Fiktívna autobiografia pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Ekvivalent pojmu
- Fictional autobiography (en-GB)
- Fiktionale Autobiographie (de)
- Autobiographie fictive (fr)
Explikácia pojmu
Pojem fiktívna autobiografia predstavuje fiktívne rozprávanie o sebe v prvej osobe. Ide o žáner na pomedzí autobiografie a fikcie, podobne ako autofikcia (por. Doubrovsky 1977) či nová autobiografia („nouvelle autobiographie“; por. Robbe-Grillet 1985 – 1994), od ktorých sa však líši intenciou autora, mierou využívania fiktívnych prvkov a postavenia „ja“ v texte. Hoci diela považované za fiktívne autobiografie možno nájsť už v 18. storočí – napríklad román Daniela Defoea Moll Flanders (1712; Moll Flandersová, slov. 1972), tento pojem sa začal intenzívnejšie používať v teoretickom diskurze až koncom 20. storočia, najmä v rámci francúzskej Novej fikcie v 90. rokoch 20. storočia, ktorá kládla dôraz na rozprávanie príbehov a využívanie predstavivosti.
Fiktívna autobiografia je jednou z variácií písania o sebe, resp. autobiografického písania, v ktorom vzťah fikcionality a fakticity nie je jasne daný, ale osciluje v rôznej miere. Kým však v autofikcii, ako sa tento jav prelínania fiktívnych a autobiografických prvkov v súčasnosti najčastejšie označuje vo francúzskej literatúre, ide o príbeh inšpirovaný skutočnými udalosťami, pričom fabulácia či literárna štylizácia sú prirodzeným výsledkom autorského hľadania pravdy o sebe, východiskom fiktívnej autobiografie je naopak zámerné uplatňovanie fikcie. Výsledkom tohto prístupu je skutočnosť, že postava fiktívnej autobiografie nie je totožná s autorom, prevažuje v nej fabulácia nad verným zobrazením skutočnosti či hra s jazykom. Aj napriek explicitnému odklonu predstaviteľov tohto žánru od realizmu však možno nájsť v ich dielach reflexiu filozofických a existenciálnych otázok či historickú problematiku. Príkladom je román Marca Petita Architecte des glaces (1991; Architekt ledových snů, 2004), v ktorom si fiktívna postava, židovský architekt Jakob Levinský, na prahu smrti vybavuje spomienky na svoj osobný a profesionálny život odohrávajúci sa v kulisách historických udalostí 1. polovice 20. storočia. Román vytvára ilúziu autobiografickej výpovede, ale zámerne zobrazuje fiktívne postavy a situácie. Zároveň je sebareflexívny, skúma totiž, akým spôsobom možno o sebe povedať pravdu.
Jean-Luc Moreau v súvislosti so žánrom fiktívnej autobiografie založil v 90. rokoch 20. storočia v rámci vydavateľstva L’Aube edíciu s názvom curriculum vitae. Vychádzali v nej romány s týmto označením, napríklad dielo Huberta Haddada Le Cheval Alouette (Rytier Škovránok, 1992), ktoré opisuje fiktívne osudy istého Elloueta počas Francúzskej revolúcie, malo podnadpis Fiktívna autobiografia na obálke knihy. Neskôr Moreau vydávanie tohto žánru presunul do vydavateľstva Fayard, kde založil edíciu s názvom Alter Ego.[1] Vyšiel v nej napríklad román Alaina Fleischera Moi, Sàndor F. (Ja, Šándor F., 2009) či Raúla Ruiza L’esprit de l’escalier (S krížom po funuse, 2012).
Medzi teoretické práce pertraktujúce pojem fiktívna autobiografia v súvislosti s Novou fikciou patrí La Nouvelle Fiction (Nová fikcia, 1992) Jeana-Luca Moreaua a Éloge de la fiction (Chvála fikcie, 1999) Marca Petita, ktorí vnímajú formu autobiografie a autobiografické prvky len ako literárny nástroj navodzujúci pocit či efekt subjektivity.
Literatúra
Doubrovsky, Serge. 1977. Fils. Paris: Galilée.
Moreau, Jean-Luc. 1992. La Nouvelle Fiction. Paris: Criterion.
Petit, Marc. 1999. Éloge de la fiction. Paris: Fayard.
Robbe-Grillet, Alain. 1984. Le Miroir qui revient. Paris: Minuit.
Robbe-Grillet, Alain. 1987. Angélique ou l’enchantement. Paris: Minuit.
Robbe-Grillet, Alain. 1994. Les Derniers Jours de Corinthe. Paris: Minuit.
Tristan, Frédérick. 1999. Fiction, ma liberté. Paris: Rocher.
Wagneur, Jean-Didier. 2016. „Frédérick Tristan, Satisfiction.“ In Libération, 1. január. Dostupné na https://www.liberation.fr/livres/2016/01/01/frederick-tristan-satisfiction_1423868/ [cit. 20. 06. 2025]
[1] Por. https://www.salondulivrechaumont.fr/catalogue/jean-luc-moreau/