Prekladateľ pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Ekvivalent pojmu
- Translator (en-GB)
- Übersetzer (de)
- Traducteur (fr)
Explikácia pojmu
Prekladateľ je jedným z účastníkov druhotnej literárnej komunikácie (metakomunikácie), procesu, na ktorého jednom konci stojí autor pôvodného textu, na druhom príjemca (čitateľ,
recipient) jeho prekladu. Medzi nimi prebieha najskôr proces prvotnej literárnej komunikácie, v ktorej prekladateľ vystupuje vo vzťahu k pôvodnému textu ako čitateľ, no oproti bežnému čitateľovi je v špecifickej pozícii, keďže sa od neho očakáva aj produkčný proces smerujúci k jeho prekladu. Toto špecifikum sa prejavuje najmä v prvej, interpretačnej fáze prekladu, v ktorej číta text inak ako bežný čitateľ, zaujíma k nemu „teoretický postoj“ (Horálek 1966, 11), jeho čítanie sa vyznačuje „vyššou mierou intelektualizovaného vnímania a menšou spontánnosťou“ (Vilikovský 1984, 92). V druhotnej literárnej komunikácii prekladateľ vystupuje ako autor preloženého textu. Prekladateľ umeleckého textu je podľa Popoviča (1983, 163) „dekódovateľom textu utvoreného v inom jazyku, v inej výrazovej konfigurácii a v inej znakovej situácii. Je kódovateľom správy v novom, jazykovom, štylistickom a znakovom kontexte.“ V texte sa prekladateľ realizuje prostredníctvom svojho výrazového idiolektu.
Preklad, ktorý A. S. Puškin nazval najťažším druhom literárnej aktivity (podľa Popovič, 1975, 51), si vyžaduje subjekt s viacerými prekladateľskými kompetenciami. V úvode svojej monografie Umění překladu (1963, 9) jej autor Jiří Levý uvádza, že zväčša sa od prekladateľa vyžaduje, aby ovládal:
1. jazyk, z ktorého prekladá,
2. jazyk, do ktorého prekladá,
3. vecný obsah prekladaného textu (t. j. dobové i miestne reálie, rozličné autorove zvláštnosti).
Toto prekladateľské trivium sa podľa neho niekedy rozširuje na quadrivium všeobecnou formuláciou, že preklad má pôsobiť ako umelecké dielo.
Požiadavky, ktoré na prekladateľa kladie jeho práca, uvádza Levý (1963, 48), zároveň bližšie určujú, aký typ talentu vyžaduje prekladateľské umenie: sú to hlavne predstavivosť, schopnosť objektivácie a štylistické nadanie.
Súčasné chápanie umeleckého prekladu ako interkultúrneho procesu pridáva k týmto tradičným kompetenciám ďalšie. Gromová (2006, 40 – 41) rozlišuje päť druhov translátorských kompetencií:
1. lingvistická kompetencia – spočíva v ovládaní pravidiel kódu východiskového a cieľového jazyka – slovnej zásoby, tvorenia slov, vetnej stavby, výslovnosti a pravopisu. Už Nida (1964, 150) pritom konštatoval, že „dôležitejšie ako znalosť východiskového jazyka je úplné ovládanie cieľového jazyka“.
2. sociolingvistická kompetencia – schopnosť translátora vhodne chápať a produkovať výpovede v kontexte, ako to vyplýva z témy, postavenia účastníkov komunikácie a cieľov interakcie.
3. diskurzívna kompetenecia – spočíva v kombinatorických schopnostiach translátora v práci s „formou“ a významom na dosiahnutie jednotnosti textu v rozličných žánroch.
4. interkultúrna kompetencia – spočíva v osvojení si poznatkov z kultúry východiskovej a i cieľovej v implicitnej i explicitnej konfrontácii, schopnosti sebareflexie vlastnej kultúry v prepojení na cudziu kultúru, schopnosti anticipácie kultúrnej presupozície, t. j. informácie, o ktorej translátor predpokladá, že je príjemcovi známa.
5. strategická kompetenecia – určuje ju schopnosť translátora ovládať komunikačné stratégie prekladu, schopnosti v rozhodovacom procese vybrať funkčne optimálny variant. Cielene sa v nej prepájajú a adekvátne koordinujú vedomosti, schopnosti a zručnosti obsiahnuté v štyroch vyššie spomínaných kompetenciách.
Nida (1964, 151) pri požiadavkách kladených na prekladateľa uvádza aj „naozajstného empatického ducha“. Empatia v preklade sa však z dnešného pohľadu javí ako romantický koncept, ktorý nemusí byť nevyhnutným predpokladom kvalitného prekladateľského výkonu. Potvrdzuje to názor českého prekladateľa Jana Zábranu v odpovedi na otázku v rozhovore, do akej miery sa stotožňuje s autorom a do akej miery si zachováva odstup, keď tvrdí: „Neztotožňuji se s překládaným autorem nikdy. On a já jsme dva různí lidé ze scela rozdílnými úkoly. On věc napsal, já ji mám přeložit. Práve jen přeložit, nikoli napsat za něho. Mohu překládaného autora obdivovat; mohu jím být uchvácen, mohu jej milovat, mohu se mu posmívat, ale neztotožňuji se s ním. Nevím, proč bych to dělal, nevím, jak by to mohlo prospět mé práci. Pro překladatele jsou nezbytné dvě veci: pochopit a umět. Všimněte si, že o ‚sebeidentifikaci‘, o ‚vciťování‘ a ‚splývání‘ s překládaným autorem hovoří zpravidla nepříliš dobří prekladatelé“ (Zábrana 1989, 372).
Lawrence Venuti (1995, 1) prišiel s názorom o tzv. neviditeľnosti prekladateľa (translator‘s invisibility), čím opisuje situáciu prekladateľa a jeho činnosti a anglo-americkej kultúre. Odkazuje na dva vzájomne sa určujúce javy: jedným je iluzionistický efekt diskurzu v prekladateľovom vlastnom zaobchádzaní s angličtinou, druhým je prax čítania a hodnotenia prekladov, ktorá dlho dominovala v USA a Veľkej Británii v porovnaní s inými kultúrami, tak anglickými, ako aj cudzojazyčnými. Poukazuje tak na tendenciu kritiky uprednostňovať hladký, transparentný štýl v preklade do angličtiny, ktorý vzbudzuje dojem, akoby bol text pôvodne napísaný v angličtine. Takto sa skrýva prekladateľova práca a zastierajú kultúrne rozdiely medzi východiskovým a cieľovým textom. Venuti hovorí o asimilácii prekladu do dominantnej kultúry.
Osobitou situáciou prekladateľa je tá, ak je sám zároveň aj autorom pôvodného textu, aj jeho prekladateľom. Tzv. autorský preklad (napr. Beckettove preklady vlastných diel, pôvodne napísaných po francúzsky, do angličtiny), ako uvádza Popovič (1975, 54), ešte nemusia znamenať absolútnu zhodu preloženého textu s originálom. Konštatuje, že v autopreklade môžu stierať hranice medzi prekladom a autorským prepracovaním.
Špecifický subjekt prekladu predstavujú aj tzv. prekladateľské dvojice, pri ktorých býva preklad výsledkom spolupráce odborníka na danú jazykovú oblasť (filológa) a umelca, zväčša básnika, keďže takéto dvojice sa vyskytujú najmä pri prekladaní poézie. Z takejto spolupráce, ako ukazuje aj prax slovenského umeleckého prekladu, môžu vzísť kvalitné prekladové diela. Ako príklad takýchto prekladateľských dvojíc možno v našom kontexte spomenúť dlhoročnú spoluprácu Zuzany Hegedüsovej-Bothovej a Jána Buzássyho pri prekladoch z angličtiny alebo Petra Zajaca a Jána Štrassera pri prekladoch z nemčiny.
Literatúra
Andričík, Marián. 2004. K poetike umeleckého prekladu. Levoča: Modrý Peter.
Gromová, Edita. 2006. Úvod do translatológie. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre.
Horálek, Karel. 1966. Příspěvky k teorii překladu. Praha: Státní pedagogické nakladateství.
Levý, Jiří. 1963. Umění překladu. Praha: Československý spisovatel.
Nida, Eugene. 1964. Toward a Science of Translating. Leiden: E. J. Bril.
Popovič, Anton. 1975. Teória umeleckého prekladu. Bratislava: Tatran.
Popovič, Anton, ed. 1983. Originál – preklad, interpretačná terminológia. Bratislava: Tatran.
Venuti, Lawrence. 1995. The Translator’s Invisibility. London: Routledge.
Vilikovský, Ján. 1984. Preklad ako proces. Bratislava: Slovenský spisovateľ.
Zábrana, Jan. 1989. Potkat básníka. Eseje a úvahy. Praha: Odeon.