Objektivita pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Pôvodca pojmu
Ekvivalent pojmu
- Objectivity (en-GB)
- Objektivität (de)
- Objectivité (fr)
Explikácia pojmu
Objektivita je kľúčovým pojmom vedy. V bežnom jazyku sa objektivita často spája s intersubjektivitou, overiteľnosťou, reprodukovateľnosťou, uplatňovaním štatistických metód a podobne. Obzvlášť rozšírený je názor, že objektivita predstavuje kvalitu výsledkov poznania, ktorú možno dosiahnuť pomocou moderných meracích metód a prístrojov (napr. mikroskopov, teleskopov, urýchľovačov častíc). Ak zdieľame predstavu, že moderné výskumné prístroje otvárajú prístup k realite samotnej, je to, čo možno zaznamenať pomocou týchto prístrojov, objektívne a pravdivé. Hľadanie pravdy a snaha o objektivitu, teda identifikovanie objektívnych faktov systematickým spôsobom, je ústredným programom vedeckej práce a legitimizuje vedu v jej existencii. Alan Richardson uvádza svoju recenziu na kľúčovú publikáciu o objektivite Lorraine Dastonovej a Petra Galisona z roku 2007 nasledovnými slovami: „ Takmer univerzálne sa uznáva, že cieľom vedy je objektívny pohľad na svet - a že je to jej cnosť“ (Richardson 2008, 1780, prel. RM).[1]
Okolo myšlienky objektívneho pohľadu na svet sa vo vede viedli a vedú početné polemiky a, samozrejme, existujú rôzne chápania objektivity (preto treba toto heslo vnímať ako skicu problematiky). Diskutuje sa o tom, ako možno objektivitu špecifikovať z hľadiska definície, aké metódy možno použiť na jej dosiahnutie a podobne. Napríklad v spore medzi vedeckými realistami a sociálnymi konštruktivistami šlo o to, či sa vedy usilujú o objektivitu chápanú ako verné zobrazenie reality, ktorá je nezávislá od subjektov, ktoré ju skúmajú. Na druhej strane hovoríme o objektivite nie v substančnom, ale v procedurálnom zmysle. Tento koncept objektivity sa vzťahuje na metódy a procesy získavania poznatkov a v jeho duchu očakávame, že vedecké metódy a výsledky budú zbavené individuálnych alebo kolektívnych tendencií a predsudkov a že vedecké metódy budú prinášať rovnaké výsledky bez ohľadu na to, ktorý jednotlivec alebo kolektív ich použije. Tento koncept nehovorí nič o referenciách k realite identifikovateľných jednotlivých teóriách.
Ak reflektujeme tento pojem komplexnejšie, zistíme, že predikáty „objektívny“ alebo „subjektívny“ používame nie na teórie, nie na výsledky meraní, ale na ľudské úsudky, ktoré sú skúsenosti a pritom zohľadňujú všetky relevantné aspekty posudzovaných skutočností, pričom sa zrodili tak, že sa dá vylúčiť vplyv subjektívnych faktorov. Cesta k objektívnemu poznaniu podľa danej logiky nevedie cez zdokonaľovanie výskumných nástrojov a výsledkov ich aplikácie, ale cez zdokonaľovanie ľudských úsudkov.
Celkovo je ideál objektívneho poznania pomerne novým fenoménom a objavil sa až niekedy v polovici 19. storočia. Aristotelom zavedený pojem znamenal protiklad schopnosti duše. Toto slovo si zachovalo tento alebo podobný význam po celé stáročia. Až v 18. storočí sa tento termín začal používať ako všeobecné označenie vonkajších predmetov. Treba si teda uvedomiť, že na začiatku 19. storočia bol pojem „objektívny“ významovo totožný s pojmmom „vonkajší“: „Napríklad v roku 1820 nemecký slovník definoval pojem ,objektívnyʻ ako vzťah k vonkajšiemu predmetu a pojem ,subjektívnyʻ ako osobný, vnútorný, v nás obsiahnutý, v protiklade k objektívnemu“ (por. Daston – Galison 2007, 31; prel. RM).[2]
Fakt, že tendencia stotožňovať vedeckú objektivitu s používaním výskumných nástrojov a s výsledkami meraní, konverguje s chápaním dichotómie objektivita – subjektivita, stotožňovanej s dichotómiou vonkajší – vnútorný. To, čo je vonku však neznamená, že je to objektívne aj v zmysle „spoľahlivé“, respektíve „bez skreslení“. Pojem objektivity potom v istom zmysle zastupuje ideál vedeckej spoľahlivosti. V kontexte logického empirizmu Rudolf Carnap vo svojom kľúčovom diele na margo objektivity v súvislosti so spoľahlivosťou vedeckých výpovedí uvádza:
„Ak jednotlivcovi vo filozofickej práci, ako aj v špecializovanej vednej disciplíne prisúdime len čiastkovú úlohu, veríme, že s tým väčšou istotou môžeme hľadieť do budúcnosti: poznatky sa získavajú postupne, pomalým, opatrným budovaním; každý prispieva len tým, čo dokáže voči skupine kolegov zodpovedať a zdôvodniť. Takto sa starostlivo prikladá kameň ku kameňu a stavia sa spoľahlivá budova, na ktorej môže každá ďalšia generácia ďalej stavať. Eliminácia špekulatívnej, poetickej práce vo filozofii vyplýva z tejto požiadavky na zdôvodnenie a presvedčivé zdôvodnenie každej tézy.“ (Carnap 1966, XIX).[3]
Dôvod odklonu od ideálu spoľahlivosti vedeckého poznania sa dá vysvetliť v duchu Karla Poppera z 30. rokov 20. storočia, ktorý hovorí, že teoretické tvrdenie nie je možné empiricky dokázať kvôli „paradoxu materiálnej implikácie“. Na tento názor nadviazal Willard van Orman Quine tézou o „nedeterminovanosti teórií alebo hypotéz“ (Quine 1956). Táto téza vyjadruje, že akákoľvek množina empirických zistení môže byť reprezentovaná rôznymi, aj navzájom koncepčne nezlučiteľnými, teoretickými modelmi.
Popper v 60. rokoch 20. storočia tvrdil, že veda by sa mala obmedziť na poznávanie „pozitívnych zistení“. Popper sa zastával antiideologického, scientistického programu. V pozitivistickom duchu predpokladal, že teória je druhoradá voči empírii. Teória sa preto dá kedykoľvek falzifikovať, je reprodukovateľná, teda veda môže vyvodzovať len predbežné závery. Pre Poppera je jadrom objektivity empirický fakt, ktorý sa musí dať overiť a opísať pomocou techník platných vo vede. V porovnaní s týmito faktami má každá teória len provizórny charakter.
Proti Popperovej pozícii môžeme postulovať iné koncepcie objektivity, ktoré tvrdia úplný opak. Ak teda Popper tvrdí, že každá teória musí stavať predovšetkým na empírii, môžeme argumentovať aj úplne opačne a tvrdiť, že každá empíria stavia na istej teórii. Menej zrejmé je, ako hlboký a zásadný je sociálny charakter vedeckého výskumu. Vo filozofii vedy dlho prevládal názor, že vedecká práca sa vyznačuje určitými metódami získavania poznatkov, ktoré v zásade môže použiť hocikto. V súčasnej epistemológii sa často stretávame s názorom, že epistemický úspech vied je tiež podstatným výsledkom ich sociálnej formy organizácie.
Napríklad nemecký sociológ a systémový teoretik Niklas Luhmann predpokladal, že človek kognitívne redukuje komplexnosť svojho prostredia, aby vedel zmysluplným spôsobom spracovať rôznorodosť zmyslových vnemov. Zmysluplnosť nevyplýva z veci samej, nie je samozrejmá, ale zmysluplné súvislosti musíme vo vede hľadať. Človek konštruuje kognitívne schémy, pomocou ktorých si vytvára rastre poznávania prostredia. Radikálni konštruktivisti (Maturana, Varela a ďalší) vyostrujú tézu o závislosti vnímania od teórie. V Popperovom zmysle moderná teória vedy už nepredpokladá absolútny nárok na objektivitu, ale hovorí o intersubjektivite. Objektívne je preto všetko, čo je intersubjektívne overiteľné. Teórie sú pritom zovšeobecnením intersubjektívne overovanej reality.
Za dôkaz objektivity sa považuje intersubjektívna overiteľnosť výrokov. Tento pojem zároveň vyjadruje spôsob poznávania, ako aj formy reprezentácie. Dalo by sa teda tvrdiť, že kategória objektivity súvisí s kategóriou pravdy. Výroky považujeme za objektívne vtedy, ak sú platné nezávisle od názorov a hodnotení subjektov. Hlavnou kompetenciou vedných disciplín je dosiahnuť najvyššiu možnú mieru nezávislosti výrokov od hodnotiacich postojov subjektov, ktoré tieto výroky emitujú. V súvislosti s komplementaritou subjektu a objektu, ktorá je pre všetky procesy poznávania principiálne východisková, Kant vo svojej Kritike čistého rozumu konštatuje, že predmety sa stávajú predmetmi až vtedy, keď ich zažívame (por. Kant 1974).[4] Pre lepšie pochopenie treba spomenúť, že bežne subjekt predstavuje psychologicko-empirický koncept jednotlivca, zatiaľ čo objektivita sa vzťahuje na realitu nezávislého vonkajšieho sveta vecí. Rozlišovanie subjektívneho a objektívneho vedie zvyčajne ku Kantovi. Ide však o neopodstatnený zvyk, pretože pre Kanta je podmienkou možnosti objektivity transcendentálna subjektivita, nie psychologická. Subjektivita a objektivita sú teda komplementárne, ako dve stránky toho istého rozdielu.
Keďže žiadna prírodná veda nepracuje s prírodou ako takou, ale s objektmi, ktoré sama ako také určitým spôsobom konštruuje, všetko závisí od techník reprezentácie (objektivizácie), od toho, akým spôsobom si isté inštitucionalizované spoločenstvo pozorovateľov predstavuje a reprezentuje svoj objekt. Tento spôsob nazerania podlieha pravidlám, konvenciám a zvyklostiam platným v rámci tejto inštitúcie. Na základe tejto myšlienky môžeme vychádzať z toho, že vedecké poznanie je intelektuálnou konštrukciou a že vedecké poznanie neodráža realitu, ale predstavuje mentálnu abstrakciu. Aj Wilhelm Dilthey poukázal na to, ako veľmi je každé poznanie v zmysle snahy o objektivitu formované vzťahmi medzi subjektom a objektom. Všetky analýzy vychádzajú zo zorného poľa istým spôsobom vždy modifikovaných, a teda hodnotiacich subjektov.
Objektivita vo vede sa preto týka predovšetkým empirickej intersubjektivity a teoretickej multiperspektívnosti. To je jadro spoločenských, ale aj humanitných vied. V tejto súvislosti sa opakovane zdôrazňuje zdanlivý rozdiel medzi humanitnými a prírodnými vedami. V prírodných vedách sa s konceptom objektivity spája koncept prírodných zákonov. Ide o koncepty, ktoré sa tradične považujú za univerzálne. Mohli by sme si myslieť, že prírodné zákony sú zapísané v prírode ako takej a platia všade a bezvýhradne, bez ohľadu na časové, kultúrne a spoločenské okolnosti. Pojmy zákon a objektivita nie sú ani nevyhnutné, ani univerzálne, sú ale kontingentné. Oba pojmy sú pre modernú vedu a jej teóriu kľúčové.
Epistemologické problémy humanitných vied, ktorých predmetom je človek, jeho myslenie a jeho konanie a ktoré sa orientujú na niečo neobjektívne, sa ukazujú v jasnejšom svetle, keď vieme, že predmet prírodných vied, teda príroda, zahŕňa procesy a vlastnosti, ktoré sa dajú merať len v medziach ľudských možností. Keďže cieľom humanitných vied je sledovať ľudskú činnosť, požiadavka objektivity výskumu v humanitných vedách sa ukazuje ako základný problém ich poznávacích možností. Preto neprekvapuje, že výrazným momentom úvah o vzájomnom vzťahu vedy a literatúry sa stala téza o dvoch kultúrach, ktorú postuloval Charles Percy Snow vo svojej prednáške z roku 1959 The Two Cultures and the Scientific Revolution (1961). Táto téza sa stala pevným referenčným a zároveň polarizačným bodom výskumných iniciatív v kontexte literárnej vedy ako vedy o kultúre.
Nicola Gess a Sandra Janßen v zmysle svojho modelu historickej epistemológie literatúry správne a pointovane poznamenávajú: „Hypotéza dvoch kultúr […] predpokladá epistemologickú, ale nie historickú perspektívu, pretože dva spôsoby poznania, z ktorých vychádza, sú ňou v podstate esencializované, a preto sotva ponúka vhodný prístup na opis spoločného vývoja vied a literatúry a historizáciu ich vzájomného vzťahu.“[5] (Gess – Janßen 2014, 3).
Môžeme sa nazdávať, že iba táto hyperbolickosť v kontrastovaní dvoch kultúr bola a je dôvodom, prečo Snowova téza tak rezonovala naprieč vednými disciplínami. Snow totiž nebol prvý, kto uvažoval o nezlučiteľnosti humanitných a prírodných vied. Jasne to sformuloval Wilhelm Dilthey vo svojom známom výroku: „Die Natur erklären wir, das Seelenleben verstehen wir“ („Prírodu vysvetľujeme, duševnému životu rozumieme“). Snow rétoricky vyostruje svoje pozorovanie tým, že hovorí o priepasti vzájomného neporozumenia, o antipatii či nepriateľstve týchto dvoch kultúr v moderných spoločnostiach. Táto problematika sa v kontexte výskumu vzťahu literatúry a vedy aktualizuje a opätovne sa dostáva do diskusie (por. Mikuláš 2022).
Napriek tomu, že objektivitu považujeme za nedosiahnuteľný ideál, funguje naďalej ako regulačná funkcia vo výskumnej praxi a naďalej sa stretávame s predstavami, podľa ktorých sa objektivita stotožňuje s pravdou a objektívne reprezentácie úplne vystihujú reprezentovaný objekt. Proti takémuto mimetickému chápaniu boli v minulosti vznesené zásadné epistemologické námietky. Hlavne v humanitných vedách sa objektivita už nechápe v duchu naivného realizmu. Tu sa akákoľvek snaha o objektivitu považuje za nezmyselnú. Pre formovanie uvažovania o pojme objektivity boli rozhodujúce práce nemeckého sociológa Maxa Webera. Weber vo svojej práci Die Objektivität sozialwissenschaftlicher Erkenntnis (Objektivita spoločenskovedného poznania) z roku 1904 poukázal na to, že nemôže existovať niečo také ako objektívna vedecká analýza kultúrneho života nezávislá od hodnotových predstáv pozorujúcich subjektov alebo špecifických hľadísk selekcie a štrukturujúcich predmetu výskumu.
Hans-Georg Gadamer neskôr tvrdí, že nárok na objektivitu vedy musí zostať ilúziou. Podľa neho je konštatovanie pravdivého obsahu a vyjadrenie nároku na pravdu nevyhnutne podmienené predchádzajúcim porozumením (Vorverständnis), na pozadí ktorého interpret interpretuje akýkoľvek obsah sprostredkovaný tradíciou. Z hľadiska subjektu ako interpreta je preto vždy potrebné kriticky reflektovať vlastnú hermeneutickú situáciu.
Skutočnosť, že určenie pravdy a objektivity podlieha základným historickým a spoločenským skúsenostiam, opäť zdôraznil sociológ vedy Thomas S. Kuhn.
Ak objektivitu chápeme ako spôsob vnímania objektov, neovplyvnený hodnotiacimi postojmi, záujmami a pocitmi a za predpokladu, že existuje objektívna realita nezávislá od aktov pozorovania, potom kategóriu objektivity odmieta aj epistemologický konštruktivizmus. Konštruktivizmus pracuje skôr s kategóriami ako je komunikácia, konsenzus, dohoda či porozumenie. Komunikovať znamená dohodnúť sa na spoločnej predstave o vnímaní reality. Podľa konštruktivizmu sa realita generuje na základe dohody (por. Klinkert 2022). Základná myšlienka konštruktivizmu je založená na odklone od absolútnej predstavy pravdy. Slovami Heinza von Foerstera by sa dalo hovoriť o opustení myšlienky objektivity. Podľa Foerstera je predstava pozorovania bez pozorovateľa nezmyslom. Každé pozorovanie akéhokoľvek objektu obsahuje subjektívnu konštrukciu pozorovateľa s jeho vlastnou logikou poznania. Heinz von Foerster preto tvrdí: „Objektivita je ilúzia, že pozorovanie možno uskutočniť bez pozorovateľa. Odvolávanie sa na objektivitu je popieraním zodpovednosti – preto je svojvoľné.“ (von Foerster – Pörksen 1999, 111).[6] Z pohľadu radikálnych konštruktivistov nie je možné objektívne vnímať veci mimo nás. Takéto úvahy v skutočnosti siahajú do antickej filozofie a nachádzame ich už u predsokratikov (napr. Xenofanes z Kolofónu). Môžeme tu spomenúť aj Platónovu alegóriu jaskyne alebo anglického filozofa Georgea Berkeleyho, zakladateľa subjektívneho idealizmu. Bertrand Russel sa v tomto duchu zamýšľal o existencii alebo neexistencii hmoty. Podľa neho stôl, o ktorom si myslíme, že ho vidíme pred sebou, neexistuje. Podľa neho nie je možné, že by dvaja ľudia tento stôl vnímali rovnako, pretože každé ľudské oko je iné a vidí inak. Nie je možné, aby dvaja ľudia povrch tohto stola vnímali rovnako, pretože naše hmatové zmysly sú jedinečné, individuálne. Zhoda v opise zmyslových vnemov pomocou znakových systémov, ako je napríklad jazyk, je v princípe vylúčená vzhľadom na relatívnu nepresnosť ľudskej komunikácie. Russel preto dospel k záveru, že niečo, čo sa nedá presne opísať, nemôže existovať. Podobne ako Berkeley aj Russel veril, že reálne alebo objektívne neexistuje, ale že každý človek si vytvára individuálne konštrukcie v konečnom dôsledku neuchopiteľnej objektívnej reality.
Literatúra
Adam, Matthias. 2002. Theoriebeladenheit und Objektivität: Zur Rolle der Beobachtung in den Naturwissenschaften. Berlin – Boston: De Gruyter.
Carnap, Rudolf. 1966. „Vorwort zur zweiten Aufl.“ In Der logische Aufbau der Welt, 3. Aufl. Hamburg: Felix Meiner.
Daston, Lorraine – Peter Galison. 2007. Objectivity. Zone Books.
Daston, Lorraine – Peter Galison. 2017. Objektivität. Preložila Christa Krüger. Berlin: Suhrkamp.
Descartes, René. 1997. „Regeln zur Ausrichtung der Erkenntniskraft.“ In René Descartes: Philosophische Schriften in einem Bande. Hamburg: Felix Meiner.
Foerster, Heinz von – Bernhard Pörksen, eds. 1999. Wahrheit ist die Erfindung eines Lügners. Gespräche für Skeptiker. Heidelberg: Carl-Auer-Systeme.
Franco, Giuseppe, ed. 2019. Handbuch Karl Popper. Wiesbaden: Springer VS.
Gadenne, Volker. 2019. „Karl Poppers kritischer Rationalismus heute“. In Handbuch Karl Popper, ed. Giuseppe Franco, 751 – 770. Wiesbaden: Springer VS.
Gess, Nicola – Sandra Janßen, eds. 2014. Wissens-Ordnungen: Zu einer historischen Epistemologie der Literatur. Berlin – Boston, MA: De Gruyter. DOI: https://doi.org/10.1515/9783110350401.
Kant, Immanuel. 1868. Kritik der reinen Vernunft. Herausgegeben von G. Hartenstein. 1868. Leipzig: Leopold Voss.
Keuth, Herbert. 2019. „Karl Poppers ‚Logik der Forschung‘.“ In Handbuch Karl Popper, ed. Giuseppe Franco, 45 – 64. Wiesbaden: Springer VS.
Klinkert, Thomas. 2022. „Teória systémov, poznanie a literatúra.“ In World Literature Studies 4, 14: 3 – 13. DOI: http://doi.org/10.31577/WLS.2022.14.4.1
Kutschera, Franz von. 1993. Die falsche Objektivität. Berlin – Boston: De Gruyter.
Majorek, Marek B. 2002. Objektivität: ein Erkenntnisideal auf dem Prüfstand: Rudolf Steiners Geisteswissenschaft als ein Ausweg aus der Sackgasse. Tübingen, Basel: Francke.
Mikuláš, Roman. 2022. „Od topológií k typológiám a späť. K problematike štruktúrovania korelácií literatúry, vedy a poznania.“ In World Literature Studies 4, 14: 14 – 31. DOI: http://doi.org/10.31577/WLS.2022.14.4.2
Popper, Karl R. 1966. Logik der Forschung (zweite, erweiterte Aufl.). Tübingen: J.C.B. Mohr (Paul Siebeck).
Quine, Willard van Orman. [1956] 1980. „Two Dogmas of Empiricism.“ In Quine, Willard van Orman: From a Logical Point of View. 9 Logico-Philosophical Essays. London/Cambridge: Harvard University Press.
Richardson, Alan. 2008. „HISTORY OF SCIENCE: Regime Change in Scientific Depiction.“ In Science, 321(5897), 1780 – 1780. DOI:10.1126/science.1162742
Snow, Charles Percy. [1959] 1961. The Two Cultures and the Scientific Revolution: The Rede Lecture. New York, NY: Cambridge University Press. Dostupné na: https://sciencepolicy.colorado.edu/students/envs_5110/snow_1959.pdf.
Weber, Max. 1904. „Die ‚Objektivität‘ sozialwissenschaftlicher und sozialpolitischer Erkenntnis.“ In Archiv für Sozialwissenschaft und Sozialpolitik 19, 1: 22 – 87.
[1] „It is nearly universally accepted that science aims for an objective view of the world – and that this is a virtue of science.“
[2] „In 1820, for example, a German dictionary defined objektiv as a ,relation to an external objectʻ and subjektiv as ,personal, inner, inhering in us, in opposition to objectiveʻ“
[3] „Wenn wir dem Einzelnen in der philosophischen Arbeit ebenso wie in der Fachwissenschaft nur eine Teilaufgabe zumessen, so glauben wir, um so zuversichtlicher in die Zukunft blicken zu können: es wird in langsamem, vorsichtigem Aufbau Erkenntnis nach Erkenntnis gewonnen; jeder trägt nur herbei, was er vor der Gesamtheit der Mitarbeitenden verantworten und rechtfertigen kann. So wird sorgsam Stein zu Stein gefugt und ein sicherer Bau errichtet, an dem jede folgende Generation weiterschaffen kann. Aus dieser Forderung zur Rechtfertigung und zwingenden Begründung einer jeden These ergibt sich die Ausschaltung des spekulativen, dichterischen Arbeitens in der Philosophie.“
[4] „[...] die Bedingungen der Möglichkeit der Erfahrung überhaupt sind zugleich Bedingungen der Möglichkeit der Gegenstände der Erfahrung, und haben darum objective Gültigkeit in einem synthetischen Urtheile a priori.“ (Kant 1868, 152 – 153)
[5] Die Zwei-Kulturen-Hypothese hingegen impliziert zwar eine epistemologische, aber keine historische Perspektive, denn die zwei Erkenntnismodi, die sie voraussetzt, werden von ihr im Grunde essentialisiert und bieten somit kaum einen Ansatz dazu, die Koevolution von Wissenschaften und Literatur zu beschreiben und deren Verhältnis zueinander zu historisieren.
[6] „Objektivität ist die Wahnvorstellung, Beobachtungen könnten ohne Beobachter gemacht werden. Die Berufung auf Objektivität ist die Verweigerung der Verantwortung – daher auch ihre Beliebtheit.“