Typy prekladu pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Ekvivalent pojmu
- Types of translation (en-GB)
- Übersetzungsarten (de)
- Types de traduction (fr)
Explikácia pojmu
Typy prekladu v translatológii možno klasifikovať podľa
1. typu realizácie a funkcie,
2. zvoleného prístupu k prekladu a uplatnených prekladateľských metód,
3. hodnotenia prekladu.
1. Podľa typu realizácie a funkcie
Popovič (1983, 218) na základe uplatnenia Mikovej teórie výrazovej sústavy a z nej vyplývajúcej sústavy primárnych a sekundárnych štýlov vybudovanej na prítomnosti hlavných výrazových kategórií (ikonickosť – I, operatívnosť – O, zážitkovosť – Z, pojmovosť – P) v texte rozoznáva tieto typy prekladu:
O P Z I
- ústne formy prekladu + – + –
- preklad rokovacieho štýlu + + – –
- preklad vedeckého štýlu – + – +
- preklad publicistického štýlu + + (–) –
- preklad slovesného štýlu – – + +
- preklad náboženského štýlu. + – + (+)
Predstaviteľka nemeckej translatologickej školy Katarína Reissová (1971) sa vo svojej typológii opiera o Bühlerovu teóriu funkcií jazyka (1965) a ich rozdelenie na zobrazovaciu, vyjadrovaciu a apelatívnu funkciu. Skúma, ako vplývajú jednotlivé textové typy na proces prekladu a na základe toho vyčleňuje štyri typy textov:
1. texty zamerané na obsah (informatívne texty) – prevláda v nich zobrazovacia funkcia jazyka a logická jazyková dimenzia, pričom sú zamerané na obsah (patria sem napr. správy, komentáre, odborná a vedecká literatúra a pod.),
2. texty zamerané na formu (expresívne texty) – prevláda v nich vyjadrovacia funkcia jazyka a estetická jazyková dimenzia, pričom sú zamerané na formu (patrí sem najmä umelecká literatúra); expresívna funkcia jazyka tu musí byť vyjadrená analogicky,
3. apelatívne texty (operatívne texty) – prevláda v nich presvedčovacia funkcia jazyka a dialogická jazyková dimenzia), pričom so zamerané na apel; prekladateľ sa môže odchýliť od obsahu a formy väčšmi ako pri ostatných druhoch textu (patria sem napr. reklamy, propagandistické texty a pod.),
4. audiomediálne texty – k príjemcovi sa dostávajú špecifickými spôsobmi vyjadrenia – grafickými, optickými alebo zvukovými (patria sem napr. texty pre rozhlas, televíziu alebo divadlo).
2. Podľa zvoleného prístupu k prekladu a uplatnených prekladateľských metód
V r. 1680 básnik, prekladateľ a kritik John Dryden vo svojom predslove k anglickému kolektívnemu prekladu Ovídiových epištol rozdelil preklady do troch skupín:
1. metafráza, pri ktorej sa prekladá slovo za slovom a verš za veršom,
2. parafráza, kde prekladateľ síce nespúšťa zo zreteľa originál, ale sleduje skôr zmysel ako slová,
3. imitácia, kde sa prekladateľ môže vzdialiť od originálu a obmieňať aj význam, pretože „na cudzích základoch stavia múry podľa vlastnej ľubovôle“.
Podľa Vilikovského (1984, 76) „Dryden zavrhuje prvú i poslednú možnosť a volí si prostrednú, zdôrazňuje však, že prekladateľ musí chápať črty i ‚ducha‘ originálu a rešpektovať estetické kánony svojho veku. Táto zásada nám znie moderne, skutočná prax klasicizmu si však nárokovala značnú voľnosť a preklady boli skôr parafrázami a radikálnymi úpravami“.
Vlastnú typológiu prekladov predstavil v r. 1959 vo svojej štúdii O lingvistických aspektoch prekladu ruský jazykovedec a literárny vedec Roman Jakobson, ktorý rozlišuje tri typy prekladu:
1. intralingválny (vnútrojazykový alebo vnútroliterárny) – reprodukcia slovných znakov inými znakmi toho istého jazyka (napr. preklady starších diel do súčasného jazyka – v našej prekladovej tradícii napr. preklady diel Jána Hollého, Jána Kollára alebo Pavla Jozefa Šafárika); platí tu diachronická, nie však synchronická totožnosť jazykov,
2. interlingválny (medzijazykový), čiže vlastný preklad – reprodukcia slovných znakov prostriedkami iného jazyka,
3. intersemiotický (transmutácia) – reprodukcia slovných znakov prostriedkami neverbálnych znakových systémov (napr. preklad do reči nepočujúcich, preklad do technického kódu – do jazyka počítačov a pod.).
Vo svojich úvahách rozličných druhoch ekvivalencie v preklade uvádza Eugene Nida (podľa Venuti, 2010, 129) z toho vyplývajúce druhy prekladu:
1. vysvetľujúci preklad (gloss translation), pri ktorom sa uplatňuje formálna ekvivalencia. Prekladateľ sa usiluje reprodukovať formy východiskového textu a obsahu čo možno najdoslovnejšie a najzrozumiteľnejšie, pričom sa drží štruktúry a štylizácie východiskového jazyka, čo si vyžaduje rozsiahle poznámky pod čiarou, ktorými zjasňuje význam čitateľovi v cieľovom jazyku. Vysvetľujúci preklad sa často používa v akademickom kontexte, keď sa dôraz kladie skôr na pochopenie štruktúry východiskového jazyka, jeho slovnej zásoby a kultúrneho kontextu ako na hladký a prirodzene pôsobiaci text v cieľovom jazyku.
2. preklad dynamickej ekvivalencie, ktorý je založený na princípe ekvivalentného účinku. V takom preklade sa prekladateľ natoľko nesústreďuje na priblíženie sa forme východiskového textu a štruktúre jazyka, ale skôr sa usiluje dosiahnuť, aby preklad pôsobil na čitateľov v novom prostredí podobne, ako pôsobil originál na svojich čitateľov.
Medzi týmito dvoma pólmi prekladu (t. j. formálnou a úplnou dynamickou ekvivalenciou)
jestvuje množstvo medzistupňov, ktoré predstavujú rozličné prijateľné úrovne umeleckého prekladu.
Nida si zároveň uvedomuje, že jazyk je hlboko zakorenený v kultúre a že kultúrne rozdiely môžu mať na preklad výrazný vplyv. Preto zdôrazňuje také kultúrnošpecifické javy, ako sú náboženská, jazyková, ekologická, spoločenská či materiálna kultúra.
V súvislosti s tzv. kultúrnym obratom v translatológii začiatkom 90. rokov 20. st., zdôrazňujúcom kultúrny kontext v preklade ukotvenosťou textov v danej kultúre alebo v jej „kultúrnom kapitále“ (Bassnett – Lefevere, 1998, 4), čo si od prekladateľa vyžaduje zvláštny druh tzv. interkultúrnej kompetencie, sa v západnej translatológii (Newmark, Even-Zohar, Bassnett, Lefevere) čoraz častejšie hovorí o tzv. kultúrnom preklade.
3. Podľa hodnotenia prekladu
Ako uvádza Pym (2010, 32), viacerí teoretici predstavili dichotomické uchopenie prekladu na základe toho, do akej miery reprezentuje východiskový text. Takto Jiří Levý (1963) rozlišuje iluzórny a antiiluzórny preklad, pričom pri iluzórnom preklade si čitateľ neuvedomuje, že číta preklad, natoľko je adaptovaný do cieľovej kultúry. Pokladá ho za ideál pre mnohé spoločné koncepcie: preklad je úspešný vtedy, ak neviete, že čítate preklad. Oproti tomu antiiluzórny preklad zachováva isté funkcie pôvodného textu, čím čitateľovi dáva najavo, že číta preklad. Christina Nordová (1997, 47 – 52) v podobnom duchu hovorí o dokumentárnom a inštrumentálnom preklade, Gideon Toury (1980, 1995) zasa o adekvátnom (vo vzťahu k zdrojovému textu) a prijateľnom preklade (vzhľadom na recepčné normy). Venuti v (1995), odkazujúc na Shleiermachera, rozoznáva plynulé (fluent) preklady (naturalizujúce, za aké všeobecne pokladá preklady do angličtiny) a vzdorujúce (resistant), ktoré čitateľovi dávajú najavo cudzosť textu. Vlastnú typológiu prekladu v súvislosti s jeho hodnotením predstavila aj Juliane Houseová (1997), ktorá vyčleňuje dva typy prekladu:
1. zjavný preklad (overt translation) – taký, ktorý čitateľ jasne identifikuje ako preklad, a nie text napísaný v pôvodnom jazyku. Prekladateľ v ňom zámerne v najvyššej možnej miere zachováva prvky cudzej kultúry a jazyka. Na všeobecnej úrovni sa môže usilovať o funkčnú ekvivalenciu, nie však pri špecifických funkciách východiskového textu, zvlášť tých, ktoré sú viazané na kultúrny kontext. Pri zjavnom preklade podľa Houseovej vystupuje do popredia funkcia druhej úrovne (second-level function), pri ktorej prekladateľ ráta so zmeneným situačným ukotvením textu (displaced situationality) a pri nemožnosti dosiahnuť úplnú funkčnú ekvivalenciu sa usiluje umožniť čitateľovi prostredníctvom média cieľového jazyka taký prístup k originálu, ktorý by mu objasnil jeho kontext a kultúrny význam.
2. skrytý preklad (covert translation) – má ambíciu byť vnímaný tak, akoby bol pôvodne napísaný v cieľovom jazyku. Cieľom je utlmiť prekladový charakter textu tak, aby pôsobil na čitateľa prekladu prirodzene. To vedie k uplatneniu adaptačných postupov v preklade.
Literatúra
Bassnett, Susan – Lefevere. André. 1998. Constructing Cultures: Essays On Literary Translation. Clevendon : Multilingual Matters.House, Juliane, 1997. Translation Quality Assessment: A Model Revisited. Tübingen: Gunter Narr.
Jakobson, Roman, 1959. On Linguistic Aspects of Translation. In: Venuti, Lawrence, ed. The Translation Studies Reader, second edition, 138 – 143. London, New York: Routledge.
Nida, Eugene. 1964. Toward a Science of Translating. Leiden: E. J. Bril.
Levý, Jiří. 1963. Umění překladu. Praha: Československý spisovatel.
Nida, Eugene : Principles of Correspondence. In: Venuti, Lawrence. 2010. The Translation Studies Reader, 126 – 140. New York: Routledge.
Nida, Eugene – Taber, Charles R. 1969. The Theory and Practice of Translation. Leiden: E. J. Brill.
Nord, Christiane. 1997. Translating as a Purposeful Activity. Functionalist Approaches Explained. Manchester: St. Jerome Publishing.
Popovič, Anton, ed. 1983. Originál – preklad, interpretačná terminológia. Bratislava: Tatran.
Pym. 2010. Exploring Translation Theories. New York: Routledge.
Reiss, Katharina. 1971. Möglichkeiten und Grenzen der Übersetzungskritik. München: Max Hueber Verlag.
Toury, Gideon. 1995. Descriptive Translation Studies and Beyond. Amsterdam:
Benjamins.
Vilikovský, Ján. 1984. Preklad ako proces. Bratislava: Slovenský spisovateľ.