Lingvistické prístupy k prekladu pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Ekvivalent pojmu
- Linguistic approaches to translation (en-GB)
- Linguistische Ansätze zur Übersetzung (de)
- Approches linguistiques de la traduction (fr)
Explikácia pojmu
Definovanie prekladu na základe vzťahu prekladateľskej aktivity k ovládaniu jazyka ako nástroja komunikácie patrí k najstarším rámcom uvažovania o preklade. V kontexte literárnej vedy možno lingvistické prístupy k prekladu definovať ako prístupy k prekladateľskej problematike vychádzajúce z prirodzenej odvislosti prekladu od jazyka (veď preklad je jazyková operácia), ktoré vychádzajú z koncepcií modernej lingvistiky formujúcich sa od začiatku 20. storočia najmä v štrukturalizme, pričom za kľúčové obdobie rozvoja týchto teórií možno považovať prelom 50. a 60. rokov daného storočia. Nosnými témami lingvistických prístupov k prekladu sú otázky preložiteľnosti, jednotiek prekladu, typológie prekladateľských riešení a ekvivalencie.
Ambivalentný vzťah lingvistiky a uvažovania preklade možno dobre ilustrovať na „osudoch“ konceptu preložiteľnosti, ktorý sa v lingvistike od sklonku 19. storočia interpretoval podľa Raquel De Pedro (1999) dvoma spôsobmi: univerzalisticky a monadisticky. Prvý prístup, ktorého prínos najlepšie signalizujú práca E. Nidu (1964 [2003]) vychádzajú z viery v lingvistické univerzálie, na základe ktorých oprávňujú preklad. Zástancovia druhého prístupu, ktorého reprezentantom sú napríklad teórie E. Sapira, tvrdia, že každý jazyk je do seba uzavretým mikrokozmom tvorby a prezervácie významu, z čoho vyplýva rozličná miera pochybností v možnosti prekladu.
Otázky jednotky prekladu ležia na prieniku lingvistických „taxonómií“ jazyka (na tzv. jazykové roviny) a funkcií jazyka (v translatológii sa často v tomto kontexte skloňujú práce R. Jakobsona) a reálnej prekladateľskej práce. V praxi ide o odpoveď na otázku, ktorú jednotku textu možno považovať za najzásadnejšiu pri pokusoch o jeho adekvátne pretlmočenie. Hoci moderné uvažovanie o preklade uznáva opodstatnenosť prekladateľských riešení na jednotlivých jazykových rovinách (napr. fonematický, morfematický, slovný preklad a pod.), zástancovia integrálnych teórií prekladu by isto súhlasili s konštatovaním A. Popoviča, že „[p]reklad na rovine textu najlepšie zachováva invariantnú informáciu“ (in Originál/preklad, 1983, s. 223). V tomto kontexte treba ozrejmiť, že čoraz komplexnejšie chápanie prekladovej jednotky súvisí s nárastom dominancie štylistiky v uvažovaní o preklade (na Slovensku signalizovanej prácami a výskumami F. Mika), v dôsledku ktorej dochádza k hlbšiemu uvažovaniu o funkciách jazykových jednotiek v komplexe textov a ich prekladu. Naše storočie, v ktorom sa prekladateľskej praxi začali čoraz viac využívať softvéry na počítačom podporovaný preklad a strojový preklad, však na stôl vrátilo témy jednotky. Ide totiž o to, že prekladateľský softvér tým, že text najčastejšie segmentuje na vety a ponúka počas prekladu návrhy ekvivalentov z glosára alebo podobne preložené segmenty z prekladateľskej pamäte, vnáša do syntagmatiky situačne ukotveného prirodzeného jazyka umelú paradigmatiku (porov. Pym, 2014), čo pred teóriou otvára nutnosť opätovne riešiť mnohé staršie otázky (najmä) lingvistického charakteru.
Typológia prekladateľských riešení je téma, ktorá často lingvistické prístupy k prekladu (neraz aj v očiach odbornej verejnosti) sprofanizovala ako preskriptívne, akoby mali diktovať, ako prekladať. V translatológii existujú mnohé známe typológie prekladateľských riešení a prístupov, ktorých spoločným menovateľom je snaha typologizovať kroky v rozhodovacom procese prekladu a ponúknuť prekladateľom odporúčania a usmernenia. Neprekvapí preto, že ide o tému často skloňovanú vo výučbe prekladu. Pre súčasné translatologické myslenie je to však už historická téma, a preto neprekvapí, že jedna z najnovších celostných publikácií o nej je z pera historika prekladu a navyše je v nej výklad podaný historicky. Ide o knihu A. Pyma Translation Solutions for Many Languages (2016). Autor v nej podáva výklad dejín uvažovania o preklade práve cez prizmu formulácií rôznych typológií prekladateľských riešení a konštatuje pritom, že sa v nich premietali nielen rozličné lingvistické prístupy (formalizmus, štrukturalizmus), ale aj rozličné ideológie (národné či politické), a označuje tieto typológie za „zmarený sen“.
Ekvivalencia, jej rozličné typológie a druhy zamestnávala lingvisticky orientovaných teoretikov prekladu už od začiatku systematického uvažovania o tomto fenoméne v 20. rokoch 20. storočia (vo vtedy sa formujúcom Sovietskom zväze). Pym (2014) spôsoby uvažovania o ekvivalencie delí do dvoch skupín:
1. V prípade tzv. teórií o prirodzenej ekvivalencii (angl. natural equivalence) ide o prístupy, ktoré ekvivalencie medzi jazykmi, resp. jazykovými javmi, chápu v paradigmatickom zmysle ako dané, už existujúce, pričom úlohou prekladateľa je ekvivalentné riešenia nájsť. „Skúškou správnosti“ ekvivalencie je v tomto prípade spätný preklad.
2. Pri teóriách o smerovej ekvivalencii (angl. directional equivalence) de o prístupy, ktoré ekvivalenciu chápu ako jav, ktorý nastáva na syntagmatickej rovine tvorby textu na základe jeho významového invariantu. Túto ekvivalenciu prekladateľ dynamicky tvorí na základe kontextu a komunikačnej situácie. Spätný preklad v takomto prípade nie je možný.
Pojem „lingvistické prístupy k prekladu“ vznikol až post hoc. Skloňuje sa v prácach historikov translatológie (okrem už citovaného Pyma, 2014 napr. aj Snell-Hornby, 2006) a v pedagogickej praxi sa často využíva aj dosť nefunkčne na označenie akýchsi už prekonaných teórií. Mnohé závery starších lingvisticky orientovaných bádateľov sa v novších translatologických prácach priam tradujú, aby sa voči autori vymedzili, v dôsledku čoho sa splošťujú či zjednodušujú (ako na to v súvislosti s J. C. Catfordom upozornil A. Chesterman, 2017).
V dejinách translatologického myslenia existujú dve zásadné lokálne tradície lingvistického uvažovania o preklade. Je pritom markantné, že obe svojím spôsobom (postupne i v rôznych štádiách vývinu svojho uvažovania) prekonávajú striktne lingvistické zameranie
1. Ruský, ukrajinský, resp. sovietsky, kontext, v ktorom sa prvé teórie prekladu (aj) na báze lingvistiky systematicky rozvíjali už od 20. rokov 20. storočia. Je dosiaľ napriek našej jazykovej blízkosti málo prebádaný. Najnovšie výskumy (Pym 2016; Baer, 2020; Kupková, 2021; Kalnychenko, 2023 a i.) dokazujú, že najlepšie ruské, ukrajinské a sovietske koncepcie ani zďaleka neboli simplicisticky lingvistické. Ich plnému doceneniu bráni „mentálna železná opona“ (v zmysle, akom ho definujú M. Djovčoš a E. Perez, 2017), neznalosť kontextu, dobového inotajného jazyka a tradícií vtedajšej lingvistiky.
2. Nemecká: oblúk od teoretikov sklonku 50. a 60. rokov 20. storočia (významne najmä O. Kade), ktorí sa usilovali o vedecky striktné definovanie aspektov prekladateľskej práce na základe lingvistických teorém, po teoretikov 80. rokov, ako bol H. Vermeer. Dochádza tu k čoraz širšiemu chápaniu ekvivalencie, ktorá sa postupom času „oslobodzuje“ spod esencialistického chápania a smeruje k chápaniu prekladu ako účelovej aktivity (tzv. teória Skoposu). Je niekoľko možných interpretácií, prečo sa tak dialo. D. Müglová konštatuje, že obmedzené chápanie ekvivalencie sa smerom k teórii skoposu otváralo s obratom k výskumom na základe textovej lingvistiky (prekladovou jednotkou sa stáva celý text, porov. Müglová et al., 2018). A. Pym (2014) zas tvrdí, že sa nemecké uvažovanie „pragmatizovalo“, odkedy sa v 80. rokoch 20. storočia začal na tamojších univerzitách vyučovať preklad a bádatelia začali zákonite prihliadať na to, ako sa preklad správal na trhu a slúžil klientom.
Literatúra
Baer, Brian James. 2020. On origins: the mythistory of translation studies and the geopolitics of knowledge. In The Translator, vol. 26, no. 3, s. 221-240.
De Pedro, Raquel. The Translatability of Texts: A Historical Overview. In Meta, 1999, roč. 44, č. 4, s. 546-559.
Djovčoš, Martin; Perez, Emília. Bridging the mental Iron Curtain, or, re-exploring the “old” in new contexts. In World Literature Studies, 2017, vol. 9, no. 2, p. 3-11.
Chesterman, Andrew. Catford revisited. In Chesterman, Andrew. Reflections on Translation Theory: Selected papers 1993 - 2014. Amsterdam; Philadelphia: John Benjamins, 2017, s. 71-80.
Kalnychenko, Oleksandr. 2023. Discovering erased discussion on translation method in Ukraine in 1927–1931. In Djovčoš, Martin et al. (eds.). Translation Studies in Ukraine as as Integral Part of the European Context. Bratislava: VEDA. ISBN 978-80-224-2015-0, s. 36-62.
Kupková, Ivana. 2021. The place of the 1958 edition of Andrei Fedorov’s “Introduction to Translation Theory” in the history of translation studies. In World Literature Studies, vol. 13, no. 3, s. 31-41.
Müglová, Daniela et al. 2018. Komunikácia, tlmočenie, preklad, alebo Prečo spadla Babylonská veža. Druhé, rozšírené vydanie. Nitra: Enigma. ISBN 9788081330742.
Nida, Eugene A. Toward a Science of Translating: With Special Reference to Principles and Procedures Involved in Bible Translating. 2, illustrated, reprint. Leiden: Brill, 2003.
Originál/Preklad: Interpretačná terminológia. Ed. Anton Popovič. Bratislava: Tatran, 1983.
Pym, Anthony. Exploring Translation Theories. Second edition. London; New York: Routledge, 2014.
Pym, Anthony. Translation Solutions for Many Languages: Translation Solutions for Many Languages. London: Bloomsbury, 2016.
Snell-Hornby, Mary. The Turns of Translation Studies: New paradigms or shifting viewpoints?. Amsterdam; Philadelphia: John Benjamins, 2006.