Nová fikcia pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Pôvodca pojmu
Ekvivalent pojmu
- New Fiction (en-GB)
- Nouvelle Fiction (de)
- Nouvelle Fiction (fr)
Explikácia pojmu
Nová fikcia označuje literárny smer, resp. zoskupenie francúzskych spisovateľov v 90. rokoch 20. storočia, ktorých koncepcia fikcie je založená na dominantnom postavení predstavivosti, snov, mýtov, bájí, rozprávok a pod. (por. Berthelot 2000; Viart 2001; Viart – Vercier 2008, 384). Pojem je reakciou na francúzsky román zobrazujúci skutočnosť a psychológiu postáv a je odvodený z kľúčovej práce Jeana-Luca Moreaua La Nouvelle Fiction (Nová fikcia, 1992). Medzi hlavných predstaviteľov zoskupenia patrí Frédérick Tristan, François Coupry, Georges-Olivier Châteaureynaud, Hubert Haddad, Marc Petit, Jean Lévi, Patrick Carré (Moreau, 12). Zápletka románov z pera predstaviteľov Novej fikcie sa spravidla odvíja od nejakej záhady, a tým určuje aj dominantný žáner tohto zoskupenia – zväčša ide o špionážny román, science-fiction, detektívny román a pod. (Viart – Vercier 2008, 383). Tieto diela využívajú v značnej miere prvky snov, mýtov a legiend, pričom ich cieľom je vzbudiť záujem čitateľstva o fantazijný svet a imagináciu. Novú fikciu vo všeobecnosti charakterizuje návrat k príbehu, miešanie žánrových prvkov či reflexia existenciálnych otázok.
Novú fikciu pôvodne označil jeden z jej teoretikov Jean-Luc Moreau v rovnomennom texte La Nouvelle Fiction nie ako smer či skupinu, ale ako „stretnutie siedmich autorov zdieľajúcich rovnaký literárny prístup“[1] (1992, 12). Frédéric Tristan ho ešte začiatkom 90. rokov charakterizoval ako protiklad k dominantnému, realistickému prístupu, resp. ako „literárne dielo založené na dobrodružnom zážitku bezhraničnej imaginácie, ktoré odvážne prepája mýty, prepísané dejiny, bájne postavy a svet vystavaný nanovo v epickom a snovom vzlete s dávkou humoru [...]“[2] (Tristan 1990, 249). Predstavitelia Novej fikcie chápu takúto fikciu ako príležitosť rozvíjať v človeku schopnosť pohrávať sa s jazykom a so svetom, aby sa nestal jeho hračkou (Moreau 1992, 27).
Počiatky Novej fikcie ako zoskupenia podmienilo vzájomné rozpoznanie rovnakého literárneho smerovania jednotlivých autorov, ktorých prvé diela vychádzali už v 70. a 80. rokoch 20. storočia (Berthelot 1992, 20). V 90. rokoch bola obhajoba Novej fikcie aj reakciou na esejistickú prácu spisovateľa a literárneho kritika Christopha Donnera Contre l’imagination (Proti predstavivosti, 1998). Ten v nej nazval predstavivosť jedom, ktorým je literatúra infikovaná. Odpoveďou Donnerovi bola publikácia Marca Petita Éloge de la fiction (Chvála fikcie, 1999), kriticky reagujúca na neorealizmus a sebastrednosť francúzskeho románu, predovšetkým však na autobiografický žáner, ktorý vo Francúzsku reprezentuje Christine Angot, Michel Leiris, Christophe Donner, a na neonaturalistické prvky prítomné v dielach Virginie Despentes a Michela Houellebecqua (por. Genon 2002). Obidve práce, Donnerova aj Petitova, vyšli vo vydavateľstve Fayard, ktoré sa tak stalo priestorom konfrontácie protikladných názorov na charakter románovej fikcie.
Petitova predstava fikcie zodpovedá takej fikcii, ktorá, „na rozdiel od bežných fikcií neskrýva svoj fikčný charakter“[3] (1999, 108). Za kľúčový prvok Novej fikcie považuje Marc Petit mýty, resp. archetypy či báje, ktoré treba podľa neho nanovo interpretovať. Práve s tým súvisí atribút „nová“ v názve zoskupenia – ambíciou jeho predstaviteľov nie je hľadanie originality ako takej, ale nastolenie nových spôsobov chápania reality a jej fikčného stvárnenia prostredníctvom imaginácie vzhľadom na kontext jej vzniku[4] (Moreau 1992, 19).
Nová fikcia čiastočne nadväzuje na Nový román, napríklad odmietaním anekdotického rozprávania (Moreau 1992, 11), no zároveň sa od neho odlišuje návratom k skutočnosti s cieľom jej poznávania prostredníctvom predstavivosti. Ako však konštatuje Berthelot, „[r]ealitu, ktorú sa [Nová fikcia] usiluje zachytiť – totiž realitu poetických a vzácnych hĺbok ľudskej duše – možno dosiahnuť len pomocou predstierania, ktoré presahuje obyčajný prepis každodennosti“[5] (2000, 30). Predstavitelia Novej fikcie na to využívajú rôzne prostriedky, ktoré Berthelot zhrnul do niekoľkých tendencií, akou je prelínanie rôznych historických období, exotických miest a kultúrnych odkazov (vrátane tých vymyslených), využívanie iných druhov umenia (napr. divadla, hudby, maliarstva a i.) a prvkov gréckej a kresťanskej mytológie, prekračovanie reality smerom k fantastike, k sci-fi a k rozprávke, s čím je spojená žánrová hybridnosť, prípadne metafikčný charakter (2000, 31 – 32). U väčšiny autorov Novej fikcie sú pritom v rôznej miere zastúpené všetky uvedené tendencie (32). Hoci Jean-Luc Moreau hovorí primárne o siedmich predstaviteľoch Novej fikcie, jej charakteristické črty nachádza v tvorbe aj niektorých ďalších autorov (napr. u Ariela Denisa, Romaina Garyho, Michela Le Brisa a i.). (43). Významným zdrojom inšpirácie bola inonárodná literatúra (Miguel de Cervantes, William Faulkner, James Joyce, Franz Kafka, Virginia Woolf, Robert Louis Stevenson a i.) (45)
Z tvorby predstaviteľov Novej fikcie vyšli v českom preklade diela Frédérica Tristana, napr. Le Geste serpentine (1978; Hadí píseň aneb Příběh labyrintu, čes. 2010) a Le singe égal du ciel (1972; Opičák Sun, čes. 2007), romány Marca Petita Architecte des glaces (1991; Architekt ledových snů, 2004) či Georgea-Oliviera Châteaureynauda La Faculté de songes (1982; Škola snů, čes. 1992). Hoci niektoré romány predstaviteľov Novej fikcie zaujali originálnym autorským prístupom, literárny smer ako taký nezískal v čase svojho vzniku väčšiu pozornosť širšej čitateľskej verejnosti, čo súviselo predovšetkým s opačnou tendenciou – s nárastom záujmu o literatúru reflektujúcu skutočnosť realistickým spôsobom.
Literatúra
Berthelot, Francis. 2000. „Le débat fictionnel.“ Critique, 635: 312 – 323.
Berthelot, Francis. 2000. „La Nouvelle Fiction.“ Magazine littéraire, 392: 30 – 31.
Bond, David J. 2002. „Marc Petit: Fiction As An Endless Quest.“ Dalhousie French Studies, 61: 92 – 103.
Donner, Christophe. 1998. Contre l’imagination. Paris: Fayard.
Genon, Arnaud. 2002. „La Nouvelle Fiction contre le réel.“ Acta fabula, 3, 2. Dostupné na: http://www.fabula.org/revue/document11207.php [cit. 19. 6. 2025]
Moreau, Jean-Luc. 1992. La Nouvelle Fiction. Paris: Criterion.
Petit, Marc. 1999. Éloge de la fiction. Paris: Fayard.
Tristan, Frédérick. 1990. Le Retournement du gant. Paris: La Table Ronde.
Tristan, Frédérick. 1999. Fiction, ma liberté. Paris: Rocher.
Viart, Dominique. 2001. „Écrire au présent: l’esthétique contemporaine.“ Le temps des lettres.
Rennes: Presses universitaires de Rennes, 317 – 336. Dostupné na: https://books.openedition.org/pur/33321 [cit. 20. 6. 2025]
Viart, Dominique – Bruno Vercier. 2005. La littérature française au présent. Paris: Bordas.
Viart, Dominique – Bruno Vercier. 2008. Současná francouzská literatura. Prel. Jovanka Šotolová – Petr Dyrt – Ladislav Václavík. Praha: Garamond.
[1] „[...] de la simple rencontre de sept auteurs se retrouvant dans une même pratique littéraire.“
[2] „L’œuvre écrite fondée sur une aventure vécue de l’imaginaire, sans frontière d’aucune sorte, mêlant audacieusement les mythes, l’histoire réinventée, les personnages fabuleux, l’univers reconstruit dans un élan épique et onirique non exempt d’humour, redonnera sa place éminente à la fiction à l’encontre de la pseudo-authenticité du document petit-bourgeois et du réalisme franchouillard. L’écrivain est créateur d’espace.“
[3] „À la différence des fictions ordinaires, [la nouvelle fiction] ne cache à aucun moment son caractère de fiction“
[4] Moreau tiež uvádza, že „[n]ová fikcia je novou iba svojou radikálnou zmenou perspektívy“ („La Nouvelle Fiction n’est nouvelle que dans son changement radical de point de vue.“ (1992, 21)
[5] „Le réel dont elle entend rendre compte – celui des profondeurs poétiques et rares de l’âme humaine – ne peut être atteint que par un jeu de masques outrepassant la simple transcription du quotidien.“