Kritika prekladu pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Ekvivalent pojmu
- Translation Criticism (en-GB)
- Übersetzungskritik (de)
- Critique de traduction (fr)
Explikácia pojmu
Kritika prekladu v najširšom zmysle slova predstavuje akýkoľvek prejav uvažovania o prekladovej literatúre, no v užšom zmysle slova ide o pokiaľ možno komplexné, systematické skúmanie a hodnotenie rôznych aspektov prekladových diel, ktoré vychádza z ich hĺbkovej analýzy a interpretácie. Termín „kritika prekladu“ (menej často „prekladová kritika“) sa používa prevažne v kontexte umeleckej literatúry či audiovizuálnych diel (dabingu, titulkov), v súvislosti s odbornými textmi vidno tendenciu používať skôr výraz „hodnotenie kvality prekladu“.
Fragmentárne aj celistvejšie otázky kvality prekladu sa objavovali súbežne s prekladom počnúc prvými preloženými textami, nesúvisia teda so vznikom translatológie ako samostatného odboru. V závislosti od metodológie skúmania textov možno hovoriť o komparatívnej a nekomparatívnej kritike prekladu – v tejto optike v slovenskom kultúrnom priestore prvé úvahy o potrebe konfrontovať preložený text s originálnym dielom nachádzame už u Zory Jesenskej (1942, 8). Podobne neskôr uvažuje Anton Popovič (1975, 247), hoci priamo termíny „komparatívna kritika prekladu“ a „nekomparatívna kritika prekladu“ nepoužíva. Komparatívna kritika prekladu nevyhnutne konfrontuje preklad (v translatológii označovaný ako cieľový text) s originálnym dielom (východiskovým textom), kým nekomparatívna kritika prekladu skúma len výsledný text (v translatológii produkt translácie, t. j. translát) – ide teda skôr o literárnu kritiku prekladového diela. Hoci aj samotná literárna kritika môže reflektovať niektoré prekladové aspekty diela (najmä ak ich autor dokáže v preklade identifikovať ako súvisiace s procesom prekladu, najčastejšie ide o nelogické výrazy či vety, nadmerné či neodôvodnené ponechávanie inojazyčných slov, kalkovanie morfosyntaktickej či štylistickej roviny predlohy), vo všeobecnosti sa príčiny vzniku negatívnych posunov, neadekvátnych prekladových riešení, či celkovo miera, do akej sa prekladateľ ľubovoľne vzďaľuje od originálu a k akým neopodstatneným posunom dochádza, nedá posúdiť bez erudovanej konfrontácie s originálom.
Kritika prekladu nie je samostatná vedecká disciplína. Využíva predovšetkým metódy translatológie a literárnej vedy, najmä literárnej kritiky. Z hľadiska jej zaradenia sú názory slovenskej vedeckej obce rôznorodé: najmä staršie teoretické práce ju vnímali ako subdisciplínu literárnej kritiky, teda literárnej vedy, či ako subdisciplínu translatológie. V súčasnosti sa už všeobecne prijíma názor, že ide o interdisciplinárnu aktivitu, ktorá v závislosti od konkrétneho prekladového diela môže využívať aj poznatky z iných vedných oblastí, napríklad filológie, etymológie, filozofie, historickej gramatiky a ďalších.
Využíva kvalitatívne výskumné metódy (napr. zhodnotenie adekvátnosti prekladu, pozitívne či negatívne prekladové riešenia, v minulosti sa zvykol zhodnocovať aj samotný výber diela na preklad a iné) a kvantitatívne výskumné metódy (napr. frekvencia výskytu kritík prekladu v periodikách či záverečných prác venovaných kritike prekladu). Kritika prekladu taktiež pracuje so širokou škálou možných prístupov, v zásade možno hovoriť o literárno-kritickom a prekladovo-kritickom prístupe – reálne sa však v texte nedajú vždy striktne oddeliť, keďže „každý príspevok hodnotiaci literárne kvality prekladového diela vlastne implicitne hodnotí preklad ako produkt“ (Ďurčová 2014, 45). V tomto prípade teda uvažujeme o tzv. hybridnom prístupe.
Kritika prekladu je nevyhnutne spätá s teóriou (umeleckého, odborného, audiovizuálneho) prekladu, pretože reflektuje (ne)adektávnosť prekladateľských postupov a riešení, ktoré sú predmetom teórie prekladu. Úzko však súvisí aj s dejinami prekladu, ktoré v synchrónnej i diachrónnej perspektíve vplývajú na vývin a stav teórie prekladu v národnom i nadnárodnom rámci. Kritériá hodnotenia prekladu sú determinované časom a priestorom a sú variabilné. Ako nástroje hodnotenia prekladu slovenská prekladová škola najčastejšie využíva Popovičovu diferenciáciu posunov (najmä štylistických – výrazových posunov v preklade, por. Popovič 1975, 282 a 289) či výrazovú sústavu Františka Mika. Z praxe sa zdá, že pre celistvejšiu konfrontáciu originálu a prekladu je vhodnejšia Popovičova systematika, prípadne kombinácia týchto dvoch zmienených nástrojov.
V ideálnom prípade by mala komplexná kritika prekladu nahliadať na text prekladu v konfrontácii s originálom a usúvzťažňovať oba s komplexom zložitých mimoliterárnych, vnútroliterárnych a vnútrotextových vzťahov a súvislostí. Podľa Bermana (in Bednárová 2019, 47) sa preklad stáva intencionálnou súčasťou širšie chápaného prekladového priestoru a úloha kritika prekladu spočíva v spätnom identifikovaní tohto priestoru, vzťahov, koncepcií a metód prekladu, ale taktiež v zhodnotení relevantnosti zvoleného spôsobu prekladu (preklad ako proces) a výsledku prekladania (preklad ako produkt).
V rámci hodnotenia prekladu nemá ísť len o vyzdvihovanie negatív či chýb, ktoré kritik v preklade identifikuje a argumentačne relevantne podloží – kritika prekladu predstavuje rovnako priestor pre vyzdvihnutie významných prekladateľských (a vydavateľských) počinov, kreatívnych riešení, celkovo kreativity autora i prekladateľa, musí však vychádzať z konfrontácie oboch textov – originálu a prekladu (prekladateľ nie je pri transponovaní cudzojazyčného diela úplne slobodný, jeho prekladové riešenia musia mať oporu v pôvodnom texte).
Bednárová (2019, 47) v súvislosti s ďalšími funkciami dnešnej kritiky prekladu akcentuje aj snahu vyzdvihnúť prekladanie ako akt, ktorý je na všetkých úrovniach intencionálny, naučiť premýšľať o texte ako o preklade, rozlišovať estetickú kvalitu textu, čítať preklad v kontexte iných prekladov aj pôvodných diel, čo prispieva i k modelovaniu dejín prekladu a vytváraniu budúceho prekladového dedičstva.
Keďže je kritika prekladu úzko špecializovaný žáner (Bachledová 2017, 46), vyžaduje si erudovaného autora – kritika s potrebnými odbornými znalosťami a vedomosťami vzhľadom na ten-ktorý špecifický text. Spracovanie či hĺbka (konfrontačnej) analýzy a interpretácie daného originálu a jeho prekladu súvisí s konkrétnym cieľom kritiky prekladu, ktorý si autor vytýči, pričom ďalším súvisiacim faktorom sú takisto potenciálni príjemcovia (široký okruh čitateľov, vydavateľstvá, akademická a profesionálna obec – translatológovia, literárni vedci, prekladatelia; por. Ďurčová 2014, 49). Primárnym adresátom kritiky prekladu sensu stricto je práve odborná obec. Vzhľadom na náročnosť vypracovania komplexnej a erudovanej kritiky prekladu, dodnes absentujúcu konzistentnú metodológiu jej vypracovávania (súvisiacu s rôznorodosťou textov, ich temporálnou či priestorovou provenienciou, formou, príp. ďalšími aspektmi) a relatívnosť jej dosahu, vplyvu na potenciálneho čitateľa existuje len málo odborníkov, ktorí by sa jej výhradne venovali.
„Úlohou kritiky je prekladové dielo priblížiť na úrovni súčasného literárnovedného poznania a tým obohatiť prijímajúce prostredie, pokúsiť sa o jeho vlastné uchopenie, zaradenie do slovenského literárneho kontextu a jeho rozkrytie, ako aj o zhodnotenie jeho prekladového tvarovania“ (Zambor 2019, 76) (por. preklad a prijímajúca literatúra). Spomedzi ďalších cieľov okrem samotného zhodnotenia prekladu, rekonštrukcie koncepcie prekladu a prípadného odhalenia príčin vzniku „chýb“ (negatívnych posunov, gramatických nedostatkov a pod.) v procese prekladu je aj zisťovanie hodnôt pôvodného i prekladového diela. So snahou o zvyšovanie kvality prekladu súvisí aj umocňovanie čitateľského zážitku, poskytovanie spätnej väzby vydavateľstvám a ich redakčnej praxi – to všetko za predpokladu, ak je kritika objektívna, dostupná a ak ju títo cielení recipienti následne premietnu do praxe. Kritika prekladu má ah výrazný didaktický charakter, pretože poskytuje významný priestor vo vzdelávaní (budúcich) prekladateľov, umožňuje budovať kritické myslenie, naučiť sa adekvátne argumentovať, spätne rekonštruovať prekladateľovu koncepciu či intenciu, poskytuje „návody“, ako možno prekladať – ale aj ako neprekladať – texty rôznych žánrov, kultúrne, jazykové či materiálne špecifiká.
Slovenské teoretické reflexie o kritike prekladu
V slovenskom kultúrnom priestore medzi prvé relevantné „polemiky“ o transponovaní umeleckých textov, akési kľúčové momenty, ktoré zásadnejšie reflektovali prekladové diela a formovali tak domáci vývin translatológie – všeobecnú teóriu prekladu, špeciálnu teóriu prekladu aj praxeológiu prekladu – radíme kritiku Jesenskej prekladu románu Michaila Šolochova Tichý Don (1928, slov. 1950), minucióznu komparatívnu analýzu slovenských prekladov Apollinairovej poézie Jozefa Felixa, spor starej a novej generácie o prekladoch Aristofanovej Lysistraty či diskurz o nových prekladoch poézie Alexandra Sergejeviča Puškina v 80. rokoch 20. storočia.
Z „tradičných“ prác venovaných kritike prekladu v 20. storočí nemožno nespomenúť dve zásadné diela, ktoré ju pertraktovali v rámci všeobecnejších knižných publikácií translatologického zamerania: Popovičovu syntetickú časť „K metodike kritiky umeleckého prekladu“ z knihy Teória umeleckého prekladu (1975) a kapitolu „Kritika prekladu: problémy jej súčasného vývinu“ z Kontextov prekladu (1982) Jána Ferenčíka.
Popovič pri určovaní funkcií kritiky prekladu vychádza z modelu neprekladovej kritiky Janusza Slawinského, ktorý diferencuje štyri literárnokritické funkcie (operatívnu, interpretačno-hodnotiacu, postulatívnu a metakritickú podľa toho, ktorej sa kritik vo svojom texte venuje). Popovič kritiku prekladu označuje za „axiológiu prekladu“ (1975, 278), teda „sformulovanú aktuálnu hodnotu textu prekladu“ (274), pričom identifikuje tri základné postupy prekladateľskej kritiky: 1.) kritiku prekladu vzhľadom na jeho čitateľské kvality, 2.) porovnanie prekladu s originálom z hľadiska realizácie ideovo-estetických hodnôt pôvodiny v preklade a 3.) ideovo-estetický význam preloženého diela vo vývinovom kontexte prijímajúcej literatúry. Obdobne vymedzuje tri funkcie kritiky prekladu, a to postulatívnu (smerujúcu k prekladateľovi), analytickú (smerujúcu k textu) a operatívnu (smerujúcu k čitateľovi), čo však neznamená, že sa nemôžu vzájomne kombinovať, v istej situácii aj navzájom zastupovať, resp. niektorá zložka môže chýbať.
V „postpopovičovskom“ období Ferenčík kritiku prekladu vníma ako overovateľku legitimity kánonu slovenskej prekladovej školy, ktorá by mala byť „systematická, cieľavedomá [...], registrujúca, hodnotiaca a usmerňujúca hlavný prúd prekladovej tvorby na základe istých objektívne platných, súčasnou prekladovou teóriou a praxou vypracovaných kritérií, [...] skúmajúca a kvalifikujúca vlastnosti prekladových textov v ich zložitom vzťahu nielen k textu originálu, ale aj k domácej prekladovej tradícii a k spoločenskému kontextu súčasnosti“ (Ferenčík 1982, 29).
Ako mnohí ďalší, aj on sa vyhradzuje voči kritike zameranej výlučne na obsahovú a formálnu adekvátnosť diela, vymenúva viaceré nedostatky v dobovej praxi, spočívajúce predovšetkým v „nejednotnosti a nevypracovanosti kritérií smerom k dobovým prekladateľským metódam“ (Ferenčík 1982, 32) či v absencii tvorivého dialógu medzi kritikmi a prekladateľmi, neopomína však ani ďalšie problémy ako subjektívnosť prekladu (napr. aj drukovanie známym prekladateľom), škandalizovanie gramatických chýb, nedostatočnú snahu o zhodnotenie koncepcie prekladu a jeho adekvátnosti.
Kritik prekladu má byť podľa Ferenčíka schopný okrem interpretácie originálu a prekladu taktiež zhodnotiť translát v textových i nadtextových reláciách (podobne ako akcentuje spomínaný Berman) a vyvodiť kritické súdy a zovšeobecňujúce závery. Autor však zdôrazňuje, že jediným kritériom prekladu nemôže byť iba pôvodina, v opačnom prípade takáto zúžená optika vedie v lepšom prípade k odhaleniu nesprávne pochopených jednotlivostí, v horšom a častejšom k skresleniu koncepčných hodnôt prekladu. V porovnaní s Popovičom ponúka pragmatickejší model kritiky prekladu, ktorý diferencuje spoločenskú a účelovú kritiku prekladu, pričom pri oboch uvádza dve „úrovne“ či fázy ich modelovej (ergo ideálnej) realizácie: analytickú a syntetizujúcu (40). Účelová kritika vzniká pre potreby vydavateľstiev či iných inštitúcií, napríklad pri udeľovaní cien za preklad, pri vydávaní prekladového diela, v súčasnosti ako posudok súvisiaci so záverečnými prácami študentov a zvyčajne sa nepublikuje.
Spoločenská kritika prekladu v analytickej fáze zahŕňa interpretáciu originálu a interpretáciu prekladu. Pri interpretácii originálu ide o zistenie literárnych a iných kontextov originálu, zistenie jeho textových vlastností, predpoklady pre vznik prekladu v slovenčine, predpokladanú optimálnu koncepciu prekladu. S interpretáciou prekladu súvisí skutočne realizovaná koncepcia prekladu a zistenie jej odôvodnenosti, zistenie vlastností prekladového textu, zaradenie do kontextu domácej prekladovej literatúry. Následným krokom je formulovanie záverov konfrontačnej interpretácie. Syntetizujúca časť, teda samotné formulovanie kritiky, by malo podľa Ferenčíka (41) pozostávať z faktografickej informácie o vzniku východiskového a cieľového textu v rozsahu potrebnom pre komplexnú identifikáciu diela, výsledkov konfrontačnej analýzy originálu a prekladu ako východiska pre kritické hodnotenie a závery, zo zhodnotenia prekladového textu ako tvorivého aktu a z kritického zovšeobecnenia a (metodických, kultúrnospoločenských a i.) záverov. Túto metodológiu však samotný autor sám relativizuje, keď pochybuje o možnosti vytvoriť objektívnu metodiku syntetizujúcej časti v dôsledku subjektivizácie metód prístupu k textu zo strany kritika prekladu (42).
V skutočnosti je každý proces formulovania kritiky prekladu odlišný vzhľadom na individuálne vlastnosti pôvodného diela, jeho autora a na vlastnosti posudzovaného prekladového diela (Ferenčík 1982, 41) a s týmto názorom sa možno stotožniť aj v súčasnosti.
K ďalším významným autorom, ktorí sa v našom kultúrnom priestore venovali v rôznom rozsahu rozmanito zameranej kritike prekladu, patria Blahoslav Hečko, Jozef Felix, Ladislav Franek, Ľubomír Feldek, Jana Truhlářová, Braňo Hochel, Marián Andričík, Beáta Baková, Barbara Ďurčová a mnohí iní. Zástoj kritiky prekladu sa zhmotňuje aj vďaka aktivitám, k akým patrí sekcia venovaná kritike prekladu v rámci Prekladateľskej univerziády či vďaka časopisom zameraným na prekladovú literatúru, medzi ktorými má špeciálne miesto banskobystrické periodikum Kritika prekladu – dodnes jediné na Slovensku výhradne špecializované na predmetnú oblasť. Asi jediným monografickým dielom explicitne dedikovaným predmetnej téme je momentálne Lašova Kritika umeleckého prekladu na Slovensku včera a dnes (2019), kde predstavuje model ponúkajúci všeobecnejší pohľad na kritiku prekladu – predostiera najmä rôzne roviny, ktorých sa kritika prekladu môže (do)týkať.
Literatúra
Bagin, Albín. 1981. „Žánre kritiky prekladu.“ Slavica slovaca 16 (2): 136 – 141.
Bachledová, Mariana. 2017. „K dejinám kritiky prekladu.“ Kritika prekladu 5 (1): 46 – 57.
Baková, Beáta. 2007. „Renesancia kritiky prekladu.“ In: Vzťahy a súvislosti v umeleckom preklade: zborník materiálov z medzinárodnej vedeckej konferencie, konanej v dňoch 15.-17. januára 2007 v Prešove, ed. Anna Valcerová. Prešov: Prešovská univerzita v Prešove, 264 – 270.
Ďurčová, Barbara. 2014. „Empirický výskum súčasných podôb kritiky literárneho prekladu na Slovensku.“ Prekladateľské listy 3: 42 – 52.
Felix, Jozef. 1962a. „Veľký Guillaume u nás. Na margo nových prekladov z Apollinaira.“ Slovenské pohľady 78 (1): 70 – 79.
Felix, Jozef. 1962b. „Veľký Guillaume u nás. Na margo nových prekladov z Apollinaira.“ Slovenské pohľady 78 (2): 32 – 48.
Ferenčík, Ján. 1982. Kontexty prekladu. Bratislava: Tatran.
Hochel, Braňo. 1986. „Prekladová kritika.“ Slovenska literatúra 33 (3): 292 – 296.
Hochel, Braňo. 2001. „Prekladová kritika v praxi.“ Slovak Review (10): 17 – 33.
Jesenská, Zora. 1942. „Z prekladateľských problémov. (Na margo prekladu Bratov Karamazovcov).“ Slovenská reč 10 (3): 8 – 17.
Laš, Matej. 2019. Kritika umeleckého prekladu na Slovensku včera a dnes. Banská Bystrica: Belianum.
Popovič, Anton. 1975. Teória umeleckého prekladu. Bratislava: Tatran.
Reiss, Katharina. [2000] 2016. Translation Criticism – the Potentials and Limitations: Categories and Criteria for Translation Quality Assessment. Manchester: St. Jerome Publishing.
Šavelová, Monika. 2025. Anton Popovič’s System of Expressive Changes as a Tool for Translation Criticism and Critical Thinking. In Facing Language and Cultural Education Challenges in the Current World: Conference Proceedings, 12 June 2025, Nitra, Slovakia, eds. Ivan Haringa – Ivana Poulíková. Praha: Verbum, 387 – 392.
Zambor, Ján. 1987. „Kritika básnického prekladu dnes.“ Romboid 22 (9): 15 – 20.
Zambor, Ján. 2019. „Anketa o kritike prekladu.“ Kritika prekladu 7 (1/2): 73 – 76.