Kumulácia pojem
Autor pojmu
Ekvivalent pojmu
- Accumulation (en-GB)
- Akkumulation (de)
- Accumulation (fr)
Explikácia pojmu
Táto štylistická figúra patrí z hľadiska vývinu do západnej rétorickej tradície podobne ako amplifikácia (aj expolitio). Latinská kultúra poznala kumuláciu aj pod názvom frequentatio, takto ju totiž do zoznamu tzv. myšlienkových figúr (sententiarum exornationes) zaradil autor diela Rhetorica ad Herennium (Rétorika pre Herenia, 90 pred Kr.) Pseudo-Cicero.[1] Podľa jeho definície sa mala používať predovšetkým v súdnych procesoch, ktoré vychádzali z domnienok, resp. podozrení. Úlohou kumulácie bolo zefektívniť obhajobu, urobiť prejav dôraznejším, prípadne aj ostrejším. Táto najstaršia latinská rétorika chápe kumuláciu ako štylistický postup, v rámci ktorého sa na jednom mieste prehovoru hromadia dovtedy v procese roztratené témy (IV, 52). Kumulačný postup síce sledoval najmä pôsobnosť, účinok myšlienky, realizácia uvedeného zámeru však bezprostredne závisela od formálnej stránky. V súlade s potrebou zoskupovať argumenty dochádzalo k hromadeniu viet, ktoré boli organizované na báze priraďovania. Hromadenie sa realizovalo aj medzi slovami. Ernst Robert Curtius v tejto spojitosti ukazuje, ako stredoveký básnik vypočítava, z čoho pozostáva príroda sťaby Božie stvorenie, resp. Kristovo dielo (čím viac, tým lepšie), čo okrem iného ilustruje, ako kresťanské básnictvo prevzalo antický topos vzývania prírody.
„Veškeré stvoření Kristovo, slunce, hvězdy, měsíci,
kopce a hory, údolí, moře, řeky, prameny,
bouře, deště, mraky a větry, vichřice,
horko, jinovatko, mraze, lede, sněhu, blesky, skály,
louky, hájí, listoví, křoví, byliny, květy,
pějte přesladce se mou, volajíce: sbohem!“[2]
(Jakob Werner: Beiträge, č. 120, strofa 11 in Curtius 1998, 106; pokiaľ nie je uvedené inak, citáty prel. M. K.).
Najznámejším príkladom antickej gradačnej amplifikácie a kumulácie je Cicerova Oratio in Lucium Catilinam Prima (Prvá reč proti Catilinovi, 63 pred Kr.) v deň odhalenia Catilinovho sprisahania. Ide o šesť útočných interogácií adresovaných Catilinovi:
„Dokedy budeš, Catilina, zneužívať našu trpezlivosť? Ako dlho sa nám ešte bude táto tvoja zúrivosť vysmievať? Kam sa až bude rozťahovať tvoja bezuzdná opovážlivosť?“[3]
(Marcus Tulius Cicero: Catilinam I – IV; Štyri reči proti Catilinovi in Keruľová 2020, 11).
Ak sa v rámci kumulačného postupu hromadia slová a vety naznačujúce iný význam, literárna teória rozlišuje medzi enumeratio (kumulácia slov) a distributio (kumulácia viet); ak dochádza k hromadeniu slov a viet rovnakého významu, ide o tzv. congeries synonymica (por. Calboli 1993, 404 – 405).
V poetikách, ktoré vyšli v uplynulom polstoročí v česko-slovenskom priestore, pojem kumulácia väčšinou nenájdeme, výnimkou je Michal Harpáň (1986, 90 – 91), ktorý ju definuje ako prostriedok charakterizácie nejakého javu. Radí ju do kontextu výrazových prostriedkov uplatňujúcich princíp opakovania v podobe hromadenia významovo podobných alebo synonymických výrazov (napr. tautológia, pleonazmus, perifráza alebo gradácia, čiže hromadenie významov stupňovaním). Príručky poetiky, ktoré nediferencujú termín samostatne, pokrývajú funkciu kumulačného postupu prostredníctvom uvedených štylistických prostriedkov a opakovacích figúr (Hrabák 1973; Žilka 1984).
Pri kumulácii, rovnako ako pri amplifikácii, je dôležité uchopiť významové ťažisko, vnútorný zmysel opisovaného fenoménu. Tieto umelecké prostriedky stredovekej literatúry slúžili na to, aby význam rozširovali a súčasne sa imitačnou metódou vracali k prvotnému zdroju, ktorým bol biblický text (Keruľová 2020, 7). A hoci sa javí, že týmto rozširujúcim spôsobom autor hovorí to isté, nie je to to isté. Stredovekí ľudia sa vyjadrovali bohatšie, mali tendenciu osvetliť jav, vec či dej niekoľkonásobne, z viacerých strán a hľadísk (Minárik 1977, 31). „Amplifikovaním a kumulovaním autor vytrvalo krúži okolo spoločného významu oboch textov (biblického a svojho), čím intencionálne nadväzuje na hlavný text (Biblia)“ (Keruľová 2020, 7). Amplifikačné a kumulačné postupy vtláčajú štýlu stredovekého literárneho textu nezameniteľné kvality – podnecujú jeho kvetnatosť, ornamentálnosť, rozvíjajú expresívnu stránku, pôsobia na emocionálnosť. Ako vo svojej práci Europäische Literatur und Lateinisches Mittelalter (1948; Europská literatúra a latinský středověk, čes. 1998) plasticky priblížil Curtius, hromadenie ako štylistický postup sa realizuje aj prostredníctvom symbolov a metafor. Ich konotačný potenciál a tajomstvo vsadené do optiky transcendentnosti mohlo niekedy tiež prispieť k tomu, že sa zmysel zobrazovaného zastrel.
Literatúra
Calboli, Gualtiero. 1993. Rhetorica ad C. Herennium: introduzione, testo critico e commento. Bologna: Patron Editore.
Curtius, Ernst Robert. 1948. Europäische Literatur und lateinisches Mittelalter. 4. vyd. Bern – Mníchov: A. Francke.
Curtius, Ernst Robert. 1998. Evropská literatura a latinský středověk. Prel. Jiří Pelán – Jiří Stromšík – Ivana Zachová. Praha: Triáda.
Harpáň, Michal. 1986. Teória literatúry. Nový Sad: Obzor.
Hrabák, Josef. 1973. Poetika. Praha: Československý spisovatel.
Keruľová, Marta. 2020. „Kult vertikály v stredovekej literatúre.“ Stredoeurópske pohľady 2, 2: 4 – 12.
Minárik, Jozef. 1977. Stredoveká literatúra: svetová, česká, slovenská. Bratislava: SPN.
Retórica a Herenio. 1997. Úvod, preklad a poznámky Salvador Núñez. Madrid: Editorial Gredos.
Žilka, Tibor. 1984. Poetický slovník. Bratislava: Tatran.
[1] Niektoré výskumy predpokladajú, že jej autorom je rímsky rečník Quintus Cornificius. V texte z tohto diela necitujeme podľa autora, uvádzame bezprostredne odkaz na jednotlivé knihy a odseky. Vychádzame pritom zo španielskeho vydania z roku 1997 Retórica a Herenio.
[2] „Omnis factura Christi: sol, sidera, luna, / colles et montes, valles, mare, flumina, fontes, / tempestas, pluvie, nubes, ventique, procelle, / cauma, pruina, gelu, glacies, nix, fulgura, rupes, / prata, nemus, frondes, arbustu, gramina, flores / eclamando: vale! Mecum predulce sonate.“
[3] „Oratio prima: Quo usque tandem abutere, Catilina, patientia nostra? Quam diu ad etiam furor iste tuus nos eludet? Quem ad finem sese effrenata iactabit audacia?“