Autor pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Pôvodca pojmu
Ekvivalent pojmu
- Author (en-GB)
- Autor (de)
- Auteur (fr)
Explikácia pojmu
Dnes sa pojem autor vzťahuje na intelektuálneho tvorcu literárnych diel v širšom zmysle, ale zahŕňa aj intelektuálnych pôvodcov diel z iných oblastí kultúry, hudby a výtvarného umenia až po filmovú tvorbu a diela na internete. Spočiatku sa týmto pojmom označoval niekto, kto mal určité práva. Etymologicky tento pojem siaha k latinskému slovu ,auctorʻ[1], z ktorého je odvodené slovo auctio alebo auctoritas. Oba termíny majú svoj koreň v lat. augeo. Auctor je predovšetkým nositeľ práva. Latinské slovo ,auctorʻ prevzala väčšina západoeurópskych jazykov (nem. ,Autorʻ, fr. ,auteurʻ, angl. ,authorʻ, tal. ,ʻautore“ etc.)
Pojem ,autorʻ zdôrazňuje právny charakter (autorské práva) ako umeleckú stránku a v porovnaní s konkurenčnými pojmami ako sú napr. ,spisovateľʻ alebo ,básnikʻ. Tak ako autorské práva už nie sú viazané na konkrétne médium, aj pojem autorstva je dnes definovaný široko. Každý autor textu sa vo všeobecnosti považuje za autora.
...
Do novodobej diskusie o autorovi a autorstve významne prispeli Michail Bachtin a Roland Barthes.
Ak chceme definovať pojem autora alebo autorstva podľa Michaila Bachtina, musíme sa zamyslieť nad príspevkom Rolanda Barthesa Smrť autora. V sekundárnej literatúre sa totiž Bachtinovo uvažovanie o týchto kategóriách diskutuje v súvislosti s Barthesovou teóriou autorstva.
Nachádzame tu však signifikantné rozdiely. Bachtin autora „nezabíja“, ale uvažuje o dialogickom vzťahu medzi autorom a hrdinom či rozprávačom. Nemecká slavistka Sylvia Sasse v tomto zmysle uvádza: „V podstate sa Bachtinov autor vyznačuje týmito vlastnosťami: Vždy je vo vzťahu s hrdinom – bez tohto vzťahu neexistuje autor a autorstvo“ (Sasse 2010, 53).[2]
Podľa Vladimíra Bitiho Bachtin a Barthes vychádzajú z veľmi odlišných definícií autora. Pre Barthesa je autor fiktívna abstrakcia. Práve takýmto metafyzickým rámcovaním pojmu autora Barthes zdôvodňuje jeho prehovor o smrti autora.
Podľa Barthesa žiaden výrok nemôže nikdy byť originálny, vždy je ‚tkanivom citátov‘. V istom zmysle v tomto chápaní autora možno rozpoznať odkaz na Bachtina. Julia Kristeva referovala o Bachtinovi na Barthesovom seminári. Hovorila tam s odkazom na Bachtina o „mozaike citácií“. Jednou z mála podobností medzi Barthesovými a Bachtinovými konceptmi autora je teda Barthesovo tvrdenie, že text je ‚tkanivom citátov‘. Autor síce pri písaní cituje rozmanité prehovory, ale do románu vnáša vlastný duktus a vytvára dialóg so svojím hrdinom.
Výpoveď o „smrť autora“ by sa podľa Bitiho dala však chápať ako nahradenie autora textom a píše: „Preto štrukturalistická koncepcia textu, namiesto toho, aby sa stala (ako sa tvrdí) hrobárom koncepcie autora, sa v skutočnosti ukazuje ako jeho skrytá náhrada prostredníctvom svojho tichého transcendentálneho horizontu“ (Biti 2000, 86).[3]
Avšak namiesto toho, aby Bachtin nahradil autora textom, spája ho v duchu jeho konceptu dialogickosti s hrdinom. Vzťah medzi autorom a hrdinom je podľa neho výsostne dialogický a musí existovať autor, ktorý prehovára k hrdinovi.
V dialogickom románe Bachtin necháva hrdinu hovoriť, necháva mu priestor, aby si našiel vlastné slová. Autor v ňom nepíše slová, ktoré by hrdinovi predpisovali celý jeho charakter.
Tento dialogický vzťah medzi autorom a hrdinom v románe je ukotvený v konštelácii každodenného jazyka, v ktorom autor a jeho hrdina tvoria jeden komunikačný priestor.
Myšlienka takéhoto kvázi spoluautorstva sa premieta do konceptu textu ako dialógu.
Bachtin v diele Slovo v románe píše: „Každý moment rozprávania vnímame zreteľne v dvoch vrstvách: vo vrstve rozprávača, v jeho reprezentačno-sémantickom a výrazovom horizonte, a vo vrstve autora, ktorý hovorí týmto rozprávaním a prostredníctvom neho. Vlastné slová rozprávača vstupujú do autorovho horizontu so všetkým, čo sa rozpráva. [...] Nevnímať túto druhú vrstvu autorových zámerov a akcentov znamená nepochopiť dielo“ (Bachtin 2015, 204).[4]
Bachtin však vrstvu rozprávača chápe ako prerušenie autorského slova, keďže rozprávač má v románe svoj vlastný hlas. Preto autor môže len organizovať rôznorodosť reči: „Autor nemá takpovediac svoj vlastný jazyk, ale má svoj vlastný štýl, svoj organický, jednotný zákon hry s jazykmi a lámania svojich pôvodných sémantických a výrazových zámerov v týchto jazykoch“ (Bachtin 2015, 201).[5]
Podľa Bachtina autor, ako napokon zdôrazňuje aj Biti, organizuje rozmanitosť reči prostredníctvom rôznych typov rečí a žánrov. Reč autora a reč hrdinu či rozprávača sú tie kompozičné jednotky, pomocou ktorých sa do románu vnáša rozmanitosť reči (Bachtin 2015, 157).
...
Autor je ten, kto „dáva znepokojujúcej reči fikcie jednotu, puto súvislosti, včlenenie do reality“ (Foucault 2006, 19). Michel Foucault tvrdí, že autora treba chápať nie ako prvok diskurzu, ale skôr ako rolu, respektíve funkciu v rámci diskurzu.[6] Ide skôr o druh roly, presnejšie o priestor v diskurze, ktorý môže byť obsadený autorským subjektom. To je opak bežnej predstavy, že autor je neobmedzeným zdrojom tvorivosti.
Foucaultovo skúmanie úlohy autora v kontexte literatúry nadobudlo jasné kontúry v prednáške Qu'est-ce qu'un auteur? (Foucault [1969] 1994; Čo je to autor?), ktorú predniesol vo februári 1969 pred Société Française de philosophie. V nej sa priamo zaoberá myšlienkou „smrti autora“.
Pre Foucaulta znamená tradičné chápanie autora zdroj tvorivej invencie. Ak však autora chápe ako druh diskurzívnej pozície (ako funkčný princíp), tento pojem neoznačuje zdroj tvorivej invencie, ale autor skôr funguje ako limitovanie toho, ako možno texty komunikovať a usporiadať ich.
Foucault sa nezaoberá kategóriou autora v tradičnom chápaní, ale funkciou, ktorú táto kategória má v rôznych historických kontextoch. Na margo metafory „smrti autora“ hovorí o absurdnosti popierania existencie píšuceho indivídua (Foucault 1971, 21). Osoba autora sa v tradičnom chápaní bežne zhoduje s tvorcom textu, a preto Foucault uvádza: „Pri každom básnickom alebo beletristickom texte sa pýtame, odkiaľ pochádza, kto ho napísal, v akom čase, za akých okolností alebo s akým zámerom. Význam, ktorý mu človek pripisuje, status alebo hodnota, ktorú mu pripisuje, závisí od toho, ako si na tieto otázky odpovie“ (Foucault [1969] 1994, 800).[7] V prednáške Qu'est-ce qu'un auteur? kriticky komentuje najnovšie tendencie odmietania týchto bežných predstáv o autorovi ako o subjekte, ktorý textu predchádza a ktorého individualita je v ňom vyjadrená. Termín „smrť autora“ označuje vo francúzskej literárnej kritike v 60. rokoch 20. storočia tendenciu, ktorá sa snažila prekonať myšlienku, že text je produktom autorského subjektu a schránkou intencií svojho tvorcu. Táto myšlienka bola najprominentnejšie sformulovaná v eseji Rolanda Bartha La mort de l'auteur (Smrť autora)[8] z roku 1967. Tieto predstavy vyjadrujú, že individualita autora zaručuje, že jeho jednotlivé texty sa odlišujú od diel iných autorov (Foucault [1969] 1994, 811). Foucault obmedzuje úlohu autora na produkciu textu a popiera funkciu tvorcu, ale stavia sa proti myšlienke autorského subjektu a zdôrazňuje, že aj predstava oslobodenia textu a jeho šírenia bez akéhokoľvek obmedzenia je naivná. Podľa Foucaulta je zbytočné neúnavne opakovať, že autor je mŕtvy a neustále odmietať myšlienku autora ako obyčajnú ilúziu, ale je mu sympatické, že písanie sa pojmovo oslobodilo od problematiky „výrazu“ (vyjadrenie zámerov píšuceho subjektu), čím preberá od Saussura názor, že jazyk možno chápať ako systém bez odkazu na hovoriaceho jednotlivca, že jazyk si pre svoju vnútornú koherenciu nevyžaduje hovoriaceho jednotlivca.
Vo svojej inauguračnej prednáške L’ordre du discours na College de France (1970, Rád diskurzu, 2006, prel Miroslav Marcelli) spomína autora spolu s rôznymi mechanizmami regulujúcimi diskurz: „vyžaduje sa, aby autor zodpovedal za jednotu textu, ktorý nesie jeho menu; vyžaduje sa od neho, aby odhalil alebo aspoň uchovával skrytý zmysel prenikajúci jeho textami; vyžaduje sa od neho, aby ich skĺbil s jeho osobným životom a so svojimi vlastnými zážitkami, s reálnymi dejinami, v ktorých sa tieto texty zrodili“ (Foucault 2006, 19).
Ak je subjekt zbavený funkcie pôvodcu zmyslu, neznamená to, že autor nie je vôbec ničím: „Stručne povedané, ide o to zbaviť subjekt (alebo jeho náhradu) jeho úlohy pôvodného základu a analyzovať ho ako premenlivú a komplexnú funkciu diskurzu“ (Foucault [1969] 1994, 811).[9] Jednotlivec už nestojí na začiatku diskurzu, ale vstupuje do diskurzu ako subjekt. V modeli diskurzov sú prázdne miesta, ktoré sú funkciami subjektu. Subjekt hovorí, ale nie je jeho indivíduom, pretože v diskurze vystupuje len ako hovorca, avšak nie ako indivíduum vo funkcii hovorcu.
Od konca 18. storočia je prepojenie autor a text právne podložené. Autor má autorské práva a je zaň aj zodpovedný (por. Qu'est-ce qu'un auteur?). Foucault sa pýta, akú funkciu teda majú mená autorov, ak sa autor už nepovažuje za skutočného tvorcu textu, ktorý je s ním spojený menom? Foucault navrhuje, že autor by mal byť odsunutý do pozadia v prospech skúmania špecifických foriem diskurzu (Foucault [1969] 1994, 798)[10] a pýta sa, čo nám doktrína zmiznutia autora umožňuje. Foucault predpokladá, že nám táto doktrína umožňuje odkryť pravidlá hry autorskej funkcie, spôsoby, akými sa autorská funkcia realizuje (Foucault [1969] 1994, 817).
Foucault považuje autora predovšetkým za obmedzenie toho, čo možno povedať a čítať, a preto uvádza, že základným atribútom autora je, že nie je len autorom svojich diel, že vytvoril viac, a to možnosť a pravidlá tvorby ďalších textov (por. Foucault [1969] 2001, 1022).
Ak chce literárny vedec inšpirovaný Foucaultovými ideami z textov vyčítať niečo iné alebo viac, niečo, čo sa nevzťahuje na autora, na jeho predpokladaný spôsob myslenia, niečo, čo neprichádza do úvahy, hoci to môže byť z jazykového hľadiska možné, musí abstrahovať od autora, musí zrušiť predstavu jednoty autora a diela, ako aj jednotu diela, aby mohol analyzovať diskurzy za hranicami autorov a textov. Keď sa texty podrobia literárnovednému spracovaniu, autor začne slúžiť ako miesto projekcie určitého druhu prístupu k textu tým, že predstavuje psychologický ekvivalent hlbšieho úsilia, sily alebo projektu, ktorý sa má z textu vyčítať. Autor je teda konštrukt, ktorý literárna veda vytvára zo svojho zaobchádzania s textami.
Foucaultovi ide o analýzu podmienok, za ktorých sa jednotlivec stáva autorom. Jeho kritika idey autora a z toho vyplývajúceho pojmového páru „autor – dielo“ je známa ako foucaultovská metóda archeologického čítania. Dielo (oeuvre) možno definovať len prostredníctvom určitého odkazu na tie texty, ktoré sú vytvorené na základe nejakého predpokladaného autorského zámeru. Vzťah medzi autorom a dielom však pre Foucaulta spočíva v neprítomnosti autora. V jeho chápaní dielo konštituujú vzťahy medzi textami v zmysle celkovej štruktúry, ktorú možno vysvetliť takým spôsobom, ktorý sa neopiera o žiadny pojem autora. Foucault nachádza inšpirácie v modeli literárnej teórie navrhnutom Richardsom, v ktorom ide o „znovuobjavenie hlasu subjektu, ktorý je akoby neprítomný vo svojej reči“ (Foucault [1964] 1994, 435).[11]
Roland Barthes tvrdí, že písanie neznamená prekladanie vlastných intencií do materiálnej podoby. Foucault sa týmito myšlienkami približuje k Barthesovi, pretože jeho štrukturálna analýza narácie sa nevzťahuje na subjektívne charakteristiky autora, ale na vnútorné štruktúry textu a ich vzájomné pôsobenie. Analýza, ktorú Foucault predložil v diele Slová a veci, sa zasa namiesto textu orientuje na archív, na odkrývanie diskurzívnych vrstiev.
Problematizáciu (funkcie) autora nemožno interpretovať ako snahu o jeho zrušenie. Ani Barthovo diktum o smrti autora nie je popretím účasti subjektov na diskurze, ale iba predstavy absolútne slobodného autora a s ním spojenej predstavy autora ako ústredného referenčného bodu pre analýzu textu. Foucault kriticky analyzuje funkcie autora v poriadku diskurzu, nie jeho zmiznutie z diskurzu, pretože diskurz nie je miestom, do ktorého zasahuje subjektivita. Preto Foucault nemôže vysvetľovať zmeny v diskurzoch tým, že sa odvoláva na autorské subjekty.
Literatúra
Bachtin, Michail. 2015. Zur Methodologie der Literaturwissenschaften. Ästhetik des Wortes. ed. Rainer Grübel. Frankfurt am Main: Suhrkamp Verlag.
Barthes, Roland. [1968] 1984. „La mort de l'auteur.“ In Le bruissement de la langue, Roland Barthes, 61 – 67. Paris: Seuil.
Barthes, Roland. 2000. Der Tod des Autors. Texte zur Theorie der Autorschaft. ed. Fotis Jannidis et al. Stuttgart: Reclam Verlag.
Barthes, Roland. 2006. „Smrt autora.“ Aluze: časopis pro literaturu, filosofii a jiné 10, 3: 75 – 77.
Biti, Vladimir. 2000. Literatur- und Kulturtheorie. Ein Handbuch gegenwärtiger Begriffe, ed. Burghard König. Reinbek b. Hamburg: Rowohlt Verlag.
Detering, Heinrich, ed. 2002. Autorschaft: Positionen und Revisionen. DFG-Symposion 2001. Stuttgart – Weimar: Springer.
Dreyfus, Hubert L. – Paul Rabinow. 1983. Michel Foucault. Beyond Structuralism and Hermeneutics. Chicago: The University of Chicago Press.
Foucault, Michel. [1964] 1994. „Le Mallarmé de J.-P. Richard.“ In Michel Foucault: Dits et écrits. tome I, texte n° 28, 427 – 437. Paris: Gallimard.
Foucault, Michel. [1969] 1994. „Qu’est-ce qu’un auteur?“ In Michel Foucault: Dits et écrits. tome I, texte n° 69, 789 – 821. Paris: Gallimard.
Foucault, Michel. [1969] 2001. „Was ist ein Autor?“ In Foucault, Michel. Schriften in vier Bänden. Dits et Ecrits. Band I. 1954 – 1969, eds. Daniel Defert – François Ewald. Preložili Michael Bischoff, Hans-Dieter Gondek, Hermann Kocyba, 1003 – 1032. Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Foucault, Michel. [1987] 2000. Slová a veci. Archeológia humanitných vied. Preložli Miroslav Marcelli, Mária Marcelliová. Bratislava: Kalligram.
Foucault, Michel. 1966. Les Mots et les Choses: Une archéologie des sciences humaines. Paris: Gallimard.
Foucault, Michel. 1966. Les Mots et les Choses: Une archéologie des sciences humaines. Paris: Gallimard, coll. Bibliothèque des sciences humaines.
Foucault, Michel. 1969. L’archéologie du savoir. Paris: Gallimard.
Foucault, Michel. 1971. L’Ordre du discours. Paris: Gallimard.
Foucault, Michel. 1973. Archäologie des Wissens. Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Foucault, Michel. 1974. Die Ordnung der Dinge. Eine Archäologie der Humanwissenschaften. Preložil Ulrich Köppen. Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Foucault, Michel. 1991. Die Ordnung des Diskurses. Frankfurt am Main: Fischer Taschenbuch.
Foucault, Michel. 2001. Schriften in vier Bänden. Dits et Ecrits. Band I. 1954 – 1969, eds. Daniel Defert – François Ewald. Preložili Michael Bischoff, Hans-Dieter Gondek, Hermann Kocyba. Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Foucault, Michel. 2002. Archeologie vědení. Preložil Čestmír Pelikán. Praha: Herrmann & synové.
Foucault, Michel. 2002. Schriften in vier Bänden. Dits et Ecrits. Band II. 1970 – 1975, eds. Daniel Defert – François Ewald. Preložil Reiner Ansén a kol. Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Foucault, Michel. 2003. Schriften in vier Bänden. Dits et Ecrits. Band III. 1976 – 1979, eds. Daniel Defert – François Ewald. Preložil Michael Bischoff a kol. Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Foucault, Michel. 2005. Schriften in vier Bänden. Dits et Ecrits. Band IV. 1980 – 1988, eds. Daniel Defert – François Ewald. Preložil Michael Bischoff a kol. Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Foucault, Michel. 2006. Rád diskurzu. Preložil Miroslav Marcelli. Bratislava: Agora.
Honneth, Axel – Martin Saar, eds. 2003. Michel Foucault – Zwischenbilanz einer Rezeption. Frankfurter Foucault-Konferenz 2001. Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Ingold, Felix Philipp – Werner Wunderlich, eds. 1992. Fragen nach dem Autor. Positionen und Perspektiven. Konstanz: Universitätsverlag.
Ingold, Felix Philipp – Werner Wunderlich, eds. 1995. Der Autor im Dialog. Beiträge zu Autorität und Autorschaft. St. Gallen: UVK Fachverlag für Wissenschaft und Studium.
Jannidis, Fotis a kol., eds. 1999. Rückkehr des Autors. Zur Erneuerung eines umstrittenen Begriffs. Tübingen: Niemeyer.
Japp, Uwe. 1988. „Der Ort des Autors in der Ordnung des Diskurses.“ In Diskurstheorien und Literaturwissenschaft, eds. Jürgen Fohrmann – Harro Müller, 223 – 234. Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Kögler, Hans-Herbert. [1994] 2004. Michel Foucault. Stuttgart – Weimar: J. B. Metzler.
Pokorny, Julius. 1959. Indogeemamsches Etymologisches Wörterbuch. I. Band. Bern – München: Francke Verlag.
Sasse, Sylvia. 2010. Michail Bachtin. Zur Einführung. Hamburg: Junius Verlag.
[1] auctor (= umbr. uhtur) ,Urheberʻ (Pokorny 1959, 84)
[2] „Im Grunde ist der Autor bei Bachtin durch folgende Merkmale gekennzeichnet: Er steht immer in einer Beziehung zum Helden – ohne diesen Bezug gibt es keinen Autor und keine Autorschaft.“
[3] „Daher erweist sich der strukturalistische Begriff des Textes, anstatt (wie beansprucht) zum Totengräber des Autor-Begriffs zu werden, durch seinen stillschweigenden Transzendentalhorizont eigentlich als ein verborgener Ersatz für ihn.“
[4] „Jedes Moment der Erzählung nehmen wir deutlich in zwei Schichten wahr: in der Schicht des Erzählers, in seinem gegenständlich-semantischen und expressiven Horizont, und in der Schicht des Autors, der mit dieser Erzählung und durch diese Erzählung gebrochen spricht. In diesen Horizont des Autors geht mit allem, was erzählt wird, auch der Erzähler selbst mit seinem eigenen Wort mit ein. […] Diese zweite Schicht der Intentionen und Akzente des Autors nicht wahrnehmen heißt, das Werk nicht verstehen.“
[5] „Der Autor hat gleichsam keine eigene Sprache, doch er hat einen eigenen Stil, sein organisches, einheitliches Gesetz des Spiels mit Sprachen und der Brechung seiner ursprünglichen semantischen und expressiven Intentionen in diesen Sprachen.“
[6] Pojem autora sa neobmedzuje len na autora literárnych textov, ale aj filozofických, právnických, lekárskych, či iných textov.
[7] „à tout texte de poésie ou de fiction on demandera d'où il vient, qui l'a écrit, à quelle date, en quelles circonstances ou à partir de quel projet. Le sens qu'on lui accorde, le statut ou la valeur qu'on lui reconnaît dépendent de la manière dont on répond à ces questions.“
[8] Barthes 2006, 75 – 77.
[9] „Bref, il s'agit d'ôter au sujet (ou à son substitut) son rôle de fondement originaire, et de l'analyser comme une fonction variable et complexe du discours.“
[10] „Enfin, le nom d'auteur fonctionne pour caractériser un certain mode d'être du discours.“
[11] „y retrouver la voix d'un sujet qui est comme absent de sa parole“