Sylabotonické náhrady časomiery pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Ekvivalent pojmu
- Syllabotonic imitations of classical metres (en-GB)
- Akzentuierende Imitationen klassischer Metren (de)
- Imitations accentuelles de mètres quantitatifs (fr)
Explikácia pojmu
Sylabotonické náhrady časomiery sa v niektorých prekladových tradíciách – vrátane slovenskej a českej, ale napríklad aj anglickej – vnímajú ako jeden z možných prostriedkov prenosu formálnej stránky starogréckej a časomernej latinskej poézie do moderného jazyka. Vo všeobecnosti platí, že sylabotonické náhrady imitujú štruktúru časomerného verša, ale namiesto kvantity (dĺžky slabiky) v nich hrá určujúcu rolu prízvuk. Dlhé slabiky sa nahrádzajú prízvučnými a krátke neprízvučnými. Z tohto základného pravidla však existujú výnimky, ktoré sa odvíjajú od prozodických vlastností jazyka prekladu. V českej a slovenskej tradícii medzi takéto výnimky patrí nahrádzanie časomerných spondejov trochejmi, ktoré sa uplatňuje napríklad v prekladoch daktylského hexametra, resp. elegického disticha ako kombinácie jedného daktylského hexametra a jedného daktylského pentametra. V slovenčine a češtine je totiž mimoriadne náročné zaručiť následnosť dvoch prízvučných slabík za sebou.[1]
Sylabotonické náhrady časomiery sa v Čechách a na Slovensku[2] etablovali ako hlavný spôsob prekladovej transpozície antických veršových foriem v prvej polovici 20. storočia. Iniciatíva vznikla najprv v Čechách, kde už na prelome 19. a 20. storočia vypracoval klasický filológ Josef Král metodiku náhrady jednotlivých metier. Jeho návrhy, predstavené v sérii odborných článkov v Listoch filologických a v roku 1909 aj knižne, ďalej rozvinul a upravil Ferdinand Stiebitz spolu so spolupracovníkmi z Jednoty klasických filologů (por. Stiebitz 1921). Na Slovensko Stiebitzov systém preniesol Miloslav Okál ako ústredná postava slovenskej klasickej filológie v 20. storočí. Predtým bolo v českom i slovenskom kultúrnom priestore zaužívané prekladať starogrécku a latinskú poéziu najmä domácim variantom časomiery, ktorý sa rozšíril v období klasicizmu (zo slovenských básnikov ho využíval najmä Ján Hollý). Fonologické vlastnosti oboch jazykov však sú nie pre poéziu založenú na striedaní dlhých a krátkych slabík ideálne, a tak bola v neprekladovej poézii časomiera zatlačená do úzadia, resp. vytlačená sylabickým alebo sylabotonickým veršom už v polovici 19. storočia. Práve neproduktívnosť časomiery v pôvodnej básnickej tvorbe sa pre Krála, Stiebitza a Okála stala hlavným impulzom k vypracovaniu novej teoretickej koncepcie prekladu antických metier a zároveň k jej praktickej aplikácii. Platí však, že nová koncepcia sa prispôsobila domácej tradícii len parciálne a odmietla niektoré prostriedky typické pre sylabotonický veršový systém v prvej polovici 20. storočia, najmä použitie rýmov.
Okál využíval sylabotonické náhrady časomiery vo svojich prekladoch antickej poézie od konca 40. rokov 20. storočia. Prvýkrát sa tak stalo v preklade veršových pasáží v Senecových epištolách v roku 1947. Za texty, ktoré v očiach slovenskej literárnej obce definitívne kanonizovali steibitzovskú metódu, možno považovať Okálove preklady homérskych eposov Ἰλιάς (8. alebo 7. storočie pred Kr.; Ílias, slov. 1962) a Ὀδυσσεία (8. alebo 7. storočie pred Kr.; Odysseia, slov. 1966). V priebehu 20. storočia sa, pochopiteľne, objavili aj preklady, ktoré odmietli časomieru, ale dôsledne neprijali ani Stiebitzovu a Okálovu cestu. Medzi najvýznamnejšie počiny v tomto smere patrí preklad Aristofanovej komédie Λυσιστράτη (411 pred Kr.; Lysistrata, slov. 1971) od Vojtecha Mihálika, ktorý síce vo väčšine veršov rešpektuje rytmus a rozmer pôvodiny, ale pracuje s rýmami. Viliam Turčány sa v preklade Ovidiovej mytologickej básne Metamorphoses (8 pred Kr.; Premeny, slov. 1970) zasa rozhodol nahradiť pôvodné daktylské hexametre širšou škálou sylabotonických či dokonca sylabických veršových typov s rýmami. Nadviazal tak na okrajovú tradíciu z 19. a prvej polovice 20. storočia, ktorá využívala v preklade z latinčiny a starej gréčtiny aj domáce veršové typy bez paralely k pôvodnému metru. Až na zriedkavé výnimky však preklad antickej poézie ostal doménou klasických filológov, pričom Okál – v rozpore napríklad s Ľubomírom Feldekom (1977, 9 – 10) – odmietal premisu, že verše by mal prekladať básnik s pevnou pozíciou v domácej literatúre. Ako to zdôraznil Daniel Škoviera (2013), preklad poézie je v okálovskom, ale aj stiebitzovskom chápaní predovšetkým remeslom, ktoré si môže osvojiť väčšina erudovaných filológov. Od polovice 20. storočia až do dnešných dní preto sylabotonické náhrady časomiery prežívali v prekladoch klasických filológov ako Ignác Šafár, Daniel Škoviera, Erika Brodňanská, Jana Balegová či Róbert Horka. Treba však dodať, že Okál svoju verziu metodiky explicitne sformuloval pomerne neskoro – jeho kľúčová monografia s názvom Antická metrika a prekladanie gréckej a latinskej poézie do slovenčiny bola publikovaná až v roku 1990. Dovtedy svoj prekladateľský postoj verejne propagoval buď vlastnou prekladateľskou praxou, ako už bolo uvedené, alebo recenznou činnosťou. Z recenzií, v ktorých zaznela obhajoba stiebitzovskej metodiky až s polemickým nasadením, možno spomenúť reakcie na javiskový preklad Euridipovej tragédie Τρῳάδες (415 pred Kr.; Trójanky, slov. 1982; Okál 1983) alebo na preklad Horatiovho súborného diela (Okál 1988).
Vzhľadom na svoje inštitucionálne ukotvenie v komunite klasických filológov prešli sylabotonické náhrady časomiery od polovice 20. storočia len nepatrným vývojom, čo nemožno povedať o sylabotonickom verši v pôvodnej slovenskej literatúre. Kým v neprekladovej poézii došlo k rytmickému uvoľneniu sylabotonického verša už v 60. – 70. rokoch 20. storočia, Okálova autorita a preskriptívny rozmer jeho prác neumožnili stiebitzovskej metóde prispôsobiť sa novej situácii. Okál napríklad do konca svojej kariéry nástojil na striktnom rozlišovaní medzi inherentne prízvučnými (autosémantickými) a inherentne neprízvučnými (synsémantickými) jednoslabičnými slovami (2016, 241, 264) a odmietal juxtapozíciu jednoslabičného a dvojslabičného slova v daktylských klauzulách, hoci v pôvodnej poézii, ale aj v prekladoch z moderných jazykov sa tieto licencie uplatňovali bežne. Rovnako žiadal od prekladateľov prízvukovať slabičné predložky (Okál 1983, 403; 1988, 193 – 194). Niekoľko ďalších noriem sformulovali, resp. na základe praxe opísali Okálov žiak Škoviera (napr. neprípustnosť dlhších ako trojslabičných slov v daktylskom hexametri; por. Škoviera 2013, 147) a Horka (2014, 126 – 127; odporúčanie ukončovať jambický trimeter trojslabičnou klauzulou). Dôraz na matematickú presnosť v uplatňovaní týchto noriem postupne spôsobil, že sa preklady z klasických jazykov odklonili od pôvodnej poézie a od prekladov z moderných jazykov aj v štylistickej rovine. Hoci Okál sa v praxi vyhýbal prílišnej jazykovej patine a syntaktickým krkolomnostiam, v recenziách jasne povyšoval formálne kritériá nad celkovú čitateľskú ústretovosť textu.[3] Ak teda v prekladoch Okálových nasledovníkov došlo ku konfliktu medzi nocionálnou syntaxou a požiadavkami metra, priorizovaná bola vždy básnická forma. Syntaktické inverzie a lexikálne archaizmy či poetizmy sa tak stali legitímnym prostriedkom na dosiahnutie žiadaného metra v súlade so Stiebitzovými a Okálovými normami. Na druhej strane – zo strany samotných klasických filológov, prípadne ich spolupracovníkov z oblasti moderných filológií, zaznievajú od roku 2008 aj návrhy na čiastočné prehodnotenie stiebitzovskej metodiky a na posun k dynamickejším podobám sylabotonického verša, ktoré by boli recepčne únosnejšie. Jozef Kordoš (2008, 37) napríklad spochybnil povinnosť prízvukovať sylabické predložky pred mnohoslabičnými slovami a Erika Brodňanská, Ján Živčák a Zuzana Malinovská (2024, 14 – 18) sa vyslovili v prospech nivelizácie rozdielu medzi inherentne prízvučnými a neprízvučnými jednoslabičnými slovami. Poukázali tiež na hojný výskyt falošných daktylských celkov, ktoré kombinujú jednoslabičné a dvojslabičné slovo, v slovenskej tradícii sylabotonického verša.
Celkovo možno skonštatovať, že sylabotonické náhrady časomiery sú na Slovensku pozoruhodným fenoménom nielen z hľadiska verzológie, ale aj dejín prekladu. Nepoukazujú totiž len na možnosti imitácie antických metier, ale fungujú ako istý druh alternatívy k dominantným prekladovým poetikám. Vďaka svojej väzbe na archaizujúci štýlový register sa približujú prekladateľským koncepciám, ktoré boli u nás v ostatných rokoch diskreditované, hoci v západnej filozofii prekladu ich úspešne propagoval napríklad José Ortega y Gasset (2013, 69). Zároveň v situácii, keď je sylabotonický verš ako taký v pôvodnej i prekladovej poézii na Slovensku na ústupe, zaručujú jeho prenos smerom k ďalším generáciám prekladateľov.
Literatúra
Brodňanská, Erika – Zuzana Malinovská – Ján Živčák. 2024. Sv. Gregor z Nazianzu. Verše o sebe. Košice: Equilinia.
Feldek, Ľubomír. 1977. Z reči do reči. Bratislava: Slovenský spisovateľ.
Horka, Róbert. 2014. „Jambický senár v prekladoch Miloslava Okála a Vojtecha Mihálika.“ In Klasický filológ Miloslav Okál, eds. Daniel Škoviera – Ľudmila Buzássyová – Jana Grusková, 121 – 130. Bratislava: Univerzita Komenského.
Kordoš, Jozef. 2008. „Problematika prekladania daktylských hexametrov do slovenčiny.“ In Sambucus III. Práce z klasickej filológie, latinskej medievalistiky a neolatinistiky, 34 – 40. Trnava: Filozofická fakulta Trnavskej univerzity.
Král, Josef. 1909. Česká prosodie. Praha: J. Otto.
Okál, Miloslav. 1983. „Euripidove Trójanky v Nitre.“ Slovenské divadlo 31, 3: 393 – 406.
Okál, Miloslav. 1988. „Q. Horatius Flaccus: O umení básnickom. Sarity a Listy. Bratislava, Tatran 1986.“ Slovenská literatúra 35, 2: 189 – 197.
Okál, Miloslav. 1990. Antická metrika a prekladanie gréckej a latinskej poézie do slovenčiny. Bratislava: Slovenský spisovateľ.
Okál, Miloslav. 2016. Latinská štylistika, antická metrika a prekladanie gréckej a latinskej poézie do slovenčiny, grécke a latinské mená v slovenčine. Martin: Thetis.
Ortega y Gasset, José. 2013. Misère et splendeur de la traduction. Prel. Marie-Églantine Lescasse a kol. pod vedením Françoisa Géala. 2 vyd. Paris: Les Belles Lettres.
Stiebitz, Ferdinand. 1921. „K přízvučnému překládání starověkých rozměrů časoměrných.“ Listy filologické 48, 4/6: 161 – 184.
Škoviera, Daniel. 2013. Miloslav Okál, prvý slovenský profesor klasickej filológie. Bratislava: Univerzita Komenského.
[1] Teoreticky je možné skombinovať dve autosémantické jednoslabičné slová, ale tým pádom sa bude v strede spondeja vždy nachádzať medzislovný predel.
[2] Ak sa zameriavame na situáciu v rokoch 1918 – 1939 a 1945 – 1992, používame tieto označenia v kultúrnom, nie politicko-geografickom význame.
[3] V citovanej recenzii z roku 1988 sa Okál dostáva k problémom všeobecnej zrozumiteľnosti prekladu až na s. 6, predchádzajúce strany sú venované metrickým zaváhaniam.