Intencionálna ilúzia pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Pôvodca pojmu
Ekvivalent pojmu
- Intentional fallacy (en-GB)
- Intentionaler Fehlschluss (de)
- Paralogisme intentionnel (fr)
Explikácia pojmu
Pojem intencionálna ilúzia (ang. intentional fallacy) je vyjadrením tézy, že literárne dielo nemožno posudzovať cez prizmu autora. Zaviedli ho teoretici New Criticism William K. Wimsatt a Monroe C. Beardsley, ktorí v rovnomennej eseji The Intentional Fallacy (1946; Intencionální klam, čes. 2004) tvrdili, že poznanie intencie tvorcu nie je pri posúdení umeleckého diela zásadné,[1] čím odmietli zaužívané metodologické prístupy k literatúre a otvorili cestu k pluralite interpretácií. Pôvodne sa pojem vzťahoval na poéziu, ale jeho legitimita sa rozšírila na celú literatúru.
Význam slova – „klam“ alebo „úskok“ (ang. fallacy) – má latinský pôvod (fallacia) (Plantin 1995, 249) a poukazuje na to, že tradičné spájanie (autorskej) intencie so zmyslom diela bolo založené na falošnej domnienke. Intencionálna ilúzia obracia pozornosť na chápanie umeleckého diela ako na artefakt, ktorý je do značnej miery autonómny voči okolitému svetu (Grüttemeier 2022, 132). Wimsatt a Beardsley vo svojej eseji uvádzajú päť tvrdení, ktorými argumentujú v prospech intencionálnej ilúzie: teoretici priznávajú, že poézia vzniká na základe autorskej intencie (1), ale čitateľ nemá k dispozícii žiaden kľúč, aby vypátral jej pôvod (samotná báseň odzrkadľuje akt tvorby a intenciu autora) (2). Význam básne podľa nich spočíva v jej samotnej existencii a nie je nutné hľadať ho inde (3). Čitateľ by mal pripísať osobné pocity z básne intencii lyrického subjektu, resp. autora (4). Ak je autor schopný revidovať svoje dielo, znamená to, že to, čo považoval za svoj zámer, v skutočnosti nebol jeho pôvodný zámer (5). Wimsatt a Beardsley (1946, 469 – 470) tiež konštatujú, že „báseň nepatrí kritikovi, ale ani autorovi (od autora sa oddeľuje pri svojom zrode a vydáva sa do sveta bez toho, aby bolo v autorovej moci niečo s ňou zamýšľať či kontrolovať ju). Báseň patrí verejnosti.“[2] Vyjadrujú tým myšlienku, že umelecké dielo funguje samostatne, nezávisle od svojho tvorcu či kritika, a preto je určené v prvom rade čitateľskej verejnosti.
V roku 1954 vyšla revidovaná verzia eseje v zbierke esejí The Verbal Icon: Studies in the Meaning of Poetry (Jazyková ikona: štúdie o význame v poézii), z ktorej boli vypustené niektoré radikálne formulácie Wimsatta a Beardsleyho, napr. tá, že z básnika netreba robiť autoritu (mimo básne) (Grüttemeier 2022, 142). Podobné úvahy o literatúre zamerané primárne na báseň samotnú sa objavili už skôr v diele Understanding Poetry: An Anthology for College Students (Porozumieť poézii: antológia pre vysoké školy, 1938), neskôr na fikciu v diele Understanding Fiction (Porozumieť fikcii, 1943), ktoré vyšli v niekoľkých edíciách a mali zásadný vplyv aj na myšlienky New Criticism (142 – 143).
Koncept intencionálnej ilúzie evokuje snahy niektorých literárnych kritikov oslabiť tradičné východiská literárnej interpretácie a posilniť autonómne postavenie literatúry. Aj keď nie všetci teoretici reagovali súhlasne na takéto vnímanie literárneho textu,[3] faktom je, že koncept intencionálnej ilúzie mal vplyv v rámci teórie literatúry a umenia na postštrukturalistický koncept intencie (Grüttemeier 2022, 152 – 156) a otvoril otázky intencionálnosti, autobiografie či vplyvu kultúry na interpretáciu diela. Príkladom intencionálnej ilúzie v skutočnom svete je Da Vinciho obraz Mona Lisa, ktorý vzbudzuje polemiku kritikov, či záhadný úsmev ženy bol zámerom tvorcu, a ak áno, aká bola jeho zamýšľaná podoba.
Literatúra
Brooks, Cleanth – Robert Penn Warren, eds. 1938. Understandig Poetry. An Anthology for College Students. New York: Holt.
Brooks, Cleanth – Robert Penn Warren, eds. 1943. Understanding Fiction. New York: Appleton-Century-Crofts.
Grüttemeier, Ralf. 2022. Intention and interpretation: a short story. Berlin: De Gruyter.
Plantin, Christina. 1995. „L’argument du paralogisme.“ Hermès, La Revue 1, 15: 245 – 262. Dostupné na: https://www.cairn.info/revue-hermes-la-revue-1995-1-page-245.htm [cit. 27. 12. 2022].
Wimsatt, William K. – Monroe C. Beardsley. 1946. „The Intentional Fallacy.“ The Sewanee Review 54, 3: 468 – 488. Dostupné na: https://www.jstor.org/stable/27537676?seq=2#metadata_info_tab_contents [cit. 13. 12. 2022].
Wimsatt, William K. – Monroe C. Beardsley. 2004. „Intencionální klam.“ Prel. Petr Onufer. Revolver Revue 55: 151 – 162.
[1] „Tvrdili sme, že zámer alebo úmysel autora nie je dostupný ani žiaduci ako kritérium posúdenia úspešnosti literárneho diela“ (Wimsatt – Beardsleay 1946, 468; pokiaľ nie je uvedené inak, citáty prel. S. R.). („We argued that the design or intention of the author is neither available nor desirable as a standard for judging the success of a work of literary art [...].“)
[2] „The poem is critic’s own and not the author’s (it is detached from the author at birth and goes about the world beyond his power to intend about it or control it). The poem belongs to the public.“
[3] Jedným z najvýraznejších kritikov intencionálnej ilúzie bol Eric Donald Hirsch Jr, ktorý formuloval svoje „intencionalistické“ názory v dielach Validity in Interpretation (Platnosť v interpretácii, 1967) a The Aims of Interpretation (Ciele interpretácie, 1976) (Grüttemeier 2022, 152).