Diskurz pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Pôvodca pojmu
Ekvivalent pojmu
- Discourse (en-GB)
- Diskurs (de)
- Discours (fr)
Explikácia pojmu
V zmysle konceptu Michela Foucaulta predstavujú diskurzy definovateľnú skupinu výrokov, ktoré produkujú sociálny objekt[1] alebo sociálnu prax. Tento pojem označuje všeobecné pole všetkých výpovedí, takže môžeme hovoriť o diskurze v jednotnom čísle. Okrem toho diskurz znamená skupinu výpovedí,[2] popri ktorej ale existujú aj iné skupiny výpovedí. Diskurz označuje regulovanú prax, ktorá vytvára určité pole výpovedí, popri ktorom existujú ďalšie takéto polia konštituované inými diskurzmi. To je pluralitné chápanie diskurzov v zmysle existencie jedného diskurzu v kontexte iných. Hranice diskurzu sa v tomto externom kontexte určujú reguláciou toho, čo sa môže povedať, čo sa musí povedať a čo sa nesmie povedať. Pojem diskurz sa vzťahuje na spojenie medzi jazykom a myslením.
Foucaultovo používanie pojmu diskurz nebolo konštantné a sám ho v priebehu svojich výskumov akcentoval rôznym spôsobom. Diskurzy predstavujú prakticky systematicky formujúce objekty, o ktorých hovoria. Diskurz v singulári predstavuje súbor výpovedí, ktoré môžu patriť do rôznych oblastí, ale ktoré sa napriek tomu riadia spoločnými pravidlami fungovania. Tieto pravidlá nie sú len jazykové alebo formálne, ale ustaľujú určitý súbor historicky špecifických diferenciácií. Diskurzy nie sú determinované len svojím vnútorným formovaním, ale korelujú aj s inými diskurzmi a nediskurzívnymi prvkami sociálnych praktík. Diskurzy sú materiálne overiteľné formy sociálneho prehovoru, sú vždy špecializované, respektíve inštitucionalizované. Diskurzy sa riadia synchrónnym súborom zákonitostí, ktoré sú pre objekty, s ktorými sa v sociálnej praxi stretávame, špecifické (odlišujú ich od iných) a ktoré určujú, ako a čo možno myslieť, hovoriť a konať. Foucault preto hovorí aj o poriadku diskurzu, ktorý má pre určité obdobie regulatívnu funkciu a realizuje sa hlavne prostredníctvom produkcie poznania (savoir). Foucault diskurzy nepovažuje za „súbory znakov (označujúce prvky odkazujúce na obsah alebo reprezentácie), ale za praktiky systematicky formujúce objekty, o ktorých hovoria. Samozrejme, diskurzy sa skladajú zo znakov, ale to, čo robia, je viac než len používanie týchto znakov na označovanie vecí. Práve toto viac ich robí neredukovateľnými na jazyk a reč. Práve toto ‚viac treba odhaliť a opísať“.[3] Bolo by teda nesprávne používať Foucaultov pojem diskurzu v lingvisticko-semiotickom chápaní. Jeho koncept sa vzťahuje na širšiu diskurzívnu prax, teda na celý súbor procesov produkcie poznania vytvárajúcich svoje objekty, ktoré ich konštituujú. V L'archéologie du savoir (1969; čes. Archeologie vědení, 2002, prel. Čestmí Pelikán) diskurz znamená prax myslenia, hovorenia a konania, ktorá sama systematicky vytvára objekty, s ktorými narába.
Foucaultov záujem o diskurzy sa odohrával na dvoch úrovniach. Na jednej strane analyzoval výroky v snahe izolovať zákony fungovania diskurzov, ktoré boli nezávislé od povahy a podmienok ich vyslovenia. Táto snaha vysvetľuje Foucaultov záujem o gramatiku, lingvistiku, respektíve všeobecne o zákony a zákonitosti jazyka. Na druhej strane bolo jeho cieľom opísať premenu typov diskurzov v historických obdobiach, teda historizovať postupy identifikácie a klasifikácie špecifické pre dané obdobie. V tomto smere Foucaultova archeológia diskurzu už nie je lingvistickou analýzou, ale skúmaním podmienok vzniku diskurzívnych prostriedkov.[4]
Foucault nahrádza Saussureovu opozíciu langue – parole dvoma opozíciami: discours – langage, v ktorej je diskurz paradoxne tým, čo je rezistentné voči poriadku jazyka, a na druhej strane opozíciou discours – parole, v ktorej parole predstavuje prax rezistencie voči diskurzívnej objektivizácii. Diskurz sa tu stáva jazykovou odozvou prepojenia medzi poznaním (savoir) a mocou. Po roku 1971 u Foucaulta dochádza k posunu od archeológie k analýzam vzťahu, ktorý existuje medzi rôznymi typmi diskurzu a historickými, ekonomickými, politickými podmienkami ich vzniku. Tento posun predstavuje posun od archeológie ku genealógii: Motyková a Cingerová tvrdia: „Tzv. genealogické obdobie znamená aj určitú zmenu vektoru pohľadu. V prípade tzv. archeologického obdobia, z ktorého máme k dispozícii aj rozsiahlejšiu metodologickú reflexiu v diele L'archéologie du savoir (1969; čes. Archeologie vědení, 2002, prel. Čestmí Pelikán), stoja v popredí otázky epistemologického charakteru: čo je konštruované ako pravda, akým pravidlám podliehajú artikulácie, prečo sa na ich mieste neobjavili iné artikulácie“ (Cingerová – Motyková 2017, 52).
Koncept diskurzu sa v reflektovanej podobe objavuje v závere diela Les mots et les choses. Une archéologie des sciences humaines (1966)[5] a následne sa stáva jedným z najdôležitejších konceptov v L‘Archéologie du savoir (1969).[6]
V knihe L'Ordre du discours (1971; Rád diskurzu, 2006, prel. Miroslav Marcelli)[7] sa do centra pozornosti dostávajú vonkajšie faktory formovania. Diskurzy sú formované aj tým, čo vylučujú. Diskurzy vyvíjajú mechanizmy kontroly usilujúce sa exkludovať prvky, ktoré sú nevypočítateľné, ktoré ohrozujú diskurzy, čím sa stávajú nedostatkovými. Foucault sa v analýzach zameriava na inštitúcie podieľajúce sa na takejto exkluzivite, na produkcii exkluzívneho poznania, ako sú školy, univerzity, knižnice, na postupy regulácie verbalizácie a medializácie, ako aj na špecifické pozície aktérov v týchto mechanizmoch exklúzie. Takéto externé kontrolné stratégie predstavujú vylúčenie a zákaz. Fakt, že nemôžeme hovoriť o všetkom a v akejkoľvek situácii, je spôsobený tromi typmi zákazov: „Tabu predmetu, rituál okolností alebo výhradné právo hovoriaceho subjektu.“[8] Tieto typy zákazov sa navzájom „prelínajú, umocňujú a dopĺňajú“ (Foucault 2006, 9).
Pojem diskurz je označením, pod ktorým si Foucaultovo uvažovanie našlo cestu takmer do celého akademického priestoru. Tým sa stávajú aj pojmy analýza alebo teória diskurzov pojmami, ktorými sa zvykne označovať nielen určitý výsek z Foucaultovho diela, ale spája sa s nimi aj celé jeho dielo. Diskurz zaujíma vo Foucaultovom diele absolútne ústredné miesto. V diskurze má jazykový prejav funkciu, ktorá slúži na produkciu a spoločenské udržiavanie komplexných systémov poznania. Diskurz znamená formovanie právd, ktoré sa vytvárajú v rámci systémov myslenia a majú historickú povahu.
V nemeckej jazykovej oblasti je tento pojem terminologicky konceptualizovaný aj vzhľadom na jeho používanie v kontexte Habermasovej filozofie (teória komunikatívneho konania[9]). V Habermasovom duchu označuje proces vyjednávania o individuálnych nárokoch jednotlivých aktérov komunikácie na platnosť, teda racionálnu výmenu argumentov pri ignorovaní všetkých empiricky podmienených faktorov. Habermas o diskurzoch hovorí vtedy, keď zmysel problematizovaného nároku na platnosť konceptuálne núti aktérov komunikácie predpokladať, že by sa v zásade mohla dosiahnuť racionálne motivovaný konsenzus, a síce za predpokladu, že by sa argumentácia mohla viesť dostatočne otvorene a trvala dostatočne dlho.
Literatúra
Cingerová, Nina – Katarína Motyková. 2017. Úvod do diskurznej analýzy. Vysokoškolská učebnica. Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave.
Foucault, Michel. 1966. Les Mots et les Choses: Une archéologie des sciences humaines. Paris: Gallimard, coll. Bibliothèque des sciences humaines.
Foucault, Michel 1969. L’archéologie du savoir. Paris: Gallimard.
Foucault, Michel. 1971. L’Ordre du discours. Paris: Gallimard.
Foucault, Michel. 1977. Überwachen und Strafen. Die Geburt des Gefängnisses. Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Foucault, Michel. 1973. Archäologie des Wissens. Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Foucault, Michel. 1975. Surveiller et punir: Naissance de la prison. Paris: Éditions Gallimard.
Foucault, Michel. 1978. Dispositive der Macht. Über Sexualität, Wissen und Wahrheit. Berlin: Merve.
Foucault, Michel. 1987. Slová a veci. Archeológia humanitných vied. Bratislava: Pravda.
Foucault, Michel. 2000. Slová a veci. Archeológia humanitných vied. Bratislava: Kalligram.
Foucault, Michel. 1991. Die Ordnung des Diskurses. Frankfurt am Main: Fischer Taschenbuch.
Foucault, Michel. 2000. Dohlížet a trestat. Kniha o zrodu vězení. Preložil Čestmír Pelikán. Praha: Dauphin.
Foucault, Michel. 2016. Archeológie vědení. Preložil Čestmír Pelikán. Praha: Hermann a synové.
Foucault, Michel. 2006. Rád diskurzu. Bratislava: Agora.
Foucault, Michel. [2000] 2004. Dozerať a trestať. Zrod väzenia. Preložil Miroslav Marcelli. Bratislava: Kalligram.
Foucault, Michel. [1983] 1991. Sexualität und Wahrheit. Erster Band. Der Wille zum Wissen. Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Habermas, Jürgen. 1981. Theorie des kommunikativen Handelns (Band 1 und 2). Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Parr, Rolf. [2008] 2020. „Diskurs.“ In Foucault-Handbuch. Leben – Werk – Wirkung, eds. Clemens Kammler – Rolf Parr – Ulrich Johannes Schneider, 274 – 277. Heidelberg: J. B. Metzler Verlag.
[1] Sociálne objekty sú objekty, ktoré získavajú význam prostredníctvom procesov reifikácie (zvecnenia). Foucault analyzuje objekty ako napríklad „šialenstvo“ či „sexualita, por. Motyková – Cingerová 2017, 42.
[2] Por. Cingerová – Motyková 2017, 38.
[3] „Tâche qui consiste à ne pas - à ne plus - traiter les discours comme des ensembles de signes (d'éléments signifiants renvoyant à des contenus ou à des représentations) mais comme des pratiques qui forment systématiquement les objets dont ils parlent. Certes, les discours sont faits de signes; mais ce qu'ils font, c'est plus que d'utiliser ces signes pour désigner des choses. C'est ce plus, qui les rend irréductibles à la langue et à la parole. C'est ce „plus“ qu'il faut faire apparaître et qu'il faut décrire. “ (Foucault 1969, 66 – 67)
[4] To sa týka analýz v Histoire de la Folie, Les Mots et les Choses alebo v L'Archéologie du Savoir.
[5] V slovenskom preklade Slová a veci. Archeológia humanitných vied. Bratislava: Pravda 1987 aj Bratislava: Kalligram, 2004.
[6] V českom preklade: Archeologie vědění. Praha: Hermann a synové, 2002.
[7] Foucault, Michel. 2006. Rád diskurzu. Bratislava: Agora.
[8] Por. Foucault 2006, 9. Napríklad rozlišovanie normálne/nenormálne, všetky formy regulácie v zmysle redukcie diskurzu a regulácia prístupu k diskurzu, obmedzenie počtu aktérov oprávnených vykonávať rituály („privilegované nebo výhradní právo subjektu“) alebo hovoriť prostredníctvom rituálnych okolností alebo formálnych kvalifikácií.
[9] Habermas, Jürgen. 1981. Theorie des kommunikativen Handelns (Band 1 und 2). Frankfurt am Main: Suhrkamp.