Svedectvo pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Pôvodca pojmu
Ekvivalent pojmu
- Testimony (en-GB)
- Zeugnis (de)
- Témoignage (fr)
Explikácia pojmu
(Literárne) svedectvo je žánrom testimoniálnej literatúry, spájajú sa v ňom objektívne informácie s umeleckým štýlom. Pojem označuje texty svedkov potvrdzujúce priamo v texte úmysel svedčiť o prežitom vojnovom násilí. Vyznačujú sa tým, že ich napísali preživšie obete,[1] ktoré vydávajú svedectvo o svojej skúsenosti[2] (Brunel 2014, 2; Lacoste 2011, 26). Literárne svedectvo vychádza z idey svedectva ako „právneho aktu“ na základe „zmluvy o hodnovernosti“ (Détue – Lacoste 2016) a predstavuje nástroj boja proti šíreniu (historickej) nepravdy. V tomto zmysle má žáner svedectva predovšetkým spomienkový a výchovný charakter (Rastier 2019, 28). Na rozdiel od urgentného svedectva, ktoré apeluje na slobodný svet s cieľom zastaviť násilie, ide o neurgentné svedectvo.
Svedectvo predstavuje pomerne nový literárny žáner, ktorý však nie je jasne teoreticky vymedzený. François Rastier ho považuje za sporný žáner, pretože je ťažké identifikovať jeho umelecké formy (2010, 114). Vysvetľuje to tým, že svedectvo nemá miesto v literárnej tradícii (2019, 307). Špecifikom svedectva je jeho dokumentárna hodnota. Literárne svedectvo však nepredstavuje len historický dokument, ktorý má slúžiť na archívne účely, ale prostredníctvom literatúry má zaznamenať historickú pravdu do kolektívnej pamäti, vzdať úctu mŕtvym a sprostredkovať intímnu skúsenosť násilia a smrti[3] (Lacoste 2011, 547). Rastier neradí tento žáner do dokumentárnej prózy, resp. do literatúry faktu (non-fiction) vzhľadom na široký záber tohto pojmu, ale skôr do kategórie literatúry skutočnosti („littérature du réel“), ktorá zahŕňa okrem iného memoáre, autobiografické romány, biografie a i. (2019, 30). Do tejto kategórie patria aj literárne texty, ktoré nemajú autobiografický charakter (nejde o svedectvo v pravom slova zmysle), ale vypovedajú o vojnovom násilí a traume. Príkladom je generačné rozprávanie, v ktorých rozprávač pátra po svojej rodinnej histórii a „svedčí“ za svojich starých rodičov, pričom miera fabulácie je omnoho väčšia.
Svedectvo charakterizuje zložitá situácia výpovede – napriek identite rozprávača-autora-postavy, ktorá je zárukou autenticity výpovede a znakom autobiografie, sa tento typ textu vymyká definícii autobiografie podľa Philippa Lejeuna, pretože sa vyznačuje využívaním prvej osoby plurálu („my“ namiesto „ja“, pričom môže dôjsť aj k odlíšeniu ja-rozprávač a ja-postava, resp. svedok a preživší). Dôvodom je na jednej strane skutočnosť, že píšuci subjekt-svedok sa čiastočne rozplynul v dôsledku traumatizujúcej skúsenosti, na druhej strane je nerozlučne spätý s ostatnými obeťami, v mene ktorých o svojom zážitku vypovedá (Brunel 2014, 3). Cieľom svedectva nie je vypovedať len o svojej skúsenosti, ale priniesť poznanie jednak o historickej realite, jednak o skúsenosti nepredstaviteľného utrpenia. Toto poznanie je však už zo svojej podstaty problematické, pretože je poznačené prežívaním svedka a/alebo hľadaním vhodného spôsobu vyjadrenia (Viart – Vercier 2008, 179; Rastier 2010, 119 – 120). Krehkosť svedkov, ktorú niektorí považujú za konštitutívny znak svedectva (Brunel 2014, 6), má dosah aj na jeho recepciu. Tá je spätá s očakávaniami, že čitateľ svedectvu nielen uverí, ale ho aj ďalej sprostredkuje.
Hoci počiatky literárneho svedectva siahajú do 19. storočia (vo Francúzsku do obdobia parížskej komúny; Rastier 2019, 21), ako žáner sa začalo formovať až v 30. rokoch 20. storočia v súvislosti s udalosťami 1. svetovej vojny. Za iniciátora jeho teoretickej reflexie sa vo Francúzsku zvykne považovať vojnový veterán Jean Norton Cru, ktorý sa v obsiahlej knihe Témoins (Svedkovia, 1929), v skrátenej verzii Du témoignage (O svedectve, 1930), pokúsil o teoretické uchopenie „dobrého“ svedectva v pozitivistickom duchu na základe kritickej analýzy troch stoviek textov (článkov, spomienok, úvah, listov a románov) z rokov 1915 – 1928. Cru vyzdvihoval výpovede obyčajných vojakov, ktorí boli priamymi účastníkmi bojov, čo vyvolalo v čase vydania diela vlnu nevôle. Zároveň rozlišoval medzi „skutočnými“ účastníkmi vojny, ktorí môžu ako jediní pravdivo svedčiť, a ostatnými, ktorí nemajú právo vypovedať o realite vojny, pretože ju osobne nezažili. Svedectvá vojakov sa usiloval povýšiť na historický dokument, pričom odmietal využívanie estetických prvkov, ktoré považoval za ohrozujúce pre historickú pravdu (napr. farbisté opisy a hyberboly, hoci hyperbola je často symptómom šoku či prežitej traumy) (Guillon 2014, 192).
Norton Cru prispel významnou mierou k uvažovaniu o povahe testimoniálnej literatúry a načrtol jej postavenie, napr. vo vzťahu k heroickej literatúre (hoci obe hovoria o vojnovom násilí, tú druhú odmietal pre jej falošný a oslavný charakter). Na prelome storočí, v čase intenzívneho formovania pamäti holokaustu, časť kritiky, resp. historikov, Cruovi vyčítala moralistický prístup k svedectvám (delil ich na dobré a zlé), rovnako ako skutočnosť, že nebol schopný rozpoznať kognitívnu a psychologickú hodnotu niektorých fikčných mechanizmov, ktoré do svedectiev prenikajú neintenčne.
Skutočný zrod a rozmach žánru literárneho svedectva však nastal až po roku 1945 v kontexte udalostí 2. svetovej vojny a holokaustu (Lacoste 2011, 116). V prevažnej miere sa týkal svedectiev deportovaných a tých, ktorí zažili koncentračné tábory a vojnové konflikty nielen v Európe, ale aj v krajinách tretieho sveta (Kambodža, Čína, Alžírsko, Vietnam a i.; Rastier 2019, 28). Na vývin testimoniálnej literatúry mala vplyv zmena postavenia obete v západnej kultúre, ktorej svedectvo nadobudlo význam v procesoch s nacistickými vojnovými zločincami (Rastier 2019, 22; Detue – Lacoste 2016, s. p.). Proces s Adolfom Eichmannom v roku 1961, ktorý sa opieral o emocionálne vypäté svedectvá obetí holokaustu, znamenal podľa poprednej historičky Annette Wieviorky zvrat vo vnímaní preživších – vytvoril totiž spoločenskú objednávku na svedectvá a nastolil dobu svedka (1998, 117 – 118). Od 80. rokov 20. storočia preto verejný diskurz o holokauste ovládajú najmä výpovede jednotlivcov, častokrát na úkor objektívneho historického poznania (165).
Intenzívnejšie skúmanie svedectva ako žánru sa spája s oneskoreným záujmom o svedectvá Prima Leviho a Roberta Antelma, či s úspechom filmu Holokaust (1978), ktorý sprostredkoval skúsenosť z koncentračných táborov širšej verejnosti prostredníctvom umenia a nie histórie (Coquio 2020, s. p.). Otázka estetickej hodnoty svedectva a etickej zodpovednosti autora, resp. autorky, ktorú naznačil Cru vo svojom diele, charakterizuje minulé i súčasné uvažovanie o žánri svedectva. Jednou zo zásadných otázok svedectva je postavenie svedka.
V knihe Exterminations et littérature. Les témoignages inconcevables (Vyhladzovanie a literatúra. Nepredstaviteľné svedectvá, 2019) Rastier identifikoval niekoľko typov svedkov: 1. „obyčajní“ svedkovia (les „simples“ témoins), ktorí neboli priamymi svedkami, ale pozorovateľmi udalostí, ako napr. vojnový korešpondent Vasilij Grossman, 2. preživšie obete („les victimes survivantes“), ako Primo Levi alebo Robert Antelme, 3. posmrtní svedkovia („les témoins posthumes“), ako Anna Franková alebo Zalmen Gradowski, 4. mŕtvi a umierajúci („les morts et les mourants“), ako Varlam Šalamov, alebo 5. kati („les bourreaux“), ako postava Maximiliana Auea v románe Les Bienveillantes (2006; slov. Láskavé bohyne, 2023) Jonathana Littella (tá je súčasne aj nasledujúcim typom svedka) (302 – 307). Osobitú skupinu tvoria nepraví svedkovia (les faux témoins), ako Binjamin Wilkomirski. Posledný typ svedectva, nepravé svedectvo, predstavuje kategóriu textov, ktorá stojí na hranici žánru. Jej zaradenie do testimoniálnej literatúry je sporné, pretože nespĺňa etickú požiadavku, na ktorej je založené pravé svedectvo (Rastier 2010, 113). Faktom však je, že nepravé svedectvo v niektorých prípadoch čitateľským záujmom mnohonásobne prevyšuje autentické svedectvo. Svedectvo môže mať rôznu, viac alebo menej estetizovanú podobu. Niekedy je aj výsledkom spolupráce preživšieho a profesionálneho autora, resp. autorky, ako napr. dielo L’Agonie d’un peuple (Agónia ľudu, [1917] 2013) o arménskej genocíde, ktorú napísali Hayg Toroyan a Zabel Essayan.
Zo žánrového hľadiska Rastier identifikuje niekoľko základných funkcií svedectva, ktoré sa premietajú aj do jeho formálnej podoby: podať svedeckú výpoveď, čo predpokladá vecný a objektívny tón, vzdelávať (svedectvo je záväzkom nielen voči obetiam, ale aj čitateľom; musí byť napísané prístupnou formou, z čoho vyplýva, že istá miery štylizácie je nevyhnutná) či pripomínať minulosť v zmysle zachovania dôstojnosti obetí (svedok odmieta senzáciu – v literárnom svedectve, ktoré môže mať charakter epitafu, nenájdeme na rozdiel od mnohých nepravých svedectiev opisy obetí v ponižujúcej situácii, ako napr. u Wilkomirského alebo Littella). Implicitným predpokladom svedectva je i to, že svedok prekonal hanbu z prežitia či strach z odmietnutia. Autor svedectva je svedkom i preživším, vzdelávanie je poslaním prvého, pripomínanie druhého (Rastier 2019, 307 – 322).
Problematike žánrového vymedzenia literárneho svedectva sa v súčasnosti vo Francúzsku systematicky venuje napr. Philippe Mesnard – Témoignage en résistance (Svedectvo v odboji) –, Charlotte Lacoste – Le témoignage comme genre littéraire en France de 1914 à nos jours (Svedectvo ako literárny žáner vo Francúzsku od roku 1914 po súčasnosť, 2011) – či už spomínaný Rastier. Napriek tomu naďalej existuje pochybnosť, či možno naozaj hovoriť o „žánri“ literárneho svedectva. Spornou je totiž nielen otázka jeho chronologického určenia, ale i vzťahu „autenticity“ a „literárnosti“, ktorý je predmetom historiografických, ideologických a etických polemík (Jeannelle 2017, 762). Literárnemu svedectvu podľa Rastiera konkurujú žánre ako historický román či nepravé svedectvo, ktoré narúšajú jeho špecifickosť, pretože spochybňujú postavu preživšieho a privlastňujú si legitimitu svedka (2019, 318). Otázka etickej zodpovednosti je preto čoraz aktuálnejšia nielen v súvislosti so žánrom literárneho svedectva, ale aj s problematikou fikcie. Napriek výhradám niektorých kritikov k fikcionalizácii vojnových zločinov je fikcia (v zmysle literárnosti) jediným možných rámcom svedectva, keďže svedok vypovedá prostredníctvom literatúry.
Literatúra
Brunel, Magali. 2014. „Le genre témoignage: quel savoir, quel lecteur?“ Narrative Matters 2014: Narrative Knowing/Récit et Savoir. Dostupné na:
https://u-paris.hal.science/hal-01089216v1/document [cit. 26. 12. 2023].
Coquio, Catherine. 2008. „‚Le récit du rescapé est un genre littéraire‘ ou le témoignage comme ‚genre de travers‘?“ In Les Genres de travers. Littérature et transgénéricité, eds. Dominique Moncond’huy – Henri Scepi, 103 – 132. Rennes: Presses universitaires de Rennes – La Licorne.
Coquio, Catherine. 2015. La littérature en suspens. Écritures de la Shoah: le témoignage et les œuvres. Paris: L’Arachnéen.
Coquio, Catherine. 2020. „La construction de l’objet ‚témoignage littéraire‘.“ Odysseum - Ministère de l’éducation nationale et de la jeunesse, 24. marec. Dostupné na: https://eduscol.education.fr/odysseum/la-construction-de-lobjet-temoignage-litteraire [cit. 27.12. 2023].
Cru, Jean Norton. [1929] 1993. Témoins: essai d’analyse et de critique des souvenirs de combattants édités en français de 1915 à 1928. Paris: Allia.
Detue, Frédérik – Charlotte Lacoste, eds. 2016. „Ce que le témoignage fait à la littérature“. Europe: Revue littéraire mensuelle 1041 – 1042: 9 – 15. Dostupné na: https://hal.archives-ouvertes.fr/hal-01362527/document [cit. 26. 12. 2023].
Gouillon, Jean-Marie. 2014. „Jean Norton Cru, littérature et témoignages de la Première Guerre mondiale“. Cahiers d’Études Germaniques 66: 187 – 196. Dostupné na: http://journals.openedition.org/ceg/2077 [cit. 26. 12. 2023].
Jeannelle, Jean-Louis. 2017. „Témoignage.“ In Dictionnaire de l’autobiographie, ed. Françoise Simonet-Tenant a kol., 761 – 765. Paris: Champion. Dostupné na: https://ecrisoi.univ-rouen.fr/dictionnaire/temoignage [cit. 27. 12. 2023].
Lacoste, Charlotte. 2007. „L’invention d’un genre littéraire: Témoins de Jean Norton Cru.“ Texto! XII, 3. Dostupné na: http://www.revue-texto.net/Inedits/Lacoste/Lacoste_L-invention%20d-un%20genre.pdf [cit. 27. 12. 2023].
Lacoste, Charlotte. 2011. Le témoignage comme genre littéraire en France de 1914 à nos jours, dizertačná práca. Université Paris Ouest Nanterre La Défense/Université Paris VII Vincennes Saint-Dennis.
Lejeune, Philippe. [1975] 1996. Le pacte autobiographique. Paris: Seuil.
Mesnard, Philippe, ed. 2017. La littérature testimoniale, ses enjeux génériques. Paris: SFLGC.
Mesnard, Philippe. 2007. Témoignage en résistance. Paris: Stock.
Napoli, Gabrielle. 2016. „Pour une entrée du témoignage en littérature.“ Nonfiction.fr. Dostupné na: https://www.nonfiction.fr/article-8210-pour-une-entree-du-temoignage-en-litterature.htm [cit. 26. 12. 2023].
Rastier, François. 2010. „Témoignages inadmissibles.“ Littérature 159: 108 – 129. Dostupné na: https://www.cairn.info/revue-litterature-2010-3-page-108.htm [cit. 27. 12. 2023].
Rastier, François. 2019. Exterminations et littérature. Les témoignages inconcevables. Paris: Presses universitaires de France.
Viart, Dominique – Bruno Vercier. [2005] 2008. Současná francouzská literatura. Prel.
Jovanka Šotolová – Petr Dytrt – Ladislav Václavík. Praha: Garamond.
Wieviorka, Annette. 1998. L’ère du témoin. Paris: Plon.
[1] „Ainsi le genre du témoignage désigne des textes écrits par des témoins affirmant dans leur texte leur intention de témoigner, se caractérise par le fait que ce qui est transmis l’est par ceux qui l’ont vécu, qui ont été des victimes rescapées de la violence guerrière [...]“ (Brunel 2014, 2):
[2] Les témoignages sont „les textes écrits par des témoins directs qui ont survécu et témoignent de leur expérience.“ (Lacoste 2011, 26).
[3] „Le témoignage littéraire n’est pas un document comme un autre; n’étant pas destiné uniquement à créer de l’archive, mais à être lu et relu, sa textualité importe [...] Précisément: la littérature est ce qui impose la vérité historique à la mémoire de tous, ce qui rend performativement hommage aux morts et ce par quoi se transmet une connaissance intime de la réalité des violences et de la mort vécues au plus près“ (Lacoste 2011, 547).