Dejiny estetického pôsobenia pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Pôvodca pojmu
Ekvivalent pojmu
- Effectual history, history of effect (en-GB)
- Wirkungsgeschichte (de)
- Histoire de l'effet (fr)
Explikácia pojmu
Koncept dejín pôsobenia (Wirkungsgeschichte) opisuje v literárnej vede postupnosť a kontext recepcie diela. Takáto postupnosť pôsobenia sa pripisuje literárnym textom, ako aj súvislostiam, ktoré existujú medzi spôsobmi či prejavmi tohto pôsobenia. Dejiny pôsobenia sa môžu spájať s myšlienkou, že pôsobenie tvorí kontinuálnu reťaz účinkov medzi obdobím vzniku diela a súčasnosťou. Kontinuita je daná reálnou recepciou, predchádzajúcimi recepciami, nadviazaním na ne.
Pojem „dejiny pôsobenia“ sa používa vo filozofickej reflexii, kde označuje hermeneutickú pozíciu, ktorá si je vedomá historického sprostredkovania a situovania všetkých interpretačných procesov a pokúša sa realizovať vlastnú historicitu, svoju historickú podmienenosť. Je dôležité, aby bol takto koncipovaný pojem imúnny voči predstave lineárnych vzťahov príčiny a následku. Pri vnímaní a chápaní totiž vždy existuje moment diskontinuity, moment zvratu.
Pojem dejiny pôsobenia nadobudol pre literárnu vedu význam vďaka hermeneutike Hansa Georga Gadamera a jeho dielu Pravda a metóda (1960). Tento pojem razený Gadamerom sa ukázal ako mimoriadne produktívna kategória koncepcie hermeneutiky, ktorá vychádza z predpokladu, že o následné porozumenie sa treba v zásade pokúšať ponad historickú vzdialenosť medzi autorom a recipientom. Táto vzdialenosť je vyplnená kontinuitou tradície. V Gadamerovom zmysle sa stáva koncept dejín pôsobenia produktívnym práve v reflexii splývania horizontov medzi interpretujúcim a interpretovanou tradíciou. Znamená to, že každej interpretácii predchádzajú iné interpretácie, ktoré môžu odhaľovať rôzne aspekty textu. Skutočný význam textu v žiadnom prípade nie je ten, ktorý zamýšľal autor alebo ktorý z daného textu vyčítalo jeho pôvodné publikum (Gadamer 1990, 280), ale dá sa odkrývať postupne cez rôzne historicky lokalizované návrhy významu, cez rad interpretácií, ktoré spoluurčujú aj aktuálny interpretačný prístup. „Časový odstup má zjavne ešte iný zmysel ako likvidáciu záujmu o predmet. Umožňuje, aby sa naplno prejavil skutočný význam, ktorý sa vo veci skrýva. Vyčerpanie pravého významu, ktorý spočíva v texte alebo umeleckom diele, sa však niekde nekončí, ale je v skutočnosti nekonečným procesom“ (Gadamer 1990, 282).[1]
V literárnej vede neskôr navrhuje Hans Robert Jauß vnímať dejiny literatúry nie z hľadiska produkcie literatúry, ale z aspektu jej recepcie a účinku (Jauß 1970, 168). Táto koncepcia, ktorá sa označuje súhrnným pojmom recepčná estetika, sa jasne opiera o Gadamera a jeho ústredný koncept horizont očakávania (Erwartungshorizont) (Jauß 1970, 176 a nasl.).
Gadamer opisuje splývanie dvoch horizontov, horizontu textu a horizontu čitateľa, ako princíp dejín estetického pôsobenia. Takýto vzťah medzi textom a recipientom a snaha o rekonštrukciu otázky, na ktorú text odpovedá, je určovaný historickou vzdialenosťou, čo znamená, že horizont recipienta je principiálne iný ako horizont textu. Pri porozumení dochádza k parciálnemu splynutiu týchto horizontov.
Jauß preberá pojem dejín pôsobenia s určitými úpravami a spája ho s myšlienkou „rozvíjania významového potenciálu“ textu. V rôznych horizontoch, do ktorých text v historickej postupnosti vstupuje, môže dosiahnuť iný, a teda celkovo väčší význam ako vo vzťahu k jednému horizontu. Toto zhrnutie významov sa však zdá byť hodnoverné len vtedy, ak existuje súvislosť a istý stupeň synchronizácie medzi horizontmi a recepciami textu, ktoré sa v nich uskutočňujú, pokiaľ sú vôbec zdokumentované.
Pojem dejín pôsobenia podľa Gadamera má označovať „vedomie diela ako takého“ (Gadamer 1990, 324)[2]. Gadamerova kritická historická hermeneutika obmedzuje fenomén „Wirkungsgeschichte“ na „učenie sa správnejšiemu chápaniu seba samého a na uznanie, že v každom chápaní, či už si to človek explicitne uvedomuje alebo nie, pôsobí účinok tejto Wirkungsgeschichte“ (Gadamer 1990, 285).[3] Jaus Gadamerovu koncepciu dejín pôsobenia spočiatku používa ako synonymum k pojmu dejín recepcie (Rezeptionsgeschichte). Neskôr však diferencuje medzi pojmom „pôsobenie“ (Wirkung) a „recepcia“ (Rezeption). Dejiny recepcie sa často vzťahujú skôr na aktivitu interpreta, dejiny pôsobenia na účinky interpretovaného. Napriek tomu sa tieto dva termíny používajú ako synonymá.
Literatúra
Barner, Wilfried. 1975. „Wirkungsgeschichte und Tradition.“ In Literatur und Leser. Theorien und Modelle zur Rezeption literarischer Werke, ed. Gunter Grimm, 85 – 100. Stuttgart: Philipp Reclam.
Ebeling, Florian. 2019. “Hans Georg Gadamer’s ‘history of effect’ and Its Application to the Pre-Egyptological Concept of Ancient Egypt”. Aegyptiaca. Journal of the History of Reception of Ancient Egypt 4 (August): 55 – 73.
Gadamer Hans-Georg. 1990. Wahrheit und Methode. Grundzüge einer philosophischen Hermeneutik, Gesammelte Werke I. Tübingen: Mohr Siebeck.
Grimm, Gunter. 1977. Rezeptionsgeschichte. München: W. Fink.
Hans-Georg Gadamer. 2004. Truth and Method. London and New York: Continuum.
Jauss, Hans Robert. 1967. Literaturgeschichte als Provokation der Literaturwissenschaft. Konstanz: Univ.-Verlag.
Jauss, Hans Robert. 1975. „Racines und Goethes Iphigenie.“ In Rezeptionsästhetik. ed. Rainer Warning. 353 – 400. München: W. Fink.
Lobsien, Eckhard. 1978. „Die rezeptionsgeschichtliche These von der Entfaltung des Sinnpotentials.“ In Rezeptionsgeschichte oder Wirkungsästhetik. ed. Heinz-Dieter Weber, 11 – 28. Stuttgart: Klett-Cotta.
Mandelkow, Karl Robert. 1970. „Probleme der Wirkungsgeschichte.“ In Jahrbuch für Internationale Germanistik 2, 1, 71 – 84.
Stückrath, Jorn. 1979. Historische Rezeptionsforschung. Stuttgart: Metzler.
[1] Der zeitliche Abstand hat offenbar noch einen anderen Sinn als den der Abtötung des eigenen Interesses am Gegenstand. Er läßt den wahren Sinn, der in einer Sache liegt, erst voll herauskommen. Die Ausschöpfung des wahren Sinnes aber, der in einem Text oder in einer künstlerischen Schöpfung gelegen ist, kommt nicht irgendwo zum Abschluß, sondern ist in Wahrheit ein unendlicher Prozeß.
[2] „ein Bewußtsein des Werkes selbst“
[3] „daß man sich selber richtiger verstehen lerne und anerkenne, daß in allem Verstehen, ob man sich dessen ausdrücklich bewußt ist oder nicht, die Wirkung dieser Wirkungsgeschichte am Werke ist“