Planh pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Ekvivalent pojmu
- Planh (en-GB)
- Planh / Altprovenzalisches Klagelied (de)
- Planh (fr)
Explikácia pojmu
Pôvodne okcitánskym termínom „planh“ (dosl. nárek) sa v medievalistike a v historickej hudobnej vede označuje lamentačný žáner trubadúrskej poézie, ktorá sa rozvíjala v južných regiónoch dnešného Francúzska predovšetkým v 12. – 13. storočí. Zachované básne či – presnejšie – piesne spadajúce pod tento žáner vznikli s cieľom vyjadriť bolesť nad smrťou spoločensky význačnej osoby alebo osoby dôležitej pre trubadúra. Nachádzame ich v korpusoch najvýznamnejších trubadúrov píšucich v starej okcitánčine (tzv. „langue d’oc“), ako Bertran de Born, Folquet de Marselha, Aimeric de Peguilhan, Raimbaut d’Aurenga, Gaucelm Faidit, Sordello. Podobne ako ostatné žánre trubadúrskej a truvérskej poézie, aj planh je formou rétorickej poézie, ktorá zakladá svoj estetický potenciál na subtílnych transformáciách inak známych klišé. Ako uvádza Pierre Bec, takmer všetky trubadúrske náreky sa vyznačujú kompozíciou v troch častiach: „vyjadrenie básnikovej bolesti, chvála zosnulého a modlitba za jeho dušu“ (1979, 28).[1] Vzhľadom na vážnu tematiku týchto básní sa ich autori vyhýbali kratším veršovým rozmerom a inklinovali k desaťslabičníku, ktorý bol v starej okcitánčine i v starej francúzštine rozšírený predovšetkým v hrdinskej poézii.
V porovnaní s ústrednými trubadúrskymi žánrami ako canso – resp. kurtoázna pieseň – či sirventes bol žánrový profil trubadúrskych nárekov často spracúvaný ako sekundárna téma v rámci širšej problematiky. Ako príklad možno spomenúť dizertačnú prácu Janthie Yearley (1983) o stredovekých podobách latinského lamentačného žánra, známeho ako planctus. Trubadúrsky planh sa tam vníma predovšetkým na pozadí tematicky spriaznených textov v latinčine ako oficiálnom jazyku doby (Yearley 1983, 20 – 34, 44 – 45). Z novších širšie koncipovaných prác sú kľúčovým príspevkom o žánri kapitoly 2.10 – 2.14 rozsiahlej monografie Andreu Ghidoniho o pohrebných nárekoch v stredovekých kultúrach západnej Európy (2024, 286 – 408).
Na rozdiel od tradície latinských nárekov je tradícia trubadúrskeho žánru planh pomerne homogénna, čo súvisí s vyššie zmienenou záväznou kompozíciou básní. Jeho najvýznamnejšou dištinktívnou črtou je prítomnosť prvej osoby singuláru, ktorá sa v latinských lamentačných textoch vyskytuje len zriedka (por. Ghidoni 2024, 293 – 294). Ak teda Ghidoni prirovnáva antropologický rámec latinských nárekov k eschatológii (smrť oplakávanej osoby sa interpretuje ako globálna katastrofa, resp. pád istého usporiadania spoločnosti alebo komunity), trubadúrsky planh je výrazom malej eschatológie. Lyrický subjekt v prvej osobe singuláru tematizuje zosobnený zármutok a oplakáva koniec vlastných vzťahov, prípadne krehkosť svojho živobytia a umeleckej kariéry, ktorá bola na zosnulom či zosnulej závislá. Väčšinou historická, ale občas aj fikčná postava, na ktorú sa planh vzťahuje, sa totiž vždy predstavuje v pozícii mecenáša alebo inšpirátora básnika, čiže garanta trubadúrskej radosti z umenia a z distingvovaných mravov.
V závislosti od sociálneho profilu adresáta sa od čias Hermanna Wilhelma Springera (1895) rozlišujú v odbornej literatúre tri základné typy trubadúrskeho náreku: planh nad politickou postavou (pán či pani dvora, kde bol trubadúr aktívny), planh nad milovanou ženou a napokon planh nad iným trubadúrom. Ghidoni (2024, 299) navrhuje rozdeliť prvú kategóriu na dva samostatné korpusy, keďže použité rétorické prostriedky sa v prípade politicky významného muža a politicky významnej ženy líšia. Kým v prvom prípade sa postava zosnulého štylizuje do polohy ideálneho dvorského pána (predmetom úcty nie sú konkrétne činy historickej osobnosti, ale klišé trubadúrskej kultúry ako láska k poddaným, priazeň vo vzťahu k trubadúrovi, udržiavanie mravného štandardu dvora, zriedkavejšie aj vojenské úspechy), v druhom prípade sa siaha po motívoch z ľúbostnej poézie. Napriek všadeprítomnosti prvej osoby singuláru totiž trubadúrske lamentácie nie sú výrazom autentického citu, ale konštrukciou s typizovanými, pozične jasne definovanými aktérmi. Typizácia sa, pochopiteľne, týka aj samotného lyrického subjektu, ktorý redukuje svoju identitu na umeleckú činnosť – je profesionálnym dvorským básnikom.
Tento paradox, ktorý formuje najvlastnejšie jadro žánra, súvisí podľa Ghidoniho (2024, 295) so stabilitou a typizáciou subjektu v kurtoáznej piesni. Identita lyrického subjektu ani identita milovanej dámy nie je v trubadúrskej poézii takmer nikdy individualizovaná a dvojicu nemožno chápať ako mimetický obraz historicky dokázateľného páru milencov. Táto črta sa analogicky prenáša aj do ďalších trubadúrskych žánrov, keďže minimálne po formálnej a rétorickej stránke sú všetky odvodené od kurtoáznej piesne – pomyselného centra, ku ktorému gravituje celý žánrový systém starej okcitánskej lyriky (por. Rieger 1976). Z genealogického hľadiska sa teda planh situuje na priesečníku čisto lamentačnej tradície, ktorú reprezentuje aj latinský či hrdinský planctus, a kurtoáznej tradície s jej afektívnou tematikou. Svedčí o tom aj sústavné poukazovanie na emócie, ktoré zosnulý či zosnulá prežívali voči trubadúrovi, hoci evidentne len vo fikčných reláciách. Treba však dodať, že planh sa na kurtoáznu pieseň nenapája priamo, ale prostredníctvom polemického žánra sirventes, s ktorým ho spája spoločenský charakter. Ako podotýka Ghidoni (2024, 296 – 297) v nadväznosti na Dmitriho Scheludka (1943), niektoré sirventes dokonca využívajú lamentačné prvky, keď hovoria o tragike ľudského údelu, ale bez narážky na konkrétnych zosnulých.
Literatúra
Ghidoni, Andrea. 2024. Piangere la memoria. Lamento funebre e culture medievali. Roma: Carocci editore.
Yearley, Janthia. 1983. The Medieval Latin Planctus as a Genre. Dizertačná práca. York: University of York.
Bec, Pierre, ed. 1979. Anthologie des troubadours. Textes choisis, présentés et traduits [...] avec la collaboration de Gérard Gonfroy et de Gérard Le Vot. Paris: Union Générale d’Éditions.
Rieger, Dietmar. 1976. Gattungen und Gattungsbezeichnungen der Trobadorlyrik: Untersuchungen zum altprovenzalischen Sirventes. Tübingen: Max Niemeyer.
Scheludko, Dmitri. 1943. „Klagen über den Verfall der Welt bei den Trobadors.“ Neuphilologische Mitteilungen 44, 1: 22 – 45.
Springer, Hermann Wilhelm. 1895. Das altprovenzalische Klagelied mit Berücksichtigung der verwandten Literaturen. Eine literarhistorische Untersuchung. Belin: C. Vogts Verlag.
[1] „...expression de la douleur du poète, éloge du disparu, intercession auprès de Dieu en faveur de son âme.“