Ekvivalencia pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Ekvivalent pojmu
- Equivalence (en-GB)
- Gleichwertigkeit (de)
- Équivalence (fr)
Explikácia pojmu
Ekvivalencia predstavuje jeden zo základných pojmov teórie prekladu vyjadrujúci vzťah medzi originálom a prekladom. Anton Popovič (1983, 189) definuje ekvivalenciu ako „rovnorodosť prvkov jazyka originálu a jazyka prekladu“. Podľa toho, na ktorej rovine sa preklad uskutočňuje, rozlišuje viacero druhov ekvivalencie:
- jazyková ekvivalencia – rovnorodosť prvkov na jazykovej (fonetickej, syntaktickej, morfologickej a lexikálnej) rovine originálu a prekladu. Rovnorodosť na jazykových rovinách súvisí s určovaním ekvivalentu na výrazovej rovine textu,
- paradigmatická ekvivalencia – ekvivalencia prvkov na rovine štýlu ako systému výrazových prvkov. Táto ekvivalencia nie je totožná s lexikálnou synonymickou ekvivalenciou, je nadradenou štylistickou kategóriou.
- štylistická (translačná) ekvivalencia – funkčná rovnocennosť prvkov originálu i prekladu, pri ktorej sa prvky originálu nahrádzajú v preklade tak, aby pri invariantnej zhode významov smerovali k výrazovej identite,
- syntagmatická (textová) ekvivalencia – usporiadanie prvkov v jednotlivom texte, ktoré sa riadi výrazovým cítením expedienta pri existujúcej možnosti voľby výrazových prostriedkov z paradigmatickej „zásobárne“ štýlu (z výrazovej sústavy).
Ján Vilikovský (1984, 31) definuje prekladový ekvivalent ako „prostriedok (alebo súbor prostriedkov) jedného jazyka, ktorý je nositeľom tej istej informácie ako prostriedok (alebo súbor prostriedkov) iného jazyka... Dnes už neočakávame, že prekladový ekvivalent bude nevyhnutne formálne korešpondovať s pôvodným znením, a nebudeme ho stotožňovať s ekvivalentom slovníkovým.“ Problémom pri hľadaní ekvivalencie v umeleckom preklade a zároveň jeho osobitosťou v porovnaní s inými druhmi prekladu je podľa Vilikovského (1984, 34) to, „že ju naraz treba hľadať na viacerých rovinách odrazu“. Z toho vyplýva pre prekladateľa úloha nájsť kultúrny, nielen lingvistický ekvivalent. Pri preklade klasickej poézie napr. treba ekvivalent hľadať naraz nielen na lexikálnej, syntaktickej alebo štylistickej, ale aj prozodickej rovine, navyše treba brať do úvahy celý komunikačný kontext východiskovej i cieľovej kultúry.
Kým pri odbornom preklade, kde pred prekladateľom zväčša stojí slovo s jasne určeným denotátom, je nájsť ekvivalent ľahšie, pri umeleckom preklade, ktorý predstavuje zložitý proces kódovania a dekódovania v rámci literárnej komunikácie, kde sa často pracuje s dvoma denotátmi (princíp metafory, slovnej hry) alebo s kultúrnymi špecifikami, sa ekvivalent hľadá ťažšie. Azda preto dal František Miko svojej kľúčovej štúdii o umeleckom preklade z r. 1971 názov „Preklad ako hra na ekvivalenciu“. Práve Mikova teória výrazovej sústavy dala základ chápania ekvivalencie ako zhody výrazových vlastností (Vilikovský, 1984, 41) v zmysle funkčnej rovnocennosti prvkov originálu a prekladu.
Martin Djovčoš rozlišuje dva prístupy k definícii pojmu ekvivalencia:
- Lingvistické chápanie ekvivalencie
- Kontextovo-tematické chápanie ekvivalencie.
„Prvý prístup sa sústreďuje predovšetkým na dôslednú reprodukciu lingvistických charakteristík komunikátu, zatiaľ čo druhý sa sústreďuje hlavne na prijímateľa cieľového komunikátu, jeho funkciu a situáciu, v ktorej komunikát odznie“ (Djovčoš, 2009, nestr.).
Anthony Pym (2009, 6) uvádza, že pojem ekvivalencia sa stal dôležitou súčasťou západnej teórie prekladu v druhej polovici 20. storočia a svoj vrchol dosiahol v 60. a 70. rokoch, zvlášť v rámci štrukturálnej lingvistiky. Po prvý raz ho použili Jean-Paul Vinay a Jean Darbelnet v r. 1958 vo svojej komparatívnej štylistike francúzštiny a angličtiny. Pym oproti teóriám prirodzenej ekvivalencie vymedzuje teórie smerovej ekvivalencie. Pri prirodzenej ekvivalencii jestvuje korešpondencia medzi oboma výrazmi pred aktom prekladu a možno ju overiť spätným prekladom, ktorým by sme mali dostať východiskový výraz. Nemecký teoretik Otto Katz (podľa Pym, 2009, 12) uvádza, že prirodzená ekvivalencia sa vyskytuje najmä v oblasti terminológie, ktorá má však v sebe prvok umelej štandardizácie, keď sa dvojici termínov určí vzájomná korešpondencia. Smerová ekvivalencia je podľa Pyma asymetrickým vzťahom, keď vytvorenie ekvivalentu prekladom istým spôsobom neznamená, že rovnakú ekvivalenciu dosiahneme prekladom iným spôsobom. Teórie smerovej ekvivalencie umožňujú prekladateľovi vybrať si z viacerých prekladateľských stratégií, pričom tieto stratégie neurčuje pôvodný text. Stratégie smerovej ekvivalencie sa často vyjadrujú pomocou opačných pólov, pričom jeden pól znamená stratégiu blízku východiskovému textu, druhý zasa stratégiu, ktorá sa mu vzďaľuje, napr. formálna ekvivalencia oproti dynamickej ekvivalencii. Tu sa dostávame k teórii amerického lingvistu a biblistu Eugena Nidu. Ten popri formálnej ekvivalencii, ktorá sa úzko drží slov textových vzorov, zaviedol pojem tzv. dynamickej ekvivalencie – jej podstatou je aktivácia rovnakej alebo podobnej kultúrnej funkcie textu v preklade, akú mal originál vo svojom pôvodnom kontexte. Dynamická ekvivalencia však nemôže byť ničím iným než ilúziou, keďže funkciu východiskového textu a jeho účinok na čitateľov často možno z dnešnej perspektívy nanajvýš odhadnúť.
Z nemeckej jazykovej oblasti v posledných desaťročiach v translatológii najväčšmi zarezonovala teória skoposu, ktorej najvýraznejšími predstaviteľmi sú Katharina Reissová a Hans Josef Vermeer. Všeobecne sa zaraďuje medzi funkcionalistické teórie a pri hľadaní ekvivalentu vyzdvihuje najmä cieľ, ktorý má preklad plniť v prijímajúcej kultúre, pričom vzťah k originálu nie je natoľko určujúci. Nemecký teoretik Werner Koller (podľa Pym, 2009, 45) zasa vymedzil päť druhov ekvivalencie: denotatívnu, konotatívnu, textovo-normatívnu, pragmatickú a formálnu. Funkcionalistický prístup zastávali aj translatologičky Christiane Nordová alebo Mary Snell-Hornbyová.
Literatúra
Bassnett, Susan. 2002. Translation Studies. 3rd edition. London: Routledge.
Djovčoš, Martin. 2009. Pár poznámok k definícii prekladu prekladová ekvivalencia. In: Terminologické fórum II. Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie. Trenčín: Univerzita Alexandra Dubčeka.
Levý, Jiří. 1963. Umění překladu. Praha: Československý spisovatel.
Miko, František. 2012. Aspekty prekladového textu. Valentová, Mária – Režná, Miroslava eds. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa.
Nida, Eugene. 1969. Toward a Science of Translating. Leiden: E. J. Brill.
Popovič, Anton. 1975. Teória umeleckého prekladu. Bratislava: Tatran.
Popovič, Anton, ed. 1983. Originál – preklad, interpretačná terminológia. Bratislava: Tatran.
Pym, Antony. 2010. Exploring Translation Theories. London: Routledge.
Vilikovský, Ján. 1984. Preklad ako tvorba. Bratislava: Slovenský spisovateľ.
Vinay, Jean-Paul – Darbelnet, Jean. 1958. Stylistique comparée du français et de l’anglais. Méthode de traduction. Paris: Didier et Montréal, Beau-chemin.
Vinay, Jean-Paul – Darbelnet, Jean. 1995. Comparative Stylistics of French and English. A Methodolgy for Translation. Amsterdam: John Benjamins Translation Library.