Diskurzná analýza pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Ekvivalent pojmu
- Discourse analysis, discourse studies (en-GB)
- Diskursanalyse (de)
- Analyse du discours, analyse de discours (fr)
Explikácia pojmu
Diskurzná analýza (analýza diskurzov) je transdisciplinárna teória zameraná na obsiahnutie všetkých výpovedí, správania a praktík, ktoré majú diskurzívny charakter. Ako metóda analýzy literárnych textov sa nedá redukovať na jeden všeobecne etablovaný model. Pojmy ako výpoveď, pole výpovedí, diskurz, diskurzívna formácia či dejiny diskurzu sú v literárnej vede prítomné od 70. rokov 20. storočia. Ich koncepčný pôvod vo Foucaultovej archeológii sa čoraz viac stráca z dohľadu pod nánosmi rôznych interpretačných aktivít. Ide o koncept, ktorý má významné miesto v antihermeneutickej tendencii svojej doby spolu s ideovo príbuznými smerovaniami, ako sú napr. systémová teória, konštruktivizmus atď. Literárna veda je stále v procese neustáleho metodologického a teoretického prehodnocovania Foucaultovho modelu diskurzov, ako ho predložil napr. v publikáciách Slová a veci, Archeológia vedenia alebo v programatickej eseji Rád diskurzu. Pojem diskurz je kľúčovým pojmom teórie analýzy diskurzu. V humanitných vedách sa používa relatívne voľne a v tej najvoľnejšej podobe označuje tematicky súvisiacu oblasť. Ako sociologická kategória sa vzťahuje na inštitucionalizované jazykové pravidlá. Na abstraktnej úrovni označuje množinu výpovedí usporiadaných podľa istých pravidiel. Z iného aspektu sa dá táto myšlienka formulovať aj tak, že k istému diskurzu patria práve tie výpovede, ktoré sú istým spôsobom kompatibilné s poriadkom (organizáciou, pravidlami) diskurzu. Keďže sa diskurzy konštituujú primárne sémanticky, v ich výpovediach sú zapuzdrené prvky poznania diskurzu. Teória analýzy diskurzov skicuje na podklade poriadku diskurzov aj všeobecné závery o poriadku žitej reality.
Analýza diskurzu ponúka v 70. rokoch 20. storočia istú alternatívu a je nasmerovaná proti interpretujúcej literárnej vede hermeneutickej proveniencie. Týka sa to hlavne hermeneutickej koncepcie významu a konceptu autorskej intencie. S týmito pojmami súvisí pojem poznania, ktorý sa orientuje na hľadanie a v konečnom dôsledku odhalenie zmyslu kdesi v „hĺbke textu“. Takéto koncepty významu alebo zmyslu vychádzajú z predstavy uzavretosti a celistvosti umeleckého diela a jeho principiálnej identifikácie, ktorá sa dá vysvetliť prostredníctvom Gadamerovho splynutia horizontov. Pojmom „splynutie horizontov“ Gadamer označuje hermeneutickú situáciu stretu historického a súčasného horizontu, ktorá sa deje v podobe neustále sa odvíjajúceho dialógu medzi spomínanými horizontmi. Analýza diskurzu predstavuje opozičný koncept aj voči scientistickým modelom literárnej vedy štrukturalistického razenia.
Autor v analýze diskurzu, na rozdiel od hermeneutických smerov, nezohráva kľúčovú úlohu. Jeho individuálne vedomie nie je zdrojom významu textu. Analýza diskurzu, ako ju praktizuje literárna veda, je postavená na postštrukturalistickom podloží filozofie Michela Foucaulta. Foucault však nie je konštruktérom žiadnej štruktúrovanej a systematicky organizovanej teórie. Jeho uvažovanie sa dotýka viacerých kľúčových tém, ako je moc, poznanie, dejiny a pod. Jeho prieniky do iných disciplín, ako sú dejiny, etnológia, sociológia, psychoanalýza alebo lingvistika, sa podpísali pod vysokú komplexnosť a diskontinuitu tohto smerovania. Aj Foucaultovo filozofovanie je, celkom jednoznačne už z princípu, plné nejednoznačností, menlivosti a navzájom protirečivých pozícií, čo bolo vždy pozadím početných interpretácií a systematizácií jeho zámerne iritujúceho myslenia. Takéto systematizácie a interpretačné rekonštrukcie predstavujú prevažne vecne neprimerané zjednodušenia a zároveň majú aj inštruktívny charakter často pochybnej hodnoty.
Od polovice 70. rokov 20. storočia sa v čoraz väčšom počte začínajú objavovať literárnovedné práce týkajúce sa analýzy a kritiky diskurzov. Otázka znie, čo sa tak úspešne dokázalo presadiť, alebo inak, aký život vedie analýza diskurzu v literárnej vede a aké kontúry nadobudla od svojich počiatkov do súčasnosti vo svojich aplikačných podobách a ktoré pojmy sú pritom kľúčové.
Pre literárnu vedu bol a je ústredný pojem diskurz, ale aj pojem subjekt Foucaultovho razenia. Oba majú silné implikácie v kontexte postštrukturalistickej filozofie. Je známe, že diskurz je fluidný pojem. To nebráni tomu, aby sme bez závažnejších pochybností mohli konštatovať, že súčasná literárna veda je bez pojmu „diskurz“ nemysliteľná. Natíska sa preto otázka, akým spôsobom môže fungovať vedná komunikácia cez prizmu takého amorfného pojmu. Pre takto vymedzený pojem bude celkom jednoznačne platiť, že istý cieľ sa dá dosiahnuť rôznymi prostriedkami, ale aj to, že jedným prostriedkom sa dajú dosiahnuť rôzne ciele.
Literárna veda pomerne skoro zistila, že od analýzy diskurzu nemôže očakávať jednoznačné metodologické inštrukcie. To ústi do situácie, keď sa literatúra síce skúma z aspektu analýzy diskurzu, metodologicky sú však tieto práce poznačené vysokou mierou nekoherentnosti. Hádam aj preto stále nie je núdza o pokusy analýzu diskurzu systematizovať. Situácia je taká, že pojem diskurzu sa komunikuje bez nutného metodologického ukotvenia.
Napriek spomínanej výčitke redukcie a selekcie by sme sa mali upriamiť na Foucaultov pojem diskurzu, na jeho kľúčové dielo Archeológia vedenia (1969) a napokon na možnosti historickej analýzy diskurzov pre oblasť literatúry.
Foucaultova „archeologická metóda“ nás stavia pred početné problémy a tieto problémy sa znásobujú tým, že sama metóda je plná paradoxov. Napriek tomu sa nedá vnímať ako produkt svojvôle na pozadí nejakého „šumu postmoderného bytia“, ale naopak, ide o princíp znejasnenia, ktorého jednoznačným efektom môže byť len senzibilizácia voči principiálne jednoduchým vzorom v komplexnosti a dynamickosti života. Na jednej strane ide o výrazne deskriptívnu metódu, v ktorej absentujú akékoľvek ambície nahmatať neviditeľné hĺbky vzniku zmyslu, ide jej o uchopenie evidentných znakov, ktoré sa ale na prvý pohľad nemusia javiť ako signifikantné. Foucault stavia svoju archeológiu do opozície voči dejinám ideí (Foucault 1973), resp. tradičným dejinám ducha. Archeológia definuje diskurzy ako praktiky poplatné istým pravidlám, nedefinuje ale myšlienky, predstavy, témy a obrazy, ktoré by sa mohli v diskurzoch skrývať. Archeológia nie je interpretujúca disciplína, nevníma diskurz ako dokument, ale ako monument, ktorého modality diferenčne analyzuje (Foucault 1973, 198 n.). Vstupuje do poľa výpovedí a analyzuje diskurzívne praktiky (porovnaj Cingerová – Motyková 2013).
V Nemecku je Foucaultova archeológia prijímaná cez interpretačné gesto Jürgena Habermasa (1989), podľa ktorého ide o odkrývanie dávno zasypaných vrstiev kultúry. U Habermasa môžeme sledovať čisto asociatívne interpretovanie Foucaultovho pojmu archeológie, kde splývajú dve perspektívy do jednej, a to perspektíva archeológie ako vednej disciplíny zaoberajúcej sa odkrývaním a interpretáciou kultúrnych artefaktov a perspektíva dejín ideí. Tým sa Foucaultova archeológia v Habermasovom podaní približuje k hermeneutike, čo je vzhľadom na relatívne jasné pozície deklarované v kapitole „Archeológia opisu“ skutočne paradoxný jav. Foucaultova archeológia vychádza z manifestnej formy diskurzov. Cieľom analýzy je opis formačných a transformačných pravidiel diskurzov. Foucault to provokatívne vyjadril takto: „Neexistuje žiaden text pod textom“ (Foucault 1973, 174).
Archeológia ako metóda sa preto chápe ako opis diskurzu v archíve, pričom archív predstavuje arzenál pravidiel diskurzu. Preto sa dá chápať aj ako analýza výpovedí. Z tohto dôvodu treba venovať kategórii výpovede zvýšenú pozornosť. Ďalej je nutné ozrejmiť vzťah medzi kategóriami diskurzu a výpovede. Aj tento vzťah je najlepšie vysvetlený v Archeológii vedenia. Diskurzy a výpovede sa neidentifikujú s jazykom a ani sa nemajú analyzovať na jazykovej úrovni (Foucault 1973, 123). Výpovede sa v rámci metódy archeológie opisujú vzhľadom na ich existenčnú funkciu, diskurzy vzhľadom na ich konštitučné formy. Nejde teda ani o analýzu jazyka, ani o analýzu ideí, teórií a pod. Jazyk je podľa Foucaulta iba konštrukčný systém pre možné výpovede. Jazyk a výpoveď nie sú na rovnakej úrovni (Foucault 1973, 124). Výpoveď znamená základný prvok diskurzu, ale nie je identická s kategóriami vety alebo slova. Výpoveď by sa preto dala charakterizovať ako najmenšia množina pravidiel istej diskurzívnej formácie.
Diskurz je usporiadanou sumou výpovedí. Výpoveď má ale napr. k úrovni jazyka zvláštny vzťah. Nie je možné elementárne ju izolovať napr. ako vetu, propozíciu alebo formuláciu (Foucault 1973, 157–158). Analýza diskurzu preto nie je analýzou jazyka. Analýza diskurzu skúma celý komplex podmienok umožňujúcich výpovede (Bogdal 1999, 22). Vo výpovedi sa materializuje séria jazykových znakov, zároveň je výpoveď pre túto sériu znakov ich modalitou. Foucault nepoužíva kategóriu výpovede v konkurencii s lingvistickými kategóriami preto, že na ich opis máme k dispozícii lingvistické analytické postupy, ale preto, lebo sa pohybuje na rádovo vyššej úrovni. Výpoveď sa k lingvistickým kategóriám nespráva opozične, jej vzťah k nim je vertikálny. Foucault používa kategóriu výpovede rôzne, čo robí istým spôsobom zámerne, lebo explicitne hovorí, že ide o pre-teoretickú kategóriu. Okrem toho nie je výpoveď ani žiaden štruktúrny element, ale je funkciou, to znamená, že aj k štruktúrnym prvkom sa nachádza vo vertikálnom vzťahu. Analytickými postupmi systémovej lingvistiky sa preto táto kategória uchopiť nedá. Výpoveď je nám ale prístupná aj v manifestácii jazyka. To neznamená, že výpovede nemôžu mať aj nejazykovú podobu. Jej existencia je naplnená vo funkčnom vynorení sa v poli výpovedí (Foucault 1973, 150). Na ozrejmenie charakteru výpovede možno uviesť, že tá istá veta vypovedaná dvoma rôznymi hovorcami alebo v dvoch rôznych kontextoch je síce stále tá istá veta, avšak ide o dve rôzne výpovede (Foucault 1973, 154). Kategória výpovede teda nie je ani lingvistická, ani logická a ani pragmatická. Výpovede nie sú štruktúrne prvky, teda ani diskurz, ktorý pozostáva z výpovedí, by sa nemal vnímať ako štruktúra. Foucault explicitne upozorňuje na to, že existuje istá analógia vzťahu vety k textu a výpovede k diskurzívnej formácii, teda že nepodlieha vopred určeným gramatickým a iným inštrukciám, ktoré by sa dali opísať prostriedkami systémovej lingvistiky. Jednota výpovede je určená pravidlami diskurzívnej formácie.
V tomto bode sa analýza diskurzu vyznačuje výraznými teoretickými a metodologickými neujasnenosťami. Pojem „diskurz“ sa v Archeológii vedenia vyskytuje vo viacerých významových variantoch, ako to uvádza aj Foucault sám (Foucault 1973, 156). V humanitných vedách sa používa viac-menej inflačne ako tematicky do istej miery súvisiaca oblasť alebo sa používa v zmysle sociológie a vzťahuje sa na inštitucionalizované jazykové pravidlá (ako napr. literárny, vedecký, politický, lekársky diskurz). V práci Rád diskurzu Foucault podniká pokus ozrejmiť, ako je možné diskurzy izolovať, a vychádza z toho, že v každej spoločnosti sa produkcia diskurzu dá kontrolovať, že podlieha operáciám selekcie, že je organizovaná a kanalizovaná prostredníctvom procedúr, ktorých úlohou je „skrotenie“ diskurzu, redukovanie nebezpečenstva vyplývajúceho z jeho nevypočítateľnosti a principiálnej nekontrolovateľnosti. Konkrétne ide o procedúry exklúzie a zákazu (Foucault 1991, 10–11).
V citovanej Foucaultovej práci nedostávame žiadne jednoznačné návody, ako by bolo možné diskurzy lokalizovať a odkrývať ich funkčné mechanizmy, čo je pochopiteľné – v inom prípade by sa tento konštrukt automaticky deštruoval. Metodologicky nemá a ani nemôže mať ani len v náznakoch inštruktívny charakter. Avšak je rovnako možné takéto inštrukcie (re)konštruovať a metodologicky ich príslušne zúročiť.[1] Veľmi príznačný je odkaz na to, že hranice diskurzov sa zviditeľňujú tam, kde sa dá (v zmysle „konečne“) niečo jasne povedať a kde sa aj skutočne niečo takýmto spôsobom povie. V tomto zmysle má diskurz schopnosť (moc) dať reflektívnu štruktúru tomu, čo sa hovorí. Táto moc diskurzu a poznanie istej epochy pôsobia komplementárne a Foucault tieto komplexy nazýva dispozitívy[2]. Diskurzívna štruktúra prehovoru zároveň legitimizuje platnosť toho, čo sa hovorí. Z toho vyplýva, že Foucaultov pojem diskurzu znamená predovšetkým pravidelnosť sociálnych aktov. V užšom zmysle ide o „strapec“ výpovedí, ktoré patria k rovnakému systému. Výpovede nie sú nosičmi, ale prostredím významov, neskúmajú sa ani vzhľadom na to, že sú odkazmi na niečo mimo nich, čo sa nazýva referenčná oblasť, na zmysel alebo intencie autorského subjektu. Výpovede chápe ako udalosti v systémoch, udalosti, pre ktoré existujú isté možnosti alebo obmedzenia. Systém, v ktorom sa produkujú alebo reprodukujú výpovede, Foucault nazýva archív.
Hoci Foucault nechce opisovať jazykové prvky, pracuje hlavne s textovými artefaktmi a hľadá v nich poriadok, ktorý umožnil ich vznik. Tento poriadok (inými slovami kognitívna schéma) umožňuje o niečom uvažovať a táto možnosť je to, čo Foucault nazýva epistéma. Epistéma organizuje poznanie špecifické pre danú epochu. Ide o fundamentálny systém pravidiel, ktoré sú historicky špecifické a na ich základe sa diferencujú konkrétne typy diskurzov (pre Foucaulta to bol stredovek, renesancia/osvietenstvo a moderna). Tým Foucault deklaruje, čo ho nezaujíma. Ide o kategórie, ktoré boli napr. pre pozitivistickú historiografiu v podstate záväzné (konkrétni autori, sociálne alebo politické zariadenia a inštitúcie a pod.). Zaujíma ho, naopak, čo bolo možné v istej epoche povedať, ale nie, kto to povedal (Foucault 1991, 24–25). Diskurzy sú teda konfigurované poriadkami, ktoré sú dejinne variabilné, avšak tieto poriadky produkujú popri diverzifikovaných diskurzoch aj niečo, čo majú tieto diskurzy spoločné, niečo, čo je v danom historickom horizonte homogénne. Epistéma v tomto zmysle označuje práve tieto homogénne systémy alebo miesto, v ktorom diskurzy v danej dobe kulminujú.
Diskurzy organizujú produkciu poznania, teda konštrukciu reality, určujú, ktoré predmety sú pre diskurz relevantné, aké pojmy a aký spôsob vyjadrenia sa pritom použije (vedecký traktát, román a pod.), kto smie emitovať výpovede, na akú metateóriu sa pri ich dôvodení odvoláva a pod. Čo sa neriadi regulami poriadku, nie je reálne, resp. je vylúčené (z reality). Rekonštrukcia takýchto formácií v ich diferencii voči iným diskurzom sa deje v analýze diskurzu (a iba tu). Foucault vychádza z toho, že diskurzy konštruujú spôsoby prežívania skutočnosti. Diskurzy sú mechanizmami produkcie poznania. Zmyslom analýzy diskurzu je „archeologická“ rekonštrukcia pravidiel, podľa ktorých sa konštruuje realita a konfiguruje poznanie (pojmovo, teoreticky, naratívne a pod.). V princípe ide o spoznanie výpovedí (schémy poznania, praktiky uvažovania a pod.) v ich pravidelnej koherentnosti, v akej sa navzájom nachádzajú.
Nejde teda ani o formálno-jazykovú, ani o obsahovú analýzu, neanalyzujú a neinterpretujú sa texty. Otázka preto znie, ako a prečo Foucaultova archeológia ako koncept je vôbec prítomná v literárnej vede. Pozícia analýzy diskurzu nie je v literárnej vede nespochybniteľná. Rozhodujúce je skôr to, ako sa s ňou narába, aké funkcie spĺňa a čo sa ňou na literárnych dielach dá opísať. Jej zásadná akceptovanosť je do veľkej miery poplatná metodologickým a teoretickým sporom v odbore v 70. rokoch 20. storočia. Intenzívna recepcia analýzy diskurzu v literárnej vede je jasným signálom tzv. antihermeneutického obratu.
V literárnej vede sa pojem diskurz používa rôzne. Raz znamená iba súvislý prehovor, povedzme koherentný text, raz sa vzťahuje na rádius platnosti spoločenských noriem (tento variant ponúkol J. Habermas). Inak sa pojem diskurz používa v kontexte analýzy naratívnych textov, kde označuje naráciu a jej formálne aspekty. Tieto varianty pojmu diskurzu sú síce prítomné v literárnovedných prácach, neznamená to ale, že ide o práce primárne motivované Foucaultovou analýzou diskurzu. Ale aj v takýchto prácach sa vyskytuje a používa pojem diskurz nejednotne, čo však vôbec neprekvapuje, keďže ide o pojem nutne presahujúci hranice vedných disciplín. Je to podmienené zároveň aj tým, že tento pojem v užšom a korektnejšom zmysle, teda s referenciou na Foucaulta, je prítomný v sociológii takisto ako vo filozofii, psychológii a iných humanitných disciplínach (Angermüller et al. 2014). Spoločným menovateľom týchto „aplikácií“ je, že označujú regularity prehovoru vzhľadom na istú entitu alebo predmet. Tieto regularity ale neplatia nevyhnutne pre iný diskurz (odhliadnuc od niektorých rámcujúcich štruktúr, ako sú hierarchie v systémoch a pod.). Z toho vyplýva, že nemáme do činenia s analýzou textu, ale analyzujeme istý konglomerát výpovedí, ktoré boli iniciované, resp. umožnené pravidlami, ktorých prvkami sú.
Vzhľadom na nejednotnosť používania pojmu diskurz neexistuje ani pevne vytýčený rámec analýzy a dejín diskurzov. V prvom rade si treba všimnúť používanie pojmu diskurz v užšom zmysle v spomínaných humanitných vedách. Ani v samotnej literárnej vede pojmy analýza diskurzu a dejiny diskurzu nie sú pevne metodologicky a teoreticky rámcované. Analýza a dejiny diskurzov sa v literárnej vede realizujú v ich podobe podľa M. Foucaulta, čo predstavuje historicko-genealogický smer, sledujúci historickú rekonštrukciu diskurzov (alternatívne sa používa pojem historická analýza diskurzov), existuje ale aj semiotický smer podľa Jacquesa Derridu a psychoanalytický smer podľa Julie Kristevy, resp. podľa Jacquesa Lacana. Všetky tieto smery sa bežne nazývajú diskurzívnoanalytické. Pojem dejiny diskurzu sa v literárnovednej terminológii používa zatiaľ výlučne v zmysle Foucaultovho historicko-genealogického smeru.
V humanitných vedách sa analýza diskurzu aplikuje primárne na analýzu historickej konštruktivity poznania. Takto koncipovaná teória kongruuje hlavne s orientáciou sociálnych vied. Namiesto klasických hermeneutických otázok sa odhaľuje vzťah analyzovaných textov a iných textov, problematizuje sa proces písania, problematizuje sa autorstvo, literárne texty sa usúvzťažňujú s textami úplne inej proveniencie a pod. Foucault sa vo svojich prácach literatúre explicitne nikdy nevenoval, a preto ani nepredložil žiadnu analýzu literárneho diskurzu, ktorá by mohla poslúžiť ako vzor alebo „návod na jej použitie“. Napriek tomu sa analýza diskurzu stala v polovici 70. rokov 20. storočia novým alternatívnym konceptom literárnej vedy a vôbec humanitných vied, keďže práve v tomto období sa rozprúdila kritika metodológie. V literárnej vede sa kritika orientovala aj proti predpokladu autorskej intencie v literárnych textoch a jej hermeneuticky podloženému odkrývaniu. Analýza diskurzu sa preto často situuje do kontextu nehermeneutických tendencií v literárnej vede tohto obdobia. Ak ide v analýze diskurzu o odhalenie a opísanie diskurzov, ktoré sa v literárnych textoch prejavujú, môžeme sa pýtať, v akom vzťahu sa literatúra a diskurz nachádzajú, ako sa dajú pojmovo ukotviť a ako sa tieto vzťahy dajú formálne, štrukturálne a funkčne opísať. Na literatúre alebo na umení všeobecne Foucault iba dokazoval isté tézy, napr. tézu o literatúre ako „kontradiskurze“ (angl. counter-discourse, fr. contre-discours, nem. Gegendiskurs) voči mocensky štruktúrovanému vedeckému diskurzu. Diskurz literatúry nepodlieha do tej miery mechanizmom moci, čo literatúre umožňuje podvracať modely vnímania a uvažovania a odhaľovať ich schematickosť a principiálnu, ale nereflektovanú autoreferenčnosť. Pravidlá takejto prirodzenej autoreferenčnosti je možné odhaľovať iba v diskurzoch, kde nepredstavujú konštitučné prvky diskurzívnych formácií. Literatúra subverzívneho charakteru (hlavne texty moderny) demonštruje to, čo Luhmann vyjadruje výrokom „iba komunikácie komunikujú“, teda rozplynutie autorského subjektu a autoreferenčnosť jazyka. Tomuto sa Foucault venuje vo svojom (pre literárnu vedu hádam najdôležitejšom) texte Čo je autor? (Qu'est-ce qu'un auteur?, 1969)[3], kde nespochybňuje existenciu autora, ale autorstvo v zmysle kvázi autonómne konajúcej inštancie, ktorá v literatúre realizuje vlastné intencie. Táto základná premisa relativizuje, resp. problematizuje tradičnú schému literárnej komunikácie „autor – text – čitateľ“. Keďže Foucault nepredpokladá autonómnosť autorského subjektu, nevníma ani literárne texty ako prejav jeho individuality, ale kreuje aktéra vrasteného do symbolického poriadku jazyka ako vedomie spojené s diskurzívnymi formáciami. Literárne texty sú potom reflexnou plochou tohto symbolického poriadku, napr. práve v ich subverzívnej funkcii vzhľadom na iné diskurzy. Preto je ich referenčným priestorom nie realita, ale iné texty (intertextualita) ako projekčné plochy iných diskurzov (interdiskurz – Link 1988). Jürgen Link teda razí pojem interdiskurz, pričom sa snaží Foucaultovu analýzu diskurzu sprístupniť pre literárnu vedu. Jeho pojem diskurz integruje aj aspekty iných chápaní diskurzu. Link diferencuje medzi špeciálnym diskurzom a interdiskurzom. Špeciálne diskurzy sú typické pre skupiny, ktoré sa vyznačujú tým, že pojmy, ktoré používajú, disponujú významami, ktorými tieto pojmy v bežnom jazyku nedisponujú. Ide o subkultúry, ktoré okrem toho generujú aj úplne nové pojmy. Pojmom interdiskurz označuje Link jazyk, ktorý používajú členovia rôznych spoločenstiev alebo skupín. Interdiskurz sa diferencuje na viaceré funkčné úrovne vzhľadom na komunikačné systémy, pre ktoré je platný špecifický kód (právo, politika, náboženstvo atď.). Medzi týmito systémami a ich diskurzmi sa dajú pozorovať intersystemické a interdiskurzívne prepojenia. Inými slovami, interdiskurz prepája špeciálne diskurzy. Práve literatúra je pre J. Linka médiom interdiskurzu sui generis. Analýzou literárnych diel možno preniknúť do diskurzov a opísať ich cez kolektívne symboly, ktoré predstavujú najdôležitejší prostriedok prepájajúci text s referenčnými diskurzmi. Link ich nazýva interdiskurzívne prvky a považuje za ne všetky možnosti obrazného vyjadrenia, ako sú metafory, synekdochy, alegórie a pod. Obrazné vyjadrenia sú zároveň súčasťou bežného jazyka. Tieto imaginárne prvky štruktúrujú náš obraz o realite. Literatúra tieto štruktúry zviditeľňuje, pretože s nimi artisticky narába, čím získavajú pridanú estetickú a poznávaciu hodnotu. Literatúra preto predstavuje interdiskurz so špecifickými pravidlami.
Z uvedeného, ale hlavne z pojmu diskurzu, ktorý predstavuje štruktúrovaný priestor prevažne jazykových výpovedí, ktorých rádius platnosti je vymedzený diskurzívnym poriadkom, je zrejmé, že analýza diskurzu trebárs aj v podaní J. Linka sa bude venovať tomu, čo by sme semiotickým pojmom alternatívne mohli nazvať znaková štruktúra a znakový systém. Ak diskurz vnímame ako znakový systém (porovnaj Foucault 1966; 1987; 2000), potom jednostranne akcentujeme semiotický charakter Foucaultovho konceptu, čím sa zároveň posúvame do kontextu postštrukturalistických teórií. Toto je ale iba jeden aspekt jeho konceptu. V práci Rád diskurzu nájdeme odkazy nielen na znakové systémy, ale aj na sociálne štruktúry, z čoho vyplýva, že i Foucault sa podobne ako literárna veda snaží odkrývať prepojenia medzi systémom symbolov a systémom spoločenského konania (sociálnymi štruktúrami). Foucault ale hovorí o pravidlách prehovoru ako o emergentnom poriadku, ktorý sa nedá redukovať na žiaden sociálny fenomén. Pravidlá diskurzu nie sú znakom, a preto nie sú odkazom na niečo iné, ale skôr pravidlami odkazovania v sociálnom a kultúrnom období. Ani otázka, či je diskurz ukotvený v systéme znakov alebo v systéme konania (alebo v oboch systémoch), nie je celkom na mieste. Alternatívny prístup k tejto otázke umožňuje lingvisticky motivovaný pojem diskurzu ako pragmatický fenomén (Angermüller 2014). V literárnovednej praxi sa však väčšmi presadila semiotická interpretácia diskurzu. Smer, ktorý prepája analýzu diskurzov a semiotiku, je charakterizovaný rozlišovaním prvkov, ktoré sa vyskytujú iba v jednom diskurze (špeciálne diskurzívne prvky), a prvkov, ktoré sa vyskytujú vo viacerých diskurzoch (interdiskurzívne prvky, hlavne kolektívne symboly) (Link 1988). Takáto semioticky motivovaná analýza skúma v prvom rade špecifickú funkciu interdiskurzívnych prvkov v ich zauzlení v literárnom texte (Link 1983). Vzťahy medzi diskurzmi môžu byť na tematickej úrovni, ale môžu byť vystavané aj na podklade spoločného vzoru uvažovania alebo spôsobom jazykového stvárnenia (čo sa už odkláňa od Foucaultovho konceptu). Analýza diskurzu ako nástroj analýzy konkrétnych textov preto zväčša hľadá odpovede na otázky, ktoré diskurzy daný text reflektuje a akým spôsobom ich reflektuje.
Okrem toho je v analýze diskurzu silne zastúpený variant, ktorý spája Foucaultove premisy s psychoanalýzou. Tento diskurzívnoanalytický variant obsahuje kľúčovú tézu o nevedomých kultúrnych mechanizmoch, zakódovaných v jazyku (psycholingvistické referencie), a o mechanizmoch ich zastierania. Je dôležité pamätať na to, že analýza diskurzu pozná viac modelov a nedá sa obmedziť iba na Foucaultov koncept. V psychoanalýze razil pojem diskurzu hlavne Jacques Lacan. Podľa neho je nevedomie štruktúrované do veľkej miery podobne ako jazyk a oblasť psychiky možno podľa toho analyzovať v analógii s idiolektom, keďže obe sú spolukonštituované diskurzmi a diskurzívnymi zákonitosťami. Hlavným postulátom psychoanalytickej analýzy diskurzu je, že spoločnosti sú organizované zákazmi, ktoré zároveň organizujú prehovor jedincov, ktorí tieto zákazy internalizujú. Takéto nevedomé kultúrne zákazy sa pretavujú do symbolov. Francúzsky kontext analýzy diskurzu sa okrem toho výrazne opiera o štruktúrnu antropológiu C. Léviho-Straussa, ale aj marxizmus Louisa Althussera, na ktorého Lacan nadväzuje, pričom takisto hľadá pravidelnosti, ktoré štruktúrujú texty alebo súbory textov. Roland Barthes takéto diskurzívne vzory nazýva diskurzívne gramatiky. Ide o reťazce signifikantov, ktoré na paradigmatickej osi jazyka zabezpečujú konvenčné významy slov. Lacan sa pritom sústreďuje na spojovacie body (points de capitons) medzi signifikantmi a takýmito reťazcami signifikantov. Preto jeho pojem diskurzu znamená syntagmaticky možné a formami transformácie organizované asociačné vzory v jazyku, ktoré produkujú zmysel. Takýmito transformačnými formami sú napr. metafora alebo metonymia. Lacan sa sústredil na analýzu literárnych postáv, ktoré sa psychologicky profilujú hlavne prostriedkami jazyka, a pýta sa, ktoré kultúrne štruktúry organizujú výpovede literárnych postáv.
Uplatnením analýzy diskurzu sa diferencovanejšie začal odkrývať o. i. aj pragmatický charakter literatúry, medialita literatúry, konkrétne vzťah literárnych textov k novým spôsobom reprezentácie a vnímania obsahov. Okrem toho analýza diskurzu diferencovanejšie reviduje tradičné literárnovedné koncepcie a ich vzťah k referenčným teóriám, ale aj kritériá literárnosti alebo všeobecnejšie kódovanie literatúry.
Literatúra
Angermüller, Johannes. 2014. Poststructuralist Discourse Analysis: Subjectivity in Enunciative Pragmatics. Houndmills – Basingstoke: Palgrave Macmillan.
Angermüller, Johannes – Martin Nonhoff – Eva Herschinger – Felicitas Macgilchrist – Martin Reisigl – Juliette Wedl – Daniel Wrana – Alexander Ziem, eds. 2014. Diskursforschung: Ein interdisziplinäres Handbuch. (2 Bde.). Bielefeld: transcript Verlag.
Bogdal, Klaus-Michael. 1999. Historische Diskursanalyse der Literatur: Theorie, Arbeitsfelder, Analysen, Vermittlung. Opladen – Wiesbaden: Westdeutscher Verlag.
Cingerová, Nina – Katarína Motyková. 2013. „Analýza dispozitívu ako nadstavba diskurznej analýzy.“ In Jazyk a kultúra [elektronický zdroj]. Roč. 4, č. 16: nestránkované [online], www.ff.unipo.sk/jak/16_2013/cingerova_motykova.pdf.
Foucault, Michel. 1966. Les Mots et les Choses: Une archéologie des sciences humaines. Paris: Gallimard, coll. Bibliothèque des sciences humaines.
Foucault, Michel. 1969. L'Archéologie du savoir. Paris: Gallimard, coll. Bibliothèque des sciences humaines.
Foucault, Michel. 1971. L'Ordre du discours. Paris: Gallimard.
Foucault, Michel. 1973. Archäologie des Wissens. Frankfurt/M.: Suhrkamp.
Foucault, Michel. 1987. Slová a veci: Archeológia humanitných vied. Bratislava: Pravda.
Foucault, Michel. 1991. Die Ordnung des Diskurses. Frankfurt/M.: Fischer Taschenbuch.
Foucault, Michel. 1994. „Co je autor?" In Diskurs, autor, genealogie. Michel Foucault, 41–74. Praha: Nakladatelství Svoboda.
Foucault, Michel. 2000. Slová a veci: Archeológia humanitných vied. Bratislava: Kalligram.
Foucault, Michel. 2002. Archeologie vědění. Praha: Hermann a synové.
Foucault, Michel. 2006. Rád diskurzu. Bratislava: Agora.
Habermas, Jürgen. 1989. Der philosophische Diskurs der Moderne. Frankfurt/M.: Suhrkamp.
Kaščák, Ondrej. 2004. „Kto je autor? M. Foucault – P. Bourdieu – Ikonológia.“ Filozofia 59 (9): 681–687.
Link, Jürgen. 1983. Elementare Literatur und generative Diskursanalyse. München: Wilhelm Fink.
Link, Jürgen. 1988. „Literaturanalyse als Interdiskursanalyse: Am Beispiel des Ursprungs literarischer Symbolik in der Kollektivsymbolik.“ In Diskurstheorien und Literaturwissenschaft, eds. Jürgen Fohrmann – Harro Müller, 284–307. Frankfurt/M.: Suhrkamp.
Petříček, Miroslav. 2004. „Hranice a limity textu.“ Česká literatúra 52 (4): 528–539.
[1] O hodnote takýchto počinov sa dá iba polemizovať.
[2] V systémoch, akým je literatúra, nachádzame produkty takejto selekcie a vylučovacieho procesu napr. v podobe kánonu. K pojmu „dispozitív“ porovnaj Cingerová – Motyková (2013).
[3] Porovnaj Foucault 1994; Kaščák 2004; Petříček 2004.