Genealógia pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Pôvodca pojmu
Ekvivalent pojmu
- Genealogy (en-GB)
- Genealogie (de)
- Genealogie (fr)
Explikácia pojmu
Martin Saar definuje genealógiu v zmysle Nietzscheho a Foucaulta ako „kriticky motivované umenie [v zmysle „schopnosť“, „zručnosť“: RM] drastickej reprezentácie, ktoré nám má pomôcť vnímať veci inak tým, že ukáže niečo neočakávané a šokujúce, a nielen to povie“ (Saar 2007, 256).[1]
Termín genealógia sa objavuje už v článku Nietzsche, la généalogie, l'histoire (1971, Nietzsche, genealógia a história) ako označenie pre alternatívny spôsob analýzy. Podľa Foucaulta možno genealógiu chápať ako pomenovanie spôsobu formovania osobitného druhu poznania. Znamená historizáciu toho, čo predtým nemalo dejiny alebo sa zdalo byť nehistorizovateľné. Genealógia je historickým skúmaním, ktoré predpokladá rozmanitosti a rozptýlenia či náhodnosti počiatkov, nie kontinuitu dejín, nie definitívne charakteristiky či pôvodné identity. Nejde o rekonštrukciu kontinuity generácií. Namiesto kontinuity genealógia tematizuje heterogenitu a všetko, čo sa od pevnej formy ideálnej kontinuity odchyľuje a registruje všetky nepravidelnosti a náhodné ruptúry.
Genealógia je obzvlášť zameraná na mocenské vzťahy. Poriadky moci pritom nachádzajú svoje vyjadrenie v rôznych druhoch autority, ako sú veda, medicína, vládne orgány a systémy vzdelávania, teda v inštitúciách, ktoré sú nositeľmi autority a uplatňujú pravidlá a postupy poriadkov dominancie. Genealógia sa stavia proti koherentným historickým naráciám odhaľujúcim jedinečné pôvody udalostí a vysvetľujúcim princípy evolučného pokroku. Genealógia, naopak, hľadá „singularitu udalostí mimo akejkoľvek monotónnej finality“ (Foucault [1971] 1994, 136).[2]
Tento prístup nehľadá len singularity udalostí v minulosti, ale pýta sa aj na predpoklady aktuálnych udalostí. Môžeme ju podľa Foucaulta uplatniť troma spôsobmi:
- ako historickú ontológiu na nás samých v našich vzťahoch k pravde, ktorá nám umožňuje konštituovať sa ako subjekty poznania (v prácach La Naissance de la clinique, 1963 a L'Archéologie du savoir, 1969);
- v našich vzťahoch k poľu moci, ktorá nám umožňuje konštituovať sa ako subjekty pôsobiace na iných (zodpovedá práci Surveiller et Punir, 1975);
- a v našich vzťahoch k morálke, ktorá nám umožňuje konštituovať sa ako etické subjekty (zodpovedá práci Histoire de la sexualité, 1976).[3]
Genealógia sleduje formovanie predpokladov konania u jednotlivcov, ktoré sa môžu považovať za univerzálne črty ľudskej prirodzenosti, ako sú morálne zásady, svedomie, schopnosť odpúšťať, teda to, čo máme tendenciu pociťovať ako miesta bez dejín. Genealogickou metódou sa identifikujú situácie, v ktorých sa začali formovať isté zvyky, zakladať inštitúcie a uznávať isté presvedčenia. Foucault odkrýval nebezpečnú hru podriadenia a nadvlády (dominancií) v systémoch moci, ktoré stoja v pozadí toho, čo určité skupiny považujú za nemenné, prirodzené, racionálne či normálne (materializované v štruktúrovaných pravidlách).[4] V skutočnosti sa tieto pravidlá môžu použiť proti ľuďom, ktorí ich ovládali a mali ich pod kontrolou.
Genealogický výskum si vyžaduje mimoriadne dôkladnú znalosť detailov, ide o nový druh poznania týkajúceho sa života konkrétnych ľudí a organizácií, ale nie je „pozitivistickým apelom na pozornejšiu alebo exaktnejšiu formu vedy; genealógie sú do značnej miery antivedou.“ (Foucault [1977] 1994, 165, zvýraznenie v origináli).[5]
Genealógia sleduje analýzu historických formácií diskurzu, ako aj vývoj mocenských mechanizmov, ktoré sa podieľajú na vzniku poriadkov poznania a najmä poznania vied o človeku. Pojmom genealógia Foucault označuje program výskumov, ktoré nadväzujú na archeológiu realizovanú v Les mots et les choses. Une archéologie des sciences humaines (1966) a L’archéologie du savoir (1969).
Keďže genealogická fáza nadväzuje na archeologickú, kvôli lepšej prehľadnosti je potrebné uviesť rozdiely medzi nimi.
Prvá fáza Foucaultovho diela sa zvykne označovať ako archeologická, druhá ako genealogická a tretia ako etická. Archeológiu možno chápať ako analýzu diskurzov, genealógiu ako analýzu mocenských štruktúr a etickú rovinu výskumu ako analýzu etickej práce subjektu na sebe.
Samotný Foucault bol nejednoznačný v určení toho, ktoré z jeho diel by sa malo považovať za genealogické. Ak chceme poukázať na rozdiel medzi archeológiou a genealógiou, treba si všimnúť istú blízkosť archeologických iniciatív a Nietzscheho genealógie. Inokedy Foucault označuje celú svoju tvorbu ako genealogickú. V prospech tohto sebahodnotenia je, že Foucault v každej fáze sledoval formu historiografie, ktorej cieľom bolo pochopiť súčasnosť, kde teda súčasnosť je zároveň východiskovým bodom skúmania v tom zmysle, že sa uskutočňuje na základe súčasných otázok. V tomto ohľade tak môžeme rozlišovať medzi genealogickou fázou a dvoma ďalšími fázami, archeologickou a etickou, ktoré však podľa danej logiky možno tiež považovať za istý prejav genealógie.
V nadväznosti na lektúru Nietzscheho a práce na francúzskom súbornom vydaní Nietzscheho diela (spolu s Gillesom Deleuzom) sa spočiatku sústreďuje na skúmanie Nietzscheho spisov. Foucaultova genealogická metóda má korene hlavne v Nietzscheho diele Zur Genealogie der Moral.[6] V zmysle Nietzscheho genealógie Foucault sleduje trajektórie mocenských vzťahov, ktoré sa historicky vyvíjajú a ktoré formujú sociálne identity jednotlivcov. Od vydania knihy Les mots et les choses (1966) Foucault svoj projekt archeológie vied o človeku označoval ako genealógiu na Nietzscheho spôsob.
Literatúra
Foucault, Michel. [1968] 1994. „Sur l'archéologie des sciences. Réponse au Cercle d'épistémologie.“ In Dits et Ecrits, tome I, texte n°59, 696 – 731. Paris: Gallimard.
Foucault, Michel. [1971] 1994. „Nietzsche, la généalogie, l'histoire.“ In Michel Foucault: Dits et écrits. tome II, texte n° 84, 136 – 156. Paris: Gallimard.
Foucault, Michel. [1977] 1994. „Cours du 7 janvier 1976.“ In Michel Foucault: Dits et écrits. tome III, texte n° 193, 160 – 174. Paris: Gallimard.
Foucault, Michel. [1983] 1994. „À propos de la généalogie de l'éthique: un aperçu du travail en cours Michel Foucault.“ In Michel Foucault: Dits et écrits. tome IV, texte n° 326, 383 – 411. Paris: Gallimard.
Foucault, Michel. [2000] 2004. Dozerať a trestať: zrod väzenia. Preložil Michel Marcelli. Bratislava: Kalligram.
Foucault, Michel. 1963. Naissance de la clinique. Une archéologie du regard médical. Paris: Presses universitaires de France.
Foucault, Michel. 1966. Les Mots et les Choses: Une archéologie des sciences humaines. Paris: Gallimard.
Foucault, Michel. 1969. L’archéologie du savoir. Paris: Gallimard.
Foucault, Michel. 1973. Archäologie des Wissens. Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Foucault, Michel. 1974. Die Ordnung der Dinge. Eine Archäologie der Humanwissenschaften. Preložil Ulrich Köppen. Reprint 2003. Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Foucault, Michel. 1975. Surveiller et punir : Naissance de la prison. Paris: Gallimard.
Foucault, Michel. 1976. Histoire de la sexualité: La volonté de savoir. Paris: Gallimard
Foucault, Michel. 1977. Überwachen und Strafen. Die Geburt des Gefängnisses. Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Foucault, Michel. 1978. Dispositive der Macht. Über Sexualität, Wissen und Wahrheit. Berlin: Merve.
Foucault, Michel. [1987] 2000. Slová a veci. Archeológia humanitných vied. Preložili Miroslav Marcelli, Mária Marcelliová. Bratislava: Kalligram.
Foucault, Michel. 1991. Die Ordnung des Diskurses. Frankfurt am Main: Fischer Taschenbuch.
Foucault, Michel. 2000. Dohlížet a trestat. Kniha o zrodu vězení. Preložil Čestmír Pelikán. Dauphin.
Foucault, Michel. 2002. Archeologie vědení. Preložil Čestmír Pelikán. Praha: Herrmann & synové
Foucault, Michel. 2006. Rád diskurzu. Preložil Miroslav Marcelli. Bratislava: Agora.
Foucault, Michel. [1983] 1991. Sexualität und Wahrheit: Erster Band: Der Wille zum Wissen. 4. Aufl. Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Foucault, Michel. 2001. Schriften in vier Bänden. Dits et Ecrits: Band I. 1954 – 1969. eds. Daniel Defert, François Ewald. Preložili Michael Bischoff, Hans-Dieter Gondek, Hermann Kocyba. Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Foucault, Michel. 2002. Schriften in vier Bänden. Dits et Ecrits: Band II. 1970 – 1975. eds. Daniel Defert, François Ewald. Preložili Reiner Ansén, Michael Bischoff, Hans-Dieter Gondek, Hermann Kocyba, Jürgen Schröder. Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Foucault, Michel. 2003. Schriften in vier Bänden. Dits et Ecrits: Band III. 1976 – 1979. eds. Daniel Defert, François Ewald. Preložili Michael Bischöff, Hans-Dieter Gondek, Hermann Kocyba, Jürgen Schröder. Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Foucault, Michel. 2005. Schriften in vier Bänden. Dits et Ecrits: Band IV. 1980 – 1988. eds. Daniel Defert, François Ewald. Preložili Michael Bischoff, Ulrike Bokelmann, Horst Brühmann, Hans-Dieter Gondek, Hermann Kocyba, Jürgen Schröder. Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Gutting, Gerry. 1990. „Foucault’s Genealogical Method“. In Midwest Studies in Philosophy 15/1, 327 – 343.
Nietzsche. 1887. Zur Genealogie der Moral. Eine Streitschrift. Leipzig: Verlag C. G. Naumann.
Saar, Martin. 2007. Genealogie als Kritik. Geschichte und Theorie des Subjekts nach Nietzsche und Foucault. Frankfurt am Main – New York: Campus.
Schubert, Karsten. 2018. Freiheit als Kritik. Sozialphilosophie nach Foucault. Bielefeld: transcript Verlag.
[1] „eine kritisch motivierte Kunst der drastischen Darstellung, die helfen soll, anders wahrnehmen zu können, indem sie etwas Unerwartetes und Schockierendes zeigt und nicht nur sagt.“ Por. aj Schubert. 2018. Kap. 4 „Foucault kritisiert kohärent. Martin Saar rekonstruiert Genealogie als eine kritische Methode“.
[2] „De là, pour la généalogie, une indispensable retenue: repérer la singularité des événements, hors de toute finalité monotone [...]“
[3] „Il y a trois domaines de généalogies possibles. D'abord, une ontologie historique de nous-mêmes dans nos rapports à la vérité qui nous permet de nous constituer en sujets de connaissance; ensuite, une ontologie historique de nous-mêmes dans nos rapports à un champ du pouvoir où nous nous constituons en sujets en train d'agir sur les autres; enfin, une ontologie historique de nos rapports à la morale qui nous permet de nous constituer en agents éthiques.“ (Foucault [1983] 1994, 393).
[4] Na inštitúcii psychiatrie chcel Foucault napríklad ukázať, že diskurz psychiatrie je súčasťou širšieho poľa sociálnych praktík, ktoré označuje ako verejnú hygienu.
[5] „Les généalogies ne sont donc pas des recours positivistes à une forme de science plus attentive ou plus exacte; les généalogies, ce sont très exactement des antisciences.“
[6] Interpretoval ale aj iné Nietzscheho diela Menschliches, Allzumenschliches; Morgenröthe či Jenseits von Gut und Böse, čo svedčí o Foucaultovom intenzívnom čítaní Nietzscheho, ktoré vrcholilo v druhej polovici 60. rokov 20. storočia.
Ako citovať
Exkurzy a komentáre
-
24.06.2025
Saar používa termín Kunst – „umenie drastickej reprezentácie“. V tom prípade by sa genealógia mala predovšetkým týkať umenia ako estetickej aktivity, ale zrejme je možný aj význam „schopnosť drastickej reprezentácie“.
Ak teda ide skôr o umenie, upozorňujem na román Pavla Vilikovského Posledný kôň Pompejí (2001), ktorý podľa môjho názoru dobre zodpovedá Saarovej definícii i ďalším uvedeným princípom genealógie. Okrem toho v knihe nájdeme aj údajný citát zo Senecu: „Keby to bolo možné, myslím, že by som radšej chcel svoje city ukázať ako ich vyjadrovať slovami“ (61), ktorý je podľa mňa nenáhodnou obmenou Saarovej definíce. Neviem, či naozaj ide o citát zo Secových Listov, sv. 1 (Martin: Matica slovenská, 1947), ako to na konci románu (s. 207) deklaruje Vilikovský, ale celkovo ide o exemplárnu zhodu románu s genealógiou.