Fikčný svet pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Pôvodca pojmu
Ekvivalent pojmu
- Fictional World (en-GB)
- Fiktive Welt (de)
- Univers fictionnel (fr)
Explikácia pojmu
Pojem fikčný svet odkazuje na súbor všetkých prvkov (postáv, udalostí, výpovedí atď.), ktoré vytvárajú autonómny svet založený na imaginácii. Vo filozofii, v estetike a v literárnej vede predstavuje jeden z možných prístupov k problematike fikcionality. Fikčný svet ako imaginárny konštrukt je vo fikcii tým, čím je aktuálny svet v realite. Koncept mimézis, ktorý vychádza z tradičnej predstavy, že fikcia je napodobeninou, resp. reprezentáciou skutočnosti, popiera zdanlivo jasné odlíšenie fikcie od skutočnosti. V niektorých literárnoteoretických prácach dochádza dokonca k snahe stotožniť fikciu s mimézis (Gérard Genette, Jean-Marie Schaeffer). Iný pohľad na vzťahy medzi fikciou a aktuálnym svetom vyzdvihujúci poeisis (tvorivý akt) ponúka práve koncept fikčného sveta rozpracovaný v teórii fikčných svetov.
V súčasnej literárnej vede sa pojem fikčný svet chápe ako možný stav vecí, ktorý je konštruovaný (na strane autora alebo autorky) a rekonštruovaný (na strane čitateľstva) prostredníctvom fikčného textu (Doležel 2003, 30).[1] Fikčný svet, podobne ako každý svet, obsahuje množinu entít, ktoré špecifickým spôsobom vytvárajú medzi sebou systém vzťahov. Uvažovanie literárnych teoretikov o fikčných svetoch vychádza z logiky o možných svetoch a z výskumov lingvistiky, oba vedné odbory poskytujú nástroje metodologického uchopenia pojmu (Fořt 2016, 9). Fikčné svety sa niekedy považujú za možné v tom zmysle, že v skutočnom svete nie sú aktualizované (Ronenová 2006, 64). Na rozdiel od možných svetov sú však fikčné svety založené na princípe paralelizmu (logicky a ontologicky sú konštruované ako paralelné svety), čo im zaručuje autonómiu (majú svoju vlastnú modálnu štruktúru) voči aktuálnemu svetu (skutočnosti) (Ronenová 2006, 17).
Záujem literárnej vedy o fikčné svety nadväzuje na koncept možných svetov, ktorý navrhla skupina logikov v 60. rokoch 20. storočia (Saul Kripke, David Lewis, Jaakko Hintikka) ako nástroj na riešenie niektorých problémov formálnej sémantiky (Ryanová 2015, 126). Problematika fikčnosti skúmaná z pohľadu logikov (koncept možných svetov bol aplikovaný na fikčné propozície) naznačila možnosti svojho uchopenia aj v rámci teórie literatúry. Sémantika možných svetov inšpirovala viacerých literárnych teoretikov a teoretičky v 80. a najmä v 90. rokoch 20. storočia k pokusom o literárnu interpretáciu možných svetov ako modelového rámca fikčných svetov. Podrobnejšie sa tejto problematike venovali Umberto Eco, Marie-Laure Ryan, Ruth Ronen a predovšetkým Thomas Pavel a Lubomír Doležel, ktorí sformulovali základné tézy fikčnej sémantiky.[2]
Fikčný svet literárneho diela nesie určité znaky možných svetov, čo vysvetľuje aplikovateľnosť poznatkov zo sémantiky možných svetov, no súčasne sa vyznačuje vlastnosťami, ktoré sa vzťahujú výlučne na fikčné svety (Doležel 2003, 30). V prvom prípade vidí Doležel prienik medzi fikčnými svetmi a možnými svetmi v tom, že fikčné svety literatúry predstavujú podľa neho špecifický druh možných svetov s nasledujúcimi rysmi: 1. Fikčné entity majú ontologický status, ale predstavujú neaktualizované možnosti a disponujú fikčnou referenciou (fikčné entity síce neodkazujú na skutočné entity, ale v určitých prípadoch môžu vytvárať vzťah „medzisvetovej identity“, resp. vzťah totožnosti medzi rôznymi možnými svetmi). 2. Fikčné svety sú nesúrodé (implikujú rovnako svety analogické so skutočnosťou ako svety fantastické, resp. nepravdepodobné). 3. Fikčné svety sú prístupné prostredníctvom semiotických kanálov (cez literárny text) (Doležel 2003, 30 – 35). V druhom prípade Doležel uvádza špecifiká fikčných svetov, ktorými sa odlišujú od možných svetov: 1. Fikčné svety sú neúplné, pretože mnohé výroky o entitách sú nerozhodnuteľné. 2. Mnohé fikčné svety sú sémanticky rôznorodé (ide o heterogénne, resp. dvojdomé štruktúry – príkladom je mytologický svet rozdelený na ľudský a božský svet). 3. Fikčné svety sú produkty textotvornej činnosti (sú konštruované v akte poiésis a ich médiom je literárny text) (Doležel 2003, 35 – 37).
Podľa Pavela (2012, 92) sú fikčné svety, podobne ako sakrálne svety, založené na „význačných štruktúrach“ (salient structures). Ide o duálne štruktúry, pozostávajúce z primárneho a sekundárneho univerza. Prvé univerzum vychádza z aktuálneho sveta, zatiaľ čo druhé univerzum z aktuálneho sveta odvodené nie je. Význačné štruktúry obsahujú entity, ktoré v aktuálnom svete existujú, ako aj entity, ktoré sú nereálne. V rámci fikčných svetov sú však všetky entity považované za fikčné, z čoho vyplýva, že entity druhého univerza nemajú v primárnom univerze zodpovedajúci náprotivok.[3] Podľa Pavela (2012, 94) skutočnosť, resp. aktuálne existujúci svet, predstavuje bázu, ktorá je obklopená súhvezdím alternatívnych svetov. Podobne ako u Doležela, aj u Pavela sú fikčné svety neúplné, t. j. o niektorých výrokoch nemožno rozhodnúť, a rovnako môže byť hranica medzi aktuálnym svetom a fikčnými svetmi veľmi krehká (príkladom sú Balzacove romány). V obidvoch prípadoch (neúplnosť, krehkosť hranice) ide o premenlivé, kultúrne podmienené atribúty.[4]
Ronen (2006, 109) zdôrazňuje, že fikčný svet je logicky a ontologicky paralelný k aktuálnemu svetu a neúplnosť je jeho inherentná vlastnosť. Podľa literárnej teoretičky možno vnímať fikčné svety ako možné alebo nemožné konštelácie udalostí a situácií, ktoré sú fikčne realizované alebo nerealizované (105). V súlade s tvrdením Doležela môže fikčný svet obsahovať nesúrodé prvky (historické a imaginárne postavy, nadprirodzené bytosti) (106). Ronen nazerá na fikčné svety cez logické a ontologické špecifiká fikčných výrokov: vo fikčnom svete neplatí pravdivostná hodnota sveta, fikčné výroky môžu vyjadrovať protichodné stavy vecí (na rozdiel od možných svetov v modálnej logike), všetky zložky fikčného sveta sú štruktúrne prepojené a všetky fikčné výroky sú pre výstavbu fikčného sveta rovnako nevyhnutné (107 – 109).
Eco pri uvažovaní o možných svetoch v sémantike možných svetov a v teórii fikčných možných svetov (Eco tu používa aj pojem teória fikcie) poukazuje na to, že v prvom prípade sú možné svety „prázdne“ (empty) a v druhom prípade sú „zariadené“ (furnished) a pozostávajú z jedincov obdarených vlastnosťami[5] (Eco 1990, 65 – 66). Eco považuje možné svety rovnako ako aktuálny svet za kultúrne konštrukty a možné svety vrátane fikčných označuje pojmom „malé svety“[6] (67). O prínose pojmu „možné svety“ pre teóriu literatúry uvažuje Eco z hľadiska pragmatiky čítania.[7]
Nielen Doleželove práce, ale aj jeho preklady diel o fikčných svetoch z pera iných autorov do češtiny – ide napr. o zborník z vedeckej konferencie Possible Worlds in Humanities, Arts and Sciences (1989; Možné světy v humanitních vědách, v umění a v přírodních vědách, čes. 2012) či o publikácie Possible Worlds of the Fantastic: The Rise of the Paranormal in Fiction (1995; Možné světy fantastiky. Vznik paranormální fikce, čes. 2011) a Fiction updated: Theories of Fictionality, Narratology, and Poetics (1996; O fikci nově, čes. 2017) – prispeli významnou mierou k uvažovaniu o fikčných svetoch v oblasti českej literárnej teórie (Tomáš Kubíček, Petr A. Bílek, Bohumil Fořt a i.). O aktuálnosti teórie fikčných svetov v literárnej vede svedčí aj publikácia francúzskej literárnej teoretičky Françoise Lavocat La théorie littéraire des mondes possibles (Literárna teória fikčných svetov, 2010), ktorá je považovaná za prvú prehľadovú prácu o tejto problematike vo francúzštine (okrem francúzskych literárnych teoretikov a teoretičiek sa na nej svojimi príspevkami podieľali aj Ryan, Doležel či Ronen).
Zatiaľ čo niektoré závery teórie fikčných svetov boli v posledných rokoch kriticky prehodnotené, iné sú v prepracovanej podobe zohľadnené v súčasnom literárnovednom bádaní, napr. z hľadiska filozofie jazyka v knihe Poiesis and Possible Worlds: A Study in Modality and Literary Theory (Poiesis a možné svety: štúdia modality a literárnej teórie, 2004) Thomasa L. Martina alebo v súvislosti s využívaním digitálnych médií, s recepciou žánrov fantastickej literatúry v zborníku štúdií Les mondes possibles au seuil du XXIe siècle: de la théorie littéraire à de nouvelles réalités (Možné svety na prahu 21. storočia: od teórie literatúry k novým podobám reality, 2019) či s naratológiou v zborníku štúdií Possible Worlds Theory and Contemporary Narratology (Teória možných svetov a súčasná naratológia, 2019).
Literatúra
Allén, Sture, ed. 2012. Možné světy v humanitních vědách, v umění a v přírodních vědách. Prel. Lubomír Doležel. Praha: Academia.
Allén, Sture, ed. 1989. Possible Worlds in Humanities, Arts and Sciences. Berlin – New York: De Gruyter.
Bell, Alice – Marie-Laure Ryan, eds. 2019. Possible Worlds Theory and Contemporary Narratology. Lincoln: University of Nebraska Press.
Buisson, Françoise – Pascale Peyraga, eds. 2022. Les mondes possibles au seuil du XXIe siècle: de la théorie littéraire à de nouvelles réalités. Paris: L’Harmattan.
Doležel, Lubomír. 1998. Heterocosmica: Fiction and Possible Worlds. Baltimore: John Hopkins UP.
Doležel, Lubomír. 2003. Heterocosmica. Fikce a možné světy. Prel. Lubomír Doležel. Praha: Univerzita Karlova v Praze.
Eco, Umberto. 1979. Lector in Fabula. Milano: Bompiani.
Eco, Umberto. 2010. Lector in fabula. Prel. Zdeněk Frýbort. Praha: Academia.
Eco, Umberto. 1990. The Limits of Interpretation. Bloomington – Indianapolis: Indiana University Press.
Fořt, Bohumil. 2016. An Introduction to Fictional Worlds Theory. Frankfurt nad Mohanom – New York: Peter Lang.
Lavocat, Françoise, ed. 2010. La théorie littéraire des mondes possibles. Paris: Éditions du C.N.R.S.
Martin, Thomas L. 2004. Poiesis and Possible Worlds: A Study in Modality and Literary Theory. Toronto: University of Toronto Press.
Mihailescu, Calin-Andrei – Walid Hamarneh, eds. 2017. O fikci nově. Prel. Lubomír Doležel. Praha: Academia.
Mihailescu, Calin-Andrei – Walid Hamarneh, eds. 1996. Fiction updated: Theories of Fictionality, Narratology, and Poetics. Toronto: University of Toronto Press.
Pavel, Thomas G. 1986. Fictional Worlds. Cambridge: Harvard UP.
Pavel, Thomas G. 2012. Fikční světy. Prel. Hynek Zykmund. Praha: Academia.
Ronen, Ruth. 1994. Possible Worlds in Literary Theory. Cambridge: Cambridge UP.
Ronenová, Ruth. 2006. Možné světy v teorii literatury. Prel. Miroslav Červenka. Brno: Host.
Ryan, Marie-Laure. 1991. Possible Worlds, Artificial Intelligence, and Narrative Theory. Bloomington: Indiana UP.
Traill, Nancy H. 1995. Possible Worlds of the Fantastic: The Rise of the Paranormal in Fiction. Toronto: University of Toronto Press.
Traillová, Nancy H. 2011. Možné světy fantastiky. Vznik paranormální fikce. Prel. Lubomír Doležel. Praha: Academia.
[1] Podobnú definíciu nájdeme aj u Bohumila Fořta (2016, 45 – 46; pokiaľ nie je uvedené inak, citáty prel. S. R.): „Fikčné svety sa vo všeobecnosti chápu ako špecifické štruktúry vytvorené fikčnými textami, na ktoré sa vzťahujú všetky entity, ktoré sa vo fikčných textoch vyskytujú. Tieto entity majú rovnaký ontologický status: existujú fikčne.“ („Generally speaking, fictional worlds are viewed as specific structures generated by fictional texts, to which all the entities founded by fictional texts are ultimately related. These entities are of the same ontological status: they exist fictionally.“)
[2] Pôvodné vydania diel: Eco 1979, Pavel 1986, Ryan 1991, Ronen 1994, Doležel 1998.
[3] „Význačnými strukturami budu nazývat ty duální struktury, v nichž primární univerzum nevstupuje do izomorfismu s univerzem sekundárním, neboť toto obsahuje entity a stavy věcí, které nemají odpovídající protějšek v prvním univerzu. [...] Tyto struktury se neomezují na hry předstíraní“ (Pavel 2012, 86). Význačné štruktúry môžu podľa Pavela fungovať aj v rámci vnútornej štruktúry diela. Príkladom je román Dômyselný rytier don Quijote de la Mancha, v ktorom sú dva paralelné súbory svetov – aktuálne existujúci svet postavy Alonsa Quijana a možné svety dona Quijota (91 – 92).
[4] „Tváří v tvář nevyhnutelné neúplnosti fikčních světu ji autoři a kultury mohou minimalizovat nebo maximalizovat. Kultury a období, které se těší stabilnímu světonázoru, budou vykazovat tendenci vyhledávat minimální neúplnost [...]. Oproti tomu období přechodu a konfliktu vykazují tendenci k maximalizaci neúplnosti fikčních světu [...]“ (Pavel 2012, 149 – 150).
[5] „Fikčný možný svet je skupinou jazykových opisov, ktoré čitatelia majú interpretovať ako odkaz na možný stav vecí, kde ak p je pravdivé, potom ne-p je nepravdivé (táto požiadavka je flexibilná, pretože existujú aj nemožné možné svety, ako uvidíme). Tento stav vecí je zložený z indivíduí obdarených vlastnosťami“ (Eco 1990, 66). („A fictional possible world is a series of linguistic descriptions that readers are supposed to interpret as referring to a possible state of affairs where if p is true then non-p is false (such a requirement being flexible since there also are, as we shall see, impossible possible worlds). This state of affairs is made up of individuals endowed with properties.“)
[6] S pojmom narába aj Doležel a definuje ho ako „možný svět sestrojený z malé množiny entit“ (Doležel 2003, 257).
[7] O konvenciách konštruovania a rekonštruovania fikčného sveta sa zmieňuje aj Ronen (2006, 107 – 114).
rok prvej publikácie: 2025