Denotácia pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Ekvivalent pojmu
- Denotation (en-GB)
- Denotation (de)
- Dénotation (fr)
Explikácia pojmu
Denotácia je vzťah výrazu a denotátu, teda označovanej skutočnosti. Pojem je prevzatý z logiky a v lingvistike sa používa na označenie významov znaku. Na rozdiel od konotácie (skrytý alebo symbolický význam slova) denotácia vyjadruje doslovný (slovníkový) význam slova, ktorý je zrozumiteľný všetkým používateľom určitého jazyka. Napr. meno „Napoleon“ označuje (denotuje) historickú postavu, francúzskeho cisára Napoleona I., alebo slovo „červený“ označuje farbu.
Pojem sa často považuje za synonymum slova referencia; denotácia totiž v užšom zmysle slova „odkazuje na objektívnu existenciu definovanej veci“[1] (Sctrick 2019, 492; pokiaľ nie je uvedené inak, citáty prel. S. R.). Logik Pavel Cmorej medzi dvoma pojmami rozlišuje a denotáciu definuje ako „vzťah medzi výrazom a jeho významom,“ zatiaľ čo referenciu chápe ako „vzťah medzi výrazom a hodnotou [tejto; doplnila S. R.] intenzie v skutočnom svete v prítomnom okamihu“[2] (Cmorej 2001, 272). Rozdiel vidí v prvom rade v tom, že „referencia je empirický a denotácia rýdzo logicko-sémantický pojem“ (234).
Príbuzné pojmy denotácia, význam a referencia okrajovo spomína vo svojich prácach lingvista Ferdinand de Saussure, predovšetkým v diele Cours de linguistique générale (1916; Kurs obecné lingvistiky, čes. 1996). Denotácia, v Saussurovom ponímaní označovanie, vyjadruje vzťah znaku k svojmu referentu. Roland Barthes rozšíril toto chápanie označovania o konotáciu a mýtus (tie podľa neho predstavujú druhý stupeň označovania, zatiaľ čo denotácia predstavuje jeho prvý stupeň), napríklad v diele Mythologies (1957; Mytologie, čes. 2004).
Danou problematikou sa zaoberal už koncom 19. storočia aj zakladateľ modernej logickej sémantiky Gottlob Frege, ktorý v článku „Über Sinn und Bedeutung“ (1892; „O zmysle a denotáte“, slov. 1992) rozlišuje medzi Sinn (zmyslom) a Bedeutung (významom) slov,[3] pričom Bedeutung sa častejšie prekladá ako denotát. Na poli fikcie sa jeho koncepcia premieta do fikčnej výpovede, ktorá síce podlieha rovnakým sémantickým pravidlám ako faktuálna (referenčná) výpoveď, je však odstrihnutá od aktu denotácie. V tomto zmysle majú slová vo fikčnej výpovedi zmysel, ale nič neoznačujú, t. j. nemajú denotát (Montalbetti 2001, 55). Na Fregeho myšlienky o označovaní nadviazal napríklad zakladateľ analytickej filozofie Bertrand Russell v eseji „On denoting“ (1905; „O označení“, čes. 1967) a ďalej ich rozvinul vo svojej teórii deskripcií. Rozlíšenie Fregeho zmyslu a významu podľa všetkého chápal ako opozíciu denotátu (významu) a deskripcie (signifikantného tvrdenia) (Raclavský 2001, s. p.). Podľa amerického analytického filozofa Nelsona Goodmana absencia vážne mienenej denotácie vo fikcii (výpovede vo fikčnom svete neoznačujú predmety v skutočnom svete) znamená súčasne možnosť obraznej denotácie, a preto pripisuje fikcii metaforickú pravdu, ako to uvádza v diele Ways of Worldmaking (1978; Způsoby světatvorby, čes. 1996). Príkladom obraznej denotácie je meno Don Quichote, ktoré pomenúva výsostne fiktívnu postavu, ale možno ním označiť aj skutočnú postavu (samotný Goodman sa označuje za Dona Quijota v tom zmysle, že zápasí s veternými mlynmi lingvistiky).[4]
Literatúra
Barthes, Roland. 1957. Mythologies. Paris: Seuil.
Barthes, Roland. 2004. Mytologie. Prel. Josef Fulka. Praha: Dokořán.
Cmorej, Pavel. 2001. Na pomedzí logiky a filozofie. Bratislava: VEDA.
Frege, Gottlob. 1892. „Über Sinn und Bedeutung“. Zeitschrift für Philosophie und philosophische Kritik 100, 1: 25 – 50.
Frege, Gottlob. 1992. „O zmysle a denotáte.“ Prel. Augustín Riška. Filozofia 47, 6: 349 – 363.
Goodman, Nelson. 1978. Ways of Worldmaking. Indianapolis: Hackett Publishing Company.
Goodman, Nelson. 1996. Způsoby světatvorby. Prel. Vlastimil Zuska. Bratislava: Archa.
Montalbetti, Christine. 2001. La fiction. Paris: Flammarion.
Raclavský, Jiří. 2001. „Teorie vlastních jmen Bertranda Russella.“ In Sborník prací Filozofické fakulty brněnské univerzity. B, Řada filozofická 50, B48. Dostupné na: https://www.phil.muni.cz/fil/sbornik/2001/08raclavsky.html [cit. 30. 11. 2021].
Russell, Bertrand. 1905. „On denoting.“ Mind, New Series, 14, 56: 479 – 493.
Russell, Bertrand. 1967. „O označení.“ In Logika, jazyk a věda, Bertrand Russell, prel. Karel Berka – Ladislav Tondl, 19 – 49. Praha: Svoboda.
Saussure, Ferdinand. 1916. Cours de linguistique générale. Lausanne: Payot.
Saussure, Ferdinand. 1996. Kurs obecné lingvistiky. Prel. František Čermák. Praha: Odeon.
Sctrick, Robert. 2019. „Dénotation.“ In Dictionnaire des Genres et Notions littéraires, 492 – 493. Dostupné na: https://www.universalis.fr/encyclopedie/denotation/ [cit. 5. 5. 2023].
[1] „Parfois, ‚dénotatif‘ est pris comme synonyme de ‚référentiel‘: c’est dire à quel point on a pu tirer le mot vers une acception étroite, par exemple du genre‚ qui renvoie à l’existence objective d’une chose définie‘.“
[2] Cmorej uvádza ešte tretí spôsob označovania, ktorým je signifikácia, t. j. „vzťah medzi výrazom a entitou, ktorú jeho význam konštruuje či určuje“. Vo svojom uvažovaní o spomínaných pojmoch vychádza z koncepcie Pavla Tichého, ktorý podľa Cmoreja vypracoval v 70. a v 80. rokoch subtílnu teóriu denotácie. Napriek množstvu existujúcich koncepcií však autor hovorí o všeobecnej rozkolísanosti logicko-sémantickej terminológie na Slovensku aj v zahraničí (Cmorej 2001, 272).
[3] „Je teda prirodzené uvažovať o tom, že so znakom (menom, slovným spojením, písmenom) je späté okrem toho, čo označuje (Bezeichnete) a čo možno nazvať denotátom (Bedeutung) tohto znaku, aj to, čo by som chcel nazvať zmyslom (Sinn) znaku a v čom je obsiahnutý spôsob, akým je predmet daný“ (Frege 1992, 350).
[4] „‚Don Quijote‘ sa doslovne nevzťahuje na nikoho, ale obrazne sa vzťahuje na mnohých z nás – napríklad na mňa v mojej záľube vo veterných mlynoch súčasnej lingvistiky“ (Montalbetti 2001, 58). („‚Don Quichotte‘, entendu littéralement, ne s’applique à personne mais, au sens figuré, s’applique à nombre d’entre nous – par exemple, à moi dans mes penchants pour les moulins à vent de la linguistique contemporaine.“)