
Bláhová, Kateřina – Ondřej Sládek, eds. 2007. O psaní dějin: Teoretické a metodologické problémy literární historiografie. Praha: Academia.
Haman, Aleš – Dalibor Tureček a kol. 2015. Český a slovenský literární parnasismus. Brno: Host.
Janoušek, Pavel. 2006. „Ztracená literární historie, aneb Hledání Levelu 2.“ Česká literatura 53 (1): 29–63.
Janoušek, Pavel. 2007. „Ztráty a nálezy: Glosy ke krizi současného českého myšlení o literární historii.“ In O psaní dějin: Teoretické a metodologické problémy literární historiografie, eds. Kateřina Bláhová – Ondřej Sládek, 41–56. Praha: Academia.
Janoušek, Pavel. 2012. Černá kočka, aneb Subjekt znalce v myšlení o literatuře a jeho komunikační strategie. Praha: Academia.
Tureček, Dalibor ed. 2009. Národní literatura a komparatistika. Brno: Host.
Новое литературное обозрение. Независимый филологический журнал. 2003. http://magazines.russ.ru/nlo/2003/59 [cit. 26. júna 2015].
Nünning, Ansgar, ed. 2006. Lexikon teorie literatury a kultury. Brno: Host.
Nünningová, Vera. 2006. „Problémy a perspektivy kulturně senzitivního přístupu k literární historii.“ Česká literatura 53 (1): 77–95.
Papoušek, Vladimír – Dalibor Tureček. 2005. Hledání literárních dějin. Praha – Litomyšl: Paseka.
Papoušek, Vladimír. 2006. „Nová historie a kontext americké literární vědy.“ Česká literatura 53 (1): 14–28.
Pašteková, Soňa – Dagmar Podmaková, eds. 2007. Kontinuita a diskontinuita literárneho procesu poézie, prózy a drámy. Bratislava: Veda.
Pašteková, Soňa. 2013. Proces, kánon, recepcia (historiografické, translatologické a interpretačné aspekty skúmania ruskej literatúry). Bratislava: Ústav svetovej literatúry SAV a Veda, vydavateľstvo SAV.
Svatoň, Vladimír. 2006. „Pojmy a kontexty komparativního myšlení.“ Svět literatury 16 (34): 15–31.
Tureček, Dalibor. 2004. „K Vodičkovu modelu literární historie.“ In Felix Vodička, ed. Alice Jedličková, 9–18. Praha: Ústav pro českou literaturu AV ČR.
Tureček, Dalibor, ed. 2009. Národní literatura a komparatistika. Brno: Host.
Tureček, Dalibor a kol. 2012. České literární romantično. Brno: Host.
Успенский, Б. А. 1996. Семиотика истории. Семиотика культуры. Москва: Языки русской культуры.
Uspenski, Boris A. 1991. Semiotik der Geschichte. Wien: Verlag der Österrechischen Akademie der Wissenschaften.
Vajdová, Libuša. 1996. „La Nouvelle Histoire, jej podoby a význam pre náš dnešok.“ Slovak Review 8 (2): 133–150.
Vajdová, Libuša. 2007. „Problémy historicity.“ In Kontinuita a diskontinuita literárneho procesu poézie, prózy a drámy, ed. Libuša Vajdová, 14–26. Bratislava: Veda.
Wiendl, Jan, ed. 2006. Hledání literárních dějin v diskusi. Praha – Litomyšl: Paseka.
Zajac, Peter. 1993a. Pulzovanie literatúry. Bratislava: Slovenský spisovateľ.
Zajac, Peter. 1993b. „Existuje čosi ako pulzačné dejiny literatúry?“ Slovenská literatúra 6: 417–425.
Ďalšia literatúra:
Baasner, Rainer – Maria Zens. 2001. Methoden und Modelle der Literaturwissenschaft. Berlin: Erich Schmidt.
Bolton, Jonathan, ed. 2007. Nový historismus/New Historicism. Brno: Host.
Čepan, Oskár. 2002. Literárne dejiny a literárna veda. Bratislava: Veda.
Greenblatt, Stephen – Catherine Gallagher. 2001. Practicing New Historicism. Chicago: University of Chicago Press.
Horváth, Tomáš. 2002. Rétorika histórie. Bratislava: Veda.
Kubíček, Tomáš. 2010. Felix Vodička – názor a metoda: K dějinám českého strukturalismu. Praha: Academia.
Le Goff, Jacques. 1998. „Vytvárať dejiny, vytvárať Európu (Faire l'histoire, faire l'Europe). Interview.“ Kultúrny život 27 (8): 1–3.
Perkins, David. 1992. Is Literary History Possible? Baltimor: University Press.
Ruská literatúra 18. – 21. storočia. Literárny proces v kultúrno-historických súvislostiach. Bratislava: VEDA, Katedra ruského jazyka a literatúry Filozofickej fakulty Univerzity Komenského a Ústav svetovej literatúry SAV 2013.
Sokel, Walter H. – Albert A. Kipa – Hans Ternes, eds. 1978. Probleme der Komparatistik und Interpretation: Festschrift fur Andre von Gronicka zum 65. Geburtstag am 25. 5. 1977. Bonn: Bouvier.
Wellek, René. 1982. The Attack on Literature and Other Essays. Chapel Hill: University of North Carolina Press.
Zima, Peter V. – Johann Strutz, eds. 1991. Komparatistik als Dialog. Frankfurt/M. – Paris – Bern: Peter Lang.
[1] Metaforický termín „koniec dejín“ použil ako prvý americký vedec Francis Fukuyama v prácach Koniec dejín? (The End of History?, 1989) a Koniec dejín a posledný človek (The End of History and the Last Man, 1992) a po ňom mnohí ďalší, v danej súvislosti obraciame pozornosť na práce Perkins, D.: Is Literary History Possible? (1992); Baasner, R. – Zens, M.: Methoden und Modelle der Literaturwissenschaft (2001); Uspenski, B. A.: Semitotik der Geschichte (1991).
[2] Postmoderná literárna veda si v súvislosti s definovaním kategórie literárneho kánonu kladie otázky orientované jednak smerom k literárnovednej historiografii, ktorá problematiku kánonu reflektuje z metodologického aspektu tvorby/písania literárnych dejín, jednak sa v tomto procese stretáva s istým štrukturalistickým prístupom skúmania kánonických/ žánrových radov a zoskupení, vznikajúcich a rozpadávajúcich sa na základe najrozličnejších (literárnych a mimoliterárnych) vplyvov.
V centre bádateľského záujmu sú preto otázky prekonávania estetickej tradície, skúmanie literárneho procesu ako procesu utvárania literárnych a umeleckých konvencií. Odhalenie genézy medzníkov ako iniciačných momentov premien, ku ktorým zdanlivo alebo reálne dochádza, musí brať do úvahy nekonečný proces interpretačných možností literárneho textu.
Funkcie literárneho kánonu sú generované primárne sociokultúrne a historicky ako predstavy o tom, čo, na aký účel a akým spôsobom by sa malo čítať, aké osoby, skupiny či ustanovizne sa podieľajú na formovaní kánonu ako normy, aké hodnotové orientácie dynamizujú literárny proces. V 90. rokoch 20. storočia sa zintenzívnila diskusia o „potrebe“ kánonu v literatúre, ako i tendencia skúmania predpokladov literárnej tvorby, resp. procesu dekanonizácie a rekanonizácie. Aktualizujú sa otázky naratívu kánonu, stratégií argumentovania a logiky kánonického úsudku.
[3] Pri prekonávaní estetického kánonu majú pravdepodobne kľúčový význam periodizačné medzníky (skoky) literárneho procesu, literárne prúdy a smery. Tie je potrebné hľadať v momentoch literárneho vývinu, ktoré sa vyznačujú krízou dovtedajšieho chápania literatúry a nástupom kvalitatívne nových prvkov systému. Dané obdobie možno charakterizovať ako prienik literárnych javov s prvkami mimoliterárnymi (spoločenské, politické, filozofické, náboženské, etické a pod.). Z hľadiska diferenciácie literárnych prúdov a smerov prejavuje obdobie staršej literatúry (stredoveká, renesančná, baroková) zvýšenú tendenciu k univerzálnejšiemu prístupu k literárnej tvorbe. Vznik literárnych smerov sa vo väčšine európskych literatúr začína až v období klasicizmu. Klasicizmus má pritom normatívny charakter, jeho normou sa stáva antický vzor s preferovaním racionálneho prístupu k tvorbe. Vyžaduje sa presne dodržiavaná forma literárneho prejavu, tematická záväznosť, monumentálnosť a vznešenosť (ódické žánre, v divadle jednota miesta, času, deja a pod.).
[4] Vhodným príkladom je voľná séria slovenskej literárnovednej rusistiky Slovník ruskej literatúry 11. – 20. storočia. Bratislava: Veda, Ústav svetovej literatúry AV, Filozofická fakulta UK 2007 a Ruská literatúra 18. – 21. storočia. Literárny proces v kultúrno-historických súvislostiach. Bratislava: VEDA, Katedra ruského jazyka a literatúry Filozofickej fakulty Univerzity Komenského a Ústav svetovej literatúry SAV 2013.