Preklad a prepis pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Pôvodca pojmu
Ekvivalent pojmu
- Translation and rewriting (en-GB)
- Übersetzung und Bearbeitung (de)
- Traduction et réécriture (fr)
Explikácia pojmu
Prepis je forma komunikačnej funkčnej transformácie, transpozície alebo transpozície textu „originálu“ s cieľom jeho etablovania a prežitia v dobovom literárnom systéme (Lefevere 1992). Okrem prekladu sú inými prípadmi prepisu sú napríklad redakcia textu, recenzia naň, antológia, ale napríklad aj literárna história. Vo vzťahu k literárnemu systému sa prepis prejavuje nielen pri jeho tvorbe textov (originál ako prepis látky a životnej skúsenosti, preklad ako prepis textu originálu), ale aj pri recepcii (v širokých modalitách daných komunikačnou osobitosťou, tzv. zdvojenosťou prekladovej komunikácie: recepcia originálu – recepcia originálu prekladu – recepcia prekladu – recepcia originálu cez preklad). Má ale aj zásadné úlohy pri konštitúcii literárneho systému, keďže pomáha kreovať, integrovať a interpretáciami reintegrovať kánon.
Tento pojem má pôvod v dynamickej systémovej teórii literatúry a kultúry Andrého Lefevera (1992), v ktorej prepis textov zohráva významné úlohy v ideologicky podmienenom etablovaní hodnôt. Literárny systém je v jeho ponímaní vnútorne (odbornej) sa regulujúci a navonok (patronátom) regulovaný dynamický celok diel a ich etablovaných interpretácií, do ktorého dielo vstupuje tým, že sa prispôsobuje poetike svojej doby (repertoára prostriedkov vyžadovaných strážcami dobového vkusu) a konvenuje jej ideológii (v zmysle ideálneho sebaobrazu). V takej konštalácii potom prepis zabezpečuje prežitie diela (originálu); platí totiž, že to, že sa dielo prepisuje, znamená, že niekomu stojí za to ho prepísať. Prepis so sebou zákonite prináša aj zmeny, v dôsledku čoho môže vnášať do prevládajúcej ideologickej a poetickej konštelácie aj subverzívne prvky a idey.
A. Lefevere pojem prepis predstavil ako jeden zo základných princípov života a prežívania literárnych diel v literárnej komunikácií v niekoľkých prípadových štúdiách (najmä s tematikou literárnej a textovej histórie). Pojem definoval široko a skôr principiálne než taxonomicky, nechal ho otvorený. Chápanie tohto pojmu v súčasné translatológii je preto vhodné skúmať na základe kontextov, v ktorých sa objavuje v translatologických prácach. Je príznačné, že ani v najznámejšom teoretickom lexikóne translatológie Handbook of Translation Studies (eds. Van Doorslaer, Gambier, 2010 – 2013) sa pojem prepis neobjavuje v samostatných heslách.
Naprieč štyrmi zväzkami najpoužívanejšie referenčnej príručky translatológie The Handbook of Translation Studies (eds. Y. Gambier a L. van Doorslaer, 2010-2013; ďalej aj HTS) sa slovo prepis objavuje v jednotlivých heslách pravidelne, nie vždy však v terminologickom význame. Vo všeobecnosti sa objavuje v piatich významových okruhoch:
1. prepis ako široký koncept vo význame rôznych textových transformácií;
2. prepis ako fundamentálny aspekt kultúrneho transferu a konštrukcií kultúrnych (seba)obrazov;
3. prepis ako prostriedok obmedzovania alebo, naopak, uplatňovania slobodných rozhodnutí;
4. etické a metodologické otázky súvisiace s prepisom;
5. prepis ako činnosť v špecifických pracovných kontextoch prekladateľskej a kultúrnomediačnej práce.
(1.) Autori a autorky hesiel v HTS často opakujú, že prepis treba chápať širšie ako bazálny lingvistický transfer. Často ho pritom prezentujú ako ontologicky odlišnú kategóriu od prekladu (napr. Gambier, 2010, p. 416), lebo môže prinášať zásadné modifikácie východiskového textu. Prepis sa v heslách chápe ako forma adaptácie (Milton, 2010, p. 3; Mateo, 2012, p. 115) a tento pojmový rámec zahŕňa aj „ideologickú adaptáciu detskej literatúry“ vplyvom cenzúry (Merkle, 2010, p. 19). Pravidelne sa tiež v odkazoch na zakladateľskú prácu A. Lefevera opakuje konštatovanie, že prepis so sebou prináša manipuláciu originálu s cieľom prispôsobiť text „dominantným ideologickým alebo ‚poetologickým‘ prúdom prijímajúcej kultúry“ (Emmerich, 2013, p. 203).
(2.) Prepis sa v HTS tiež vníma ako koncept uplatniteľný v kulturologickom chápaní translatológie, je to „jeden zo spôsobov ‚prepisovania‘ literárnych diel… umožňujúci kultúram vytvárať si vlastné ‚obrazy‘ a ‚reprezentácie‘ autorov, textov a celých historických období“ (Marinetti, 2011, p. 27). Toto budovanie obrazov a sebaobrazov sa nerealizuje len v rámci literárnych dejín a literárneho vzdelania, ale napríklad aj v žurnalistike, markantne napríklad pri písaní správ (van Doorslaer, 2012, p. 125). Pojem prepis používa aj autor hesla o preklade postkoloniálnych literatúr, ktorý konštatuje, že pri preklade takejto literatúry možno preklad vnímať skôr ako prepis, lebo umožňuje „reprezentáciu marginalizovaných kultúr historicky adekvátne a citlivým spôsobom“ (Bandia, 2010, p. 267).
(3.) Pojem prepis sa objavuje aj v súvislosti s prekladom filozofickej literatúry, o ktorej R. Arrojo konštatuje, že filozofické dielo sa do prijímajúcej kultúry prepisuje v súlade s tradíciou a stupňom rozvoja jej filozofického myslenia (2010, s. 250). Prepis funguje aj v procese nepriameho prekladu (v tomto význame nazývanom „relay translation“): v dejinách prekladu nachádzame prípady, keď autor východiskového textu de facto prepísal svoj text do iného jazyka, resp. autorizoval preklad, a vyžaduje, aby sa všetky jeho diel preklady do iných jazykov realizovali nepriamo cez túto autorizovanú prekladovú/prepísanú verziu (to je prípad I. B. Singera, ktorý vyžadoval, aby sa jeho diela prekladali z anglického prekladu, porov. Ringmar, 2012, p. 141). Naopak, prepis možno chápať aj ako jeden zo spôsobov „umožňujúci prekladateľovi slobodu popri obmedzeniach určovaných systémov“. Autor týchto slov, Sergey Tyulenev (2013, 160), ukazuje súvislosti Leferových koncepcií manipulácie a prepisu a systémového chápania literatúry (nepriamo aj u N. Luhmanna). Je teda zrejmé, že prepis sa realizuje v dynamike spoločenských vzťahov a je preto aj predmetom sociológie prekladu (Wolf, 2010, s. 338).
(4.) Vo viacerých heslách sa pertraktujú aj etický rozmer prepisovania a z toho zákonite vyplývajúce otázky zodpovednosti zaň (van Wyke, 2010, p. 111). Pokiaľ ide o kontext ideologických zásahov, možno prepis chápať ako opak prekladu, lebo pri ňom ide o úsilie modifikovať originál z ideologických dôvodov (Merkle, 2010, p. 19). Už u Lefevera možno čítať náznaky fenoménu zviditeľňovania prekladu a práce prekladateľov. Už pri príprave prekladateľov by sa malo dbať na to, aby adepti odboru chápali preklad ako prepis a dobre „videli zásahy a manipulácie, ktoré [takýto] prepis spôsobuje“ a uvedomovali si, že verejnosť sa s literatúrou často oboznamuje len s pomocou najrôznejších prepisov (Emmerich, 2013, p. 203). Metodologicky zaujímavý (aj keď empiricky povážlivý) je vzťah doslovného prekladu a prepisu v kontexte básnického prekladu: Jones tvrdí, že v tomto procese prekladateľ prepisuje „sémanticky doslovný“ variantu prekladu, aby pokryl básnické osobitosti textu (2011, s. 120).
(5.) Prepis sa ako špecifická činnosť, práca s textom, skloňuje v translatológii v súvislosti so stratégiami a technikami prekladu. Na jednej strane je príkladom globálnych stratégií prekladu, ide o rozhodovanie medzi neprekladaním textu a jeho úplným prepisom (Gambier, 2010, s. 416). Na druhej strane, v niektorých koncepciách sa chápe ako jeden z konkrétnych postupov práce nad jednotkou prekladu (Ballard, 2010, s. 439). Ako praktická činnosť sa prepis používa v žurnalistike, kde sa pri tvorbe správ často „viaceré texty prepíšu do jedného“ (van Doorslaer, 2010, p. 182) a táto pracovná metóda funguje popri preklade a v spolupráci s ním. Prepis sa ako metóda využíva aj pri preklade v medzinárodných organizáciách, kde nielen originál dáva vzniknúť prekladu, ale sa aj na základe prekladov do rôznych pracovných jazykov dodatočne prepisuje originál. Medzi prekladom a prepisom je teda vzťah reciprocity (Gagnon, 2010, p. 254). Prepis sa uplatňuje aj v rámci autorského prekladu, keď bilingválni autori „prepisujú svoj text do druhého jazyka a prispôsobujú ho literárnym a filozofickým konvenciám novej kultúry, čím vytvárajú text-dvojča“ (Montini, 2010, p. 306). Teresa Seruya vo svojom hesle o prekladových antológiách chápe preklad a antologizáciu ako dva formy prepisu, pričom ich spoločnými znakmi sú selekcia na základe hodnoty a vplyv na recepciu a medziliterárne vzťahy (2013, p. 2). V preklade hudobných textov a textov k piesňam sa zas hranice medzi prekladom a prepisom stierajú, lebo texty spojené s hudbou sa často pre zachovávanie funkčnej adekvátnosti musia adaptovať (Mateo, 2012, p. 115). Prepis sa v neposlednom rade využíva pri hodnotení translačných kompetencií, a to vo forme testov na overenie formulačnej fluencie (založených na požiadavke povedať niečo inými slovami, Angelelli, 2012, s. 173).
Z naznačeného možno konštatovať, že v HTS prepis nevystupuje ako významovo monolitický pojem, ale sa skôr analyzuje ako dynamický a všadeprítomný fenomén. Prepis zahŕňa celé spektrum rôzne motivovaných textových transformácií: od etickým postojom motivovaných prepisov cez prepisy s cieľom lepšie reprezentácie východiskovej či (seba)prezentácie cieľovej kultúry, politicky a ideologicky motivované prepisy až po tie súvisiace s adekvátnosťou umeleckého výrazu. V modernej translatológii pre prepise často zdôrazňuje jeho manipulatívny potenciál a úloha pri formovaní obrazov kultúr, čo podčiarkuje jeho význam pre širšie chápanie prekladu. To, že sa tento pojem skloňuje v mnohých kontextoch a súvislostiach, kde nevystupuje s ustáleným pojmovým obsahom, je problém z hľadiska komunikatívnosti (treba zakaždým vysvetliť, ako prepis v tom-ktorom kontexte chápeme). Široké chápanie tohto pojmu a to, že sa k nemu, už vyše tridsať rokov translatológia vracia, svedčia o jeho inšpiratívnosti. Pojem prepis je cenný nie napriek svojej vágnosti, ale práve vďaka nej. Uvažovanie o ňom v čo najširších súvislostiach translatológiu núti brať na zreteľ nielen preklad, ale celý ekosystém kultúrnej mediácie, ktorého je preklad súčasťou. Prepis chápaný v takomto širokom sociologickom a kulturologickom zmysle patrí medzi základné postupy tvorby historickej identity kultúry. Slovami Andrého Lefevera: „Konkrétna kultúra manipuluje svoju minulosť v záujme toho, ako by podľa súčasných mocných mala vyzerať jej prítomnosť“ (1992, s. 122, prel. I. T.).[1]
Literatúra
Angelelli, Claudia. 2012. Testing and assessment in Translation and Interpreting Studies. In Gambier, Yves; van Doorslaer, Luc (eds.). Handbook of Translation Studies. Volume 3. Amsterdam; Philadelphia: John Benjamins, s. 172-177.
Arrojo, Rosemary. 2010. Philosophy and translation. In Gambier, Yves; van Doorslaer, Luc (eds.). Handbook of Translation Studies. Volume 1. Amsterdam; Philadelphia: John Benjamins, s. 247-251.
Bandia, Paul F. 2010. Post-colonial literatures and translation. In Gambier, Yves; van Doorslaer, Luc (eds.). Handbook of Translation Studies. Volume 1. Amsterdam; Philadelphia: John Benjamins, s. 264-269.
Emmerich, Karen R. 2013. Visibility (and invisibility). In Gambier, Yves; van Doorslaer, Luc (eds.). Handbook of Translation Studies. Volume 4. Amsterdam; Philadelphia: John Benjamins, s. 200-206.
Gagnon, Chantal. 2010. Political translation. In Gambier, Yves; van Doorslaer, Luc (eds.). Handbook of Translation Studies. Volume 1. Amsterdam; Philadelphia: John Benjamins, s. 252-256.
Gambier, Yves. 2010. Translation strategies and tactics. In Gambier, Yves; van Doorslaer, Luc (eds.). Handbook of Translation Studies. Volume 1. Amsterdam; Philadelphia: John Benjamins, s. 412-418.
Jones, Francis R. 2011. Poetry translation. In Gambier, Yves; van Doorslaer, Luc (eds.). Handbook of Translation Studies. Volume 2. Amsterdam; Philadelphia: John Benjamins, s. 117-122.
Lefevere, André. Translation, Rewriting, and the Manipulation of Literary Fame. London; New York: Routledge, 1992.
Marinetti, Christina. 2011. Cultural approaches. In Gambier, Yves; van Doorslaer, Luc (eds.). Handbook of Translation Studies. Volume 2. Amsterdam; Philadelphia: John Benjamins, s. 26-30.
Mateo, Marta. 2012. Music and translation. 2012. In Gambier, Yves; van Doorslaer, Luc (eds.). Handbook of Translation Studies. Volume 3. Amsterdam; Philadelphia: John Benjamins, s. 115-121.
Merkle, Denise. 2010. Censorship. In Gambier, Yves; van Doorslaer, Luc (eds.). Handbook of Translation Studies. Volume 1. Amsterdam; Philadelphia: John Benjamins, s. 18-21.
Milton, John. 2010. Adaptation. In Gambier, Yves; van Doorslaer, Luc (eds.). Handbook of Translation Studies. Volume 1. Amsterdam; Philadelphia: John Benjamins, s. 3-6.
Montini, Chiara. 2010. Self-translation. In Gambier, Yves; van Doorslaer, Luc (eds.). Handbook of Translation Studies. Volume 1. Amsterdam; Philadelphia: John Benjamins, s. 306-308.
Ringmar, Martin. 2012. Relay translation. In Gambier, Yves; van Doorslaer, Luc (eds.). Handbook of Translation Studies. Volume 3. Amsterdam; Philadelphia: John Benjamins, s. 141-144.
Seruya, Teresa. 2013. Anthologies and translation. In Gambier, Yves; van Doorslaer, Luc (eds.). Handbook of Translation Studies. Volume 4. Amsterdam; Philadelphia: John Benjamins, s. 1-6.
Tyulenev, Sergey. 2013. Social systems and translation. In Gambier, Yves; van Doorslaer, Luc (eds.). Handbook of Translation Studies. Volume 4. Amsterdam; Philadelphia: John Benjamins, s. 160-166.
van Doorslaer, Luc. 2010. Journalism and translation. In Gambier, Yves; van Doorslaer, Luc (eds.). Handbook of Translation Studies. Volume 1. Amsterdam; Philadelphia: John Benjamins, s. 180-184.
van Doorslaer, Luc. 2012. National and cultural images. In Gambier, Yves; van Doorslaer, Luc (eds.). Handbook of Translation Studies. Volume 3. Amsterdam; Philadelphia: John Benjamins, s. 122-127.
van Wyke, Ben. 2010. Ethics and translation. In Gambier, Yves; van Doorslaer, Luc (eds.). Handbook of Translation Studies. Volume 1. Amsterdam; Philadelphia: John Benjamins, s. 111-115.
[1] V origináli: A culture manipulates its past in the service of what dominant groups in that culture would like its present to be.