Diskontinuita pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Pôvodca pojmu
Ekvivalent pojmu
- Discontinuity (en-GB)
- Diskontinuität (de)
- Discontinuité (fr)
Explikácia pojmu
Diskontinuita je neoddeliteľnou súčasťou vedeckého vývoja a ako koncept je základnou zložkou Foucaultovej genealógie, čiže jeho koncepcie dejín. Diskontinuitu opisuje v práci Les mots et les choses (1966, Slová a veci. Archeológia humanitných vied, 2000, prel. Mária Marcelliová, Miroslav Marcelli) ako proces v dejinách, ktorý spočíva v tom, že „kultúra v priebehu niekoľkých rokov môže prestať myslieť tak ako myslela dovtedy a začať myslieť niečo iné a odlišné“ (Foucault 1966, 64).[1]
Vo Foucaultovej koncepcii dejín a jeho pojmovej hierarchii je diskontinuita zhrnutá pod pojem udalosť. „Historické väzby, ktoré medzi sebou môžu mať rôzne momenty vedy, majú nevyhnutne túto formu diskontinuity, ktorá predstavuje prepracovanie, pretváranie, odkrývanie nových základov, zmeny rozsahu, prechod k novému typu objektu – to všetko je neoddeliteľnou súčasťou vedy.“ (Foucault [1985] 1994, 769 – 770).[2] V diele L’ordre du discours (1971, Rád diskurzu, 2006, prel. Miroslav Marcelli) Foucault zdôrazňuje, že genealógia analyzuje vznik diskurzov, ktoré sú rozptýlené, diskontinuitné a zároveň regulované: „Pokiaľ ide o genealogický aspekt, vzťahuje sa na skutočné utváranie diskurzov, a to buď vo vnútri hraníc kontroly, alebo zvonku, alebo – najčastejšie – z oboch strán rozhraničenia. Kritika analyzuje procesy zovzácňovania, ale aj zoskupovania a zjednocovania diskurzov; genealógia študuje ich utváranie, ktoré je rozptýlené, diskontinuitné a zároveň pravidelné.“ (Foucault 2006, 39 – 40).
Diskontinuita je základnou zložkou genealogickej koncepcie dejín, ktorá sa týka predovšetkým foriem poznania. Dejiny poznania sa môžu prejavovať nepredvídateľnými vývojovými ruptúrami. Táto koncepcia stojí v tradícii dejín vedy Gastona Bachelarda a Georgesa Canguilhema, na ktorých Foucault nadväzuje.[3] Východisko tejto línie uvažovania možno nájsť v diskurzoch, ktoré sa ako prehovory riadia iba provizórnymi pravidlami, podliehajúcimi neustálym korekciám, ktoré však nemusia nevyhnutne nadobúdať kontinuálny priebeh alebo zodpovedať nepretržitému vývoju. To znamená, že výpovede o predmetoch sa môžu v priebehu dejín náhle zmeniť a môžu sa zmeniť do tej miery, že pred zlomom v dejinách vednej disciplíny a po ňom už nie je možné určiť identitu predmetu diskurzu. Takéto zmeny v poznaní sa teda vzťahujú na diskurzívne objekty, čo znamená, že skutočný referent nehrá prakticky žiadnu úlohu, pretože výskumy vied o človeku sa vždy uskutočňujú v priestore diskurzov. V prípade takejto ruptúry je možné, že sa kontext diskurzu zmení do takej miery, že hovorca už nemusí byť schopný špecifikovať, o čom sa v danom historickom útvare vlastne hovorilo. To sa týka väčšmi vied o človeku, kde subjekt poznania sa mení tým, že sa neustále pretvára ako objekt tohto poznania.[4]
Literatúra
Foucault, Michel. [1978] 1994. „Introduction par Michel Foucault.“ In Dits et Ecrits, tome III, texte n° 219, 429 – 442. Paris: Gallimard.
Foucault, Michel. [1980] 1994. „Entretien avec Michel Foucault.“ In Dits et Ecrits, tome IV, texte n° 281, 41 – 95. Paris: Gallimard.
Foucault, Michel. [1985] 1994. „La vie: l'expérience et la science.“ In Dits et Ecrits, tome IV, texte n° 361, 763 – 776. Paris: Gallimard.
Foucault, Michel. [1987] 2000. Slová a veci. Archeológia humanitných vied. Preložili Miroslav Marcelli, Mária Marcelliová. Bratislava: Kalligram.
Foucault, Michel. 2006. Rád diskurzu. Preložil Miroslav Marcelli. Bratislava: Agora.
[1] „Le discontinu – le fait qu’en quelques années parfois une culture cesse de penser comme elle l’avait fait jusque-là, et se met à penser autre chose et autrement...“
[2] „Les liens historiques que les différents moments d'une science peuvent avoir les uns avec les autres ont, nécessairement, cette forme de discontinuité que constituent les remaniements, les refontes, la mise au jour de nouveaux fondements, les changements d'échelle, le passage à un nouveau type d'objets.“
[3] Por. Foucaultov rozhovor s Ducio Trombadori (Foucault, Michel [1980] 1994), por. Foucault [1978] 1994.
[4] Por. Foucault [1980] 1994.
Ako citovať
Exkurzy a komentáre
-
24.06.2025
Romana Jakobsona a jeho chápanie pojmu ozvláštnenie tiež možno uviesť ako jedného z predchodcov alebo inšpirátorov koncepcie diskontinuity, hoci Jakobson uvažoval o literárnom rade a Foucault o vedeckom vývoji. Jakobson hovorí, že nový umelecký postup buď rozbíja ten predchádzajúci, zautomatizovaný (ruptúra), alebo nový postup už bol k dispozícii, len bol nepovšimnutý a zrazu sa objavil. Každý postup preto v sebe nesie niekoľko vrstiev predchádzajúcich „materiálov“ (pretváranie).