Dramatika pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Ekvivalent pojmu
- Drama (en-GB)
- Dramatik / Drama (de)
- Drame (fr)
Explikácia pojmu
Dráma (z gréc. dro = činiť, konať, uskutočňovať) je tretím literárnym druhom. Dramatický text vzniká pre divadelnú realizáciu a inscenuje sa v divadle, televízii, rozhlase alebo vo filme. V užšom zmysle slova sa dráma používa aj na označenie samostatného dramatického žánru, ktorý je rovnocenný s tragédiou a komédiou.
Dráma vznikla v antickom Grécku z náboženských osláv Dionýza, boha vína a vinohradníkov, ale aj úrody a plodnosti. Z týchto slávností, no najmä z chórových piesní, sa vyvinula grécka tragédia ako žáner. Tragédia vznikla z improvizácie tých, ktorí uvádzali dityramb ako hymnu na počesť Dionýza. Dityramb obsahoval malý improvizovaný príbeh a tradičný refrén. Príbeh spieval náčelník zboru (koryfej) a refrén celý zbor (chór).
Chór (choros = tanec) pôvodne označoval skupinu osôb, ktorá tancovala a spievala na oslavách boha Dionýza. V gréckej dráme chór mal svojho hlavného predstaviteľa (koryfej) a ostatných členov (choreuti). Zbor mal za úlohu komentovať dej, charakterizovať postavy a ich činy. Zo začiatku chór viedol dialóg s jediným hercom. Jeho neskoršia úloha sa zúžila iba na hudobné zložky sprevádzajúce dej. Dráma bola oficiálne uznaná v roku 534 pr. Kr.
Dráma od čias vzniku prešla zložitým vývojom, no najviac zmien ju stihlo v 20. stor. V súčasnosti je dráma východiskom pre svojský systém dramatických umení, ktoré možno rozčleniť na štyri kategórie, a to podľa funkcie zrakového (vizuálneho) a sluchového (audiálneho) princípu :
1. Divadlo (dramatické umenie divadelné) je audiálno-vizuálne umenie s dôrazom na sluchové vnímanie textu, pričom zrakové vnímanie je druhotné. Realizuje sa bezprostredne pred divákmi, každé predstavenie sa uskutočňuje v živom kontakte so zhromaždeným publikom.
2. Film (dramatické umenie filmové) je technickým vizuálno-audiálnym umením, lebo v ňom je prvotným princípom zrakové vnímanie, až na druhom mieste je príjem verbálneho textu. Nevzniká v živom kontakte s publikom, divák film vníma ako hotovú inscenáciu.
3. Televízna hra alebo televízny film (dramatické umenie televízne) je technickým audiálno-vizuálnym umením a prevahu v nej má sluchový princíp ako v divadle. Televízna inscenácia sa pripravuje na príjem v súkromí, preto ani nevťahuje divákov do deja ako jeho účastníkov.
4. Rozhlasová hra (dramatické umenie rozhlasové) je technickým audiálnym umením bez možnosti využitia zrakového princípu. Pracuje iba so zvukovými signálmi, ktorými vytvára audiálny umelecký obraz.
Inscenácia (lat. in - na, do; scaena, gréc. skéné - scéna; uvedenie na scénu) je premena literárneho textu (dramatického, hudobno-dramatického diela alebo scenára) na divadelnú, televíznu alebo rozhlasovú hru. Na jej realizácii sa zúčastňuje viacero zložiek (predloha, režisér, herci, scénografia a pod.). Tvorcom jednotného umeleckého zámeru je režisér, no divák hru prijíma prostredníctvom hercov, ktorí ju oživujú a dávajú jej konečnú podobu.
Dramatizácia je premena nedramatického literárneho textu na dramatický text. Východiskovým textom môže byť epické alebo lyrické dielo, ktoré sa prepisom mení na divadelnú, televíznu alebo rozhlasovú hru alebo na libreto. Môže byť zdramatizované rozsahom veľké literárne dielo na drámu alebo film, ale aj menší literárny útvar (poviedka alebo novela) sa môže zdramatizovať.
Klasické dramatické žánre
Tragédia (z gréc. tragoidia = capí spev) je najstarší dramatický žáner, ktorého hlavným znakom je boj jednotlivca, prípadne skupiny s nepriateľskými silami. Základom tragickosti je konflikt medzi výnimočnou osobnosťou a vládnucimi spoločenskými silami. Prvky tragického konfliktu medzi jednotlivcom a spoločnosťou sú rozličné: 1. Boj hlavného hrdinu proti istým spoločenským silám a predsudkom. Antigona v Sofoklovej tragédii napriek kráľovmu zákazu pochová svojho brata, kráľovho nepriateľa. 2. Len výnimočný človek sa môže stretnúť v boji s presilou. Hlavní hrdinovia tragédií majú silný charakter, preto ich vystúpenie vzbudzuje rešpekt a strach aj v radoch nepriateľa. 3. Tragická postava popri kladných vlastnostiach má aj negatívne charakterové črty (pýcha, nadmerné vášne a pod.). 4. Tragický boj sa končí pádom, smrťou hlavného hrdinu. Jeho činy sú z morálneho hľadiska prijateľné; niekedy však ide skôr o stratu správneho úsudku (príkladom je Shakespearov Othelo).
Klasická tragédia má záväznú kompozíciu : 1. expozícia (úvodná časť), ktorá uvádza diváka do čias a prostredia deja, oboznamuje ho s hlavnými predstaviteľmi; 2. zauzlenie deja čiže kolízia (zápletka) je vyvolaná udalosťou, ktorá má rozhodujúci vplyv na vývin a priebeh diania; 3. kríza (vyvrcholenie), t. j. dejová situácia, v ktorej sa realizuje konflikt s rozhodujúcou zrážkou medzi hlavnými postavami deja; 4. peripetia čiže nečakaný dejový obrat ako retardujúci prvok; 5. katastrofa - tragické riešenie konfliktu.
Takéto obsahové členenie často zodpovedalo aj formálnemu členeniu tragédie na dejstvá. Klasická tragédia mala päť dejstiev. Dodržiavala sa pritom jednota miesta, času a deja.
Mystérium (z gréc. tajuplný) stredoveký dramatický žáner s náboženskou tematikou. Pretextom pre vznik mystérií je známy príbeh z Biblie. Tento žáner umožňoval použiť aj veselé, komické a parodické prvky, výjavy a scény, čo liturgické hry, uvádzané v chráme, nepripúšťali. Na území Slovenska sa mystériá hrávali v období vianočných a veľkonočných sviatkov. Tradícia sa udržala aj 20. stor. v podobe pašiových hier, viažucich sa na Veľkú noc.
Komédia (z gréc. komodia; komos = veselý sprievod, oide = spev, pieseň) je popri tragédii základný dramatický žáner, ktorého podstatou je komickosť so zámerom vyvolať smiech u diváka. Komickosť môže mať rozličné obmeny: komické je, keď laik presviedča odborníka o niečom, v čom sa nevyzná, keď opitý človek vysvetľuje, že si vôbec nevypil. Podľa toho, či prameňom komickosti je charakter postáv alebo grotesknosť situácie, sa hovorí o charakterovej, resp. situačnej komike.
Komickosť ako estetická kategória sa môže zakladať na istých protikladoch: 1. Podstatou komickosti môže byť protiklad medzi úsilím a cieľom tohto úsilia. Komická postava chce byť inou, vznešenejšou, múdrejšou, krajšou, mladšou, akou je v skutočnosti. 2. Istý jav je iba vtedy komický, keď je podmienený smiešnymi vlastnosťami postavy (postava je pijanom, skupáňom, klebetníkom, chválenkárom a pod.). Táto vlastnosť je príčinou komickosti (príkladom môže byť Molièrova komédia Lakomec). Telesná chyba nemôže byť príčinou komickosti, lebo človek za ňu nemôže. 3. Hlavnou postavou komédie nemôže byť človek tragický a výnimočný. Keď sa nejaká udalosť či príhoda stáva nebezpečnou, prestáva pôsobiť komicky. Človek, ktorý spadne do blata, môže vyvolať smiech prizerajúcich, no ak si pritom zlomí nohu, prestáva komickosť situácie. 4. Aj komédia predpokladá boj, konflikt. Komický človek sa postaví proti niečomu, ale jeho smiešny boj sa končí neúspechom, jeho trestom je zosmiešnenie.
Komédia vznikla v antickom Grécku a jej prvým významným autorom bol Aristofanes. Vo Francúzsku komédie Molièra predstavujú vrchol klasicizmu v dráme. V jeho komédiách a v hrách C. Goldoniho dosiahla komédia vrchol. V 19. a 20. stor. prežíval tento žáner renesanciu, ale už v novej obmene (N. V. Gogoľ, O. Wilde, B. Shaw). V slovenskej literatúre má významné postavenie, k jej predstaviteľom patria najmä J. Chalupka, J. Záborský, J. Palárik.
Satirická komédia je špecifickým podžánrom, v ktorom sa prelínajú komediálne prvky so satirickými (príkladom je Molièrov Tartuffe alebo Gogoľov Revizor). Menšie komické scény sa označujú ako skeče, prípadne minikomédie. Za skeče sa pokladajú aj dramatické texty M. Lasicu a J. Satinského.
Súčasné dramatické žánre
Dráma (ako žáner) je základný žáner dramatickej tvorby od čias realizmu, v ktorom sa prelínajú vážne a komické prvky. Väčší dôraz sa v nej kladie na vážnosť než na komické situácie. Dráma tvorí z obsahového hľadiska prechod medzi tragédiou a komédiou a jej zrod sa časovo viaže na vrcholné obdobie realizmu v literatúre. Tragédia a komédia poskytovali iba jednostranné zobrazenie spoločnosti a sociálnych pomerov, preto v nových podmienkach zákonite museli ustúpiť pred týmto žánrom, umožňujúcim konflikty ukázať vo svojej komplexnosti a zložitosti. Dráma sa koncentruje na vykreslenie obyčajných ľudí, závisiacich od spoločenských pomerov. V dráme sa pod vplyvom realistického zobrazenia uvoľňuje aj kompozičná výstavba deja. Ako samostatný žáner vznikla v 18. stor. a ustálila sa v období realizmu a naturalizmu. Dráma v rámci dramatickej tvorby hrá tú istú úlohu ako realistický román v epike. Výraznými predstaviteľmi sú A. P. Čechov, H. Ibsen a A. Strindberg. Zo slovenskej dramatickej tvorby hry J. G. Tajovského, V. Hurbana Vladimírova, I. Stodolu, J. Barča-Ivana, Š. Králika, P. Karvaša, K. Horáka reprezentujú tento žáner. Namiesto drámy ako synonymum sa používa aj výraz činohra.
Pod týmto pojmom sa však prvotne rozumie taký druh divadla, v ktorom hovorené slovo (ústny prejav) hrá dôležitejšiu úlohu ako spev alebo pohyb. V tomto zmysle je protikladom opery a je samostatným typom divadla aj v porovnaní s ostatnými typmi - s divadlom kombinovaným (opereta, muzikál), bábkovým (bábková hra), pohybovým (balet, pantomíma). Činohra je zároveň aj označením hereckého súboru, resp. budovy divadla.
Absurdná dráma (z lat. absurdus = nezmyselný) je špecifický druh dramatickej tvorby od 50. rokov 20. stor. Spoločným princípom každej absurdnej drámy je narušenie logických súvislostí. K najvýznamnejším predstaviteľom patrí E. Ionesco, ktorého hry smerujú ku grotesknosti (Plešivá speváčka; Stoličky), predovšetkým však S. Beckett, ktorého hry majú tragický podtón (Čakanie na Godota). V strednej Európe sa tento smer najviac ujal v Poľsku, najmä v dielach T. Różewicza a S. Mrożka. Významným autorom hier s prvkami absurdnej drámy bol aj maďarský dramatik I. Örkény (jeho dráma Mačacia hra bola inscenovaná aj na Slovensku).
U nás absurdná dráma podnietila vznik svojrázneho humoru M. Lasicu a J. Satinského, ktorí sa stali predstaviteľmi smiechovej kultúry, popierajúcej zaužívané formy a spôsoby humoru. Iný typ absurdného humoru predstavuje alternatívne divadlo GUnaGU pod vedením V. Klimáčka, ktorý je zároveň aj autorom mnohých hier (Hlt; Žltý autobus; Mária Sabina).
Monodráma (z gréc. monos = sám, dráma = divadlo) je dramatický žáner s jednou postavou. Na javisku sa môžu zjaviť aj ďalšie postavy, ale nesmú prehovoriť. Hoci monodráma má svoj pôvod v antickom divadle pred Aischylom, vyskytuje sa aj v súčasnej modernej dramatickej tvorbe. Najznámejšou monodrámou je hra J. Cocteaua Ľudský hlas. V slovenskej dramatickej tvorbe sa eviduje pokus K. Horáka pod názvom Nulový bod.
Melodráma (z gréc. rnelos - melódia, dráma - divadlo) je dramatický žáner, vyznačujúci sa sentimentálnym ladením, patetickým štýlom a využívaním lacných efektov, t. j. typickými prostriedkami pre súčasnú populárnu literatúru a masovú kultúru. V melodráme významnú úlohu hrajú intrigy, šťastné náhody, vyostrenie konfliktov, čierno-biele figúry, ľúbostný príbeh. Dobro vždy zvíťazí nad zlom, hrdinovia síce prekonávajú nesmierne prekážky, ale nakoniec sa všetko dobre skončí. V súčasnosti žije melodráma v rozličných obmenách, najmä v populárnej literatúre. Aj väčšina telenoviel vzniká v duchu princípov melodrámy, dokonca aj veľkofilm Titanic pred vyústením deja do katastrofy je poznačený melodramatickými motívmi.
Bábková hra je dramatický žáner určený hlavne detskému príjemcovi, no vo svete sa hráva predovšetkým pre dospelých. V bábkovej hre sa neživé predmety (bábky) oživujú (animácia), k tomu pristupuje ich zosobnenie (personifikácia) a poľudštenie (antropomorfizácia). Podstata bábky spočíva v jej výtvarnej deformovanosti: jednotlivé časti tela sa totiž značne zväčšujú (zveličujú), iné sa zase zmenšujú.
Východiskom pre bábkovú hru môže byť ľudová rozprávka (príkladom je Popolvár), alebo umelá rozprávka (Andersenova Princezná na hrášku). Poznáme hry aj s iracionálnym námetom, pripomínajúcim science-fiction (Príhody v kozme), historické hry (hry o Jánošíkovi). Z hľadiska vodenia bábok sa rozlišuje viac typov: 1. Maňuškové divadlo, založené na vodení bábok zospodu, je vhodné pre veseloherné bábkové hry, predovšetkým pre grotesku. 2. Marionetové divadlo (vodič je nad bábkou a vodí ju zhora). 3. Javajkové divadlo (bábky vodené paličkami zospodu). Názov je odvodený od ostrova Jáva.
V súčasnosti sa vyskytujú aj iné typy bábkovej hry. Určitým oživením je aj tieňohra (bábky sa premietajú na plátno), čierne divadlo a divadlo masiek. Dnes čoraz častejšie sa stretávame v bábkovom divadle s tzv. odkrytým vodením bábok, čo možno pokladať za inováciu bábkového divadla.
Veseloherné žánre
Veselohra je častým označením pre novodobú komédiu. V súvislosti s antickou komédiou sa tento výraz nepoužíva; medzi klasickou komédiou a veselohrou sú aj isté rozdiely. Od čias antického divadla až po romantizmus sa využívali krajné polohy tragiky a komiky, ale v období realizmu sa rozdiely zmierňovali. Veselohra ako názov sa používa od 19. stor. a predstavuje komédiu striedmejšej povahy než akými boli antické komédie. V súčasnosti sa veselohra používa aj na označenie rozličných humoristických žánrov menšieho rozsahu (divadelný skeč, scénka, výstup, aktovka, fraška).
Fraška (z fran. farce 'fars' = žart) je veseloherný žáner, v ktorom prevláda situačná komika a humor hrubšieho, drastickejšieho charakteru, ktorý je umocnený zveličovaním, niekedy aj karikovaním. Jej prudkému rozvoju dochádza v rokoch 1500-1550 v Taliansku a neskoršie aj vo Francúzsku, kde sa vyskytuje aj v Molièrovej tvorbe (v hre Lekárom proti svojej vôli). Molière využíval drsné prostriedky stredovekej frašky (zauchá, neslušné narážky) a vysmieval sa z lekárskych praktík vtedajšej medicíny. U neho sa fraška vyhraňuje ako špecifický typ situačnej komiky. V neskoršom období sa situačná komédia a fraška stávajú takmer synonymami. Z kompozičného hľadiska má fraška rýchly spád a dejové tempo, preto sa často vyskytuje ako jednoaktovka. Tento žáner dlho prevládal aj v inscenáciách Radošinského naivného divadla pod vedením S. Štepku.
Commedia dell´arte (od tal. arte = remeslo, povolanie) stredoveký zábavný žáner, založený na improvizácii. K špecifickým rysom tohto žánru patria ustálené postavy, zdôrazňujúce určité ľudské vlastnosti v karikovanej podobe. Divák tieto postavy vedel rozoznať podľa masiek, hoci podliehali istým zmenám. Mal však uľahčenú úlohu aj tým, že každý herec stále hral tú istú postavu, čo viedlo k opakovaniu replík. Na druhej strane žiadny herec vopred nevedel, čo jeho partner vyvedie, preto sa musel sústrediť na prebiehajúci dej. Najčastejším typom v commedii boli sluhovia, ale aj z nich sa stal koncom 17. stor. najpopulárnejším Arlecchino (Harlekýn).
Burleska (z franc. burlesque 'burlesk' = žart) je dramatický žáner s humorným, až sarkastickým ladením. Mieša sa v ňom vážne so smiešnym, vznešené s nízkym, karikuje sa, dochádza k zámene postáv. Využíva pritom prostriedky satirickej nadsádzky, irónie a paródie. Najznámejšími predstaviteľmi burlesky boli P. Scarron a S. Cyrano de Bergerac.
Prvky dnešnej burlesky sa vyskytujú v talianskej commedii dell'arte a v tvorbe C. Goldoniho, no za osobitý divadelný žáner ho možno pokladať až od druhej polovice 19. stor. Využívali ho kabarety a vyskytuje sa aj vo filmovom umení. Najmä nemý film často vychádza z burlesky, lebo triky tu dávajú väčšie možnosti pre situačnú komiku ako v divadle. Ide hlavne o filmy s výraznými predstaviteľmi komických žánrov - Ch. Chaplina, B. Keatona, H. Lloyda a ďalších.
Burleska obyčajne nemá perspektívnu kompozíciu, dôraz je vždy na replike. Jej črty možno nájsť v librete Offenbachovej operety Orfeus v podsvetí. Burleska stavia na zveličení (hyperbole), irónii a komickosti menej náročnej, t. j. „nízkej" literatúry.
Vaudeville (z fran. 'vódvill'; odvodené od voix de ville = hlas mesta) je pôvodne názov populárnej piesne, aké sa v 17. a 18. stor. spievali vo Francúzsku na spôsob dnešných hitov. V súčasnosti názov označuje veseloherný dramatický žáner, v ktorom sa vyskytujú aj piesne. Vaudeville ako dramatický žáner sa podobá melodráme.
Skeč (z angl. sketch = náčrtok) je krátky dramatický výstup, neraz iba niekoľko minút trvajúci výjav so satirickým zameraním, zväčša na aktuálne udalosti. Dôležitou zložkou skeča je záverečná pointa s prekvapivým vyznením. Významnú úlohu v ňom zohráva obsahová stránka textu, založená na situačnej komike a náhlych zvratoch. Skeč má dôležitú funkciu v estrádnych programoch, cirkuse, využívajú ho aj televízne a rozhlasové hry. U nás sa najviac pričinili o rozvoj tohto žánru humoristi M. Lasica a J. Satinský, ktorí dokázali vytvoriť skeč aj na tému Rozhovor dvoch finalistov behu na 5000 metrov počas pretekov.
Groteska (z tal. grotta = jaskyňa) je dramatický žáner s groteskným dejom. Pokiaľ groteska označuje žáner, prípadne istý tematický prostriedok textu, grotesknosť slúži na označenie estetickej kategórie. Pojem vznikol na prelome 15. a 16. stor., keď boli pri vykopávkach v Ríme a na ďalších miestach v Taliansku objavené paláce a kúpele, bohato zdobené nástennými maľbami. V ornamentoch sa na nich navzájom spájali a prelínali rastliny, zvieratá a ľudské postavy. Na základe grotesknosti dochádza k spájaniu cudzorodých prvkov, narušeniu prirodzených proporcií, využíva sa karikatúra a paródia. V slovenskom filme L. Laholu Sladký čas Kalimagdory (podľa románu J. Weissa Spáč ve zvěrokruhu) z roku 1968 hlavná postava (Jonáš Rebenda) má rozvrhnutý život podľa ročných období: na jar žije ako dieťa, v lete ako dospelý muž, v jesennom období sa chystá na zimný spánok a celú zimu prespí ako medveď. Už francúzsky spisovateľ Victor Hugo pokladal grotesknosť za hlavný princíp umenia a sám vytvoril aj mnohé groteskné postavy. Za najznámejšiu z nich možno považovať netvora z románu Chrám Matky Božej v Paríži, hrbáča Quasimoda. Grotesknosťou sa vyznačujú aj texty absurdnej drámy (F. Dürrenmatt, M. Frisch, E. Ionesco, S. Beckett).Filmová groteska vznikla v období nemého filmu, známe sú hlavne grotesky Chaplina, Laurela a Hardyho, ale sem možno zaradiť aj niektoré filmy Voskovca a Wericha. Filmová groteska vo zvýšenej miere využíva gagy.
Gag (z ang. 'geg' žartovná vložka) je prostriedok situačnej komiky, ktorý je základným zdrojom humoru hlavne v nemej filmovej groteske. V USA je osobitným žánrom tzv. gag-show, budovaný na tomto prostriedku. Gag je založený na neočakávanom zvrate, vyplývajúcom zo situácie.
Crazy komédia (z ang. crazy = ´bláznivý´) je komediálny dramatický žáner s neočakávanými zvratmi, absurdnými životnými situáciami. Bohato sa využívajú v nej gagy a veseloherné nadsádzky. Obsahuje prvky burlesky, frašky, ale hlavne filmovej grotesky.
Zábavné dramatické formy
Oblasť zábavných podujatí zahŕňa rozličné formy a typy zábavného umenia, niekedy nazývaného aj šoubiznis (z ang. show ´predstavenie´, bisnis ´obchod´). Možno sem zaradiť kabaret, estrádu, revue, varieté, recitáciu, divadlo poézie, vystúpenie ľudového rozprávača, ale aj rozličné nové typy a žánre zábavného priemyslu (talk show, pouličná show, tevízna show a pod.). Tieto formy zábavy vykazujú istú príbuznosť s hudobnými a športovými podujatiami.
Estráda (z fran. estrade 'estrad' = pódium, stupienok) je zábavné, humoristické divadlo, podobné kabaretu. Estráda má funkciu osvieženia a relaxácie, preto nie je zameraná na ostrú spoločenskú kritiku. Nevyniká kompaktnosťou, ani ucelenosťou, lebo je poskladaná z viacerých žánrov, ktoré stmeľuje do celku konferenciér.
Kabaret (z franc. cabaret 'kabaret' = krčma) je zábavné humoristicko-satirické divadlo, zložené zvyčajne z malých foriem. Významnú úlohu má aj tu konferenciér, ktorý uvádza jednotlivé čísla (skeče, kuplety, šanzóny), pričom piesne sprevádza hudba. Osobitným druhom je politický kabaret. Kabaret vznikol v poslednej štvrtine 19. stor. v Paríži a odtiaľ sa rýchlo rozšíril do celej Európy.
Artistické výstupy akrobatov, gymnastov, žonglérov, kúzelníkov, ktorí predvádzajú telesné zručnosti, sa využívajú aj v hereckých produkciách. Klauniáda je komický artistický výstup s gagmi, ktorý má často povahu skeča.
Možno sem zaradiť aj karneval, ktorý sa charakterizuje ako všeľudová zábava, siahajúca do stredoveku. Karneval rušil spoločenskú hierarchiu medzi ľuďmi a stal sa nespútanou zábavou v istom, časovo vymedzenom období. Istá obmena stredovekej karnevalovej zábavy existuje aj dnes, najmä v Brazílii, ale aj v západoeurópskych štátoch.
Revue (z franc. revü ´prehliadka, predstavenie´), filmová revue a TV show sú typom divadla, pre ktorý je charakteristické pospájanie rozličných výstupov, scén, artistických, tanečných, hudobných čísel do dramatického celku. Osobitným typom je ľadová revue.
Talk show ( z ang. talk ´tók´ = rozhovor, diskusia) je typ zábavného programu, pre ktorý je typická humorná, až satirická konverzácia medzi malým počtom zúčastnených. Jednotlivé rozhovory sú prerušované hudobným predelmi, spevom. Tento typ zábavy sa vyskytuje v televízii (Večer Milana Markoviča, Banánové rybičky Haliny Pawlowskej).
Hudobné žánre
Opera (tal. dielo je hudobno-dramatický žáner, ktorý spája hudbu, poéziu, maliarstvo a herecké umenie. Vyjadrovacími prostriedkami opery sú dramatický dej, spievané slovo a hudobná kompozícia. Slovesný text sa v opere realizuje spevom za hudobného sprievodu. Obyčajne má predohru (ouvertúru) alebo kratší úvod, po ktorom sa rozvíja dej podľa libreta (text pre inscenáciu opery). Vlastný dej sa rozčleňuje na dejstvá, ktoré sa hudobne spracúvajú podľa povahy libreta. Libreto určuje i ráz kompozície, ktorý si skladateľ zvolí. V opere platia všetky zákonitosti drámy: najprv sa exponuje príbeh a predstavujú postavy, kompozícia postupne nadobúda širší rámec konfliktov, od nich sa rozvíja príbeh buď ku kladnému alebo zápornému rozuzleniu. Tak isto sa postupuje aj v komických operách, lenže tu libreto kladie dôraz na ironický či satirický ráz deja. O voľbe námetu rozhoduje sám skladateľ.
Podľa predlohy libreta možno rozlišovať viac druhov textov: 1. Libreto sa tvorí na základe literárnej predlohy, t. j. podľa románu, poviedky, novely, prípadne básne. Verdiho Traviata vznikla podľa románu A. Dumasa ml. Dáma s kaméliami, opera P. I. Čajkovského Eugen Onegin a Piková dáma podľa literárnych diel A. S. Puškina, Bizetova Carmen na základe novely P. Mérimého, u nás opera E. Suchoňa Krútňava podľa novely M. Urbana Za Vyšným mlynom. 2. Predlohou operného libreta môže byť aj text drámy: libretom Verdiho Dona Carlosa bola rovnomenná Schillerova tragédia, Schillerova Panna orleánska bola predlohou pre Čajkovského operu rovnomenného názvu, Othello a Falstaff vychádzajú zo Shakespearových hier, Vec Makropulos podľa Čapkovej komédie atď. 3. Libreto môže byť vypracované aj na základe námetov z histórie alebo priamo zo života. Môže ich spracovať libretista alebo sám skladateľ, napr. R. Wagner písal sám libretá a vychádzal z germánskej mytológie a nemeckých dejín (Lohengrin, Prsteň Niebelungov).
Zložkou opery môže byť pieseň, čiže spevný útvar pre jeden hlas, ktorá má buď epický alebo baladický charakter. Ária vychádza z piesňovej formy, ale má bohatšie kompozičné členenie: po úvodnej časti nasleduje kontrastná časť, po ktorej je návrat k prvej partii. Ďalším prvkom je recitatív, t. j. spevné prednášanie verbálneho textu bez rytmu (spevný prednes „prozaickej" vety). V opere zaujíma osobitné miesto zbor a spevné časti pre viac hlasov, t. j. od dvoch vyššie.
Podľa obsahu možno členiť operu na: 1. vážnu alebo veľkú (v taliančine opera seria) ; 2. operu komickú (opera buffa) ; 3. vážnu operu s niektorými komickými scénami (opera semiseria) ; 4. hudobnú drámu, jej zakladateľom je R. Wagner a buduje hlavne na dôslednom využívaní príznačných motívov (leitmotív).
Novšou obmenou opery je rocková opera, ktorá vznikla v USA. Najznámejšie z nich sú však dielom anglického skladateľa Andrewa Lloyda-Webbera (Ježiš Kristus superstár, Mačky, Evita). Opery tohto typu sa zväčša zaraďujú k muzikálu.
Opereta (z tal. operetta = malá, drobná opera) je hudobno-dramatický žáner veselohernej povahy, v ktorom sa strieda spev s dialógom bez hudobného sprievodu. Konflikty v deji sa vyostrujú aj prostredníctvom hudby, preto dialógy bez hudobného sprievodu sú nevýrazné, dramaticky menej exponované. K veselosti a ľahkosti vždy prispieva aj jednoduchosť hudby a jej humorné ladenie. V hovorených dialógoch, ako aj v spievaných častiach prevláda vtip, humor, paródia a irónia. Z umeleckého hľadiska je opereta menej náročným žánrom ako opera, ale napr. opereta J. Offenbacha Orfeus v podsvetí nie je iba obyčajnou burleskou, ale zároveň aj neskrývanou obžalobcu vlády, kritikou cisára a jeho dvora (premiéra bola v Paríži r. 1858). Vychádza sa síce z mytológie, ale v samom texte je plno narážok na vtedajšie spoločenské pomery.
Popri J. Offenbachovi je hlavným predstaviteľom francúzskej operety F. Hervé (Mamselle Nitouche). Významnými osobnosťami viedenskej opery sú: J. Strauss (Netopier, Cigánsky barón), F. Lehár (Veselá vdova, Zem úsmevov) a E. Kálmán (Čardášová princezná). Aj operety obyčajne vznikajú na základe literárnej predlohy, napr. Straussov Cigánsky barón je prepisom literárneho diela M. Jókaiho.
V súčasnosti sa už opereta nevyvíja, jej náhradou je muzikál.
Muzikál (z ang. musical 'mjúzikl'; označenie pre musical play = hudobná hra) je pomerne novým žánrom hudobného divadla, ktorý je symbiózou slovesného textu, hudby, spevu a tanca. Vznikol na americkom kontinente na začiatku 20. stor., ale vychádza sčasti aj z európskych tradícií operety, najmä z viedenskej. Zrodil sa z domácich prameňov, využíval džez a zobrazoval americký všedný život. Pri zrode muzikálu stál aj hudobný skladateľ G. Gershwin.
Muzikál známe témy prispôsobuje a umiestňuje do súčasných spoločenských pomerov. Napr. muzikál Fredericka Löwea My fair lady využíva komédiu B. Shawa Pygmalion, no dáva jej úplne nový obsah. Stráca sa v ňom intelektuálny cynizmus pôvodiny, ale aj čierno-biele kontrasty. Aj West side story Leonarda Bernsteina nadväzuje na literárnu predlohu. Je ňou Shakespearova tragédia Romeo a Júlia, no pozadie tu vytvára veľkomesto, ktoré sa stáva miestom tragického príbehu. Na základe literárneho diela českého spisovateľa V. Dyka vznikol muzikál Krysár. Námetom pre muzikál sa stal aj hrôzostrašný príbeh o Draculovi, ktorý inscenoval slovenský režisér J. Bednárik v Prahe.
Balet (z tal. ballet, od román. ballare = tančiť) je hudobno-dramatický žáner, v ktorom sa obsah deja vyjadruje tancom a mimikou. Ako osobitný žáner vznikol v období renesancie; od čias vzniku až podnes je súčasťou aj opery. V začiatočnom štádiu balet postrádal súvislý dej a obmedzoval sa iba na cykly tancov. Súčasný balet sa zakladá na vyjadrení súvislého deja tanečným pohybom. S baletom úzko súvisí pantomíma, využívajúca namiesto tanca pohyb, dej je v nej vyjadrený mimikou a gestikuláciou.
Pantomíma (z gréc. pantos = všetko; mímeisthai = napodobovať) je špecifická forma pohybového divadla. Herci na javisku dejové situácie vyjadrujú pohybom, tancom. Divadlo tohto typu má obyčajne jednu výraznú osobnosť, ktorá je často aj autorom väčšiny hier. Herec, vystupujúci v pantomíme, sa volá mím. Zakladateľom novodobej pantomímy bol český rodák J. G. Deburau (1796-1846), ktorý pôsobil v Paríži. V bývalom Česko-Slovensku sa tento typ divadla rozvíjal najmä zásluhou L. Fialku, B. Polívku a M. Sládka. M. Sládek je najznámejším slovenským mímom, ktorý sa preslávil aj vo svete (v Kolíne nad Rýnom založil svoje divadlo), ale po roku 1989 sa vrátil na Slovensko a je hlavnou osobnosťou divadla Aréna v Bratislave.
Film, televízia, rozhlas
Filmová poviedka je východiskový žáner pre vznik filmového scenára. Namiesto tohto termínu sa v odbornej literatúre stretávame aj s anglickým termínom treatment (čítaj trítment). Pri príprave filmu jej predchádza spracovanie námetu, ktorý môže mať podobu hotového, uceleného literárneho diela ako východiska pre adaptáciu. V iných prípadoch je námet pôvodným textom, zachytávajúcim dejovú osnovu budúceho filmu v skrátenej podobe.
Filmová poviedka je sprostredkujúcim útvarom medzi námetom a scenárom. Vyniká pútavým dejom, ktorý sa rozčleňuje na viaceré významové celky. Pokiaľ sa z nej vytvorí scenár, obyčajne sa viackrát prepracúva.
Scenár (z tal. scenario = náčrt scén) je osobitný žáner literárneho a dramatického umenia slúžiaci ako podklad a predloha pre inscenáciu televíznej a rozhlasovej hry a pre film. Podľa toho sa rozlišuje filmový, televízny a rozhlasový scenár, pričom každý z nich má isté špecifické vlastnosti. Scenár prešiel rýchlym vývojom a z jednoduchého náčrtu (osnovy) pre film sa stal umeleckým dielom, ktoré charakterizujú všetky znaky slovesného umenia. Každý scenár obsahuje makroštruktúru budúceho televízneho, rozhlasového a filmového diela, t. j. tému, hlavnú líniu konfliktu, vykreslenie postáv v akcii, časové a priestorové zasadenie diela, dramatické dialógy a pod. Výrazne sa v ňom uplatňuje aj celková predstava predpokladanej realizácie diela.
Filmový a televízny scenár má inú výstavbu ako rozhlasový scenár. Režisér je často aj autorom scenára (I. Bergman, J. L. Godard). K známym scenáristom patrí C. Zavattini, ale aj dramatik J. Osborne. Scenár ako pojem sa neobmedzuje iba na literárne a dramatické umenie. Podľa scenára sa tvoria a pripravujú aj výstavy.
Film (zo staroang. felmen = tenká koža) je súhrnným názvom pre špecifickú dramatickú tvorbu a je vybudovaný na symbióze obrazu, slova, hudby a zvuku. Realizuje sa špecifickými výrazovými prostriedkami a vzniká na podklade filmového scenára. Fotografická vernosť zabezpečuje obrazom väčšiu výstižnosť ako vo verbálnom texte. Osobitnú funkciu plní kamera, ktorá je schopná atomizovať predmet, priblížiť sa k nemu, alebo sa od neho vzdialiť. Dôležitým prvkom filmu je obraz a rad obrazov vyjadrujúcich ten istý motív sa nazýva sekvenciou.
Najcharakteristickejšou kompozično-tematickou zložkou filmu je strihová skladba, ktorá umožňuje vytvoriť zo záberov špecifický rytmus a kontrasty. Strihová skladba dodáva filmu tempo, spád, zrýchľuje či spomaľuje dej. Jednotlivé sekvencie sa pospájajú do celku prostredníctvom strihu, čo je vyjadrením zmeny obrazu, prípadne zvuku alebo ich kombinácií.
V praxi sa rozlišuje hraný (umelecký) a dokumentárny film. Dokumentárne filmy svojou funkciou zodpovedajú vecnej literatúre. Podľa spôsobu zobrazenia skutočnosti rozlišujeme ešte kreslený a trikový film. Väčšina kreslených a trikových filmov je adresovaná mladým divákom. Trikový film preslávil hlavne Walt Disney postavou Mickeymousa. Trikový film sa - spolu s hraným a dokumentárnym filmom - u niektorých teoretikov pokladá za osobitný filmový druh.
Dokumentárny film (z lat. documentatio 'dokumentacio' = dokazovanie, dôkazový materiál) je filmový druh, ktorý sa zakladá na vyjadrení skutočnosti prostredníctvom konkrétnych faktov alebo ich presnej rekonštrukcii. V rámci dokumentárneho filmu možno rozlíšiť populárno-vedecké a náučné filmy s osobitou funkciou. Dokumentárny film môže mať aj vysokú výpovednú hodnotu, o čom svedčí film D. Hanáka Papierové hlavy (1996), v ktorom sú na základe dokumentov poskladané dejiny Česko-Slovenska od roku 1945 až po rozpad totalitného systému. Režisér pri spracúvaní dejín využil zábery z filmových týždenníkov, scény z inštruktážnych filmov Ministerstva vnútra z rokov 1945-1989. Prostredníctvom montáže vznikli aj svetoznáme filmy Koyaanisqatsi (1983), Powaqqatsi (1988), Anima mundi (1991) alebo film Baraka (1992). Filmy tohto typu síce vychádzajú z dokumentárnych materiálov, ale vďaka strihu a režisérskemu zámeru nadobúdajú umeleckú hodnotu.
Hraný film je súhrnný názov pre filmovú produkciu, v ktorej sa kladie dôraz na estetickú a zábavnú funkciu. Podkladom pre vznik hraných filmov sú scenáre vytvorené z literárnych textov, niekedy sa však filmuje aj hudobné dielo (opera, opereta, muzikál). Mnohé literárne diela svetovej a domácej tvorby boli sfilmované, niektoré aj viackrát. Z našej tvorby možno spomenúť Kalinčiakovu Reštavráciu, Ballekovho Pomocníka, Jarošovu Tisícročnú včelu alebo filmovú adaptáciu románu P. Pišťanka Rivers of Babylon. Niektorí slovenskí autori sa systematicky venovali písaniu filmových scenárov (L. Lahola, D. Dušek). V svetovej literárnej tvorbe poznáme diela, ktoré osobitne priťahujú filmových režisérov: napr. romány A. Dumasa Traja mušketieri a Gróf Monte Christo, epopeja Ľ. N. Tolstého Vojna a mier, ale aj Shakespearove hry Hamlet, Macbeth, Othello. Existujú aj témy, ktoré sa často spracúvajú (faustovská tematika, Jana z Arku, Romeo a Júlia). Niektoré témy sa udomácnili vo filmovom umení vďaka literárnej predlohe (Frankenstein, Dracula, Cyrano z Bergeracu).
Väčšina filmových žánrov vychádza zo svojho literárneho prototypu, čo vyplýva z úzkej spojitosti a nadväznosti filmu a literatúry. Vymenujeme iba niekoľko žánrov hraného filmu: 1. historický film čerpá námet z dejín; 2. životopisný film sa zameriava na nejakú významnú osobnosť; 3. detektívka a kriminálny film; 4. rozprávka; 5. veselohra; 6. filmová groteska; 7. dobrodružný film, ku ktorému možno priradiť aj western (ang. západný) situovaný do prostredia tzv. Divokého západu; 8. filmová dráma. Novším žánrom je road-movie (z ang. road ´roud´ = cesta; movies = kino), obsahovo sa viažuci na príbeh, ktorý sa odohráva počas cesty. Typickým príkladom je film J. Svěráka Jízda, ktorého témou je nezmyselné putovanie troch mladých ľudí za dobrodružstvom na vypožičanom aute.
Televízny film je dramatický masovokomunikačný žáner. Je podobným žánrom ako televízna hra, no je medzi nimi istý rozdiel. Televízna hra sa odohráva v interiéri, kým televízny film v exteriéri. Televízny film uprednostňuje zábery z prírody, čím sa väčšmi približuje k filmu ako k dráme. Charakterizujú ho skoky v priestore, lyrické časti založené na umiestnení deja do esteticky pôsobivého interiéru. Dobrým príkladom je videofilm Dušička podľa literárnej predlohy R. Slobodu.
Animovaný film (z lat. animácia = oživenie) vzniká na princípe oživenia statických predmetov alebo grafických prvkov na filmový pás. Vytvára sa pritom ilúzia pohybu predmetov, zvierat alebo ľudí. Veľmi často prevláda v animovanom filme dejovosť. Niekedy animovaný film vzniká zo známeho literárneho diela, dobrým príkladom je anglický animovaný film Farma zvierat, ktorý je adaptáciou rovnomenného románu G. Orwella.
Televízna hra je dramatický masovokomunikačný žáner. Televízna hra je technickým audio-vizuálnym umením, pričom sa dôraz kladie na audiálne (sluchové) vnímanie textu. V porovnaní s filmom je televízna hra napriek mnohým možnostiam využitia vizuálnych (zrakových) prostriedkov založená na slove. Jej tematikou sú domáce, rodinné príbehy, spoločenské a iné udalosti v malom časovom a priestorovom rozpätí, no je menej vhodná pre veľké masové scény a zložité deje s veľkým časovým rozpätím. Obyčajne sa sústreďuje na komorný príbeh s menším počtom postáv, jej časové
trvanie nepresahuje pol druha hodiny. Dejiskom býva malý priestor, napr. izba. Divák sa počas príjmu musí i sústreďovať na dialóg, ale aj na detaily, t. j. na vykreslenie charakteru postáv. Televízna hra svojím ladením inklinuje skôr k dráme, čím sa líši od filmu, ktorý buduje hlavne na vytváraní svojrázneho koloritu prostredia. Znaková podstata filmu a televízie je taktiež odlišná: inscenačným modelom filmu je román, kým pre televíznu hru je inscenačným modelom poviedka alebo novela, no využívajú sa v nej aj prostriedky dokumentaristiky.
Osobitnou televíznej hry alebo televízneho filmu je televízny seriál s veľkou epickou šírkou, ale každá jeho časť má relatívne samostatný a uzavretý príbeh. V tejto súvislosti sa hovorí aj o telenovele. Ak sa seriál zaoberá pôvodnou tematikou, môže ostať v publicistickej polohe, resp. na úrovni populárnych diel, využívajúc populárne štruktúry a postupy. Scenár televízneho seriálu sa buduje na konvenčných princípoch, má ústredného hrdinu, ktorý vyniká vlastnosťami v literatúre už zväčša prekonanými - odvahou, neochvejným bojom za spravodlivosť, ktoré mu na konci prinášajú zaslúžené víťazstvo. K najznámejším seriálom patrí z klasického obdobia Nemocnica na okraji mesta, ktorého autorom bol J. Dietl. V súčasnosti sa televízne seriály tešia veľkej popularite a ich počet je veľký, tematicky pestrý a rôznorodý.
Rozhlasová hra je literárno-dramatický žáner, ktorý oproti iným dramatickým útvarom využíva iba akustické prostriedky. Základným výrazovým prvkom je slovo, t. j. verbálny text s vyhranenou fabulou. Okrem verbálneho textu plní v nej významnú úlohu zvuk, ktorý je tiež prostriedkom rozhlasového vyjadrovania, lebo môže mať sémantickú funkciu. Zvuk tlmočí isté významy alebo citovo umocňuje obraznosť jazykových prostriedkov. Zvukové efekty (šum mora, napodobenie vetra atď.) podnecujú predstavivosť poslucháčov. Rozhlasová hra má svoju špecifickú výstavbu, lebo pri zacielení na akustickú stránku nedáva možnosti vizuálne registrovať zmenu miesta deja. Umeleckou štruktúrou sa pohybuje na rozhraní epiky, lyriky a drámy, vie absorbovať podnety z filmovej tvorby, televíznej hry, ako aj publicistiky a literatúry. Clonu, strih a strihovú skladbu prevzal rozhlas z filmu, ale podriadil ich zákonitostiam rozhlasového zobrazovania skutočnosti. Existujú rozhlasové hry s epickou alebo lyrickou štruktúrou ako aj hry s prevahou dokumentárnych a faktografických prvkov.
Intertextualita, adaptácia a adaptačné nadväzovanie
Intertextualita je založená na vzniku, vytvorení druhotnej, odvodenej komunikácie. Vzniká vtedy, ak sa umelecké dielo alebo jeho časti stanú predmetom pre vytvorenie iného umeleckého diela alebo sa stávajú súčasťou iných textov. Prvotná komunikačná schéma, t. j. autor - text - príjemca sa premieta do druhotnej komunikácie tak, že príjemca (→autor) po prečítaní iného umeleckého diela na základe svojich zážitkov a dojmov vytvorí druhotný text. Takto sa vytvára nová schéma: autor (A/2) - text (T/2) - príjemca (P/2). Pôvodný text nazývame pretextom a odvodený text posttextom. Pri komplexnom nadväzovaní sa posttext vcelku viaže na jedno dielo, ktoré vzniklo skôr – buď vstupuje s ním do afirmatívneho (súhlasného) vzťahu alebo je jeho paródiou. Pri marginálnom nadväzovaní je pretext iba východiskom pre vznik nového textu, ale svojou podstatou sa značne od neho odkláňa. Ako príklad na tento jav nám môže poslúžiť skeč Milana Lasicu a Júliusa Satinského Hamlet, v ktorom voľne poskladané fragmenty iba evokujú pretext na podklade Shakespearových postáv (Guildenstern, Rosenkrantz, Hamlet, Claudius, Gertrúda, Polónius) a dejových motívov tohto typu:
S: Všetko je v poriadku. Hamlet išiel stále za mnou. Vravím mu: „Poď, som duch tvojho mŕtveho otca, Claudius mi nalial do ucha jed, pol litre, aha!“ A potom som sa rozplynul. A vy ste sa ako vyspali.
Milan Lasica - Július Satinský: Hamlet
Ale aj do dejových motívov sa stále miešajú iné druhy citácií, resp. alúzie na iné texty, v jednom prípade na román L. N. Tolstého Anna Kareninová:
S.: Napríklad ja. Minule idem po hradbách a zrazu oproti mne – Anna Kareninová.
L.: Obidva diely?
Milan Lasica – Július Satinský: Hamlet
Adaptácia (z franc. ´adaptation´ úprava, prepis) sa v súvislosti s umením používa vo význame úpravy alebo tvorivého prepisu literárneho diela na iný text - na dramatické (divadelné), filmové, televízne alebo rozhlasové dielo. Z Hečkovho románu Červené víno prepisom vznikla televízna adaptácia, z románu Ladislava Balleka Pomocník divadelná hra a film, podľa románu Petra Jaroša Tisícročná včela film Juraja Jakubiska pod tým istým názvom. Niektoré témy vo svetovom umení sa viackrát prepracúvali, resp. adaptovali. Téma o Faustovi (= téma o zapredaní duše diablovi) napr. má podľa dochovaných prameňov pôvod v existencii doktora Fausta v období reformácie (približne 1480-1540). Jej história sa začína vydaním tzv. Ľudovej knihy o Faustovi vo Frankurte nad Mohanom v roku 1587. Kniha o Faustovi bola v roku 1592 preložená a vydaná v angličtine a dnes sa tento preklad uvádza v odbornej literatúre skratkou EFB (English Faustus Book). Na základe tejto predlohy sa autorom prvej drámy o Faustovi stal anglický dramatik a súčasník Shakespeara - Christopher Marlowe. V 19. storočí z Goetheho diela vzniká opera Ch. Gounoda Faust a Margaréta (premiéra v r. 1859 v Paríži). V súčasnosti táto tematika má nespočetné množstvo spracovaní - vznikajú nové drámy, poviedky, opery, bábkové hry, novely, básnické skladby. Navyše túto tému objavil film a tak isto rozhlas a televízia, ale naďalej sa o ňu zaujíma aj divadlo. Je známa hra anglického autora Marka Ravehilla Faust (Faust je mŕtvy). Téma o Othellovi má pôvod v renesancii a prvý ju spracoval taliansky autor Giambattista Cinzio Giraldi (1504-1573) pod názvom Maur a Disdemona. Vzorom mu bol Boccacciov Dekameron. Na lodi skupina mužov a žien z Ríma do Marseille rozpráva príbehy a jeden z nich je o Maurovi a Desdemone. Tento príbeh sa stal podkladom pre Shakespeara, pre jeho tragédiu o Othellovi. Hru o Othellovi dnes poznáme ako Verdiho operu, ktorá vznikla z libreta Arriga Boita (premiéra v roku 1887 v Miláne), ale existuje aj filmová adaptácia. Filmové adaptácie vznikajú aj z novších umeleckých diel: podľa románu anglického spisovateľa Johna Fowlesa Milenka francúzskeho poručíka vznikol film pod názvom Francúzova milenka (réžisérom je Karel Reisz). Často sú pretextom pre vznik nových umeleckých diel biblické námety (téma o Jozefovi a jeho bratoch, téma o Salome).