Architektonika pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Pôvodca pojmu
Ekvivalent pojmu
- Architectonics (en-GB)
- Architektonik (de)
- Architectonique (fr)
Explikácia pojmu
V štylistike a poetike pojem architektonika znamená vonkajšiu výstavbu textu, makrokompozíciu. Rakúsko-sovietska štylistka Elise Riesel (Элиза Генриховна Ризель), ktorá ako prvá lingvistka diferencovala medzi makroštýlom a mikroštýlom, hovorí o architektonickej funkcii jazykových štylistických prostriedkov a radí ju k makroštylistickým jednotkám (por. Riesel 1959).[1]
Spomedzi početných základných dichotómií, ktoré možno v Bachtinových prácach pozorovať v rôznych podobách, je príkladným jeho rozlišovanie ,architektonikyʻ a ,kompozícieʻ. Bachtin tvrdí: „architektonika umeleckého sveta určuje kompozíciu diela“ (Bachtin 1977, 155). V Bachtinovom modeli umeleckého diela architektonika určuje štruktúru ,estetického objektuʻ, zatiaľ čo kompozícia predstavuje štruktúru ,vonkajšieho dielaʻ (por. Grübel 1979, 27).
Ako Grübel uvádza, že rozlišovanie medzi kompozičnou a architektonickou jednotou má svoj pôvod v dichotómii agregátu a architektoniky alebo technickej jednoty a architektonickej jednoty, ktorú razil Immanuel Kant v jeho Kritike čistého rozumu (Kritik der reinen Vernunft, 1781), z ktorých prvá tvorí empiricky vytvorené schematické spojenie čiastkových zámerov, zatiaľ čo druhá môže byť odvodená z najvyššieho vnútorného cieľa a tvorí systematický celok (por. Grübel 1979, 27).
Architektonika sa zaoberá otázkami budovania a zostavovania. Bachtin ju používa ako základ pre analýzu ľudskej komunikácie v reči a v textoch. V tomto zmysle vyjadruje istý druh záväzku ku komunikácii medzi ľuďmi, istý druh vzťahu medzi sebou a druhým, medzi autorom a hrdinom a len vďaka tomuto vzťahu sa svet a slovo v podobe textu stávajú štruktúrovaným celkom.
Hoci pre Bachtina architektonika estetického objektu je významovou štruktúrou estetického obsahu, jednota estetického objektu nie je tvorená jeho významovou štruktúrou, ale jednotou významovej činnosti, v ktorej človek vníma sám seba ako (jazykovo) tvorivú a konajúcu bytosť. Estetika umeleckého diela teda nespočíva ani v estetickej technike, ani vo vyjadrení estetického obsahu.
Bachtin uplatňoval koncept architektoniky v zmysle štruktúry, aby mohol skúmať literárny text ako predmet analýzy a hovorí: „Prvou úlohou estetickej analýzy je pochopiť estetický objekt v jeho čisto umeleckej povahe a štruktúre, ktorú budeme nazývať architektonika estetického objektu“ (Bachtin 1979, 104).
Architektonika spája a organizuje rozmanité poznatky a spôsoby nazerania na svet do istej jednoty. Preto otázka architektoniky súvisí aj s ústrednou filozofickou otázkou: Ako spolu súvisia jednota a celok? Podľa Bachtinovho názoru estetika tvorí špecifickú časť architektoniky, a to tú časť, ktorá sa zaoberá výstavbou celku (Bakhtin 1986, 150). Architektonické formy sú spojené s textualitou celku. Architektonika je pritom metódou sprostredkovania vzťahov medzi jednotlivosťami a celkom.
V zmysle Bachtinovho systému estetického konania (v širšom rámci jeho filozofie konania) sa hovorí o architektonickom princípe, ktorý spočíva vo výmene medzi dvoma indivíduami (pričom aj jedno indivíduum môže vstúpiť do dialógu samo so sebou). Svojou filozofiou založenou na vzťahu k druhému sa Bachtin pripája k celému radu koncepcií, ktoré kladú do centra vzťah medzi ja a ten druhý. Na začiatku 20. rokov 20. storočia zohrával vzťah medzi ja a ten druhý významnú úlohu hlavne vo fenomenológii, ale aj vo filozofii života či novokantovstve. Bachtin píše: „Život pozná dve principiálne odlišné, ale navzájom korelujúce hodnotové centrá: seba a druhého, a všetky konkrétne momenty bytia sú usporiadané a rozmiestnené okolo týchto centier“ (Bachtin 2011, 143 – 144).[2]
Podľa Bachtina sa architektonika základných bytostných udalostí skladá z troch vzájomných vzťahov: Ja-pre-mňa (ja-dlja-sebja), ten-druhý-pre-mňa (drugoj-dlja-menja) a ja-druhý (ja-dlja-drugogo). Sylvia Sasse zhrnula Bachtinovu architektoniku základných bytostných udalostí takto: „Všetky hodnoty aktuálneho života a kultúry sú organizované okolo týchto základných architektonických bodov aktuálneho sveta konania. Všetky priestorovo-časové a kontextovo-zmysluplné hodnoty a vzťahy sú zviazané do týchto emocionálno-vôľových, centrálnych momentov: ja, druhý a ja pre druhého“ (Sasse 2011, 27).[3]
Bachtin vysvetľuje estetické aspekty architektoniky vo vzťahu k človeku takto: „Architektonické formy sú formami duchovnej a fyzickej hodnoty človeka v estetike, formami prírody i jeho prostredia, formami udalosti v jej spoločenskom a historickom aspekte i v aspekte osobného života atď.; sú to všetko výdobytky, realizácie, neslúžia účelu a vystačia si sami so sebou: sú to formy estetického bytia v jeho vlastnej povahe“ (Bachtin 2015, 107).[4]
Literatúra
Bachtin, Michail M. 1977. „Problema avtora.“ Voprosy filosofii, 7: 148–160.
Bachtin, Michail M. 1979. „Das Problem von Inhalt, Material und Form im Wortkunstschaffen.“ In Michail M. Bachtin: Die Ästhetik des Wortes. Herausgegeben und eingeleitet von Rainer Grübel Aus dem Russischen übersetzt von Rainer Grübel und Sabine Reese, 95–154. Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Bachtin, Michail M. 2011. Zur Philosophie der Handlung, ed. Sylvia Sasse. Prel. Dorothea Trottenberg, Berlin: Matthes & Seitz.
Bachtin, Michail M. 2015. Die Ästhetik des Wortes, ed. Rainer Grübel. Prel. Rainer Grübel – Sabine Reese, Frankfurt am Main: Suhrkamp Verlag.
Bakhtin, M. M. 1986. Speech Genres and Other Late Essays, eds. Caryl Emerson – Michael Holquist. Prel. W. McGee. University of Texas: Austin.
Frisk, Hjalmar. 1960. Griechisches etymologisches Wörterbuch. Volume 1Carl Winter Universitatsverlag.
Grübel, Rainer. 1979. „Zur Ästhetik des Wortes bei Michail М. Bachtin.“ In Michail M. Bachtin: Die Ästhetik des Wortes. Herausgegeben und eingeleitet von Rainer Grübel Aus dem Russischen übersetzt von Rainer Grübel und Sabine Reese, 21–79. Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Riesel, Elise. 1959. Stilistik der deutschen Sprache. Moskau: Verlag für fremdsprachige Literatur.
Sasse, Sylvia. 2011. „Vorwort.“ Bachtin, Michail M. 2011. Zur Philosophie der Handlung, ed. Sylvia Sasse. Prel. Dorothea Trottenberg, 5–33. Berlin: Matthes & Seitz.
[1] Elise Riesel ako prvá lingvistka zaviedla rozlišovanie medzi makroštýlom a mikroštýlom. V nemeckej štylistike sa tento pojem však nepresadil.
[2] „Zwei prinzipiell verschiedene, aber untereinander korrelierte wertmäßige Zentren kennt das Leben: sich selbst und den anderen, und um diese Zentren herum sind alle konkreten Seinsmomente angeordnet und verteilt.“
[3] „Alle Werte des tatsächlichen Lebens und der Kultur, schreibt Bachtin, »sind um diese grundlegenden architektonischen Punkte der tatsächlichen Handlungswelt herum angeordnet. Alle räumlich-zeitlichen und inhaltlich-sinnhaften Werte und Beziehungen bündeln sich zu diesen emotional-willentlichen, zentralen Momenten: ich, der andere und ich für den anderen.“
[4] „Architektonische Formen sind Formen des seelischen und körperlichen Wertes des Menschen in der Ästhetik, Formen der Natur wie seiner Umwelt, Formen des Ereignisses in seinem sozialen und historischen Aspekt und dem des persönlichen Lebens u. a. m.; sie alle sind Errungenschaften, Verwirklichungen, sie dienen keinem Zweck und genügen sich selbst: dies sind die Formen des ästhetischen Seins in seiner Eigenart.“