Fázy prekladu pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Ekvivalent pojmu
- Phases of translation (en-GB)
- Übersetzungsphasen (de)
- Phases de traduction (fr)
Explikácia pojmu
Preklad je z komunikačného hľadiska procesom, ktorý prebieha vo viacerých fázach najskôr v rámci prvotnej, potom druhotnej literárnej komunikácie. Pri prvotnej literárnej komunikácii dominujú u prekladateľa recepčné, pri druhotnej produkčné činnosti.
Jiří Levý (1963, 25 – 48) rozlišuje tri fázy prekladateľovej práce:
1. pochopenie predlohy,
2. interpretácia predlohy,
3. preštylizovanie predlohy.
Dobrý prekladateľ, tvrdí Levý, musí byť predovšetkým dobrým čitateľom. Pochopenie predlohy uňho prebieha v troch rovinách:
a) filologické pochopenie (nevyžaduje si nijaké zvláštne nadanie, je vecou odbornej prípravy a remeselnej praxe),
b) rozpoznanie myšlienkových a estetických hodnôt (nálada, ironické či tragické podfarbenie textu, útočné zameranie na čitateľa či suché konštatovanie a pod.). Bežný čitateľ si tieto kvality nemusí rozumovo uvedomovať, prekladateľ by však mal byť schopný ich racionálne rozpoznať a určiť, akými prostriedkami ich autor dosahuje.
c) cez pochopenie myšlienkových a estetických hodnôt jednotlivých jazykových prostriedkov a čiastkových motívov potom vedie cesta k pochopeniu umeleckých celkov, k pochopeniu skutočností vyjadrených v diele, ako sú postavy diela, ich vzťahy, prostredie deja a myšlienkový zámer autora. Tento spôsob pochopenia textu je najťažší, pretože ako každý čitateľ, aj prekladateľ nevyhnutne tiahne k atomistickému chápaniu slov a motívov, a je potrebná značná predstavivosť na to, aby čitateľ mohol celistvo chápať umeleckú skutočnosť diela.
Podľa Levého pri nesúmerateľnosti oboch jazykových materiálov nie je možná úplná významová zhoda vyjadrenia medzi prekladom a predlohou, a vtedy nestačí jazykovo správny preklad, ale je nevyhnutná interpretácia. Nezriedka sa prekladateľ musí rozhodovať medzi viacerými možnými interpretáciami. čo môže viesť napr. k zúženiu významu. Len ojedinele sa stáva, že prekladateľ publikuje viaceré odlišné interpretácie pôvodného textu. Dobrým príkladom v dejinách slovenského prekladu je Karol Strmeň a jeho tri rozdielne preklady básne Edgara Allana Poea Havran.
Každý preklad, tvrdí Levý, je viac či menej jasná interpretácia. Ak má byť interpretácia správna, musia jej východiskom byť najpodstatnejšie rysy diela a jej cieľom jeho objektívne hodnoty. Od čias vydania Levého monografie sa najmä pod vplyvom relativizujúcich postmoderných náhľadov na literatúru a funkcionalisticky orientovaných teórií prekladu javí jeho požiadavka „správnosti“ prekladu zastaraná a prakticky nedosiahnuteľná. Preto sa v tomto zmysle hovorí skôr o „funkčnej korešpondencii“ alebo „adekvátnosti“ prekladu.
Súčasťou interpretačnej fázy prekladu podľa Levého je aj formulovanie prekladateľskej koncepcie, myšlienkového základu tvorivej metódy prekladateľa. Dôležité pritom je, aby zvolená koncepcia platila pre dielo ako celok.
Preštylizovanie predlohy je záverečnou časťou prekladateľovej tvorivej práce a jej produkčným vyústením. Svoj talent podľa Levého (1963, 38) môže prekladateľ uplatniť predovšetkým pri jazykovej štylizácii, preto potrebuje v prvom rade štylistické nadanie. Jazykové prostriedky dvoch jazykov nie sú „ekvivalentné“, a preto ich nemožno prevádzať mechanicky. Nekryjú sa presne významy a ich estetické hodnoty. Preto je preklad tým náročnejší, čím väčšia je úloha jazyka v umeleckej výstavbe textu; preto je v preklade poézie potrebná väčšia pružnosť i väčšia celková voľnosť.
Jednotlivými fázami prekladateľského procesu sa zaoberal aj Ján Vilikovský (1984, 91 – 129). Najskôr konštatuje, že by bolo lákavé vlastný proces prekladu rozdeliť do dvoch fáz, pretože prekladateľ zároveň vystupuje ako prijímateľ i ako tvorca: vnímanie (fáza recepčná) a reprodukcia (fáza tvorivá). Situácia je však podľa neho zložitejšia. Prekladateľ začína recepciou, zameranou na cudziu kultúru, a na základe jej kritického vyhodnotenia si vytvára prekladateľskú koncepciu, ktorá je odrazom nielen recepcie, ale aj poznatkov o domácej kultúre, o výrazových možnostiach cieľového jazyka, estetických a iných konvenciách atď. Táto fáza je prienikom oboch kultúr. Vlastný proces sa preto podľa Vilikovského skladá z troch fáz:
1. recepcia a interpretácia,
2. formovanie koncepcie,
3. reprodukcia.
Hlavný rozdiel medzi Levého a Vilikovského stanovením fáz prekladateľského procesu je v ich pohľade na koncepciu. Kým Levý ju zaraďuje do interpretácie ako súčasť recepčnej fázy, Vilikovský ju vymedzuje ako samostatný proces so zdôvodnením, že zasahuje aj reprodukčnú fázu prekladu, pretože determinuje prostriedky použité v poslednej fáze procesu. Pri formovaní koncepcie začína do prekladového procesu priamo zasahovať cieľová kultúra: prekladateľ zvažuje možnosti preberajúcej literatúry, jej jazyka, odhaduje reakciu predpokladaného čitateľa. Tvorba koncepcie je teda tou fázou prekladového procesu, v ktorej dochádza k prieniku oboch kultúr.
Peter Newmark (1995, 19 – 38) vymedzuje jednotlivé fázy prekladateľského procesu takto:
1. analýza východiskového textu, identifikácia prekladateľských problémov,
2. výber prekladateľskej metódy,
3. uplatnenie prekladateľských postupov na štyroch rovinách prekladu (textová rovina, referenčná rovina, rovina kohéznosti, rovina prirodzenosti),
4. revízia a vybrúsenie prekladu.
Literatúra
Levý, Jiří. 1963. Umění překladu. Praha: Československý spisovatel.
Newmark, Peter. 1988. A Textbook on Translation. New York : Prentice Hall.
Vilikovský, Ján. 1984. Preklad ako proces. Bratislava : Slovenský spisovateľ.