Ilúzia pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Pôvodca pojmu
Ekvivalent pojmu
- Illusion (en-GB)
- Illusion (de)
- Illusion (fr)
Explikácia pojmu
Ilúzia je zdanie skutočnosti (lat. illudere – mámiť, klamať, illusion – výsmech, klam; lat. ludus – hra), zámerná či nevedomá mystifikácia, ktorú vytvára autor alebo autorka fikcie s cieľom zapôsobiť na čitateľov alebo divákov (Van Gorp et al. 2005, 246). Úzko súvisí s fikciou, konkrétne s pojmom mimézis. Ilúzia môže viesť k presvedčeniu, že fikcia je klamstvo.
Teoretické ukotvenie pojmu sa spája s Platónovým chápaním umenia v diele Štát. Platón považoval umelecké zobrazenia za zavádzajúce a odporujúce skutočnosti.[1] Vytváraním ilúzie, ktorá živí „nižšiu (horšiu) časť duše, a tým ničí rozumovú časť“ (Platón 2009, 399), sa mimetické umenie stalo v dobre zriadenom štáte nežiaducim[2] (výnimkou sú podľa Platóna iba hymny na bohov a chválospevy na dobrých mužov).
Literárnym stvárnením rizika fikčných ilúzií je notoricky známy príbeh románových postáv, Flaubertovej pani Bovaryovej a Cervantesovho Dona Quijota, ktorých neadekvátna interpretácia literárnych textov priviedla k pomýleným predstavám o svete (romantické predstavy pani Bovaryovej a komické činy Dona Quijota sú výsledkom ich stotožnenia sa s fiktívnymi postavami). Spomínané romány upriamujú pozornosť na schopnosť fikcie „nachytať“ naivných čitateľov a ovplyvňovať ľudské správanie a konanie.[3] O obdobnej sile ilúzie v divadle vypovedá aj Stendhal v teoretickej práci Racine et Shakespeare (Racine a Shakespeare, 1823), ktorá je manifestom romantizmu. Autor v nej pripomína anekdotu o vojakovi v Baltimore, ktorý počas divadelného predstavenia vystrelil na herca predstavujúceho Othella, pretože podľahol ilúzii, že to, čo vidí (zavraždenie Desdemony), je skutočné. Stendhal sa v tejto súvislosti zmieňuje o „dokonalej ilúzii“ (l’illusion parfaite), ktorú je divadlo schopné vytvoriť. Hoci spomínané príklady predstavujú extrémne prípady kontaminácie skutočnosti fikciou, odkazujú na princípy fungovania fikčného ponorenia (l’immersion fictionnelle), ktoré rozpracoval Jean-Marie Schaeffer v diele Pourquoi la fiction? (Prečo fikcia?, 1999). Ilúzii v tomto zmysle zodpovedá predstava, že fikčné diela zodpovedajú skutočnosti, pričom táto predstava je časovo obmedzená a týka sa procesu čítania. Recipient vo všeobecnosti vie, že to, čo číta, je artefakt. Podľa Schaeffera (1999, 189) totiž existuje nástroj zabraňujúci identifikácii mylných predstáv so skutočnosťou. Čitatelia (diváci) môžu postrehnúť nástrahy fikcie a napriek totožnej povahe emócií pri čítaní a v skutočnom svete (napr. rozhorčenie nad krivdou alebo úprimný súcit s utrpením postáv) zamedziť tomu, aby reagovali rovnakým spôsobom ako v reálnom živote.
Jednotlivé literárne obdobia a žánre môžu ilúziu prehlbovať (estetika baroka, realistický román 19. storočia a i.) alebo, naopak, narúšať (napr. efekt odcudzenia v divadle Bertolda Brechta). V 60. a 70. rokoch 20. storočia sa pod vplyvom obratu filozofie k jazyku stal pojem ilúzia v teórii literatúry metaforou antimimetizmu, ktorá maskuje vzťah literatúry a skutočnosti (Compagnon 2006, 118). Pojem referenčná ilúzia naznačuje, že literárny text neodkazuje prostredníctvom jazyka na skutočnosť, ale len na jej reprezentáciu. Michael Riffaterre (1982, 93) identifikuje referenčnú ilúziu na úrovni čitateľa[4]. V duchu popierania referenčného charakteru beletrie Roland Barthes sformuloval v eseji „L’effet de réel“ (1968; „Efekt reálného“, čes. 2006) pojem „efekt reálneho“, aby ním označil funkciu niektorých zdanlivo nepodstatných detailov v naratívnych textoch, ktorou je vytváranie referenčnej ilúzie: „Podstata této iluze je tato: ‚reálno‘, odstraněno z realistické výpovědi jakožto denotační označované, se navrací jako označované konotační, neboť právě v momentu, kdy jsou tyto detaily pověřeny přímo denotovat reálné, nedělají nic jiného než to, že jej beze slova označují“ (Barthes 2006, 81). Fungovaniu ilúzie v rámci dejín umenia sa podrobnejšie venoval napr. britský teoretik umenia Ernst H. Gombrich v diele Art and Illusion, a Study in the Psychology of Pictorial Representation (1960; Umění a iluze. Studie o psychologii obrazového znázorňovaní, čes. 2019).
Literatúra
Barthes, Roland. 2006. „Efekt reálného.“ Prel. Tomáš Jirsa. Aluze 10, 3: 78 – 81. Dostupné na: https://www.academia.edu/3567496/Roland_Barthes_Efekt_reálného_Leffet_de_réel_The_Reality_Effect [cit. 25. 12. 2022].
Barthes, Roland. 1968. „L’effet de réel.“ Communications 11: 84 – 89. Dostupné na : https://www.persee.fr/doc/comm_0588-8018_1968_num_11_1_1158 [cit. 25. 12. 2022].
Compagnon, Antoine. 2006. Démon teórie. Prel. Jana Truhlářová. Bratislava: Kalligram.
Gombrich, Ernst H. 1960. Art and Illusion, a Study in the Psychology of Pictorial Representation. New York: Pantheon Books.
Gombrich, Ernst H. 2019. Umění a iluze. Studie o psychologii obrazového znázorňovaní. Prel. Miroslava Tůmová. Praha: Argo.
Platón. 2009. Štát. Prel. Július Špaňár. Bratislava: Kalligram.
Riffaterre, Michael. 1982. „L’illusion référentielle.“ In Littérature et Réalité, eds. Roland Barthes – Leo Bersani – Philippe Hamon – Michale Riffaterre – Ian Watt, 90 – 118. Paris: Seuil.
Schaeffer, Jean-Marie. 1999. Pourquoi la fiction? Paris: Seuil.
Stendhal. [1823, 1825] 1992. Racine et Shakespeare. Études sur le romantisme. Paris: L’Harmattan.
Van Gorp, Hendrik – Dirk Delabastita – Lieven D’Hulst – Rita Ghesquiere – Rainier Grutman – Georges Legros. 2005. „Illusion.“ In Dictionnaire des termes littéraires, eds. Hendrik Van Gorp – Dirk Delabastita – Lieven D’Hulst – Rita Ghesquiere – Rainier Grutman – Georges Legros, 246. Paris: Honoré Champion.
[1] „[...] maliarstvo a napodobovacie umenie vôbec robí svoje dielo veľmi vzdialené od pravdy; stýka sa však v družnom priateľstve s tou časťou v nás, ktorá je veľmi vzdialená od rozumu, bez akéhokoľvek zdravého alebo pravdivého cieľa“ (Platón 2009, 395).
[2] „[...] takéto básnictvo nemožno brať vážne, akoby malo niečo spoločné s pravdou a bolo vážnou vecou, ale že každý poslucháč sa musí zo strachu o svoj duševný stav pred ním chrániť a veriť, čo sme o básnictve povedali“ (Platón 2009, 403).
[3] Flaubert bol svedkom toho, aký účinok môžu mať vyhrotené podoby romantizmu, čo bolo napokon aj námetom románu Madame Bovary (1857; Pani Bovaryová, slov. 1963).
[4] „Tak ako intencionálna ilúzia mylne nahrádza autora textom, tak aj referenčná ilúzia mylne nahrádza skutočnosť jej reprezentáciou a má tendenciu mylne nahrádzať reprezentáciu našou interpretáciou. Nemôžeme sa uspokojiť s tým, že len tak opravíme chybu a ignorujeme dôsledky tohto konania, pretože ilúzia je súčasťou literárneho fenoménu, je ilúziou čitateľa. Ilúzia je proces, ktorý má svoje miesto v našej skúsenosti s literatúrou“ (Riffaterre 1982, 93; prel. S. R.). („Tout comme l’illusion intentionnelle substitue à tort l’auteur au texte, l’illusion référentielle substitue à tort la réalité à sa représentation, et a à tort tendance à substituer la représentation à l’interprétation que nous sommes censés en faire. Nous ne pouvons cependant nous contenter de corriger l’erreur et d’en ignorer les effets, car cette illusion fait partie du phénomène littéraire, comme illusion du lecteur. L’illusion est ainsi un processus qui a sa place dans l’expérience que nous faisons de la littérature.“)