Asonancia pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Ekvivalent pojmu
- Assonance (en-GB)
- Assonanz (de)
- Assonance (fr)
Explikácia pojmu
(z lat. assonāre = prízvukovať)
Asonancia sa zakladá na zhode samohlások a nezhode spoluhlások na konci veršov alebo rytmických celkov. Staršie poetiky ju označovali ako druh nedokonalého rýmu (tzv. asonančný rým), v súčasnosti sa za rým nepokladá. V našej literatúre je častým prvkom ľudovej piesne:
Ej, hora, hora, zelená hora,
ktože ma do tej horičky volá.
Volá ma, volá, frajerka moja:
Príď večer do nás, sama som doma.
A ja neprídem, nie mi je vôľa,
kým nenapasiem, vraného koňa.
Koňa napasiem, drevo doveziem,
už ťa ja, milá, veru neveznem.
V umelej poézii sa vyskytuje ako základ avantgardného dekanonizovaného rýmu, u nás však nemá také významné postavenie ako napr. v španielskej poézii:
Luna v krinolíne z nardov
do vyhne sa ticho vkradne.
Dieťa na ňu pozerá sa,
pozerá sa neprestajne.
Vo vzrušenom nočnom vzduchu
luna pohne párom ramien
a obnaží, klzká, cudná,
prsia z cínu, tvrdé, jasné.
(Federico García Lorca: Romanca o lune, lune, preložil Ján Zambor)
Literatúra
Hrabák, Josef. 1970. Úvod do teorie verše. Praha: Státní pedagogické nakladatelství.
Ibrahim, Robert – Plecháč, Peter – Říha, Jakub. 2013. Úvod do teorie verše. Praha: Akropolis.
Sabol, Ján. 1983. Teória literatúry (Základy slovenskej verzológie). Prešov: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika.
Všetička, František – Pavera, Libor. 2002. Lexikon literárních pojmů. Olomouc: Nakladatelství Olomouc.
Vlašín, Štěpán, ed. 1977. Slovník literární teorie. Praha: Československý spisovatel.
Žilka, Tibor. 2006. Vademecum poetiky. Nitra: Filozofická fakulta UKF.