Transfikčnosť pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Pôvodca pojmu
Ekvivalent pojmu
- Transfictionality (en-GB)
- Transfiktionalität (de)
- Transfictionnalité (fr)
Explikácia pojmu
Transfikčnosť predstavuje špecifický prípad intertextuality, ktorý charakterizuje migrácia imaginárnych svetov za hranice konkrétneho diela. Pojem označuje textovú modalitu a prax, ktorá vypĺňa medzery pôvodiny (ide napr. o „dopovedanie“ príbehu a pod.). Transfikčnosť môže mať podobu cirkulácie protagonistov (napr. v Balzacovej Ľudskej komédii), existencie románových cyklov a televíznych seriálov (napr. Harry Potter, Star Trek) či pokračovania príbehov (napr. pani Bovaryovej a ďalších postáv Flaubertovho románu, Hamleta atď.). Tento jav sa týka tak produkcie, ako i recepcie diela.
Pôvodcom pojmu je francúzsky literárny teoretik Richard Saint-Gelais, ktorý definuje transfikčnosť ako „jav, keď sa minimálne dva texty toho istého autora alebo rôznych autorov spoločne vzťahujú k tej istej fikcii, či už tým, že z nej preberajú postavy, rozširujú jej dej alebo zdieľajú fikčný svet“[1] (2011, 7). Saint-Gelais má pod textom na mysli nielen literárne dielo, resp. naratívny text, ale aj iné formy umeleckého vyjadrenia, ako film, komiks alebo videohru (7). Pojmom transfikčnosť chce obsiahnuť všetky literárne žánre (vrátane detektívky, krimi, sci-fi a i.) (2011, 9).
Saint-Gelais rozoberá pojem v knihe Fictions transfuges. La transfictionnalité et ses enjeux (Odpadlícka fikcia. Otázky transfikčnosti, 2011), ktorá vyšla v čase rastúceho záujmu o problematiku fikčných svetov.[2] Koncept transfikčnosti nadväzuje na literárnovedný výskum vzťahov medzi viacerými textami (najmä na Genettovu paratextualitu, Fitchovu „intra-intertextualitu“ a i.), no vo väčšej miere zohľadňuje fikčný rozmer týchto vzťahov (9). Transfikčnosť má blízko k tomu, čo Gérard Genette definoval v diele Palimpsestes (Palimpsesty, 1982) ako hypertext, ktorý sa navrstvuje na hypotext. Podľa Saint-Gelaisa však každý hypertext nie je transfikčný, rovnako ako nie je hypertextuálna ani každá transfikcia. Rozdiel medzi nimi spočíva v tom, že hypertextualita je založená na medzitextovej imitácii a transformácii, zatiaľ čo transfikčnosť charakterizuje migrácia prvkov diegézy (10 – 11). Najčastejšie ide o medzitextovú migráciu literárnych postáv, napr. Eugèna de Rastignaca, ktorý „migruje“ z románu Le père Goriot (1835; slov. Otec Goriot, 1946) do ďalších častí Balzacovej La Comédie humaine (Ľudská komédia, 1829 – 1850), najmä do románu La Maison de Nucingen (1837; čes. Firma Nucingen, 1926), pričom vzťah uvedených textov je transfikčný (nie hypertextuálny). Saint-Gelais vychádza vo svojich úvahách z poznatkov teórie možných svetov a fikcie, či filozofie jazyka, predovšetkým z prác Thomasa Pavela (2012) a Johna Searla (2007). Transfikčnosť tiež implikuje, že prebraté fiktívne prvky treba chápať v kontexte pôvodného diela, t. j. ich funkcia sa v neskorších transfikčných textoch nemení. Príkladom sú postavy z románu Paul et Virginie (Paul a Virgínia, 1788) francúzskeho preromantického spisovateľa Bernardina de Saint-Pierra, ktorý číta Flaubertova hrdinka Emma Bovaryová. Paulov a Virgíniin idylický príbeh rezonuje s Emminým rojčením a naznačuje dej románu (Saint-Gelais 2011, 23). Dielo klasickej svetovej literatúry Madame Bovary (1857; slov. Pani Bovaryová, 1963), podobne ako séria príbehov Arthura C. Doyla o Sherlockovi Holmesovi alebo román Pýcha a predsudok Jane Austen, podnietili viacerých autorov a autorky k napísaniu „pokračovania“ príbehu – Mademoiselle Bovary (Slečna Bovaryová, 1991) Raymonda Jeana, La Fille d’Emma (Emmina dcéra, 2001) Clauda-Henriho Buffarda či Mademoiselle Bovary (Slečna Bovaryová, 1991) Maxima Benoîta-Jeannina sú románovým stvárnením príbehu Berthy Bovaryovej, dcéry Emmy a Charlesa, ktorej Flaubert venoval v závere románu len tri riadky.
Uvedený príklad predstavuje podľa Sainta-Gelaisa jeden z elementárnych typov transfikčnosti, ktorým sú rozšírenia („expansions“) pôvodnej fikcie z časového a diegetického hľadiska (2011, 71). Medzi ďalšie patria jej verzie („versions“), t. j. reinterpretácie alebo modifikácie, ktoré korigujú predchádzajúci text, resp. ponúkajú perspektívu iných postáv, ako napr. v súvislosti s Pani Bovaryovou diela Madame Homais Sylvèra Monoda (1988) a Monsieur Bovary Laury Grimaldi (1991). V rámci druhého typu sa vyskytujú aj prípady meta-transfikčnej interpretácie („une interprétation méta-transfictionnelle“), keď transfikčnú prax sprevádza jej reflexia. Príkladom je román spisovateľky Jean Rhyse Wide Sargasso Sea (1966; slov. Šíre Sargasové more, 1973), ktorý rozvíja príbeh šialenej Rochesterovej manželky z románu Jane Eyre (1847; slov. Jana Eyrová, 1958) Charlotte Brontë (Saint-Gelais 2011, 148 – 152).
Tretím typom sú kríženia a pripojenia („croisements et annexions“), pri ktorých je zrejmé, že určitá fikcia čerpá z viacerých pôvodných fikcií, ako napr. knihy Lorena D. Estlemana Sherlock Holmes vs Dracula (1978) alebo Dr. Jekyll and Mr. Holmes (1979). Posledným, sporným typom je pohltenie („captures“), ktoré označuje absorbovanie jednej fikcie druhou (pojem „capture“ zaviedol literárny teoretik Jean Ricardou na označenie situácie, keď rozprávanie náhle degraduje predchádzajúce udalosti na úroveň reprezentácie) (Saint-Gelais 2011, 232). Saint-Gelais označuje tento jav aj Genettovým pojmom metaleptické pokračovania („continuation métaleptique“) (232) a ako príklad uvádza druhú časť Cervantesovho románu El ingenioso hidalgo Don Quijote de la Manche (1604, 1615; slov. Dômyselný rytier Don Quijote de la Mancha, 1950), v ktorej hlavné postavy stretávajú čitateľov prvej časti románu. Fikcia, ktorá takto zachytáva inú fikciu, sa tak javí o čosi reálnejšia ako zachytená fikcia.
Transfikčnosť umožňuje klásť otázky týkajúce sa okrem iného postavenia autora, resp. autorky k textu ako aj jeho jednotlivých derivátov. Podľa Saint-Gelaisa autoritou disponuje iba pôvodný text. Pre posúdenie transfikčnosti je však relevantný aj širší kultúrny, inštitucionálny a pragmatický kontext. Pojem sa dobre etabloval predovšetkým vo frankofónnom prostredí, ale čoraz väčšmi rezonuje aj v medzinárodnom meradle (Marie-Laure Ryan a i.)
Literatúra
Aranda, Daniel. 2001. „Usages esthétiques du retour de personnages.“ In Partages de la littérature - partages de la fiction, eds. Jean Bessière – Philippe Roussin, 147 – 178. Paris: Champion.
Besson, Anne. 2004. D’Assimov à Tolkien. Cycles et séries dans la littérature de genre. Paris: CNRS Éditions.
Carrier-Lafleur, Thomas. 2012. „Richard Saint-Gelais, Fictions Transfuges. La Transfictionnalité Et Ses Enjeux.” @Nalyses 7, 3: 461 – 481. Dostupné na: https://uottawa.scholarsportal.info/ottawa/index.php/revue-analyses/article/view/809 [cit. 25.12.2023].
Fitch, Brian T. 1982. The Narcissistic Text. A Reading of Camus’s Fiction. Toronto: University of Toronto Press.
Genette, Gérard. 1982. Palimpsestes. La littérature au second degré. Paris: Seuil.
Pavel, Thomas G. 1986. Fictional Worlds. Cambridge: Harvard UP.
Pavel, Thomas G. 2012. Fikční světy. Prel. Zikmund Hynek. Praha: Academia.
Rabau, Sophie. 2007. „Transfictionnalité d’Homère.“ In La Fiction. Suites et variations, eds. René Daudet – Richard Saint Gelais, 291 – 309. Québec, Rennes: Nota bene, Presses universitaires de Rennes.
Ricardou, Jean. 1973. Le Nouveau Roman. Paris: Seuil.
Ryan, Marie-Laure. 2007. „La transfictionnalité dans les médias.“ In La Fiction. Suites et variations, eds. René Daudet – Richard Saint Gelais, 131 – 153. Québec, Rennes: Nota bene, Presses universitaires de Rennes.
Ryan, Marie-Laure. 2013. „Transmediales Storytelling und Transfiktionalität.“ In Medien. Erzählen. Gesellschaft.: Transmediales Erzählen im Zeitalter der Medienkonvergenz, eds. Karl N. Renner – Dagmar von Hoff – Matthias Krings, 88 – 117. Berlin, Boston: De Gruyter.
Ryan Marie-Laure. 2013. „Transmedial Storytelling and Transfictionality.“ Poet. Today 34, 3: 361 – 388.
Saint-Gelais, Richard. 2022. „Au-delà du Quichotte: explorations de la transfictionnalité dans
les littératures hispaniques.“ HispanismeS 19, 30. jún. Dostupné na: https://journals.openedition.org/hispanismes/16205 [cit. 25.12.2023]
Saint-Gelais, Richard. 2011. Fictions transfuges. La transfictionnalité et ses enjeux. Paris. Seuil.
Searle, John. 1979. „Logical Status of Fictional Discourse.“ In Expression and Meaning. Studies in the Theory of Speech Acts, John Searle, 58 – 75. Cambridge: Cambridge University Press.
Searle, John. 2007. „Logický status fikčního diskurzu“. Prel. Josef Línek. Aluze: časopis pro literaturu, filosofii a jiné 1: 61 – 69. Dostupné na: https://adoc.pub/logicky-status-fikniho-diskurzu.html [cit. 24.11.2023].
[1] „Par ‚transfictionnalité‘, j’entends le phénomène par lequel au moins deux textes, du même auteur ou non, se rapportent conjointement à une même fiction, que ce soit par reprise de personnages, prolongement d’une intrigue préalable ou partage d’univers fictionnel.“
[2] V súvislosti s transfikčnosťou ide napr. o výskum Anny Besson (2004) či Daniela Arandu (2001) týkajúci sa otázky návratu literárnych postáv a sci-fi románu.