Medical humanities pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Ekvivalent pojmu
- Medical humanities (en-GB)
- Medical Humanities (de)
- Medical humanities (fr)
Explikácia pojmu
Medical humanities predstavujú širokú interdisciplinárnu oblasť medzi medicínou a humanitnými vedami. Medical humanities chápeme ako interdisciplinárny odbor medicíny, ktorý spočíva v presvedčení, že medicína potrebuje humanitné vedy na to, aby komplexne porozumela chorobám. Medical humanities predstavujú vývoj, ktorý smeruje proti redukcii medicíny na čisto biologické chápanie ľudských chorôb a ich liečby, proti vylúčeniu osobných, sociálnych a kultúrnych aspektov z procesu liečby. Koncept Medical Humanities integruje niekoľko vedných disciplín, ako je filozofia, sociológia, psychológia, historiografia, literárna veda a pod. Je to teda interdisciplinárny smer, ktorý skúma širšie koncepčné otázky medicíny.
Tento priestor je napriek dlhoročnej praxi v edukácii budúcich lekárov pomerne slabo inštitucionálne stabilizovaný a nestabilný je takisto aj jeho výskumný fundament. S tým súvisí otázka, ktoré odbory lekárskych vied tento pojem integruje a kde môžeme vidieť konsenzy. Vzájomné prepojenia medzi medicínou a perspektívami humanitných vied, ale aj umenia, sú motivované a v konečnom dôsledku aj argumentovateľné primárne záujmami lekárskych vied. Medical humanities síce prepájajú sociálne a kultúrne kontexty s kontextami vednej disciplíny, ale nabádajú hlavne lekárske vedy ku kritickej sebareflexii. Takáto sebareflexia lekárskych vied však opäť môže byť inšpiratívna pre sociálne a kultúrne kontexty. V modelovaní interakcie medzi diskurzami[1] dochádza k cirkulácii konceptov. Pre výskum kultúrnych fenoménov, ako je literatúra, má takáto perspektíva nezanedbateľný význam.
Ku genéze Medical Humanities
Medical humanities vyrástli zo snahy humanizovať lekárske umenie a zvrátiť trend špecializácie a mechanizácie medicíny (tzv. prístrojová medicína)[2]. Kľúčové boli podnety historikov medicíny, ktorí v 30. a 40. rokoch 20. storočia emigrovali z Nemecka do USA (Henry E. Sigerist, Owsei Temkin, Ludwig Edelstein, Erwin Heinz Ackerknecht).
Veľkú úlohu v európskom kontexte vývoja medical humanities zohráva diskurz psychosomatiky ako samostatného odboru medicíny, ktorý sa v 70. rokoch 20. storočia stal pevnou súčasťou kurikúl na lekárskych fakultách. Tento integratívny smer vznikol vďaka prepojeniu dvoch zásadných fenoménov, ktoré reagujú na špecializáciu súčasných spoločností, ide o fenomén interdisciplinarity a interdiskurzivity. Na pozadí takejto dvojitej integrácie predpokladáme dvojité transformácie ideí – jednak transformácie na úrovni vedných disciplín v rámci hierarchií vedných diskurzov, jednak na úrovni presahu diskurzov.
Koncom 60. a v 70. rokoch 20. storočia začali vznikať špecializované pracoviská, ktoré sa zameriavajú na kultúrny a historický kontext etických otázok medicíny, ako aj na literárne a umelecké stvárnenie prežívania vlastnej choroby. Začiatkom 90. rokov 20. storočia boli humanitné vedy zaradené do učebných osnov lekárskych fakúlt v USA. V tom čase boli v USA a UK založené inštitúty, ktoré sa zaoberali etickými otázkami lekárskeho umenia v spojení s literatúrou a umením. Dôležitú úlohu zohráva aj založenie časopisu Journal of Medical Humanities. V Nemecku vychádza od roku 2007 Jahrbuch Literatur und Medizin.
Mnohé lekárske fakulty ponúkajú v súčasnosti kurzy literatúry či filozofie, kde sú pertraktované témy ako umieranie a smrť v širšom kontexte vedných prístupov alebo v kontexte umeleckých foriem vyjadrovania. Práca s takýmito textami má senzibilizovať voči tzv. ľudskej stránke a nastoliť vyšší stupeň empatie na ceste k holistickému lekárskemu umeniu.[3]
K úlohe literatúry v kontexte medicíny
Čítaním textov, ktoré sa zaoberajú subjektívnymi skúsenosťami s chorobou, strachom, obavami a nádejami, sa recipientom ponúka možnosť reflektovať ľudské stavy v hraničných životných situáciách. Pracuje sa s textami rôzneho druhu, hlavne s (auto)biografickou spisbou alebo s románmi. Dietrich von Engelhardt rozlišuje tri funkčné úrovne prepájania literatúry a medicíny: hovorí o literarizovanej medicíne, o medicínskej funkcii literatúry a, napokon, o literárnej funkcii medicíny. Ide o význam medicínskych a medicínsko-historických poznatkov ako nástroja na interpretáciu literárnych stvárnení choroby (porovnaj Engelhardt 1991). Jedným z kľúčových motívov výskumu potenciálov literárnych textov pre medicínu je možnosť kritickej revízie zavedených morálnych a etických noriem v medicíne a vo verejnom diskurze.[4]
Literatúra zohráva ústrednú úlohu v rámci medical humanities. Literárne texty, ktoré tematizujú prežívanie choroby, umieranie, aspekty vzťahu lekára a pacienta, majú potenciál diferencovane komunikovať základné aspekty ľudskosti. V tomto smere literatúra vyjadruje kultúrne a historicky špecifické pocity utrpenia, strachu, hanby alebo smútku a hlavne akcentuje jedinečnosť subjektívneho prežívania choroby, ktoré je z veľkej časti ovplyvnené existujúcimi naratívnymi, žánrovými alebo rétorickými schémami.
V súčasnosti je odborná diskusia o koreláciách medicíny a literatúry ovplyvňovaná recepčne orientovanou kognitívnou literárnou teóriou, ktorá skúma, aké kognitívne procesy spúšťa čítanie naratívnych diel v ľudskom mozgu.[5]
Pre medical humanities nadobudli osobitný význam autobiografické diela tematizujúce chorobu od 80. rokov 20. storočia. Tieto tzv. illness narratives predstavujú akceptovaný zdroj poznatkov zo subjektívneho sveta pacienta a súčasne sú výrazom kultúrnej reality.[6]
Literatúra
Aldama, Frederick Luis. 2010. Toward a Cognitive Theory of Narrative Acts. Austin: University of Texas Press.
Burke, Michael – Emily T. Troscianko. 2017. Cognitive Literary Science. Dialogues between Literature and Cognition. Oxford: Oxford University Press.
Engelhardt, Dietrich von at al. (eds.) 1991. Medizin in der Literatur der Neuzeit. Hürtgenwald: Pressler.
Jaen, Isabel – Julien Jacques Simon, eds. 2012. Cognitive Literary Studies. Current Themes and New Directions. Austin: University of Texas Press.
Jork, Klaus – Bernd Kauffmann – Rocque Lobo – Erika Schuchardt. 1991. Was macht den Menschen krank? 18 kritische Analysen. 63 – 79. Basel: Springer.
Keen, Suzanne. 2007. Empathy and the Novel. Oxford: Oxford University Press.
Lawton, Julia. 2003. “Lay Experiences of Health and Illness: Past Research and Future Agendas.” Sociology of Health & Illness 25. 3. 2003: 23 – 40.
Lucius-Hoene, Gabriele – Carl Eduard Scheidt. 2017. „Bewältigen von Erlebnissen.“ In Erzählen. Ein interdisziplinäres Handbuch, ed. Matías Martínez, 235 – 242. Stuttgart: J. B. Metzler Verlag.
Mikuláš, Roman. 2022. „Die Sprache der Demenz. Zur Literarisierung des Erinnerns an das Vergessen.“ In Studien zur Interdiskursivität, eds. Andrea Mikulášová, Roman Mikuláš, 66 – 94. Nümbrecht: Kirsch-Verlag.
Oyebode, Femi. 2010. “The Medical Humanities: Literature and Medicine.” Clinical Medicine 10. 3. 2010: 242 – 244.
Porter, Roy. 1985. “The Patient's View: Doing Medical History from below.“ Theory and Society 14, 2: 175 – 198.
Shapiro, Johanna. 2011. “Illness Narratives: Reliability, Authenticity and the Empathie Witness.” Medical Humanities 37, 2: 68 – 72. Shapiro, Johanna. 2011. “Illness Narratives: Reliability, Authenticity and the Empathie Witness.” DOI:10.1136/jmh.2011.007328.
Titzmann, Michael. 1991. „Skizze einer integrativen Literaturgeschichte und ihres Ortes in einer Systematik der Literaturwissenschaft.“ In Modelle des literarischen Strukturwandels, ed. Michael Titzmann, 395 – 438. Tübingen: Niemeyer.
Wenzel, Bernice M. 1983. “Medical Education.“ In Arts and Medical Education. University Press, 3 – 9.
Zunshine, Lisa. 2015. The Oxford Handbook of Cognitive Literary Studies. Oxford: Oxford University Press.
Zwaan, Rolf. 1993. Aspects of Literary Comprehension: A Cognitive Approach. Amsterdam: John Benjamins Publishing Company.
[1] Pojem diskurz môžeme definovať v duchu Michaela Titzmanna ako systém myslenia a argumentovania, ktorý je okrem iného charakterizovaný aj pravidlami vzťahov k iným diskurzom. (Titzmann 1991, 406) V zásade ale teória interdiskurzivity vychádza z pojmu diskurzu Michela Foucaulta.
[2]. Wenzel 1983, 3 – 9.
[3] V tejto súvislosti má osobitný význam aj aktuálny výskum rozvoja empatie prostredníctvom umenia a literatúry. (por. Keen 2007)
[4] Vypuklým spôsobom sa príslušná diskusia prejavila napr. v recepcii Tilman Jens, Arno Geiger. Por. Mikuláš 2022.
[5] Por. Jaen – Simon 2012; Aldama 2010; Zunshine 2015; Zwaan 1993; Burke – Troscianko 2017.
[6] Ďalšie zdroje: Porter 1985; Oyebode 2010; Shapiro 2011; Lawton 2003; Jork at al. 1991; Lucius-Hoene, Gabriele, Scheidt, Carl Eduard 2017.