Dejiny prekladu pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Ekvivalent pojmu
- Translation history (en-GB)
- Geschichte der Übersetzung (de)
- Histoire de la traduction (fr)
Explikácia pojmu
Dejiny prekladu možno v možno v modernej translatológii chápať[1] ako navzájom sa prelínajúce a odvislé výskumy dejín prekladateľov (a iných s prekladom pracujúcich mediátorov), dejín prekladov ako textov a dejín prekladania ako špecifickej činnosti berúce ohľad na preklad ako sociálny jav a súčasť dejín kultúrnych priestorov (Kusá, 2005), kultúrnych areálov (Roig-Sanz a Fólica, 2021) a dejín v širšom zmysle (Rundle, 2012). Metodika jeho výskumu potenciálne čerpá zo všetkých metodík využiteľných na historický v translatológii: od kritickej historickej analýzy textov (napr. posunov, porov. Popovič, 1968) cez komparatistické výskumy recepcie (v ich najširšom možnom chápaní, porov. Vajdová, 2009), bibliometrické prieskumy až po historiografické metódy (práca s archívmi, orálna história, porov. → mikrodejiny prekladu) a historickosociologické metódy a v posledných rokoch aj široké spektrum metód digitálnej humanistiky (→ veľké dejiny prekladu).
Uvažovanie o dejinách prekladu možno deliť na štyri vetvy, ktoré síce po sebe nasledujú chronologicky, no nemajú medzi sebou evolučný vzťah. Skôr demonštrujú postupné rozširovanie záujmu a prínos nových metodológií výskumu:
- „Klasické“ (neo)štrukturalistické a textocentrické chápanie dejín prekladu
- Humánny obrat v dejinách prekladu
- Historiografický obrat v dejinách prekladu
- Digitálny obrat v dejinách prekladu
(1) Pri tzv. klasickom chápaní si možno za príklad vziať dejiny prekladu, ako ich definuje A. Popovič. V užšom zmysle ide o dejiny prekladateľských programov a v širšom zmysle o „modelovanie prekladateľského procesu v diachronickom aspekte“ (1983, s. 270) a chápe ich ako súčasť literárnohistorického procesu. Táto a podobné (menej programovo rozpracované) koncepcie dejín prekladu 70. rokov 20. storočia, ktoré sa formovali v rámci rodiacej sa desktriptívnej translatológie (J. S. Holmes, I. Even-Zohar a G. Toury) a tento spôsob uvažovania o preklade formovali, kladú najväčší dôraz na historickosť prekladu ako textu a korpusu textov chápanú ako systém (textu a textov) s vlastnou štruktúrou. Z historických dát o prekladoch abstrahujú veľké translatologické kategórie a koncepty (napr. polysystém I. Even-Zohara, 1990, Touryho normy prekladu, 2012, Leféverov patronát, 1992, ale napr. aj Venutiho neviditeľnosť). Tie potom môžu slúžiť ako hypotézy a východiská ďalšieho výskumu. Ich výhodou je názornosť a ideová prieraznosť, nevýhodou však to, že vnášajú do interpretácie historického materiálu tendenčnosť (porov. Rundle, 2012).
(2) Tzv. humánny obrat v dejinách prekladu signalizovala práca A. Pyma Method in Translation History (2014, pôv. 1998), dodnes mimoriadne užitočná metodická príručka o tom, ako robiť historický výskum v translatológii, a tento autor ich neskôr rozvinul do podoby programových odporúčaní o tom, ako humanizovať dejiny prekladu (2009). Základom tohto obrazu je prioritizácia prekladateľa (v zmysle požiadavky: najprv prekladatelia, potom preklady). Ďalším Pymom spomínaným a uplatňovaným princípom je interpretácia dejín prekladu na základe dynamickej (sociálnej kauzality): tvrdí, že prekladové javy väčšinou nevznikajú z jednej príčiny, ale z viacerých príčin, resp. z ich konkrétnej kombinácie. Ďalej zdôrazňuje, že výskum dejín prekladu by si mal viac všímať profesionálne interkultúry prekladateľov, čiže ich pracovné kontakty na konkrétnych miestach a časoch, ktoré mávajú často osobitú spoločenskú dynamiku, a v neposlednom rade tvrdí, že historický výskum prekladu by si mal klásť otázky zásadné pre našu súčasnosť.
(3) Historiografické metódy začali do skúmania dejín prekladu prenikať po r. 2000. Objavujú sa práce, v ktorých sa ukazuje, nakoľko by mohli historiografické metódy a tradičné historické zdroje (najmä archívy) pomôcť pri skonkrétnení a ďalšom rozvoji dejín prekladu (napr. Adamo, 2006, o mikrodejinách). V r. 2012 publikoval historik prekladu vo fašistických režimoch C. Rundle programový článok, v ktorom žiadal, aby sa historici prekladu viac pýtali, čo nám môže preklad povedať o dejinách, a aby písali texty, ktoré by mohli osloviť aj historikov. Za touto požiadavkou sa neskrývalo len akési módne volanie po ďalšej interdisciplinarite, ale uvedomenie si, že veľké translatologické koncepty, ako tie spomenuté v bode 1, a uzavretosť vo vlastnom diskurze a problémoch často skresľujú naše vnímanie a interpretáciu historických súvislostí. Vznikajú tak dejiny, ktoré nielenže nemusia byť relevantné mimo odboru, ale navyše môžu byť skresľujúce a skreslené.
(4) Posledná vetva dejinného výskumu prekladu súvisí s nástupom tzv. digitálnej humanistiky v translatológii. Ide o smer výskumu, ktorý jeho v súčasnosti najvýznamnejšie predstaviteľky D. Roig-Sanz a L. Fólia nazvali veľké dejiny prekladu (angl. big translation history). Ide o (geografickým i chronologickým záberom) široko koncipované výskumy, v ktorých sa podľa menovaných autoriek majú využívať „masívne dáta“ vychádzajúce z veľkých i malých dáta z nesúmerateľných a neštruktúrovaných zdrojov. Programovým základom tohto prístupu je využitie výpočtovej techniky na produkciu poznania, nielen na (ako bolo bežné aj doteraz) jeho vizualizáciu.
Konkrétne dejiny prekladu možno s ohľadom na oblasť záujmu, šírku témy a druh syntézy deliť do troch skupín, ktoré však majú medzi sebou skôr priechodné hranice:
- metodológia dejín prekladu
- syntetické dejiny prekladu
- prípadové štúdie z dejín prekladu
(1) Prvú skupinu výskumov predstavujú publikácie zaoberajúce sa metodológiou dejín prekladu a kritikou metodiky konkrétnych výskumov. Evidujeme len veľmi málo integrálnych pokusov o náčrt metodológie dejín prekladu (nateraz len Pym, 2014 [1998]; na Slovensku najmä v podobe súborov metodologických reflexií, najmä v zborníkoch K otázkam teórie a dejín prekladu na Slovensku); skôr možno usmernenia o tom, ako robiť výskum v oblasti dejín prekladu, nájsť v širšie koncipovaných prácach o translatologickej metodológii.
(2) Druhú skupinu výskumov charakterizujú snahy o komplexnejší obraz na konkrétny historický problém (obdobie) prekladu, miera syntézy je v nich najvyššia a rámec najširší. V prvom rade sa pri zahraničných výskumoch dá vidieť tendencia zostavovať bibliografie prekladov a aplikovať prístupy deskriptívnej translatológie (napr. chápanie prekladu ako vektora interkultúrneho transferu) na výskum tendencií fungovania prekladu v kultúrach konkrétnych národných spoločenstiev. V druhom rade je vo výskumoch na Slovensku[2] i v zahraničí badať tendenciu budovať syntetické, komparatívne dejiny prekladu postavené na báze kultúrne prepojených areálových spoločenstiev.
(3) Tretí druh dejín prekladu predstavujú prípadové štúdie o konkrétnych udalostiach z dejín prekladu. Metodológia prípadovej štúdie sa v konkrétnych prácach nerealizuje vždy konzekventne.
Metodologickým i materiálovým základom prípadovej štúdie je vymedzenie prípadu. Prípad treba chápať ako súbor vzájomne previazaných ľudských aktivít zasadený (angl. embedded) v skutočnosti. Prípad nie je príklad a ani vzorka, pretože jeho zmysel je práve v jeho kontexte, a nie v reprezentácii niečoho iného. Keďže možno preklad a fenomény literárneho života s ním súvisiace chápať aj s ohľadom na spoločenské inštitúcie, predstavuje prekladanie ako činnosť so spoločenským dosahom prirodzenú škálu historiografického výskumu. Okrem toho však možno na výskum dejín prekladu uplatniť aj škály experimentálne – t. j. možno škálovať (zužovať a rozširovať rámec) analýzy podľa potreby vo vzťahu k iným spoločenským fenoménom či fenoménom literárneho a spoločenského života. Prípad je podľa Saldanhaovej a O’Brienovej (2013) prípadom preto, že je vymedzený.
Literatúra
Adamo, Sergia. 2006. Microhistory of Translation. In Charting the Future of Translation History. Eds. Georges L. Bastin and Paul F. Bandia. Ottawa: University of Ottawa Press, s. 81 – 100.
Bednárová, Katarína; Kusá, Mária; Rybárová, Silvia. Slovník prekladateliek a prekladateľov: vedy o človeku a kultúre. 2. vydanie. Bratislava: VEDA; Ústav svetovej literatúry SAV. ISBN 978-80-224-2098-3.
Bednárová, Katarína. 2013. Dejiny umeleckého prekladu na Slovensku I: Od sakrálneho k profánnemu. Bratislava: VEDA. ISBN 978-80-224-1348-0.
Even-Zohar, Itamar. 1990. Polysystem studies. In Poetics Today: International Journal for Theory and Analysis of Literature and Communication, vol. 11, no. 1.
Chesterman, Andrew. 2009. The Name and Nature of Translator Studies. In Hermes – Journal of Language and Communication Studies, no. 42, p. 13-22.
Kovačičová, Oľga; Kusá, Mária (eds.). 2015. Slovník slovenských prekladateľov umeleckej literatúry. 20. storočie: A – K. Bratislava: VEDA; Ústav svetovej literatúry SAV. ISBN 978-80-224-1428-9.
Kovačičová, Oľga; Kusá, Mária (eds.). 2017. Slovník slovenských prekladateľov umeleckej literatúry. 20. storočie: L – Ž. Bratislava: VEDA; Ústav svetovej literatúry SAV. ISBN 978-80-224-1617-7.
Kusá, Mária. 2005. Preklad ako súčasť dejín kultúrneho priestoru. Bratislava: Ústav svetovej literatúry SAV. ISBN 80-88815-15-0.
Lefevere, André. Translation, Rewriting, and the Manipulation of Literary Fame. London; New York: Routledge, 1992.
Popovič, Anton. 1968. Translation Analysis and Literary History: A Slovak Approach to the Problem. In Babel, vol. 14, no. 2, pp. 68–76.
Popovič, Anton. 1983. Dejiny prekladu. In Popovič, Anton (ed.). Originál – preklad: Interpretačná terminológia. Bratislava: Tatran.
Pym, Anthony. 1998/2014. Method in Translation History. Reprinted. Manchester: St. Jerome Publishing.
Pym, Anthony. 2009. Humanizing Translation History. In Hermes – Journal of Language and Communication Studies, no. 42, p. 1-27.
Roig-Sanz, Diana; Fólica, Laura. 2021. Big translation history. Data science applied to translated literature in the Spanish-speaking world, 1898–1945. In Translation Spaces, vol. 10, no. 2, s. 231–259.
Rundle, Christopher. 2012. Translation as a approach to history. In Translation Studies, vol. 5, no. 2, s. 232 – 248.
Toury, Gideon. 2012. Descriptive Translation Studies – and beyond. Revised edition. Amsterdam; Philadephia: John Benjamins. ISBN 978-90-272-7455-5.
Vajdová, Libuša. 2009. Život prekladu v prekladoch (Recepčná tradícia a preklad). In Táže. Sedem životov prekladu. Bratislava: VEDA. ISBN 978-80-224-1101-1, s. 180-219.
Venuti, Lawrence. 1994. The Translator’s Invisibility: A History of Translation. London; New York: Routledge. ISBN 0-415-11538-8.
[1] Pri delení vychádzam z Chestermanovho (2009) delenia sociológie prekladu.
[2] Významnými dielami slovenskej translatológie z tejto kategórie práce sú monografia K. Bednárovej o dejinách prekladu na Slovensku (2013), dva diely slovníkov umeleckých prekladateľov a prekladateliek 20. storočia (Kovačičová, Kusá, 2015 a 2017) a najnovší slovník prekladateľov a prekladateliek spoločensko- a humanitnovedných textov (Bednárová, Kusá a Rybárová, 2024).