Mikrodejiny prekladu pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Ekvivalent pojmu
- Microhistory of translation (en-GB)
- Mikrogeschichte der Übersetzung (de)
- Microhistoire de la traduction (fr)
Explikácia pojmu
Mikrodejiny prekladu je prístup, ktorý na rozdiel od dominantnejších historiografických metodológií akcentuje detailné poznanie prekladateľov a ich každodenných kontextov a menej sa venuje preloženým textom ako takým. Táto metóda umožňuje odhaliť prehliadané aspekty histórie prekladu, ako sú životy a historické úlohy prekladateľov. Poskytuje tak detailnejšie a hlbšie pochopenie úlohy prekladu v kultúrnych dejinách. Patrí medzi historiografické metódy skúmania dejín prekladu.
Tento prístup k výskumu dejín ako takých sa formoval v talianskej historiografii 70. rokov 20. storočia (Carlo Ginzburg, Giovanni Levi a Carlo Poni), no má afinity aj s ďalším dobovým programom tzv. novej histórie (ktorá, ako ukazuje Burke, 2001, nebola v skutočnosti nová – jej korene siahali hlbšie do minulosti). Mikrohistória sa formovala v intelektuálnom milieu spoločne s tzv. dejinami zdola (Sharpe 2001), dejinami každodennosti (Crew 1989) a orálnou históriou (Abrams 2010). Spoločným menovateľom je, použijúc metaforu škály G. Leviho (2001), zaostrenie na historické detaily, zdanlivo bežné a obyčajné, a to najmä na také, ktoré súvisia s jednotlivcami. Ďalej išlo o prinášanie nových zdrojov historického poznania (oralita, dialóg, minuciózne zhromažďované detaily o drobných ľuďoch, ktorých veľké dejiny opomínajú) a skepticizmus voči rankeovským (podľa Leopolda van Rankeho, nemeckého historika pôsobiaceho v 19. storočí) politickým dejinám veľkých mužov (Munday 2014).
V translatológii pojmy, koncepcie a tézy spojené s mikrodejinami po prvý raz predstavila talianska literárna vedkyňa Sergia Adamo (2006). Tá tvrdí, že výskum dejín prekladu využívajúci podnety z mikrohistórie by sa mal metodologicky orientovať na historiografické metódy a zdroje, s ktorými bežne pracujú historici (ide najmä o prácu s archívmi). Tento prístup by tiež nemal zastierať fragmentárnosť a diskontinuitu skúmaných javov – nemal by sa za každú cenu pokúšať zovšeobecňovať. Naopak, mal by byť otvorený a zameraný na minulosť a jej špecifiká, nie skúmať minulosť s cieľom hľadať odpovede na súčasné otázky.[1] V neposlednom rade by mal otvárať otázky o tom, ako sa dajú písať dejiny tých, ktorí sú z dejín bežne vynechávaní (má na mysli fenomén tzv. neviditeľnosti prekladateľa, v mnohých prípadoch najmä prekladateľky).
Zásadným príspevkom k etablovaniu metodológie (mikro)histórie vo výskume dejín prekladu sú výskumné aktivity Christophera Rundla. Tento translatológ sa zaoberal prekladom v dejinách talianskeho fašizmu a priamo sa pokúšal spájať odborníkov venujúcich sa dejinám prekladu vo fašistických režimoch a písať komparatívne dejiny fašistických režimov cez prizmu prekladu.[2] Tvrdí, že dejiny prekladu by translatológovia mali písať tak, aby ich vedeli – a chceli – čítať aj historici. Preklad podľa neho ponúka užitočný pohľad na dejiny:
Nechcem povedať, že by sme sa [my translatológovia] nemali aspoň do istej miery pokúšať komparovať či generalizovať. Tvrdím však, že fakt prekladu nie je dostatočne široký spoločný menovateľ pre napísanie zmysluplných dejín. Komparatívne dejiny [prekladu] by mali byť postavené na špecifickejších historiografických problémoch vychádzajúcich ako z historiografie, tak aj z translatológie (2012, 236)[3]
Konštatácia, že preklad nie je dosť široký spoločný menovateľ pre napísanie dejín, nás znova vracia na pole mikrodejín. Z pohľadu veľkých dejín sa kultúrne artefakty a procesy neraz zdajú ako mimoriadne, náhodilé (Adamo 2006, 87), fragmentárne a diskontinuitné (Bednárová, 2013). Historici kultúry, literatúry a prekladu tak musia vedieť čítať „medzi riadkami“ a „v poznámkach pod čiarou“, aby z materiálu určeného na iné účely vytvorili nové príbehy (Pym 1998/2014, 200-201). Zo špecifiky prekladu a prekladateľov ako historických fenoménov a historických aktérov logicky vyplýva že niektorí odborníci považujú výskum dejín prekladu automaticky de facto za výskum mikrodejín (kultúry).
Ako prvý metódu mikrohistórie do výskumu dejín prekladu preniesol Jeremy Munday. Ten v r. 2013 a 2014 publikoval prelomové články, v ktorých danú metódu predstavil, kontextualizoval a rámcovo aplikoval vo výskume. V prvej z týchto štúdií ukázal, ako je možné využiť archívne zdroje na výskum procesu rozhodovania prekladateľa a lepšie spoznanie prekladového procesu ako takého (Munday 2013). O rok nato ukázal, ako je možné pomocou významne a menej významne sprostredkovaných (v zmysle priamosti svedectva) mikrohistorických zdrojov (na jednej strane články, interview a autobiografia a na druhej archívy a rukopisná pozostalosť) menej významných prekladateľov menej významných diel konštruovať ich mikrodejiny ako odpoveď na príliš zovšeobecňujúce historické naratívy, ktorým dominujú významní prekladatelia a kraľuje tzv. vysoká literatúra. Varuje však, že „nové mikrohistorické naratívy v sebe skrývajú nové druhy skreslení. Tie vyplývajú z výberu a spôsobu prezentácie materiálu, z medzier v našom poznaní a tiež z využívania významne sprostredkovaných svedectiev“ (2014, s. 77).[4] Medzi ďalšie významné a často citované práce využívajúce metodológiu mikrohistórie patrí štúdia O. Paloposki (2017). Autorka ju formuluje ako odpoveď na Mundayho výzvu skúmať dejiny prekladateľov a predstavuje drobné dejiny vzťahu medzi fínskym prekladateľom a vydavateľstvom na prelome 19. a 20. storočia. S využitím listov, zmlúv a inej rukopisnej pozostalosti osvetľuje, ako v danom období pracoval prekladateľ a ako fungoval vzťah medzi ním a vydavateľstvom. Z metodologického hľadiska je podstatný aj text Z. Atefmehr a F. Farahzad (2021), v ktorom autorky hovoria o mikrodejinách ako vhodnom prístupe na výskum dejín prekladateľov a prinášajú aj metodické odporúčania, ako by sa malo postupovať pri výskume ich archívov a pozostalostí. Vychádzajú pritom z mikrohistoriografickej metódy stopy rozpracovanej C. Ginzburgom, podľa ktorej nám „malé a zdanlivo nepodstatné fakty umožňujú odhaliť dovtedy nepovšimnuté súvislosti“ (253).[5]
Autorky sa tu tiež vymedzujú aj voči chápaniu mikrohistórie, ako ho prezentovala S. Adamo (2006), konkrétne voči jej tvrdeniu, že mnohé z dovtedajších výskumov dejín prekladu (t. j. aj pred tým, než sa vo výskume dejín prekladu začali presadzovať historiografické metódy) mali už z podstaty svojej témy a záberu charakter mikrodejín. Z. Atefmehr a F. Farahzad (2021) tvrdia, že keď predtým historici prekladu skúmali prekladateľov, často to robili v záujme zviditeľnenia ich významu pre dejiny kultúry a spoločnosti. Z tohto dôvodu si za predmet výskumu vyberali najznámejších alebo najčinnejších, a tým zákonite nebrali ohľad na neznámych, marginalizovaných a obyčajnejších. Samozrejme, problematika relevancie predmetu historického výskumu je zásadná, avšak takéto úzke chápanie mikrohistórie prekladu nezodpovedá skutočnému stavu translatologického výskumu. V dejinách prekladu na Slovensku a v zahraničí vznikajú práce využívajúce zdroje, s ktorými bežne pracujú historici (napr. archív, pozri zborník Archívny výskum (textov) v interdisciplinárnych súvislostiach, 2021)[6], na rozdiel od veľkých dejín o veľkých udalostiach zohľadňujú menšie historické prípady (napr. časopisy, pozri Tyšš, 2017) a snažia sa doceniť a na základe zhodnotenia detailov systemizovať zásadné črty práce a života prekladateľov v určitých obdobiach (napr. Gomez 2017; Siwek 2023).
S ohľadom na stav teoretického rozpracovania aj reálne zastúpenie v konkrétnych výskumoch možno uzavrieť, že translatológia v súčasnosti mikrodejiny prekladu chápe dvoma spôsobmi. V širšom zmysle (ako ilustruje Adamo 2006 a mnoho realizovaných výskumov) zdôrazňuje tento prístup skúmanie fenoménov bežných, prehliadaných, každodenných a z hľadiska veľkých koncepcií ťažko kategorizovateľných. Sú to napríklad fenomény ako preklad v časopisoch chápaných ako inštitúcie literárneho života (okolo ktorých sa združujú prekladatelia, redaktori, prispievatelia a pod.), alebo prípady prekladateľov pôsobiacich na určitom mieste v určitom čase[7]. V užšom zmysle (ako ilustrujú Munday 2013, 2014 a Atefmehr, Farahzad 2021) sa mikrodejiny prekladu zameriavajú špeciálne na zabudnutých jednotlivcov. Širšia perspektíva umožňuje štúdium prekladateľov ako kolektívnej skupiny (a do istej miery aj historickú profiláciu), zatiaľ čo užší prístup si vyžaduje hĺbkové skúmanie jednotlivých, menej známych prekladateľov – čím neznámejších, tým lepšie.
Literatúra
Abrams, Lynn. 2010. Oral History Theory. London; New York: Routledge. ISBN 0-203-84903-5.
Adamo, Sergia. 2006. Microhistory of Translation. In Charting the Future of Translation History. Eds. Georges L. Bastin and Paul F. Bandia. Ottawa: University of Ottawa Press, s. 81 – 100.
Archívny výskum (textov) v interdisciplinárnych úvislostiach. 2021. Zostavili Edita Gromová, Natália Rondziková a Igor Tyšš. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre.
Atefmehr, Zahra; Farahzad, Farzaneh. 2021. Microhistorical research in translator studies: an archival methodology. In The Translator, vol. 28, no. 3, s. 251 - 262.
Bednárová, Katarína. 2013. Dejiny umeleckého prekladu na Slovensku I: Od sakrálneho k profánnemu. Bratislava: VEDA.
Bednárová, Katarína. 2024. Kontexty prekladu vo vedách o človeku a kultúre I: Sondy a rekognoskácia. In Slovník prekladateliek a prekladateľov: vedy o človeku a kultúre. Zostavili Katarína Bednárová, Mária Kusá, Silvia Rybárová. Bratislava: Ústav svetovej literatúry SAV, v. v. i.; VEDA. ISBN 978-80-224-2077-8, s. 11-40.
Burke, Peter. 2001. Overture. The New History: Its Past and its Future. In New Perspectives on Historical Writing. Second Edition. Edited by Peter Burke. Pennsylvania: Pennsylvania State University Press, s. 1-24. ISBN 0-271-02116-0.
Crew, David F. 1989. Alltagsgeschichte: A New Social History "From below"?. In Central European History, Vol. 22, No. 3/4, p. 394-407.
Delistahli, Christina. 2023. Industrialisation of translation and collaborative practices in the Greek translations of Marxist texts. In Cultus: The Journal of Intercultural Mediation and Communication, 16, p. 134-158.
Gomez, Hannelore. 2017. A Closer Look into the Life of Ordinary Translators through Unordinary Sources: The Use of Obituaries as a Microhistory Tool to Study Translators and Translation in Ohio. In New Voices in Translation Studies, Vol. 16, No. 1, s. 55-83.
Levi, Giovanni. 2001. On Microhistory. In New Perspectives on Historical Writing. Second Edition. Edited by Peter Burke. Pennsylvania: Pennsylvania State University Press, s. 97-119. ISBN 0-271-02116-0.
Munday, Jeremy. 2013. The role of archival and manuscript research in the investigation of translator decision-making. In Target-international Journal of Translation Studies, vol. 25, no. 1, s. 125-139.
Munday, Jeremy. 2014. Using primary sources to produce a microhistory of translation and translators: theoretical and methodological concerns. In The Translator, vol. 20, no. 1, s. 64-80.
Paloposki, Outi. 2017. In search of an ordinary translator: translator histories, working practices and translator–publisher relations in the light of archival documents. In The Translator, vol. 23, no. 1, s. 31-48.
Pym, Anthony. 1998/2014. Method in Translation History. Reprinted. Manchester: St. Jerome Publishing.
Pym, Anthony. 2009. Humanizing Translation History. In Hermes – Journal of Language and Communication Studies, no. 42, p. 1-27.
Rundle, Christopher. 2012. Translation as a approach to history. In Translation Studies, Vol. 5, No. 2, s. 232 – 248.
Sharpe, Jim. 2001. History from Below. In New Perspectives on Historical Writing. Second Edition. Edited by Peter Burke. Pennsylvania: Pennsylvania State University Press, s. 25-42. ISBN 0-271-02116-0.
Siwek, Karolina. 2023. How Can History Support Translation Studies?: A Case of the Polish Translators of Faust Between 1826 and 1938. In Między Oryginałem a Przekładem, vol. 62, no. 4, s. 89-105.
Translation Under Communism. 2022. Edited by Christopher Rundle, Anne Lange, and Daniele Monticelli. Cham: Palgrave Macmillan. ISBN 978-3-030-79663-1.
Translation Under Fascism. 2010. Edited by Christopher Rundle, Kate Sturge. Basingstoke: Palgrave Macmillan. ISBN 978-0230203549.
Tyšš, Igor. 2017. Teoretické a materiálové sondy do praxeológie a dejín prekladu americkej literatúry na Slovensku v období socializmu: Mladá tvorba a Beat Generation. Nitra: Univerzita Konštatína Filozofa v Nitre.
[1] Čo je, mimochodom, jednou z programových téz humánnej historiografie prekladu v koncepcii A. Pyma (1998/2014). On však zameranosť skúmania dejín na prítomnosť spája aj so spoločenským dosahom a spoločenskou aktuálnosťou výskumu.
[2] Pozri v tejto súvislosti publikáciu Translation under Fascism (2010), ktorá predstavuje pokus o syntézu kultúrnych dejín štyroch autoritárskych režimov (menovite nacistického Nemecka, fašistického Talianska, francovského Španielska a salazarovského Portugalska) cez prizmu prekladu. Autori jednotlivých štúdií predstavujú konkrétne historické súvislosti a špecifiká prekladu v týchto kultúrnych priestoroch, no okrem prípadových štúdií sú v knihe aj pokusy o explanatórne syntézy. Na podobnom pricípe je postavená aj neskoršia kolektívna práca Translation Under Communism (2022). Rundle je tiež spoluzakladateľom siete historikov prekladu, ktorí sa hlásia k využívaniu historiografických metód, History and Translation Network (https://historyandtranslation.net/).
[3] I am not suggesting that there can be no comparative approach or that some degree of generalization is not possible; rather, I am arguing that the mere activity of translation does not offer sufficient common ground to produce meaningful history, and that comparative history needs to be organized around more specific historical themes that should be informed by historical studies as well as translation studies.
[4] [...] these new narratives of micro-history also conceal other biases in the selection and presentation of material, in the gaps in our knowledge and in forms of overtly mediated testimonies.
[5] ‘Method of clue’ relies on the assumption that small and seemingly insignificant facts can uncover previously unnoticed realities.
[6] Treba dodať, že slovenské historičky prekladu K. Bednárová, M. Kusá a L. Vajdová, ktorých príspevky nájdete v odkazovanom zborníku, s archívmi pracujú dlhodobo a bežne a archívnu prácu nevnímajú ako novinku, ktorá do výskumu prichádza po roku 2010.
[7] Tu sú zrejmé súvislosti s Pymovým (2009) konceptom interkultúry ako historicky špecifického pracovného spoločenstva prekladateľov. Aj o interkultúre možno uvažovať na škále, v závislosti od stupňa organizácie, intenzity kontaktov, miery inštitucionalizácie a pod. Príkladmi interkultúr rôznej miery a rôzneho stupňa sú potom okruh prekladateľov prispievajúcich do časopisu (ako v prípade Mladej tvorby, porov. Tyšš, 2017), skupina vedcov-prekladateľov spolupracujúca na prekladových edíciách textov svojho odboru (ako bol prípad generácie slovenských filozofov podieľajúcich na vychádzaní Antológie z diel z filozofov a neskôr edície Filozofické odkazy, porov. Bednárová, 2024), inštitucionálny „industrializovaný“ preklad diel marxizmu-leninizmu v gesciách komunistických strán (ibid.; Delistahli, 2023), prekladateľské oddelenia v medzinárodných organizáciách a pod.