Reflexívna translatológia pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Ekvivalent pojmu
- Reflexive translation studies (en-GB)
- Reflexive Übersetzungswissenschaft (de)
- Études de traduction réflexive (fr)
Explikácia pojmu
Reflexívna translatológia je hermeneutický, dekonštruktivistický, kritický a angažovaný prístup v translatologickom výskume, primárne sa zaoberá prekladom humanitnovedných, spoločenskovedných a umenovedných textov teoretickej povahy. Preklad vníma tento prístup ako prostriedok k otvoreniu originálu, ktoré môže viesť k nadviazaniu uvedomelého dialógu s ním alebo až k odhaleniu jeho vnútorných rozporov (Kadiu, 2019). Má aj pedagogický rozmer, lebo preklad môže takto slúžiť k lepšiemu pochopeniu teórie (táže), a etický rozmer, lebo pomáha uvedomiť si predsudky na strane prekladateľa a aj pôvodného textu a citlivou prácou s textom ich prekonať (Tosi, 2023; Maclean, 2007) a takisto umožňuje zviditeľňovať (a tým doceňovať a uznávať) neviditeľnú prácu prekladateľov (Bielsa, 2024).
Samozrejme, neexistuje prekladateľský proces bez uvažovania. Reflexia prekladu, ako ju chápu tieto koncepcie, však vyplýva z prekladateľovho uvedomenia si, že osobitosti prekladaného textu nie je vhodné/žiaduce prenášať tak, aby sa zachovala ilúzia prekladu. Staršia teória prekladu, ktorá vychádza z postulátu existencie invariantu, pre takéto situácie pozná len pojem polemický preklad, ktorý definuje ako „sproblematizovanie hodnôt originálu, a to tak, že prekladateľ úmyselne preexponuje tie vlastnosti originálu, s ktorými nesúhlasí. Pritom však nesmie porušiť štatút prekladateľa, musí dodržať pozitívne, súhlasné nadväzovanie na originál“ (Popovič, 1983, s. 229). Staršia teória tak síce pripúšťa možnosť vyhotoviť preklad, ktorým by prekladateľ komunikoval svoje stanovisko, no nezohľadňuje ďalšie rozmery reflexivity, konkrétne reflexiu vlastného stanoviska prekladateľa a prekladateľovu kreativitu (Tosi 2023).
Anglický pojem „reflexive translation studies“, ktorého prieskumom vzniklo toto heslo, možno s ohľadom na dostupné zdroje a výskumy vnímať dvojako:
1. Môže ísť o „reflexive translation studies“, doslova štúdium reflexívnych prekladov. Teda reflexiu prekladov, ktoré reflektujú vlastné akty prekladania.
2. Do rámca konceptu však patrí aj význam „reflexive translation studies“, čiže reflektujúcu translatológiu, ktorú tu treba chápať ako reflexie pri prekladaní teórií prekladu (hovoriť o metareflexii translatológie je príliš široký význam a pre tento prístup neexistuje jednotný program).
Do prvého z naznačených rámcov patria sebauvedomujúce preklady z oblasti humanitných, spoločenských vied a tiež vied o umení. Reflexívny preklad je odpoveď na neustále opakovaný mém o cirkulácii myšlienok, podľa ktorého pohyb z kultúry do kultúry prebieha úplne samozrejme, bez akéhokoľvek trenia, myšlienky z jednej kultúry sa pri prechode do druhej nemenia či vieru, že myšlienky vedy nie sú viazané na jazyky, v ktorých veda vzniká. Preklad je potom chápaný ako nutné zlo a teoretici buď blahosklonne ako U. Eco odporúčajú čítať vedu v jazyku, v ktorom vznikla, alebo s istou dávkou nevôle preklad akceptujú, no, ako to robil P. Bourdieu, odmietajú sa ním vážnejšie zaoberať. Práve translatologická reflexia prác tohto sociológa (Bielsa, 2024), resp. empirické sondy prekladu humanitnovedných textov postavené na jeho jeho chápaní cirkulácie kapitálu (Cussel, Bielsa a Bestué, 2024). Autorky týchto prác problematizujú mém transferu vedeckých poznatkov a myšlienok, vďaka pohľadu očami prekladateľky otvárajú a problematizujú Bourdieuovu kritickú sociológiu a cez prizmu prekladu odhaľujú fungovanie centier a periférií akademického sveta a imperializmus angličtiny ako jeho linguy franca. V oboch prácach pracujú rozlišujú dva prístupy k prekladu humanitnovedných a spoločenskovedných textov: Pri preklade do angličtiny sa častejšie používa tzv. asimilujúci preklad, pri ktorom môže popri preklade dochádzať k zásadným úpravám textu od úrovne vety vyššie, medzi nimi k zmenám štruktúry, úpravám argumentácie, odstraňovaniu opakovania a celkovo k nivelizácii výrazovej pestrosti pôvodného textu. Cieľom je text asimilovať do akademického diskurzu, vytvoriť preklad tak, aby text pôsobil, akoby bol vznikol k angličtine. Negatívnymi dôsledkami asimilujúceho prekladu sú potláčanie výrazovej a v konečnom dôsledku ideovej pestrosti vedeckého diskurzu iných tradícií na medzinárodnej scéne a tiež zneviditeľňovanie prekladateľov týchto textov (ktorým sa často dostáva len nejasných zmienok v poďakovaní v poznámke pod čiarou). Odpoveďou na tieto asimilujúce tendencie je reflexívny preklad, preklad, v ktorom sa programovým zachovávaním výrazových osobitostí originálov zvýrazňuje interkulturalita textu a je prítomný hlas prekladateľa, čím dochádza nielen k obohacovaniu medzinárodnej vedy a „deanglicizácii angličtiny“ (Cussel, Bielsa a Bestué, 2024, s. 17), ale sa docenením kolaboratívneho aspektu akademického prekladu otvára priestor na zviditeteľnenie a lepšie docenenie prekladateľov a ich práce.
Do druhého z naznačených rámcov patrí unikátna monografia S. Kadiu Reflexive Translation Studies: Translation as Critical Reflection (2019), v ktorej autorka na základe experimentálnych prekladov textov L. Venutiho, S. Bassnettovej, H. Meschonnica a A. Berman odhaľuje nové súvislosti translatologických teórií prezentovaných textov. Východiskom jej prístupu je performatívne chápanie reflexívnosti: „Reflexívna metóda v preklade má performatívny charakter, lebo prináša možnosť stvárnenia východiskového textu tým, že súčasne robí a hovorí, čo hovorí/robí“ (2019, s. 4).[1] Reflexívny preklad translatologických diel, čiže ich prekladanie a uvažovanie nad nimi, sa aj naďalej ukazuje ako plodná oblasť výskumu.[2]
Samozrejme, každý človekom realizovaný preklad sa realizuje za prítomnosti reflexie. Reflexia, chápaná ako kritické zhodnocovanie stanovísk a konštatácií originálu, je súčasťou pracovných postupov prekladateľa, ako súčasť interpretácie v procese prekladu má zákonite vedomý charakter (Gromová, 1996). Habitus prekladateľa, ktorý vo vedomí prekladateľskej komunity historicky konštituoval komplex podriadenosti a sekundárnosti voči originálu a intencii autora (Simeoni, 1998), spôsobuje, že prekladatelia majú automaticky sklon k skôr k asimulujúcim prekladateľským postupom a nemajú tendenciu zviditeľňovať vlastné (kritické) uvažovanie nad originálom. Reflexívny preklad dáva prekladateľovi možnosť vystúpiť z habituálneho správania, ukazovať preklad počas toho, ako sa realizuje, a zaujať k nemu odborné stanovisko. Reflexívna translatológia otvorila niekoľko podnetných smerov výskumu: či už ide o výskum akademického prekladu, alebo o skúmanie prekladov prekladateľských teórií. Nateraz však v translatologickej literatúre absentuje diskusia o rôznych druhoch reflexívnosti, napríklad aj v zmysle, ako ich sumarizoval M. Lynch (2000). Ten okrem kategorizácie a zhodnotenia jednotlivých typov reflexívnosti využívanej v sociálnych a humanitných vedách konštatuje, že reflexívnosť je viacznažný (a relatívny) koncept a treba o ňom uvažovať vždy len v závislosti na prístupe a myšlienkovej tradícii, z ktorej vychádza. Kriticky pritom na adresu reflektujúcich teoretikov poznamenáva, že „nemá veľmi zmysel byť reflexívny či robiť reflexívnu analýzu, pokiaľ z toho nevzíde niečo provokatívne, zaujímavé alebo objavné“ (2000, s. 42).[3]
Literatúra
Bielsa, Esperança. 2024. Translating ‘Understanding’/understanding translation: A reflexive approach. In The Sociological Review, vol. 72, no. 4, p. 899-913.
Cussel, Mattea; Bielsa, Esperança; Bestué, Carmen. 2024. Politics of Translation: Assimilation and reflexivity in the transformation of academic texts. In Social Science Information, I-24, s. 1-24.
Gromová, Edita. 1996. Interpretácia v procese prekladu. Nitra: Vysoká škola pedagogická. ISBN 80-8050-076-2.
Kadiu, Silvia. 2019. Reflexive Translation Studies: Translation as Critical Reflection. London: UCL Press.
Lynch, Michael. 2000. Against Reflexivity as an Academic Virtue and Source of Privileged Knowledge. In Theory, Culture & Society, vol. 17, no. 3, s. 26-54.
Maclean, Kate. 2007. Translation in cross-cultural research: an example from Bolivia. In Development in Practice, Vol. 17, No 6, s. 784-790.
Popovič, Anton. 1983. Polemický preklad. In Originál/preklad. Bratislava: Tatran, s. 229.
Simeoni, Daniel. 1998. The Pivotal Status of the Translator's Habitus. In Target, vol. 10, no. 1, s. 1-39.
Tosi, Paola. 2023. Reflexivity in Translation: A Multi-layered, Dialogic, and Self-reflexive Process. In Discourses on Culture, vol. 20, no. 1, s. 119-137.
[1] The reflexive method in translation is performative in that it proposes to enact the source text by simultaneously doing and saying what it says/does.
[2] Ukazuje to aj nedávna medzinárodná konferencia Humanitné vedy v preklade – preklad v humanitných vedách, ktorá sa konala v dňoch 14. až 16. 5. 2025 v Bratislave. Pozri viac informácií a zborník abstraktov tu: https://bit.ly/humintr
[3] […] there is no particular advantage to 'being' reflexive, or 'doing' reflexive analysis, unless something provocative, interesting or revealing comes from it.