Totožnosť pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Ekvivalent pojmu
- Identity, sameness (en-GB)
- Identität (de)
- Identité (fr)
Explikácia pojmu
V translatológii možno pod totožnosťou rozumieť hypotetickú zhodu prvkov prekladu s prvkami originálu, resp. celkovú zhodu prekladu s originálom. Hypotetickú preto, lebo dosiahnutiu úplnej, reálnej zhody bránia viaceré objektívne aj subjektívne okolnosti.
Vo všeobecnosti sa v translatológii striktné chápanie totožnosti ako úplnej zhody medzi originálom a prekladom odmieta, hoci František Miko, nadväzujúc na svoju koncepciu výrazovej sústavy literárneho diela a uplatňujúc fenomenologický prístup k literárnej komunikácii, ktorý zdôrazňuje úlohu recepcie a čitateľského zážitku, formuluje v štúdii Teória výrazu a preklad požiadavku totožnosti takto: „Úlohou prekladateľa nie je nič iné len uchovanie výrazovej charakteristiky originálu, t. j. jeho štýlu. Ak pritom neuspel, neurobil to zámerne, ale preto, lebo sa mu to nemohlo podariť. Primárnym cieľom, resp. prekladu je totožnosť“ (Miko 2012, 40). V štúdii Hranice prekladu lyrického textu dáva František Miko otázku totožnosti do súvisu so zmyslom textu: „Zaiste sa zhodneme na tom, že totožnosť dvoch textov je vlastne totožnosťou ich zmyslu. Túto totožnosť nechápeme v celom diapazóne zmyslu, tzn. v diapazóne jeho štruktúrnej realizácie a kontextovej determinácie. Účinok literárneho diela sa nedefinuje iba imanentne, zo semiotických súvislostí formálnej štruktúry, ale aj z kontextových súvislostí. Keď sa kontextové súvislosti pri preklade zmenia, spôsobia známe posuny.“ Aj toto relativizujúce chápanie totožnosti týkajúcej sa zmyslu textu, nie jeho štruktúrnych prvkov, však so sebou prináša otázniky najmä vo vzťahu ku kategórii kontextu, ktorý je premennou veličinou. Preto ťažko možno postulovať požiadavku totožnosti zmyslu, zvlášť pri takých poetikách, ktoré samy osebe podnecujú interpretačný rozptyl.
Ak o totožnosti v preklade uvažujeme čiastkovo v súvislosti s jednotlivými rovinami textu, jej dosiahnutie sa javí prakticky nemožné.
1. V rovine jazykového znaku proti totožnosti pôsobí už sám princíp jeho arbitrárnosti, založený na asymetrii medzi materiálnou podobou znaku a jeho denotátom. Ani pomerne zriedkavá fonologická zhoda dvoch znakov patriacich dvom rozdielnym jazykovým systémom, daná či už v dôsledku symetrie uvedených zložiek, historicko-etymologických, resp. štruktúrnych vzťahov alebo jednoducho náhody, nám nezavdáva dôvod hovoriť o totožnosti ich sémantických zložiek, nehovoriac o semiotických aspektoch, ktoré sa v texte realizujú prostredníctvom siete konotácií naviazaných na daný kultúrny kontext.
2. Ešte jednoduchšia je situácia v rovine vyšších syntaktických celkov – syntagmy, vety –, kde do hry proti totožnosti vstupujú konštitučné rozdiely medzi jazykmi (typ jazyka a s tým súvisiace javy ako slovosled, systém časov a pod.) s noetickými implikáciami – spôsob vnímania sveta a jeho odraz v jazyku.
3. V lyrike možno hovoriť o prozodickej rovine, tu však totožnosť býva často len zdanlivá. Mechanické zachovanie metrického pôdorysu východiskového textu vzhľadom na postavenie a rozdielny semiotický potenciál metier v jednotlivých jazykoch môže nanajvýš vytvárať ilúziu totožnosti.
4. Pri uvažovaní o totožnosti v rovine textu, teda hotového výsledku autorovej, resp. prekladateľovej činnosti, sa môžeme oprieť o názory významných našich i zahraničných teoretikov prekladu, ktorí napospol prezentujú skeptický či rezervovaný postoj voči tejto kategórii, dávajúc prednosť relativizujúcejším termínom ako „ekvivalentnosť“ alebo „adekvátnosť“ (Fiodorov 1958, 135 uprednostňoval termín plnohodnotnosť – полноценность).
Podľa Eugena Nidu (citované podľa Venutti 2004, 126) „celkový účinok prekladu môže byť pomerne blízko originálu, ale nie je možná ich totožnosť v detailoch“. Susan Bassnett (2002, 36) tvrdí, že „ekvivalenciu v preklade by sme nemali chápať ako hľadanie totožnosti, keďže totožnosť nejestvuje ani medzi dvoma verziami toho istého textu v cieľovom jazyku, nieto ešte medzi východiskovým a cieľovým textom... Prijatie zásady, že medzi dvoma jazykmi nemôže jestvovať totožnosť, nám umožňuje nastoliť otázku straty a zisku v procese prekladu.“ Susan Bassnett vo svojej monografii Translation Studies ďalej cituje Jamesa Holmesa, ktorý dokonca pokladá za „zvrátené“ používanie termínu „ekvivalencia“, pretože „žiadať totožnosť je žiadať priveľa“, ale aj slovenského vedca Dionýza Ďurišina: ten pri práci prekladateľa zdôrazňuje nie zhodu prirodzeného jazyka, ale zhodu umeleckých postupov. William Frawley (citované podľa Venutti 2004, 216) spochybňuje pojem ekvivalencie ako totožnosti medzi pôvodným textom a jeho prekladom, či už túto totožnosť chápeme v zmysle empirickom (absolútnu synonymiu založenú na referencii), biologickú (rovnaké orgány vnímania a poznávania) alebo lingvistickú (jazykové univerzálie). Anthony Pym (2010) pracuje s termínom „kvantitatívna totožnosť“ alebo „absolútna ekvivalencia“ a vyhradzuje ho najmä transliteračným postupom pri propriách. V. N. Komissarov (2004, 117) zastáva názor, že „špecifickosť prekladu, ktorá ho odlišuje od všetkých ostatných spôsobov jazykového sprostredkovania, spočíva v tom, že má byť plnoprávnou náhradou originálu a že príjemcovia prekladu ho pokladajú za úplne identický s východiskovým textom. Zároveň nie je ťažké sa presvedčiť, že absolútna totožnosť prekladu s originálom je nedosiahnuteľná a že to nijako nebráni uskutočneniu medzijazykovej komunikácie“. A. D. Švejcer (1988, 79) k tomu uvádza, že v teórii prekladu sa oddávna používajú termíny „ekvivalentnosť“ a „adekvátnosť“, ktorých definícia postuluje nie totožnosť reakcií, ale ich podobnosť. V. S. Vinogradov (2001) k tomu uvádza: „V teórii i praxi prekladu sa pracuje s podobnými termínmi ako ekvivalentnosť, adekvátnosť a totožnosť. V širšom zmysle slova sa ekvivalentnosť chápe ako niečo rovnocenné, rovnoznačné s niečím, adekvátnosť ako niečo celkom rovnaké a totožnosť ako niečo, čo sa s niečím úplne zhoduje. Vidieť, že pre svoju menšiu sémantickú kategorickosť sa termín ‚ekvivalentnosť‘ javí pre súčasnú teóriu prekladu najvhodnejší.“ Jiří Levý (1963, 79): Literární dílo je fakt historicky podmíněný a tedy neopakovatelný, mezi originálem a překladem nemůže být vztah totožnosti (dva duplikáty anebo duplikát a kopie), proto nelze zachovat specifičnost do všech důsledků. Takový požadavek by vedl k doslovnému překladu, k naturalistické kopii sociálních, dobových i lokálních dialektů, k formalistickému lpění na metru a teoreticky k tezi o nepřeložitelnosti díla. Milan Hrdlička: „Přeložené dílo nemůže být kopií předlohy, požadavek absolutní identity textu a tzv. absolutního překladu je nereálný z celé řady důvodů... Nelze proto směšovat ekvivalenci s totožností, zaměňovat slovníkový ekvivalent s překladovým“ (Hrdlička 2003, 95). Anton Popovič: (1975, 54) sa otázkou totožnosti zobral v súvislosti z autorským prekladom: „Autorský preklad ešte neznamená absolútnu zhodu preloženého textu s originálom, totožnosť s prvovzorom. Prečo sa nedá očakávať takáto zhoda aj napriek tomu, že originál a preklad pochádzajú od tej istej osoby? Autorský preklad (napríklad Samuel Beckett – pôvodom z Írska – píše diela po francúzsky a sám ich prekladá do angličtiny) je dôsledkom autorovej dvojjazyčnosti a neznamená nič iné, ako otváranie uzavretého textu smerom k novému príjemcovi... Autorský preklad sám osebe nezaručuje optimálne výsledky realizácie prekladu vo vzťahu k originálu. Tvorivé rozdvojenie autora i prekladateľa v jednej osobe ešte neznamená totožný výsledok realizácie textov. Ján Vilikovský (1984, 42), ktorý v nadväznosti na Mikovu koncepciu výrazovej sústavy je zástancom funkčnej ekvivalencie ponímanej ako zhoda výrazových vlastností, hovorí: „Uvedomujeme si, že invariabilita významu a zhodnosť funkcie sa v niektorých prípadoch dosiahne práve odstránením totožnosti základných stavebných jednotiek oznámenia... Staršie myslenie o preklade – a populárna mienka neraz aj dnes – nerozlišuje medzi ekvivalenciou a totožnosťou; rozdiely sa jednoznačne pokladajú za chyby a slúžia ako podklad argumentov o nemožnosti (či aspoň nedostatočnosti) prekladu. Napokon Ján Zambor (2000, 99, 150) vidí otázku totožnosti takto: „Prekladateľ poézie ustavične zápasí s pocitom nedokonalosti a neúplnosti prekladu. Chcel by sa priblížiť k ideálu totožnosti, ale totožnosť v preklade je romantizmom... Ekvivalencia, rovnocennosť v básnickom preklade nie je totožnosť. Už aj preto, že preklad básne je osobnostnou konkretizáciou , zohľadňuje čas a priestor, v ktorom vzniká, a pod.“
Literatúra
Andričík, Marián. 2013. K otázke totožnosti v umeleckom preklade. In: Zrkadlá translatológie I: Preklad ako nástroj komunikácie. eds. Ivana Hostová, Miroslava Gavurová, Mária Smetanová, 22 – 30. Prešov: Filozofická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove.
Bassnett, Susan. 2002. Translation Studies. London: Routledge.
Culler, Jonathan. 2002. Krátky úvod do literární teorie. Brno: Host.
Eco, Umberto a kol. 1995. Interpretácia a nadinterpretácia. Bratislava: Archa.
Eliot, T. S. 1991. O básnictví a básnících. Praha: Odeon.
Fiodorov, Andrej Venediktovič. 1958. Vvedenie v teoriu perevoda (Введение в теорию перевода), 2 vyd.. Moskva : Izdateľstvo literatury na inostrannych jazykach.
Hrdlička, Milan. 2003. Literární překlad a komunikace: k problematice zaměření uměleckého překladu na čtenáře. 2. vyd. Praha : Filozofická fakulta Univerzity Karlovy.
Komissarov, Vilen Naumovič. 2004. Sovremennoe perevodovedenie (Современное переводоведение). Moskva: ETS.
Levý, Jiří. 1963. Umění překladu. Praha: Československý spisovatel.
Miko, František. 2012. Aspekty prekladového textu. eds. Mária Valentová a Miroslava Režná. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa, Filozofická fakulta, Ústav literárnej a umeleckej komunikácie.
Popovič, Anton. 1975. Teória umeleckého prekladu. Bratislava: Tatran.
Pym, Anthohy. 2010. Translation and Text Transfer. Tarragona: Intercultural Studies Group.
Švejcer, Aleksandr Davidovič. 1988. Teoria perevoda. Status, problemy, aspekty (Теория перевода: Статус, проблемы, аспекты). Moskva: Nauka.
Venutti, Lawrence. 2004. The Translation Studies Reader. London: Routledge.
Vilikovský, Ján. 1984. Preklad ako tvorba. Bratislava: Slovenský spisovateľ.
Vinogradov, Venedikt Stepanovič 2001. Vvedenie v perevodovedenie (obščie i leksičskije voprosy (Введение в переводоведение (общие и лексические вопросы). Moskva : Izdateľstvo instituta obščego srednego obrazovania: http://promond.ru/library.php?page=11&clause=031. [cit. 26. 6. 2025].
Zambor, Ján. 2000. Preklad ako umenie. Bratislava: Univerzita Komenského.