Mimézis pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Pôvodca pojmu
Ekvivalent pojmu
- Mimesis (en-GB)
- Mimesis (de)
- Mimèsis (fr)
Explikácia pojmu
Mimézis je umelecké napodobňovanie a reprezentácia. Pojem je gréckeho pôvodu (mimeisthai) a znamená „imitovať“, ale odkazuje aj na slovo „mím“ (gr. mîmos), tanečnú formu hry spojenú s božským (Gefen 2020, 23). V literárnej tradícii mimézis označuje vzťah literatúry a skutočnosti. V súčasnosti sa pojem chápe ako tvorivé napodobňovanie (aktívne modelovanie skutočnosti), používa sa v estetike a je základom každej umeleckej tvorby.
Vo 4. storočí pred Kristom používal grécky historik Hérodotos pojem mimézis v zmysle „imitácie“ v súvislosti s výtvarným umením a divadlom. Platón neskôr rozlišoval medzi mimézis, t. j. priamym napodobňovaním skutočnosti, a diegézis, resp. rozprávaním, ktoré považoval za nepriame napodobňovanie skutočnosti. Práve otázka formy výpovede (rozprávanie vs. diskurz) dlho určovala povahu mimézis a delenie literárnych žánrov. Platón považoval za mimetické len žánre tragédie, komédie a epickej lyriky, zatiaľ čo Aristoteles vnímal ako mimetické všetky literárne diela a rozšíril pojem mimézis o význam „reprezentácia“ (Gefen 2020, 23). V období klasicizmu sa pojem zamieňal so slovom „imitácia“ (imitation) a používal sa vo vzťahu k antickým dielam, ktoré predstavovali klasicistický ideál krásy. Nástup realizmu a naturalizmu priniesol prehodnotenie pojmu mimézis, ktorý sa chápal už nie v zmysle napodobňovania idealizovanej skutočnosti, ale skutočnosti ako takej vo všetkých jej aspektoch (Van Gorp et al. 2005, 306 – 307). Moderna a neskôr štrukturalistická teória sa ostro vyhranili voči mimézis chápanej v zmysle referenčnosti, ktorú považovali za ilúziu (Compagnon 2006, 122). V súčasnosti sa mimézis pripisuje význam „poznanie“ alebo „kognitívna aktivita“ (napr. Northrop Frye, Paul Ricœur), ktorý je výsledkom rehabilitácie pojmu v posledných desaťročiach (143). Francúzsky literárny teoretik Jean-Marie Schaeffer (1999, 80 – 81) uvádza tri možné významy mimetických vzťahov: 1. napodobňovanie ako vytváranie napodobeniny (kópie), 2. predstieranie (mimikry), 3. reprezentácia (mimetické modelovanie skutočnosti).
O mimézis pôvodne uvažoval Platón v diele Štát prostredníctvom sokratovského dialógu. V druhej a v tretej knihe hovorí o mimézis ako o napodobňovaní, ktoré rozoberá v kontexte výchovy strážcov štátu v súvislosti s literárnymi žánrami (mýtus, tragédia a komédia, epos).[1] Podľa Platóna je napodobňovanie prijateľné len za predpokladu, že slúži na zobrazenie mravných činov hodných nasledovania.[2] Počiatočný zmierlivý postoj k napodobňovaniu v dvoch knihách (predmetom kritiky sú len odsúdeniahodné činy) nahrádza Platón v desiatej knihe radikálnym odmietnutím poézie, umenia a napodobňovania ako takého. Platón v nej uvažuje o umení ako o nepriamom napodobňovaní ideí, pretože umenie je zobrazením predmetu, ktorý je tiež len obrazom veci, resp. jej ideou.[3] Umelecké dielo je podľa neho napodobňovaním napodobňovania, preto je mimetická aktivita v jeho chápaní hrou, resp. klamstvom,[4] ktoré nemôže byť zdrojom poznania. Platónova výhrada voči mimézis spočíva v možnej kontaminácii skutočnosti fikciou,[5] a preto si zaslúži odsúdenie a vylúčenie básnikov (umelcov) z ideálneho štátu. Platón je v tomto zmysle predchodcom antimimetických postojov, ktoré v jednotlivých dejinných epochách oživujú rôzne umelecké školy a prúdy, napríklad v stredoveku ikonoklazmus alebo v 20. storočí abstraktné umenie (Schaeffer 1999, 23).
Iný prístup k mimézis zastával Aristoteles, ktorý sa o pojme zmieňuje v diele Poetika. Na rozdiel od Platóna Aristoteles považoval napodobňovanie skutočnosti za prirodzený nástroj poznávania človeka, ktoré je pre neho navyše zdrojom potešenia.[6] Mimézis ako napodobňovanie je podľa Aristotela základom všetkých foriem umeleckého vyjadrenia,[7] predovšetkým tragédie, ktorú autor uprednostňoval pred epickým básnictvom. Mimézis je prostriedkom učenia aj v tom zmysle, že súcit a strach recipienta vyvolané v tragédii sú predpokladom usmernenia negatívnych pocitov a túžob v skutočnom svete.
Mimézis nie je iba napodobňovaním, ale aj určitým zobrazením skutočnosti. Aristoteles to naznačuje v rámci svojej definície tragédie, ktorú chápe ako „napodobňujúce zobrazenie nie ľudí, ale činov a života“ (Aristoteles 2009, 21). Mimézis ako zobrazovanie preto implikuje umelecké stvárnenie skutočnosti – podstatný nie je samotný predmet (zobrazené činy), ale spôsob jeho zachytenia.[8] Aristotelova mimézis navyše nie je zobrazovaním ideálu, ale možných podôb skutočnosti, čo bolo v období renesancie podstatou myšlienky „pravdepodobnosti“ (Van Gorp et al. 2005, 306). Pri umeleckom zobrazovaní (mimézis) je princíp pravdepodobnosti napokon diferenciačným prvkom fikčných a referenčných textov (týka sa to najmä histórie, ktorá opisuje veci tak, ako sa stali).
Od renesancie po koniec 19. storočia sa presadzovalo vnímanie mimézis v zmysle referenčného vzťahu medzi literatúrou a svetom, ako to ukázal napríklad analytický prístup nemeckého filológa a literárneho kritika Ericha Auerbacha ku klasickým dielam svetovej literatúry. V diele Mimesis. Dargestellte Wirklichkeit in der abendländischen Literatur (1946; Mimesis. Zobrazení skutečnosti v západoevropských literaturách, čes. 1968) Auerbach uplatňuje koncepciu mimézis ako zobrazenie skutočnosti, pričom cez rozmanité štýly poukazuje na spôsoby jej zachytenia.
S nástupom štrukturalizmu v lingvistike začiatkom 20. storočia (Ferdinand de Saussure) a s rozmachom naratológie po druhej svetovej vojne (Roland Barthes), ktorá sa sústredila na analýzu štrukturálnych vlastností literárnych textov, sa mimézis ako napodobňovanie skutočnosti ocitla na istý čas v úzadí, resp. ignoroval sa jej zaužívaný význam[9] (prevládal názor o autoreferenčnosti literatúry) (Compagnon 2006, 107 – 108). Predmetom spochybnenia literárnej tradície mimézis teda nebol samotný pojem, ale referenčná schopnosť mimézis.
Mnohí literárni teoretici navrhujú nahrádzať mimézis pojmom fikcia. Naratológ Gérard Genette sa o mimézis zmieňuje v článku s názvom „Frontières du récit“ („Hranice rozprávania“, 1966),[10] v ktorej rozoberá mimézis a diegézis na pozadí problematiky napodobňovania v Aristotelovej Poetike a v Platónovom Štáte. Napriek spomínaným rozdielom vnímania mimézis sa Platón aj Aristoteles podľa Genetta zhodujú na odlíšení drámy od naratívnej epiky či lyriky, pričom tá prvá má väčšiu schopnosť napodobňovať. Genette prichádza k záveru, že mimézis je v zmysle antického chápania literárneho zobrazenia vo svojej podstate rozprávanie, preto „mimézis je diegézis“[11] (1966, 156; pokiaľ nie je uvedené inak, citáty prel. S. R.). Genettova interpretácia bola neskôr označená ako nesprávna a príliš zjednodušujúca – mimézis bola v Platónovom poňatí len jednou z podôb vyjadrenia diegézis, ktorá bola charakteristická pre komédiu a tragédiu (Pierre 2021, 133).
Problematikou mimézis v kontexte vzťahov medzi subjektom a svetom sa z filozofického hľadiska zaoberal aj Paul Ricœur, predovšetkým v trojzväzkovom diele Temps et récit I – III (1983 – 1985; Čas a literárne rozprávanie, slov. prekl. prvého dielu 2004; Čas a vyprávění I – III, čes. 2000 – 2007). Ricœur vníma mimézis v úzkej spätosti s naratológiou, poetikou a filozofiou. Nadväzuje na Aristetolovo chápanie mimézis ako na tvorivé napodobňovanie,[12] pričom nastoľuje jej trojakú podobu: mimézis I (mimézis-odkaz), mimézis II (mimézis-tvorenie) a mimézis III (mimézis-činnosť) (Ricœur 2000, 79).[13] Ricœur chápe mimézis ako fikciu, čím má na mysli skutočnosť, že zobrazovať znamená rozprávať, resp. usporiadať jednotlivé prvky skutočnosti do určitej podoby. Trojitá mimézis zohľadňuje aj genézu a recepciu fikcie. Ako však filozof uvádza, pojem fikcia má dva odlišné významy – fikcia môže označovať naratívnu konfiguráciu a súčasne protiklad historického rozprávania (fikcia ako výmysel) –, z ktorých vo svojom uvažovaní vyhradzuje pre fikciu druhý uvedený význam (fikčné vs. historické rozprávanie) (Ricœur 2000, 104 – 105).
V tomto zmysle aktualizuje mimézis aj Schaeffer, ktorý v diele Pourquoi la fiction? (Prečo fikcia?, 1999) zakladá svoje uvažovanie o fikcii práve na myšlienke „napodobňovania,[14] a to vo svetle poznatkov kognitívnych vied. Schaeffer vychádza z uvedeného Aristotelovho argumentu, že napodobňovanie je pre človeka prirodzené. Navrhuje skúmať mimézis s ohľadom na Platónovo hľadisko (napodobňovanie ako predstieranie) v rámci Aristotelovej koncepcie (napodobňovanie ako kognitívne modelovanie). Usiluje sa ozrejmiť fungovanie fikcie ako takej na pozadí mimetických skutočností a polysémie pojmu mimézis,[15] a tým ukázať, že fikcia ako spôsob mimetického učenia predstavuje dôležitý faktor v procese poznávania.
Široký záber Schaefferovho diela ukazuje, že teoretické uvažovanie o mimézis sa v súčasnosti nevzťahuje len na literatúru, ale je podstatou všetkých druhov mimetického umenia (vrátane videohier, filmov a pod.) (Schaeffer 1999, 7 – 12). Potvrdzuje to aj americký filozof Kendall L. Walton, ktorý chápe mimézis ako simuláciu alebo predstieranie (make-believe) a fikciu ako (umeleckú) reprezentáciu.[16] Tak Walton ako aj Schaeffer vidia princíp fungovania umeleckých diel v praktizovaní mimetickej aktivity, ktorá je pokračovaním simulačných hier praktizovaných v detstve. Problematika fikcie je aj v tomto prípade načrtnutá predovšetkým cez otázku mimézis.
V neposlednom rade je mimézis predmetom uvažovania pragmatiky. Alexandre Gefen sa zmieňuje aj o existencii pojmu „lingvistická mimézis“, ktorý predstavuje napodobňovanie výpovede (skutočných rečových aktov) v literatúre (príkladom je výpoveď Emmy Bovaryovej, ktorá odzrkadľuje reč francúzskej provinčnej buržoázie). Poľský lingvista a literárny teoretik Michal Glowinsky navrhuje používať v prípade javov napodobňovania neliterárneho diskurzu v literatúre (napr. jazyk historikov alebo filozofov) pojem „formálna mimézis“ (Gefen 2020, 225). Napodobňovanie rôznych typov diskurzov môže viesť v extrémnych prípadoch k zámene fikčných a referenčných textov (príkladom je fiktívna biografia Marbot Wolfganga Hildesheimera, ktorú čitatelia pôvodne považovali za biografiu skutočnej osoby).
Literatúra
Aristoteles. 2009. Poetika. Prel. Miloslav Okál. Martin: THETIS.
Auerbach, Erich. 1946. Mimesis. Dargestellte Wirklichkeit in der abendländischen Literatur. Bern: A. Francke.
Auerbach, Erich. 1968. Mimesis. Zobrazení skutečnosti v západoevropských literaturách. Prel. Miloslav Žilina – Rio Preisner – Vladimír Kafka. Praha: Mladá fronta.
Compagnon, Antoine. 2006. Démon teórie. Prel. Jana Truhlářová. Bratislava: Kalligram.
Gefen, Alexandre. 2020. Mimèsis. Paris: Flammarion.
Genette, Gérard. 1966. „Frontières du récit.“ Communications 8: 152 – 163. Dostupné na: https://www.persee.fr/doc/comm_0588-8018_1966_num_8_1_1121 [cit. 15. 12. 2022].
Losco, Mireille – Catherine Naugrette. 2001. „Mimèsis (crise de la).“ In Poétique du drame moderne et contemporain. Lexique d’une recherche, ed. Jean-Pierre Sarrazac, 67 – 70. Dostupné na: https://www.colline.fr/sites/default/files/mimesis.pdf [cit. 3. 12. 2022].
Pierre, Maxime. 2021. „D’un récit à l’autre: retour sur la notion de diègèsis de Platon à Aristote.“ Poétique: revue de théorie et d’analyse littéraire 189: 123 – 143. Dostupné na: https://hal.archives-ouvertes.fr/hal-03564775/document [cit. 18. 12. 2022].
Platón. 2009. Štát. Prel. Július Špaňár. Bratislava: Kalligram.
Ricœur, Paul. 2000. Čas a vyprávění I: Zápletka a historické vyprávění. Prel. Věra Dvořáková. Praha: Oikoymen.
Ricœur, Paul. 1983. Temps et récit, I. L’Intrigue et le récit historique. Paris: Seuil.
Ricœur, Paul. 1984. Temps et récit II. La configuration du temps dans le récit de fiction. Paris: Seuil.
Ricœur, Paul. 1985. Temps et récit, III. Le temps raconté. Paris: Seuil.
Ricœur, Paul. 2002. Čas a vyprávění II: Konfigurace ve fiktivním vyprávění. Prel. Miroslav Petříček, jr. Praha: Oikoymen.
Ricœur, Paul. 2004. Čas a literárne rozprávanie. Prel. Jozef Sivák. Bratislava: IRIS.
Ricœur, Paul. 2007. Čas a vyprávění III. Vyprávěný čas. Prel. Miroslav Petříček, jr.
Praha: Oikoymenh.
Schaeffer, Jean-Marie. 1999. Pourquoi la fiction? Paris: Seuil.
Van Gorp, Hendrik – Dirk Delabastita – Lieven D’Hulst – Rita Ghesquiere – Rainier Grutman – Georges Legros. 2005. „Mimézis.“ In Dictionnaire des termes littéraires, eds. Hendrik Van Gorp – Dirk Delabastita – Lieven D’Hulst – Rita Ghesquiere – Rainier Grutman – Georges Legros, 306 – 307. Paris: Honoré Champion.
Walton, Kendall L. 1990. Mimesis as Make-Believe. On the foundations of the Representational Arts. London: Harvard University Press.
[1] „SOKRATES: [...] jedna forma básnictva a skladania mýtov spočíva načisto v napodobňovaní, totiž tragédia a komédia, ako si povedal, kým druhá v osobnom podaní básnika; najskôr by si ju našiel v dityramboch; ale tretia forma, zložená z obidvoch, nachádza sa v epickom básnictve, ale aj hocikde inde, ak ma chápeš“ (Platón 2009, 115).
[2] „Keď však napodobňujú, musia už od detstva napodobňovať vzory zodpovedajúce ich povolaniu, a to mužov odvážnych, rozumných, zbožných, čestných a podobne, nepatrí sa im však vedieť, robiť alebo napodobňovať veci nečestné ani niečo mrzké, aby zo samého napodobňovania nezískali ako ovocie to, že by skutočne takí boli“ (Platón 2009, 117).
[3] Platón argumentuje prostredníctvom rozhovoru Sokrata s Glaukonom v neprospech umenia na príklade lavice – tej, ktorá skutočne jestvuje a vytvoril ju boh (skutočný tvorca), a jej napodobenín. Tvorcom jednej z nich je stolár (výrobca lavice), ktorý ju vyrába podľa idey lavice, a druhým je maliar (napodobiteľ), ktorý však napodobňuje len napodobeninu skutočnej lavice (idey). Maliar, a tým aj akýkoľvek umelec, napodobňuje podľa Platóna nie to, čo skutočne je, ale to, čo sa javí: „Umenie napodobovať je teda, ako sa zdá, veľmi ďaleko od pravdy, preto vie všetko možné vytvárať, keďže z každej veci zachytáva iba niečo, a to je vonkajší obraz.“ Umenie je preto až na treťom mieste od súcna, a teda od pravdy (Platón 2009, 386 – 388).
[4] „[...] náš zrak sa dá pomýliť farbami a celý tento zmätok sa zrejme odzrkadľuje v našej duši; na túto slabosť našej prirodzenosti útočí perspektívne maliarstvo a využíva každý prostriedok na klamanie a podobne to robí kaukliarstvo a mnohé iné umenia tohto druhu“ (Platón 2009, 394). V podobnom duchu uvažuje Platón (2009, 399) o básnictve: básnik „vytvára veci v porovnaní s pravdou bezcenné“ a „je iba tvorcom obrazov, ale veľmi ďaleko od pravdy“.
[5] „Takisto pôsobí na nás napodobovacie básnictvo, aj pokiaľ ide o rozkoše lásky, hnev a všetky žiadostivé city, bolestivé i príjemné v duši, ktoré sprevádzajú každú našu činnosť. Zavlažuje a živí tieto city, hoci by ich malo nechať odumrieť, a robí ich vládcami nad nami, hoci by mali byť ovládané, aby sme sa stávali lepšími a šťastnejšími, a nie horšími a nešťastnejšími“ (Platón 2009, 401).
[6] „Zdá sa, že básnictvo vzniklo z dvoch prirodzených príčin. Jednak je ľuďom už od detstva vrodené napodobňovanie (a človek sa od ostatných živočíchov líši práve tým, že má najväčšiu schopnosť napodobňovať a že jeho prvé učenie je napodobňovaním), jednak všetci ľudia majú z napodobňovania radosť“ (Aristoteles 2009, 15).
[7] „Poézia epická a tragická, ďalej komédia a poézia dityrambická a väčšina hry na píšťale a na kitare, všetky vznikajú v podstate napodobňovaním. Líšia sa od seba tromi vecami: zobrazujú alebo odlišnými prostriedkami, alebo odlišné predmety, alebo ináč, a nie tým istým spôsobom“ (Aristoteles 2009, 12).
[8] „Lebo ak sme aj náhodou nevideli predtým zobrazenú vec, nie napodobenina nám bude spôsobovať radosť, ale jej vypracovanie alebo farba, alebo nejaká iná podobná príčina“ (Aristoteles 2009, 15).
[9] Jedným z prvých, ktorí odmietli mimézis, bol Friedrich Nietzsche, ktorý v diele Die Geburt der Tragödie aus dem Geiste der Musik (Zrodenie tragédie z ducha hudby, 1872) zavrhol mimetickú funkciu divadla. Najradikálnejším spôsobom narušili mimetický vzťah divadla k skutočnosti Antonin Artaud a Bertolt Brecht (Losco – Naugrette 2001, 2).
[10] Článok tvorí štvrtú kapitolu jedného z najznámejších Genettových diel Figures II (Figúry II, 1969), Paris: Point Seuil.
[11] „Mimèsis, c’est diégésis.“
[12] „[...] jestliže i nadále překládáme mimésis jako napodobování, musíme tímto výrazem rozumět něco zcela jiného než obtisky předem existující skutečnosti a mluvit o tvořivé nápodobě. A pokud slovo mimésis překládáme jako reprezentaci, nelze tímto výrazem rozumět nějaké zdvojení přítomnosti [...], nýbrž je musíme chápat jako zlom, otevírající prostor výpravné literatury“ (Ricœur 2000, 78).
[13] „[...] mimésis má tři momenty, jež jsem hravě i vážně nazval mimésis I, mimésis II a mimésis III. Vycházím z toho, že osou celé analýzy je mimésis II; protože funguje jako kloub, vede do světa básnické kompozice a, jak jsem již naznačil, zakládá literárnost literárního díla. [...] Jejím předmětem je konkrétní proces, jímž textová konfigurace prostředkuje mezi prefigurací praktické oblasti a její refigurací v recepci díla“ (Ricoeur 2000, 89).
[14] Fikcia zohráva podľa Schaeffera (1999, 12 – 13) zásadnú úlohu v kultúre ľudstva a mimetické umenie, keďže je umením fikcie, má antropologický význam. Autor tým zdôvodňuje kľúčové miesto pojmu mimézis pre problematiku fikcie.
[15] Naznačuje to druhá kapitola knihy – „Mimézis: napodobňovať, predstierať, zobrazovať a poznávať“ („Mimèsis: imiter, feindre, représenter et connaître.“) (Schaeffer 1999).
[16] „Najlepšie bude neobmedzovať pojem ‚fikcia‘ na diela, resp. ľudské artefakty, ale používať ho aj v iných, širších súvislostiach, než je bežné. ‚Fikcia‘ v tomto zmysle bude zameniteľná s ‚reprezentáciou‘, a takto ju budeme chápať, hoci budem uprednostňovať pojem ‚reprezentácia‘ s výnimkou prípadov, keď bude potrebné zdôrazniť protiklad k tomu, čo sa bežne nazýva ‚literatúra faktu‘. ‚Mimézis‘ s jej špecifickou históriou možno chápať tak, že viac-menej zodpovedá „reprezentácii“ v tom zmysle, v akom ju chápem ja [...].“ (Walton 1990, 3). („We will find it best not to limit “fiction” to works, to human artefacts, and to use it more broadly in other respects than is commonly done. “Fiction” in this sense will be interchangeable with ‚representation’ as we will understand it, although I will favor “representation” except when contrasts with what is commonly called “nonfiction” need emphasis. “Mimesis” with its distinguished history, can be understood to correspond roughly to “representation” in my sense [...].“)