Autoreprodukcia umenia pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Pôvodca pojmu
Ekvivalent pojmu
- Seff-Reproduction of Art (en-GB)
- Selbstreproduktion der Kunst (de)
- Autoreproduction de l'art (fr)
Explikácia pojmu
Niklas Luhmann preniesol myšlienku autopoietického systému na umenie v eseji, ktorá je dnes určite jednou z najdôležitejších textov systémovej teórie umenia. V eseji Das Kunstwerk und die Selbstreproduktion der Kunst (Umelecké dielo a sebareprodukcia umenia) z roku 1986 Luhmann umenie po prvýkrát opísal ako autopoetický systém, ktorý sa neustále sám od seba obnovuje, udržiava a stabilizuje. Autopoietické systémy sú systémy, ktoré vytvárajú zložky, z ktorých sa skladajú zo zložiek, z ktorých sa skladajú.
Podľa Luhmanna sociálne systémy sú komunikačné systémy. Ich základnými jednotkami sú komunikačné akty. Ak sú základnými jednotkami sociálnych systémov komunikačné akty, potom sú podľa Luhmanna sociálne systémy autopoetickými systémami, pretože komunikácia vždy produkuje len komunikáciu a nič iné. Komunikácia generuje následnú komunikáciu, ktorá zasa rekurzívne odkazuje na predchádzajúcu komunikáciu. Prostredníctvom tejto neustálej autoreferenčnej reprodukcie komunikácie sa systém umenia neustále reprodukuje a stabilizuje ako komunikačný systém.
Neustála autopoiéza systému stabilizuje jeho organizáciu a zároveň ho diferencuje od okolia. Autopoietická sebareprodukcia systému prostredníctvom komunikácie vedie k operatívnej uzavretosti voči prostrediu. Autopoiéza teda vedie k stabilnej rekurzívnej organizácii systému a systém umenia sa stáva autonómnym vo vzťahu k svojmu okoliu. V konečnom dôsledku tento proces vedie k vyhradeniu systému od ostatných funkčných systémov v spoločnosti. Umelecký systém sa tak vo svojich interakciách oddeľuje od interakcií s inými sociálnymi systémami v spoločnosti a stáva sa prevažne autonómnym a sebareflexívnym sociálnym funkčným systémom.
Luhmannova systémová teória prepája dva dôležité koncepty, vývoj a formu. Systém opisuje ako formu, ktorá sa vyvinula v súlade s jej vlastnou funkciou.
Z pohľadu teórie systémov sa umenie funkčne špecializuje na produkciu špecifických estetických foriem a aj pre umenie platí, že sú tieto formy diferencované, a že každá má špecifickú funkciu a charakter. Na takúto diferenciáciu je potrebný základný kód. Na rozdiel od systému práva (spravodlivý – nespravodlivý) je pre systém umenia však ťažké určiť jasný kód umenia.
Osobitné postavenie umenia v Luhmannovej teoretickej architektúre sa po prvýkrát jasne objavilo v jeho eseji Das Kunstwerk und die Selbstreproduktion der Kunst (Umelecké dielo a sebareprodukcia umenia, 1984). Luhmann v tejto eseji rozvíjajú predstavu diferenciácie umenia pod špeciálnym kódom „krásne/škaredé“ (Luhmann 1984, 139) Luhmann načrtáva systémovo-teoretický obraz umenia. S cieľom identifikovať funkciu Luhmann obracia svoj pohľad na dejiny umenia a dospieva k vágnej definícii: funkciou umenia je „konfrontácia reality (každému známej) s inou verziou tej istej reality“ (Luhmann 1984, 144). Takto ponímaná funkcia umenia spočíva v tom, že svet vo svete sa javí ako vykonštruovaný, ide teda o definíciu funkcie umenia ako „produkcie kontingencie sveta“ (Luhmann 1984, 145).
Podľa Luhmanna môže umenie plniť svoju funkciu predvádzania konštruovanosti sveta vo svete len vtedy, ak rozlišuje medzi formou a kontextom takým spôsobom, ktorý je vlastný výlučne umeniu. Pomocou takéhoto umeleckého rámcovania umenie vylučuje prostredie a určuje hranicu medzi formou a kontextom, medzi sebou samým a prostredím.
Literatúra
Luhmann, Niklas 1984. „Das Kunstwerk und die Selbstreproduktion der Kunst.“ Delphin. Eine deutsche Zeitschrift für Konstruktion, Analyse und Kritik 2: 51 – 69.
Luhmann, Niklas. 1997. Die Kunst der Gesellschaft. Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Luhmann, Niklas. 2008. Schriften zu Kunst und Literatur, ed. Niels Werber. Frankfurt am Main: Suhrkamp.