Udalosť pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Pôvodca pojmu
Ekvivalent pojmu
- Event (en-GB)
- Ereignis / Diskursereignis (de)
- Événement (fr)
Explikácia pojmu
Udalosť tvorí ústrednú kategóriu Foucaultovej tvorby a v jeho myslení o dejinách a historiografickej metodológii, teda aj v jeho archeologických a genealogických výskumoch od Histoire de la folie à l'âge classique (1961, čes. Historie šílenství v době klasicizmu, 2019, prel. Čestmír Pelikán) až po neskoré tituly. V dielach Les mots et les choses (1966; Slová a veci, [1987] 2000, prel. Miroslav Marcelli, Mária Marcelliová) a L’archéologie du savoir (1969, čes. Archeologie vědení, 2002, prel. Čestmír Pelikán) sa do popredia dostáva diskurz ako špecifická udalosť. Udalosť Foucault chápe všeobecne ako signifikantný rozdiel oproti predchádzajúcemu stavu, ako nepredvídanú kolíziu, ako zvrat v pomere síl. Základnými atribútmi konceptu udalosti sú diskontinuita a ruptúra. Udalosti sú definované svojim náhlym výskytom. Foucault napríklad tvrdí, že udalosti, ktoré tvoria diskurznú formáciu, sú výsledkom zákonitosti praxe (por. L’archéologie du savoir). Komplexné historické determinácie Foucault kladie do protikladu k pojmu štruktúra a tvrdí, že „štrukturalizmus bol najsystematickejším úsilím o odstránenie pojmu udalosti“ (Foucault [1977] 1994, 144 – 145).[1]
Foucault definuje diskurz ako sériu udalostí, čím vo všeobecnosti pertraktuje problém vzťahu medzi „diskurznými udalosťami“ a udalosťami iného druhu (ekonomickými, sociálnymi, politickými, inštitucionálnymi).
Skutočnosť, že diskurz považuje za sériu udalostí, Foucaulta posúva väčšmi do blízkosti historiografie, pričom dodáva: „Ani logika významu, ani logika štruktúry nie sú pre tento typ výskumu relevantné“ (Foucault [1978] 1994, 468).[2]
Udalosti vo Foucaultovom uvažovaní nie sú len udalosti prevratového charakteru, ale skôr nepatrnejšie ruptúry, isté opakujúce sa posuny, ktoré sú v pozadí veľkých historických udalostí. Takéto udalosti teda formujú skôr to, čo vnímame ako potrebné a samozrejmé. Tento prístup presúva pozornosť od významných udalostí k menším. Východiskom teda už nie sú viditeľné udalosti, ktoré následne podrobujeme zmysluplnej interpretácii. V súvislosti s tým sa jeho pozornosť sústreďuje na prostredie a spôsoby vzniku udalostí, ktoré sa rodia z konfliktu dominancie a podriadenosti. Foucaultov koncept historiografie je v protiklade k historiografii propagujúcej koherentný obraz dejinných procesov ako lineárnej evolúcie predpokladajúcej kontinuitu medzi historickými udalosťami a jednotu poznávajúceho subjektu a k ňou vykonávaným analýzam vedúcim k objektivite historického obrazu. Zároveň tak skúma aj perspektívu, z ktorej historik hovorí a predpoklady, ktoré formujú jeho snahu o poznanie. S inakosťou konceptu udalosti sa mení aj koncept histórie, v ktorom už neexistuje subjekt, ktorému sa pripisuje tvorivý akt – nie je to akt stvorenia. Foucaultove udalosti označujú oveľa komplexnejšie predpoklady v porovnaní s tým, ako ich vznik pomenúva historik a ako ich historik prípadne priradí k súvisiacim osobám.
Jeho metóda narúša predpoklady jednoty a objektivity, destabilizuje základy tradičnej historiografie a väčšmi odhaľuje difúznosť a neštrukturovanosť.[3] Efektom takéhoto prístupu je odkryť udalosti a príslušné vzťahy, ktoré by inak zostali skryté. Ide o mocenské vzťahy, nie o významové. Foucault uvádza: „Historickosť, ktorá nás unáša a určuje, je bojovná, nie je jazyková. Je to vzťah moci, nie vzťah významu. Dejiny nemajú zmysel, čo však neznamená, že sú absurdné alebo nesúvislé.“ (Foucault [1977] 1994, 145).[4]
Tento pohľad na udalosť sa odráža aj v koncepte výpovede: „Výpoveď je vždy udalosť, ktorú jazyk ani význam nemôžu úplne vyčerpať“ (Foucault 1969, 40).[5]
Literatúra
Foucault, Michel. [1961] 1972. L’Histoire de la folie à l'âge classique. Paris: Gallimard.
Foucault, Michel. [1971] 1994. „Nietzsche, la généalogie, l'histoire“ In Michel Foucault: Dits et écrits. tome II, texte n° 84, 136 – 156. Paris: Gallimard.
Foucault, Michel. [1977] 1994. „Entretien avec Michel Foucault.“ In Michel Foucault: Dits et écrits. Tome III, texte n° 192, 140 – 160. Paris: Gallimard.
Foucault, Michel. [1978] 1994. „Dialogue sur le pouvoir.“ In Michel Foucault: Dits et écrits. Tome III, texte n° 221, 464 – 477. Paris: Gallimard.
Foucault, Michel. [1987] 2000. Slová a veci. Archeológia humanitných vied. Preložili Miroslav Marcelli, Mária Marcelliová. Bratislava: Kalligram.
Foucault, Michel. 1966. Les Mots et les Choses: Une archéologie des sciences humaines. Paris: Gallimard.
Foucault, Michel. 1969. L’archéologie du savoir. Paris: Gallimard.
Foucault, Michel. 1973. Archäologie des Wissens. Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Foucault, Michel. 1973. Wahnsinn und Gesellschaft: Eine Geschichte des Wahns im Zeitalter der Vernunft. Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Foucault, Michel. 1994. Dějiny šílenství: Hledání historických kořenů pojmu duševní choroby. Preložila Věra Dvořáková. Praha: Nakladatelství Lidové noviny.
Foucault, Michel. 2002. Archeologie vědení. Preložil Čestmír Pelikán. Praha: Herrmann & synové.
Foucault, Michel. 2019. Historie šílenství v době klasicismu. Preložil Čestmír Pelikán. Praha: Herrmann & synové.
[1] „On admet que le structuralisme a été l'effort le plus systématique pour évacuer [...] le concept d'événement.“
[2] „Ni la logique du sens ni la logique de la structure ne sont pertinentes pour ce type de recherche. Nous n'avons besoin ni de la théorie et de la logique du sens ni de la logique et de la méthode de la structure ; c'est autre chose qu'il nous faut.“
[3] Foucault o tejto metóde píše hlavne v práci Nietzsche, la généalogie, l'histoire (Nietzsche, genealógia a história) z roku 1971. Pozri heslo Genealógia.
[4] „L'historicité qui nous emporte et nous détermine est belliqueuse; elle n'est pas langagière. Relation de pouvoir, non relation de sens. L'histoire n'a pas de sens, ce qui ne veut pas dire qu'elle est absurde ou incohérente.“
[5] „un énoncé est toujours un événement que ni la langue ni le sens ne peuvent tout à fait épuiser.“