Habitus pojem
Autor pojmu
Pôvodca pojmu
Ekvivalent pojmu
- Habitus (en-GB)
- Habitus (de)
- Habitus (fr)
Explikácia pojmu
Všeobecne by sa dalo povedať, že habitus obsahuje návyky, ktoré vznikajú učením. Ide teda o tendencie konať tak, ako sa to človek naučil. Je princípom toho, ako sociálni jednotlivci konajú, vnímajú a myslia. Vysvetľuje jednotnosť konania jednotlivca v rôznych situáciách a v rôznom čase. Podľa Bourdieua sa habitus týka výlučne sociálnych aktérov (Bourdieu 1976, 189 a nasl.).
Pojem habitus sa stal pre Pierra Bourdieua ústrednou kategóriou v systéme ďalších komplementárnych pojmov, ako sú pole, hexis, kapitál, praxeológia alebo symbol. Hlavne kategórie ako habitus, pole a kapitál patria k elementárnemu inštrumentáriu analýz sociálneho sveta.
Bourdieu definoval koncept habitu v úzkej súvislosti s konceptom poľa. Svoju univerzálnosť si získal tým, že premosťuje sociálne a individuálne, vďaka nemu možno uchopiť sociálne v individuálnom. Dispozície si indivíduá osvojujú a reprodukujú ich vo svojom myslení, prehovoroch, v konaní. Objektívne podmienky sú internalizované ako vzorce konania a myslenia.
Habitus je motorom pre individuálne a kolektívne praktiky. Podľa Bourdieua každý systém individuálnych dispozícií je štrukturálnym variantom iných systémov, v ktorých sa prejavuje jedinečnosť vlastnej pozície v rámci triedy a v rámci vlastnej životnej dráhy. Individuálny štýl ako prejav istého habitu je vždy len variantom v porovnaní s invariantom štýlu doby alebo triedy (por. Bourdieu 1987, 113).
Habitus je získaná, nie vrodená schéma. Ako systém organických a mentálnych dispozícií a nevedomých vzorcov myslenia, vnímania a konania udáva smer mysleniu, vnímaniu a konaniu a popri takýchto hraniciach zároveň vymedzuje priestor realizácie pre jednotlivcov (por. Bourdieu 1987, 103). Habitus je nevedomý v tom zmysle, že aktéri konajú spôsobom, ktorý je prispôsobený ich situácii aj bez zámeru.
Aristotelov termín Hexis sa v stredoveku prekladal latinským slovom habitus, čo znamená zvyk, resp. niečo obvyklé. Habitus si tak našiel cestu do filozofie novoveku a pre Davida Huma bol habitus jediným základom zákonitosti ľudského správania (por. Rehbein – Saalmann 2014a).
Tento pojem zažil začiatkom 20. storočia značný rozmach. Používali ho poprední sociológovia ako Max Weber, Alfred Schütz, Marcel Mauss, Norbert Elias či Maurice Merleau-Ponty. Edmund Husserl opísal formovanie mentálnych postojov ako „habitualitu“ (por. Rehbein – Saalmann 2014a).
Zdokumentovaným zdrojom inšpirácie pre Bourdieuho koncepciu habitu bola práca Erwina Panofského, ktorý tento pojem použil na prepojenie umeleckých foriem s historickými procesmi a sociálnymi štruktúrami. Bourdieu Panofského prácu nielen editoval, ale napísal k nej aj rozsiahly epilóg.[1]
V súvislosti s pojmom habitus sa zdá byť vhodnejšie opísať socializáciu podľa Bourdieua ako habitualizáciu (Fröhlich 1999). Správanie, ktoré kedysi bolo pozitívne sankcionované, je situované v habite. Aktér má potom tendenciu správať sa v podobnej situácii podobne. Tak získava vzor, ktorý sa možno reprodukovať za podmienok podobných podmienkam v momente jeho osvojenia (Bourdieu 1976, 190). Opakovaním sa tento vzor stane habituálnym tým, že sa vyvinie do podoby návyku.
Bourdieu tvrdí, že v terminológii generatívnej gramatiky Noama Chomského sa habitus dá definovať ako systém internalizovaných vzorov, ktoré umožňujú generovať všetky typické myšlienky, spôsoby vnímania a konania danej kultúry.[2]
Odkazujúc na Marcela Maussa Bourdieu použil pojem habitus na opis určitých telesných „postojov“ (por. Sapiro 2004, 49 – 78). Telo pre Maussa nie je vec sama osebe, ale spôsob vyjadrovania, ktorý odkazuje na kolektívne zvyky kultivované a štruktúrované v danom priestore a čase. Habitus je pre Bourdieua potom „inkorporovaná“ prax (1976, 200), prax vtelená, ukotvená v tele. Kľúč k fungovaniu habitu spočíva v jeho nevedomosti, automatickosti. Telo sa učí určitým pohybovým vzorcom a indivíduum ich uplatňuje automaticky bez ďalšieho nutného uvažovania. Habitus je preto nevedomý, somatický a automatický. Podľa Bourdieua ide o systém dispozícií, ktoré sú zodpovedné za pravidelnosť a primeranosť individuálneho správania (1976, 168).
Pre Bourdieua nie je habitus len jednou dispozíciou, ale akýmsi systémom dispozícií, ktorých jednotlivé črty sa získavajú v praxi, ale do jednotlivca jednoducho neprenikajú, ale sa transformujú tak, aby „zapadli“ do už existujúcich čŕt. Formovanie systému dispozícií je v mnohovrstvový proces. Zručnosti, ktoré sa v ňom nadobudnú, sú prenosné, ale nemusia byť nevyhnutne rovnako hodnotné a prakticky využiteľné v iných oblastiach. Nové situácie sa interpretujú na základe predchádzajúcich situácií.
Systematický charakter habitu je výrazne charakterizovaný tým, že podmienky, za ktorých sa dispozície získavajú, sú samy o sebe systematické. Keď si človek osvojuje dispozície, neosvojuje si ani tak individuálne konanie ako skôr schému, ktorú možno prenášať do iných situácií a variovať ju. Čoskoro si človek vytvorí vlastný štýl, ktorý charakterizuje všetky jeho činnosti. Tento štýl potom tvorí jadro habitu.
Literatúra
Bohn, Cornelia. 1991. Habitus und Kontext. Ein kritischer Beitrag zur Sozialtheorie Bourdieus. Opladen: VS Verlag für Sozialwissenschaften.
Bourdieu, Pierre – Loïc J.D. Wacquant. 1996. Reflexive Anthropologie. Prel. Hella Beister. Frankfurt am Main: Suhrkamp Verlag.
Bourdieu, Pierre – Loïc J.D. Wacquant. 1996. „Der Klassifizierungskampf und die Dialektik von mentalen und sozialen Strukturen.“ In Reflexive Anthropologie, eds. Pierre Bourdieu – Loïc J.D. Wacquant, 30 – 34. Frankfurt am Main: Suhrkamp Verlag.
Bourdieu, Pierre. 1976. Entwurf einer Theorie der Praxis auf der ethnologischen Grundlage der kabylischen Gesellschaft. Frankfurt am Main: Suhrkamp Verlag.
Bourdieu, Pierre. 1977. Outline of a Theory of Practice. Cambridge Studies in Social Anthropology. Cambridge: Cambridge University Press.
Bourdieu, Pierre. 1982. Die feinen Unterschiede. Kritik der gesellschaftlichen Urteilskraft. Prel. Achim Russer – Bernd Schwibs. Frankfurt am Main: Suhrkamp Verlag.
Bourdieu, Pierre. 1987a. Die feinen Unterschiede. Kritik der gesellschaftlichen Urteilskraft Frankfurt am Main: Suhrkamp Verlag.
Bourdieu, Pierre. 1987b. Sozialer Sinn. Kritik der theoretischen Vernunft. Prel. Günter Seib. Frankfurt am Main: Suhrkamp Verlag.
Bourdieu, Pierre. 1992. Rede und Antwort. Frankfurt am Main: Suhrkamp Verlag.
Bourdieu, Pierre. 2000. Zur Soziologie der symbolischen Formen. Prel. Wolf H. Fietkau. Frankfurt am Main: Suhrkamp Verlag.
Bourdieu, Pierre. 2001a. Meditationen. Zur Kritik der scholastischen Vernunft. Prel. Achim Russer – Hélène Albanac – Bernd Schwibs. Frankfurt am Main: Suhrkamp Verlag.
Bourdieu, Pierre. 2001b. Das politische Feld. Zur Kritik der politischen Vernunft. Prel. Roswitha Schmid. Konstanz: UVK.
Bourdieu, Pierre. 1986. „Der Kampf um die symbolische Ordnung. Pierre Bourdieu im Gespräch mit Axel Honneth, Hermann Kocyba und Bernd Schwibs.“ Ästhetik und Kommunikation 16, 61/62: 142 –164.
Bourdieu, Pierre. 2002. Ein soziologischer Selbstversuch. Prel. Stephen Egger. Frankfurt am Main: Suhrkamp Verlag.
Bourdieu, Pierre. 1978. Entwurf einer Theorie der Praxis auf der ethnologischen Grundlage der kabylischen Gesellschaft. Prel. Cordula Pialoux – Bernd Schwibs. Frankfurt am Main: Suhrkamp Verlag.
Bourdieu, Pierre. 1967. „Postface.“ In Erwin Panofsky: Architecture gothique et pensée scolastique. Traduction et postface de Pierre Bourdieu, 135 – 167. Paris: Editions de Minuit.
Bourdieu, Pierre. 1998. Praktische Vernunft. Zur Theorie des Handelns. Prel. Hella Beister. Frankfurt am Main: Suhrkamp Verlag.
Bourdieu, Pierre. 1992. Rede und Antwort. Prel. Bernd Schwibs. Frankfurt am Main: Suhrkamp Verlag.
Bourdieu, Pierre. 1987. Sozialer Sinn. Kritik der theoretischen Vernunft. Prel. Günter Seib. Frankfurt am Main: Suhrkamp Verlag.
Bourdieu, Pierre. 1970. Zur Soziologie der symbolischen Formen. Prel. Wolf H. Fietkau. Frankfurt am Main: Suhrkamp Verlag.
Bourdieu, Pierre – Wacquant, Loïc J. D. 1996. Reflexive Anthropologie. Prel. Hella Beister. Frankfurt am Main: Suhrkamp Verlag.
Calhoun, Craig. 1993. “Habitus, field, and capital: the question of historical specificity.” In Bourdieu: Critical Perspectives, eds. Craig Calhoun et al., 61 – 88. Cambridge: Polity Press.
Chomsky, Noam. 1980. Aspekte der Syntax-Theorie. Frankfurt am Main: Suhrkamp Verlag.
Elias, Norbert. 1980. Über den Prozeß der Zivilisation. Soziogenetische und psychogenetische Untersuchungen..2 zväzky. Frankfurt am Main: Suhrkamp Verlag.
Fröhlich, Gerhard – Boike Rehbein, eds. 2014. Bourdieu Handbuch. Leben – Werk – Wirkung. Stuttgart – Weimar: Metzler. https://doi.org/10.1007/978-3-476-01379-8.
Goffman, Erving. 1977. Rahmen-Analyse. Ein Versuch über die Organisation von Alltagserfahrungen. Frankfurt am Main: Suhrkamp Verlag.
Hradil, Stefan. 1987. Sozialstrukturanalyse in einer fortgeschrittenen Gesellschaft. Opladen: Leske und Budrich.
Husserl, Edmund. [1936] 1977. Die Krisis der europäischen Wissenschaften und die transzendentale Phänomenologie. Hamburg: Meiner.
Janning, Frank. 1991. Pierre Bourdieus Theorie der Praxis. Analyse und Kritik der konzeptionellen Grundlegung einer praxeologischen Soziologie. Opladen: Westdeutscher Verlag.
Jurt, Joseph. 2003. „Habitus und Normalismus.“ In: „Normalität“ im Diskursnetz soziologischer Begriffe, eds. Jürgen Link – Thomas Loer – Hartmut Neuendorff, 121 – 133. Heidelberg: Synchron.
Jurt, Joseph. 2010. „Die Habitus-Theorie von Pierre Bourdieu.“ LiTheS. Zeitschrift für Literatur- und Theatersoziologie 3, 3: 5 – 17.
Koller, Andreas. 2014. „Doxa (doxa).“ In Bourdieu Handbuch. Leben – Werk – Wirkung, eds. Gerhard Fröhlich – Boike Rehbein, 79 – 80. Stuttgart – Weimar: Metzler.
Krais, Beate – Gunter Gebauer. 2002. Habitus. Bielefeld: transcript.
Gebauer, Gunter. 2017. „Habitus.“ In Handbuch Körpersoziologie. Grundbegriffe und theoretische Perspektiven, eds. Gugutzer, Robert – Gabriele Klein – Michael Meuser, 27 – 32 Wiesbaden: VS Verlag für Sozialwissenschaften.
Maggio, Rodolfo. 2017. An Analysis of Pierre Bourdieu’s Outline of a Theory of Practice. London: Macat International.
Panofsky, Erwin. 1967. Architecture gothique et pensée scolastique. Traduction et postface de Pierre Bourdieu. Paris: Editions de Minuit (= Le sens commun.).
Prechtl, Peter – Franz-Peter Burkard, eds. 2008. Metzler Lexikon Philosophie. Begriffe und Definitionen. Stuttgart: Verlag J. B. Metzler. https://doi.org/10.1007/978-3-476-05469-2.
Rehbein, Boike. 2006. Die Soziologie Pierre Bourdieus. Konstanz: UVK Verlagsgesellschaft GmbH.
Rehbein, Boike – Gernot Saalmann. 2014a. „Habitus (habitus).“ In Bourdieu Handbuch. Leben – Werk – Wirkung, eds. Gerhard Fröhlich – Boike Rehbein, 110 – 118. Stuttgart – Weimar: Metzler Verlag. https://doi.org/10.1007/978-3-476-01379-8_23.
Rehbein, Boike – Gernot Saalmann. 2014b. „Feld (champ).“ In Bourdieu Handbuch. Leben – Werk – Wirkung, eds. Gerhard Fröhlich – Boike Rehbein, 99 – 103. Stuttgart – Weimar: Metzler Verlag. https://doi.org/10.1007/978-3-476-01379-8_23.
Saalmann, Gernot. 2003. „Die Positionierung von Bourdieu im soziologischen Feld.“ In Pierre Bourdieus Theorie des Sozialen, eds. Boike Rehbein – Gernot Saalmann – Hermann Schwengel, 41 – 57. Konstanz: UVK Verlagsgesellschaft GmbH.
Sapiro, Gisèle. 2004. „Une liberté contrainte. La formation de la théorie de l’habitus.“ In Pierre Bourdieu sociologue, eds. Louis Pinto – Gisèle Sapiro – Patrick Champagne, 49 – 78. [Paris:] Fayard 2004. (= Historie de la pensée.)
[1] V nemčine vyšiel pod názvom „Der Habitus als Vermittlung zwischen Struktur und Praxis“ v zborníku Zur Soziologie der symbolischen Formen (1970).
[2] „In der Terminologie der generativen Grammatik Noam Chomskys ließe sich der Habitus als ein System verinnerlichter Muster definieren … die es erlauben, alle typischen Gedanken, Wahrnehmungen und Handlungen einer Kultur zu erzeugen – und nur diese.“ (Bourdieu 2000, 143).