Fikčné ponorenie pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Pôvodca pojmu
Ekvivalent pojmu
- Fictional immersion (en-GB)
- Fiktionale Immersion (de)
- Immersion fictionnelle (fr)
Explikácia pojmu
Fikčné ponorenie je projekcia recipienta (čitateľa, diváka, poslucháča) do fikčného sveta na základe vytvárania reprezentácií. V literárnej vede pojem odkazuje na označenie spôsobu recepcie fiktívnych naratívnych príbehov a fikcie ako takej.[1]
Pojem rozpracoval francúzsky literárny teoretik Jean-Marie Schaeffer v diele Pourquoi la fiction? (Prečo fikcia?, 1999) v súvislosti so skúmaním fikcie z hľadiska kognitívnej psychológie. Schaeffer (1999, 135 – 136) odlišuje fikčné (mimetické) ponorenie od zaužívaného pojmu mimetické ponorenie (imerzia), ktorý vníma v kontexte učenia sa prostredníctvom napodobňovania. Dištinkčným znakom fikčného ponorenia je podľa neho skutočnosť, že je založené na hravom a zdieľanom predstieraní, charakteristickom pre fikčné diela (recipient si je vedomý toho, že fikcia neodkazuje na skutočnosť). Fikčné ponorenie sprevádza na úrovni predpozornosti dočasné prelínanie referenčnej (skutočnej) a nereferenčnej (imaginárnej) roviny, ktoré charakterizuje „dobrovoľné pozastavenie nedôvery na danú chvíľu“ (willing suspension of disbelief for the moment)[2]. Chvíľkové spojenie dvoch vo svojej podstate nezlučiteľných svetov je nevyhnutnou podmienkou toho, aby sa recipient dokázal mentálne premietnuť do zobrazenej situácie. Pri fikčnom ponorení sa aktivujú rovnaké kognitívne schopnosti a emócie ako v skutočnom svete, preto sa „fikčné predstavy nelíšia od reprezentácií skutočnosti,“[3] ako konštatuje francúzsky literárny teoretik Vincent Jouve (2019, 68; pokiaľ nie je uvedené inak, citáty prel. S. R.). K podobnému názoru sa prikláňa aj americká teoretička Lisa Zunshine.[4] Aby nedošlo k zámene fikčného sveta so skutočnosťou, na ktorú upozorňoval Platón, musí podľa Schaeffera existovať nástroj blokujúci referenčnú ilúziu, ktorý umožňuje recipientovi postrehnúť fikčné „návnady“ (fr. leurres) a zamedziť reakciám ako v skutočnom svete. Vďaka tomuto mechanizmu vo všeobecnosti nedochádza k zámene fikčných reprezentácií s presvedčením alebo klamstvom.
Schaeffer charakterizuje fikčné ponorenie prostredníctvom štyroch atribútov: v prvom rade ho vníma ako prevrátenie hierarchických vzťahov medzi intramurálnym vnímaním, resp. pozornosťou, a imaginatívnou činnosťou (Schaeffer 1999, 180).[5] Autor tu naráža na skutočnosť, že za normálnych okolností je imaginatívna činnosť v pozadí našej pozornosti, zatiaľ čo pri fikčnom ponorení je tento vzťah obrátený, pretože vtedy vnímame okolitý svet len okrajovo. Rozdvojenie pozornosti má za následok paralelnú existenciu dvoch svetov (skutočného a imaginárneho), ktorá predstavuje druhú charakteristickú črtu fikčného ponorenia (182).[6] Hoci ide o zdanlivo odlišné svety, podľa Schaeffera sú úzko prepojené. V tejto súvislosti autor napríklad pripomína, že spomienky na knihy/filmy, ktoré sme v detstve prečítali/videli, sa viažu nielen na obsah prečítaného, ale aj na (reálne) okolnosti, za akých sme ich vnímali. Konkrétny kontext môže preto vyvolať spomienku na fikčný svet a naopak. K napodobneninám (napodobneným veciam a javom) by sme navyše nemali prístup, ak by neboli spojené s pamäťovými stopami našich skutočných zážitkov. Reaktivácia napodobenín je založená na repertoári reprezentácií, ktorým disponuje každý recipient. Skutočnosť, že ich tvorca napodobenín môže zdieľať s recipientom, vyplýva z toho, že jeden aj druhý majú prístup k rovnakej realite (aj keď sa ich svety úplne neprekrývajú). Tretím rysom fikčného ponorenia je podľa Schaeffera jeho dynamickosť a schopnosť samoregulácie (184).[7] Fikcia môže donekonečna rozvíjať ten istý príbeh a uspokojovať túžbu čitateľstva dozvedieť sa viac, čo podľa Schaeffera vysvetľuje popularitu žánrov, akými sú napríklad román-rieka alebo románový cyklus (resp. televízne seriály a pod.). V neposlednom rade fikčné ponorenie charakterizuje emocionálny vklad recipienta (185).[8] Ide o estetické hodnotenie, ktoré neprináleží výlučne mimetickému umeniu. Schaeffer tu naráža najmä na prítomnosť empatie čitateľstva s románovými postavami (ich prežívanie rezonuje s citovým prežívaním recipienta). Empatia je však len jednou z foriem afektívnej účasti v súvislosti s mimetickými reprezentáciami (napríklad aj vizuálne fikcie dokážu vyvolať silné pocity). Úspech napodobenín, ktoré vyvolávajú fikčné ponorenie, je spätý predovšetkým s afektívnou reakciou na zobrazenú skutočnosť. Samotné mimetické zobrazenie skutočnosti preto nie je zárukou pôsobenia fikcie pri recepcii diela, ale závisí aj od afektívneho náboja toho, čo je zobrazené.
V rámci samotného fikčného ponorenia Schaeffer rozlišuje aj medzi tvorivou a recepčnou fázou. Zatiaľ čo tvorca fikcie vytvára „vnadidlá“ (amorces) na základe vedomej simulácie a jej regulácie, recipient fikcie reaguje na už existujúci fikčný svet. K otázke vzťahu ponorenia a psychologickej identifikácie čitateľa s postavami Schaeffer uvádza, že identifikácia je len nástrojom afektívnej empatie (pozitívnej aj negatívnej) vyvolanej fikčným svetom, ktorá predstavuje stabilnú zložku škály postojov. Schaeffer preto spája ponorenie skôr s vnemovým postojom a navrhuje používať pojem identifikácia v zmysle subjektívneho zvnútornenia.
Iné chápanie fikčného ponorenia, predovšetkým v súvislosti s videohrami, možno nájsť v diele Marie-Laure Ryan Narrative as Virtual Reality: Immersion and Interactivity in Literature and Electronic Media (2001; Narativ jako virtuální realita. Imerze a interaktivita v literaturě a elektronických médiích, čes. 2015) či v dizertačnej práci Carla Therriena Illusion, idéalisation, gratification. L’immersion dans les univers de fiction à l’ère du jeu vidéo (Ilúzia, idealizácia, uspokojenie. Ponorenie sa do fikčných svetov v ére videohier, 2011).
Literatúra
Bouju, Emmanuel. 2015. „Fragments d’un discours théorique. Nouveaux éléments de lexique littéraire.“ Predslov. Dostupné na: https://vox-poetica.com/t/articles/bouju2015.html [cit. 19. 12. 2022].
Jouve, Vincent. 2019. Pouvoirs de la fiction. Pourquoi aime-t-on les histoires? Malakoff: Armand Colin.
Kuzmíková, Jana. 2021. Kognitívna literárna veda. Bratislava: VEDA.
Maignant, Aurélien. 2019. „Éthique et politique de l’immersion sur les scènes contemporaines: théories en tension.“ Fictions littéraires et mondes de substitution 17, 3. Dostupné na: http://www.analisiqualitativa.com/magma/1703/article_07.htm#_ftnref2 [cit. 11. 5. 2023].
Ryanová, Marie-Laure. 2015. Narativ jako virtuální realita. Imerze a interaktivita v literaturě a elektronických médiích. Prel. Eva Krásová. Praha: Academia.
Ryan, Marie-Laure. 2001. Narrative as Virtual Reality. Immersion and Interactivity in Literature and Electronic Media. Baltimore: John Hopkins University Press.
Schaeffer, Jean-Marie. 1999. Pourquoi la fiction? Paris: Seuil.
Therrien, Carl. 2011. Illusion, idéalisation, gratification. L’immersion dans les univers de fiction à l’ère du jeu vidéo. Dizertačná práca. Montréal: Université de Montréal.
Zunshine, Lisa. 2006. Why we read fiction: theory of the mind and the novel. Columbus: Ohio State University Press.
[1] Ponorenie nie je nevyhnutne späté s fikciou. Schaeffer poukázal na potrebu rozlišovať medzi užším významom pojmu (ponorenie ako spôsob recepcie fiktívnych textov) a jeho širším významom (ponorenie ako pohrúženie sa do akejkoľvek reality). V súčasnosti sa vychádza z hypotézy, že ponorenie súvisí skôr s narativitou ako s fikčnosťou (Maignant 2019, s. p.; por. Bouju 2015, s. p.).
[2] Pojem, ktorý sa pôvodne vzťahoval na poéziu, zaviedol v roku 1817 anglický básnik a filozof Samuel Taylor Coleridge. Odkazoval ním na skutočnosť, že recipient umeleckého diela na istý čas dobrovoľne a bez nároku na skutočnosť prijíma to, čo sa mu predostiera.
[3] „Les illusions fictionnelles ne se distinguent donc pas des représentations de la vie réelle.“
[4] „Lisa Zunshinová tvrdí, že ‚na určitej úrovni naša rozvinutá kognitívna architektúra naozaj plne nerozlišuje medzi reálnymi a fikčnými ľuďmi‘“ (Kuzmíková 2021, 123).
[5] „L’immersion fictionnelle se caractérise par une inversion des relations hiérarchiques entre perception (et plus généralement attention) intra mondaine et activité imaginative.“
[6] „L’attention scindée aboutit à la coexistence de deux mondes, celui de l’environnement réel et celui de l’univers imaginé (fût-il imaginé à travers des actes perceptifs, comme dans le cinéma où c’est la perception visuelle elle-même qui semble se scinder en deux), chacun avec ses repères propres.“
[7] „L’immersion fictionnelle est une activité homéostatique, c’est-à-dire qu’elle se régule elle-même à l’aide de boucles rétroactives [...].“
[8] „Les représentations vécues en état d’immersion fictionnelle sont en général saturées du point de vue affectif.“