Prístupy k prekladu pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Ekvivalent pojmu
- Approaches to translation (en-GB)
- Ansätze zur Übersetzung (de)
- Approches de la traduction (fr)
Explikácia pojmu
Ak hovoríme o prístupoch k prekladu v duchu domácej tradície myslenia o preklade (Popovič 1975, 1983), nemáme na mysli teoretické koncepty alebo translatologické teórie, ale skôr prístupy prekladateľskej praxe, poukazujúce na tie roviny prekladového textu, na ktoré za prekladatelia vo svojej práci zameriavajú ako na kľúčové. Treba zároveň dodať, že v zahraničnej translatológii (napr. Catford, Newmark, Pym) a čiastočne i v našej (Tyšš) sa termín „prístup k prekladu“ („approach to translation“) používa aj v zmysle tých teoretických konceptov prekladu, ktoré primárne vychádzajú z lingvistiky.
V dejinách prekladu sa o ňom zväčša uvažovali na osi vernosť – voľnosť, pričom za verný sa pokladal ten preklad, ktorý sa v jazykovej rovine usiluje čo najväčšmi priblížiť originálu. Pôvod tohto prístupu je v posvätnosti náboženských textov v niektorých kultúrach (napríklad Biblia v hebrejskej, védy v indickej a pod.), čo sa prejavilo v tom, že sa po stáročia uchovávali v pôvodnej podobe a do úvahy najskôr neprichádzal nielen preklad, ale ani jazyková modernizácia. Tento prístup zároveň ovplyvnila „vtedajšia nízka úroveň jazykovedného poznania, malé povedomie o rozdieloch medzi jazykmi a naivná predstava, že text možno prekladať mechanicky štýlom ‚slovo za slovo‘“ (Jedlička 2019). Už v staroveku si však autori uvedomovali protiklad medzi vernosťou a voľnosťou. Rímsky básnik Horatius vo svojej veršovanej epištole O umení básnickom píše: „... nebudeš omáľať iba / bežné a konvenčné motívy vzoru ani jak verný / prekladateľ sa doslovne pridŕžať originálu“ (Horatius 1985, 241).
Opačnou tendenciou je tzv. „voľný (adaptačný) preklad, ktorý sa usiluje zachovať informačnú hodnotu pôvodného textu, vystihnúť jeho ‚ducha‘, neodchýliť sa zásadne od jeho štýlu a funkcie. Inými slovami: voľný preklad rešpektuje v prvom rade pravidlá a prostredie cieľového jazyka a menej prihliada na konkrétne jazykové stvárnenie východiskového textu. Usiluje sa o to, aby preložený text pôsobil v cieľovom jazyku a prostredí maximálne prirodzene. Princípy voľného prekladu formuloval už v antických dobách Marcus Tullius Cicero, v praxi sa však tento prístup rozvinul v podstate až v novoveku“ (Jedlička 2019, 15).
Prístup k prekladu v dejinách často ovplyvňoval aj dobový umelecký sloh. Napr. v období klasicizmu, ktorý zdôrazňoval všeobecné oproti jednotlivému, sa aj prekladatelia usilovali dielo upraviť a oslabiť znaky viazané na konkrétne prostredie či epochu. Pri prekladaní sa s textom pôvodiny narábalo voľne a duchovne i svetonázorovo sa prenášal do súčasnosti. Aj preto sa niekedy takýto druh prekladu podobal skôr parafráze.
Vilikovský uvádza, že od takto chápanej voľnosti sa dištancoval John Dryden, ktorý vo svojom predslove k anglickému kolektívnemu prekladu Ovídiových epištol v r. 1680 rozdelil preklady do troch skupín:
1. „metafráza, pri ktorej sa prekladá slovo za slovom a verš za veršom,
2. parafráza, kde prekladateľ síce nespúšťa zo zreteľa originál, ale sleduje skôr zmysel ako slová,
3. imitácia, kde sa prekladateľ môže vzdialiť od originálu a obmieňať aj význam, pretože ‚na cudzích základoch stavia múry podľa vlastnej ľubovôle‘.
Dryden zavrhuje prvú i poslednú možnosť a volí si prostrednú, zdôrazňuje však, že prekladateľ musí chápať črty i ‚ducha‘ originálu a rešpektovať estetické kánony svojho veku. Táto zásada nám znie moderne, skutočná prax klasicizmu si však nárokovala značnú voľnosť a preklady boli skôr parafrázami a radikálnymi úpravami“ (citované podľa Vilikovský 1984, 76).
Popovič (1983, 180) rozoznáva tieto prístupy k prekladu:
1. lingvistický – pri ňom preklad chápe ako prenos jazykového kódu, pričom sa jednostranne preceňuje jazyková a podceňuje umelecká stránka prekladu. Jazyková stránka sa tým podľa Popoviča izoluje od ostatných rovín textu. „Definícia prekladu ako výlučne jazykovej operácie nevšíma si zložitosť odrazových procesov v umení a zložitosť komunikačných súvislostí prekladu, a preto môže mať iba parciálny charakter (Popovič, 1983, 180). Lingvistický prístup k prekladu sa všeobecne pokladá za prekonaný, keďže nedostatočne zohľadňuje jeho ďalšie aspekty, v niektorých špecifických čiastkových situáciách však môže byť pre preklad prínosný – zvlášť pri tzv. prekladateľských dvojiciach (zväčša ide o spoluprácu filológa a básnika), keď filológ pripraví doslovný preklad textu (tzv. podstročnik), prípadne k nemu pripojí filologické poznámky.
2. sémantický – pri ňom sa uprednostňuje sémantický invariant a zanedbáva sa formálna stránka prekladu. Jeho najväčším prínosom pre vystihnutie charakteru prekladateľských činností podľa Popoviča (1983, 180) je „modelovanie prekladateľského procesu prostredníctvom opozície invariant – variant.“ Možno ho pokladať za rovnako parciálny ako lingvistický prístup. Zanedbávanie alebo vynechávanie iných dôležitých aspektov textu pri zdôrazňovaní jeho významovej stránky môže – najmä v poézii – značne výsledný text prekladu ochudobniť. Francúzske prozaické preklady básne Edgara Allana Poea Havran v 19. storočí síce pomohli udomácniť jeho poéziu v Európe, zároveň však dôraz na význam a vynechanie ďalších dôležitých štruktúrnych znakov básne (rytmus, rým, refrén a pod.) ju tým esteticky ochudobnili. Moderná slovenská teória prekladu takýto preklad nepokladá za úplný.
3. štylisticko-komunikačný – je zo všetkých najkomplexnejší a integruje v sebe oba parciálne prístupy (lingvistický i sémantický). Keďže štýl diela sa podľa Popoviča tvorí v komunikácii a komunikáciou, „preklad treba pokladať za štylistickú operáciu. Literárna komunikácia preklad chápe ako štylistické modelovanie prototextu jeho prekladovým metatextom“ (Popovič, 1983, 180). Tento prístup k prekladu berie ohľad na čitateľa a kontext prijímajúcej kultúry, pričom sa usiluje, aby v novej komunikačnej situácii preklad pôsobil na príjemcu podobne, ako v odlišnej komunikačnej situácii pôsobil originál, čo nevyhnutne vedie k aktualizačnej metóde v preklade.
Literatúra
Horatius, Quintus Flaccus. 1985. O umení básnickom. Satiry a Listy. Preložili Ignác Šafár, Július Špaňár, Štefan Moravčík, Daniel Hevier a Ľubomír Feldek. Bratislava: Tatran.
Catford. John Cunnison. 1965. A Linguistic Theory of Translation. Oxford: Oxford University Press.
Jedlička, Daniel. 2019. Úvod do teorie a praxe překladu. Distanční studijní text. Opava: Slezská univerzita.
Mounin, Georges. 1999. Teoretické problémy překladu. Praha: Unioverzita Karlova v Praze. Nakladatelsví Karolinum.
Newmark, Peter. 1964. Approaches to Translation. 3rd edition. Oxford: Pergamon Press.
Popovič, Anton, ed. 1983. Originál – preklad, interpretačná terminológia. Bratislava: Tatran.
Pym, Anthony. 2010. Exploring Translation Theories. New York: Routledge.
Tyšš, Igor. 2025. Lingvistické prístupy k prekladu. In: Hyperlexikón literárnovedných pojmov. Dostupné online: https://hyperlexikon.sav.sk/pojem/268/lingvisticke-pristupy-k-prekladu [cit. 26. 7. 2025].