Amplifikácia pojem
Autor pojmu
Ekvivalent pojmu
- Amplification (en-GB)
- Amplifikation (de)
- Amplification (fr)
Explikácia pojmu
Amplifikácia (z lat. amplificatio; gr. áuxesis, auxánō, t. j. zväčšiť) je rétorický postup založený na opakovaní a hromadení štylistických prostriedkov (kumulácia). Jeho cieľom je posilniť rečníkovu argumentáciu, resp. názor ohľadom nejakého javu, osoby, veci, a tak úspešne pôsobiť na adresáta prehovoru. Tento postup rozvinula a kanonizovala antická kultúra, uplatňoval sa najmä v právnickej a politickej sfére. Stredoveká estetika si amplifikáciu osvojila ako osobitý umelecký prostriedok, do ktorého pretavila výrazové zvláštnosti aj významové jadro svojej teocentrickej mentality, t. j. transcendentné chápanie i stvárňovanie sveta. Poeticky príznakové zoskupovanie figúr sa týmto spôsobom zásadne podieľalo na tvorení významu a jeho sprostredkovaní percipientovi, a to zvlášť v prípade textov so zvýšenou mierou abstrakcie, ktoré sa napájali na Bibliu ako hlavný prameň (Keruľová 2020, 7). V rámci novodobých slovníkov poetiky je amplifikácia zmieňovaná skôr sporadicky, väčšinou splýva s inými pojmami, ktoré sú dnes v podstate chápané synonymne, ako sú hyperbola, tautológia, pleonazmus, litotes alebo perifráza.
Amplifikácia je fenoménom západnej rétorickej tradície a jedným z najstarších postupov ars rhetorica, rečníckeho umenia. Prvotne teda súvisí s tvorbou a realizáciou rečníckeho prejavu. Tomu zodpovedá jej včlenenie do ustáleného systému pravidiel (rétorika ako techné), ktoré boli v praktickom živote uplatňované so zreteľom na dosiahnutie konkrétneho zámeru. Nešlo iba o zručnosť náležitým spôsobom vyjadriť vlastnú myšlienku (rétorika ako epistéme), ale vyslovene o umenie presvedčiť o danej téze percipienta (por. Licitra 1983, IX). Amplifikačné postupy klasickej rétoriky sa rozsiahlo používali v právnickej praxi s cieľom zväčšiť alebo zmenšiť váhu dôležitej myšlienky, resp. dosiahnuť maximálny efekt živým slovom (Arbusow in Piña 2015, 83). Amplifikácia patrila k prostriedkom, ktoré zdobili rečnícky prejav priamo počas obhajoby: rečník svoj prehovor rozširoval o skutky, ktoré mali jeho argumentáciu podporiť a, naopak, redukoval tie, ktoré by ju mohli oslabiť. Dôležitú úlohu v uvedenom ponímaní amplifikácie zohrala v prostredí latinity, z ktorej vyrástla stredoveká európska kultúra, Rhetorica ad Herennium (Rétorika pre Herenia, 90 pred Kr.) od Pseudo-Cicera.[1] Dielo prispelo k udomácneniu tohto pôvodne gréckeho pojmu v tamojšej tradícii. Autor charakterizuje amplifikačný postup v jednotlivých knihách diela (I. – IV.), pričom poukazuje na miesta prehovoru, kde je vhodné ho uplatniť, aby priniesol želaný efekt. Za najčastejšie umiestnenie amplifikácie označuje koniec reči v rámci tzv. conclusiones (gr. epilogoi, t. j. epilóg). Jasne definuje úlohu prostriedku „vzbudiť u poslucháčov dojatie“, na čo majú pohodlne poslúžiť rozličné typy loci communis (II 30, 47). Do úvahy autor berie aj logickú a emotívnu zložku prehovoru, preto poukazuje i na chyby, ktoré môžu vzniknúť uplatnením amplifikácie:
„Tiež je chybou amplifikovať to, čo treba dokázať. Napríklad, ak je niekto obvinený z vraždy a skôr, než sa predložia dôkazy, zločin sa amplifikuje slovami, že nič nie je hanebnejšie než vražda. Vskutku, nediskutuje sa o tom, či skutok je alebo nie je hanebný, ale či sa udial“ (II 30, 47; pokiaľ nie je uvedené inak, citáty prel. M. K.).[2]
Ak sa autor v II. knihe, ako sám píše, venoval najtemnejším otázkam rétoriky, v tejto a v I. knihe kladie aj osobitý dôraz na invenciu rečníka pri rozvíjaní argumentácie. V III. knihe sa sústreďuje na pravidlá invencie, ktoré sa vzťahujú na rozhodujúce a dôkazné kauzy. Pomerne detailnú pozornosť venuje okrem iného prednesu, ktorý sa úplne podriaďuje pravidlám rétoriky. Kým konverzácia má byť uvoľnená, blízka každodennému jazyku, a diskusia energická, vhodná na dokazovanie či vyvracanie argumentov, úlohou amplifikácie je poslucháčov pohnúť, vyvolať v nich hnev alebo ľútosť. Ide o emotívny druh prejavu, ktorý so zámerom vzbudiť zhrozenie (exhortácia) amplifikuje nedostatok, chybu; ak je zámerom použitia amplifikačného prostriedku vyvolať súcit (patetický tón), hyperbolizuje sa nešťastná udalosť. Amplifikácii vyslovene ako štylistickému prostriedku sa Rétorika pre Herenia venuje v IV. knihe, ktorá je celá venovaná štýlu a v západnej tradícii sa považuje za najvplyvnejšiu (Murphy [1974] 1983, 22). Autor rétoriky v úsilí odlíšiť sa od gréckych predchodcov používa pri pomenovaní štylistických prostriedkov latinské pojmy. Amplifikáciu radí k myšlienkovým figúram (sententiarum exornationes), ktoré odlišuje od slovných figúr (verborum exornationes). Amplifikácia je tu uvedená ako expolitio, čo je pojem, s ktorým pracujú aj niektoré súčasné rétoriky (por. Arduini – Damiani 2010; Inglese – Zanni 2011).
„Expolitio je, ak zotrváme na jednom mieste, a zdá sa, že stále hovoríme niečo iné. Deje sa to dvoma spôsobmi: buď hovoríme to isté, alebo o tej istej téme“ (IV, 54).[3]
Pri opakovaní toho istého autor neodporúča používať tie isté slová, keďže tento postup by poslucháča unavil a navyše by ani nepomohol ozvláštniť reč. Modifikácie jednej myšlienky navrhuje realizovať jednak používaním slovných ekvivalentov, jednak uplatnením zmeny v dikcii, a to s ohľadom na zmenu slov, a jednak v spôsobe spracovania prejavu, a to buď formou dialógu, alebo afektívne. Pri rozprave o jednej téme rozlišuje veľa variácií: jednoduché vysvetlenie témy a následne uvedenie dôkazu; nové vysvetlenie s dôkazom alebo bez dôkazu; predstavenie protikladu; porovnanie a príklad; záver (IV, 54 – 58).
Základy formovania stredovej rétoriky položilo okrem Rétoriky pre Herenia aj Cicerovo dielo De oratore (O rečníkovi, 55 pr. Kr.), teoretická rozprava o postupoch a zručnostiach ideálneho rečníka. Autor v ňom priraďuje amplifikáciu k hlavným postupom, ktoré je potrebné uplatniť pri príprave reči: „Najväčšou chválou výrečnosti je umocnenie [amplifikácia; doplnila M. K.] témy tým, že ju ozdobíme“ (De oratore III 26, 104 in Corno 2010, s. p.).[4] Na Cicera nadviazal Quintilianus s dielom Institutio oratoria (Učebnica rečníctva, 96), v ktorom v rámci tvorby rečníckych prejavov vymedzil štyri amplifikačné postupy: per incrementum, t. j. hromadením menších informácií; per comparationem, t. j. porovnávaním príkladu a faktu, o ktorom sa hovorí; per ratiocinationem, t. j. uvažovaním, prostredníctvom výrokov, resp. príkladov, u ktorých sa predpokladá spojitosť s faktom; per congeriem, t. j. zhromažďovaním zdanlivo nesúvisiacich informácií zo strany auditória (Corno 2010).
Dejiny stredovekého rečníckeho umenia sa začínajú v 5. storočí a jedným z ich najvplyvnejších predstaviteľov bol sv. Augustín, autor štyroch kníh De doctrina christiana (medzi 396 a 426; O kresťanskej náuke, slov. 2005), ktorý uprostred súvekej polemiky obhajoval význam tzv. sapientia mundi v novej kresťanskej spoločnosti: umenie môže slúžiť tak pravde, ako aj lži, prečo si teda neposlúžiť silou výrečnosti a neosvojiť si dobro, aby tak slúžilo pravde? (por. De doctrina IV, iii, 3 in Murphy [1974] 1983, 69). Augustín rozvinul Cicerov rečnícky ideál v kresťanskom prostredí a súčasne svojím dielom inicioval tradíciu ars praedicandi, kazateľského umenia, ktoré sa pozoruhodným spôsobom rozvinulo v 13. storočí. Amplifikácia bola pritom jedným z najčastejšie reflektovaných a uplatňovaných štylistických prostriedkov, ako o tom svedčia jednotlivé príručky tohto obdobia, pars pro toto Ars dilatandi sermones (Umenie rozšíriť kázeň, 13. storočie) Richarda z Thetfordu, ktorý v súvislosti s týmto žánrom typologizuje osem spôsobov amplifikácie, pričom všetky sa týkajú témy (por. Murphy [1974] 1983, 369 – 371).
Významné stredoveké poetiky 12. a 13. storočia – napr. Ars versificatoria (Umenie veršovať) od Matthaeusa z Vendôme či Poetria Nova (Nová poézia) a Documentum de modo et arte dictandi et versificando (O spôsobe a umení vyjadrovať sa a veršovať) od Galfredusa de Vino Salvo – vznikli s cieľom upresniť špecifické postupy amplifikácie prehovoru: interpretatio a expolitio, perifráza alebo circumlocutio, apostrofa alebo exclamatio, prosopopea alebo personifikácia, digresia, descriptio, opozitum. Podľa Edmunda Farala (1971), zostavovateľa latinských poetík, antika chápala amplificatio v duchu „vedieť myšlienku uplatniť“, naproti tomu stredoveku šlo výlučne o rozvinutie myšlienky, t. j. développer, allonger (un sujet), čo potvrdzuje aj Leonid Arbusow (1963), podľa ktorého je stredoveká amplifikácia rozvinutím teórie o prostriedkoch rozširovania alebo zužovania postupov potrebných na prezentáciu určitej témy (Piña 2015, 83). Paolo Bagni považuje za hlavný princíp amplifikácie pompa verborum, čiže jednej látke zodpovedá mnohorakosť verbálnych foriem. „[A]mplifikácia je [...] násobenie významov, ktoré v rozmanitosti a bohatstve obliekajú látku“ (Bagni 1968, 134 – 135).
Latinské poetiky zamerané na tzv. artes poetriae, teda postupy veršovania, rozpracúvajú problematiku dilatatio (povedať veľa na základe mála) a brevitas (povedať málo vychádzajúc z veľa). A hoci Matthaeus z Vendôme vo svojej teórii toto rozlíšenie ešte nemá, je zaujímavé, ako tvrdí Ernst Robert Curtius (1998, 526), že už vyzdvihuje stručnosť ako moderný ideál štýlu oproti starým. Skrátene možno povedať, že teória básnictva 13. storočia kládla prvotný dôraz na umenie rétorického spracovania látky, až v ďalšom kroku si umelec mohol voliť medzi rozširujúcim alebo skracujúcim štylistickým postupom. Do teórie amplifikácie ako „artistného mnohonásobného opisu“ (Curtius 1998, 296) sa v týchto poetikách včleňuje perifráza, čo potvrdzujú aj slová Galfredusa de Vino Salvo:
„Aby se dílo prodloužilo, nesmíš nazývat věci pravým jménem. Uváděj jiná označení: neodhaluj věc zcela, nýbrž naznač ji narážkami [...]; řeč se nesmí procházet ve věci, musí ji obcházet dlouhými oklikami, místo aby ji vyjádřila krátce“ (Faral in Curtius 1998, 296).
Curtius (1998, 297) našiel u Danteho Alighieriho viac než stopäťdesiat perifráz, čo podľa neho len dosvedčuje, že Dante toto štylistické pravidlo celkom vedome prevzal. Jeho perifrázy ukazujú bohatstvo námetov z oblasti geografie, astronómie, z dejín antických i moderných osobností aj z Biblie, inšpiráciou mu bolo rovnako ľudské telo.
V 16. storočí bola amplifikácia jednou zo základných vzdelávacích praktík, čo ukazuje príručka Erazma Rotterdamského De duplici copia verborum ac rerum commentarii duo (Ako oplývať slovami a myšlienkami pri písaní, 1512). Moderná doba spája amplifikáciu s väčšou tematickou variáciou a s nahliadaním na tému z rozličných perspektív: menia sa určité úseky prehovoru, niečo sa zachová, niečo pridá, resp. dochádza k rekapitulácii postupne poskytovaných informácií (Corno 2010). V 19. storočí sa už tento štylistický postup uplatňuje s menšou silou a v 20. storočí sa so svojimi pôvodnými znakmi vytráca, „ak vynecháme programové oživenie totalitných politických diskurzov (fašizmus, nacizmus)“ (Corno 2010, s. p.). Dnešok s prevládajúcim dôrazom na konkrétnosť (v opozícii k stredovekej abstraktnosti), rekapitulovanie, syntetizáciu prináša amplifikáciu viac-menej v rovine brevitas, čoho príkladom je priestor v masmédiách a na sociálnych sieťach. V literárnoteoretickom prostredí dochádza k obmene jej konceptualizácie. Chápe sa ako jeden zo spôsobov adaptácie na pozadí intertextuálneho nadväzovania: „pôvodné dielo sa rozširuje o nové pasáže, prvky, časti [...]. Rozšírením pôvodiny autor tvorivo vstupuje do originálu, lebo v ňom rozvíja isté významové časti, prípadne obohacuje výtvor o nové umelecké kvality“ (Žilka 1984, adaptácia).
Za najcennejšie príspevky k pôvodnému poňatiu tejto štylistickej figúry možno v súčasnosti pokladať predovšetkým čiastkové, interpretačne ladené práce (por. Piña 2015; Keruľová 2020). Nadčasovú platnosť majú v tomto výskume diela, ktoré vznikli v minulom storočí a zrkadlia prenikavý vzťah k stredovej literatúre, jej tematickému a výrazovému bohatstvu, ako aj kultúrnemu posolstvu (por. Curtius 1998; Murphy [1974] 1983; v slov. prostredí Minárik 1977).
Literatúra:
Arbusow, Leonid. 1963. Colores Rhetorici. Göttingen: Vandenhoeck & Ruprecht.
Arduini, Stefano – Matteo Damiani. 2010. Dizionario di retorica/Diccionário de retórica/Diccionario de retórica/Dictionary of rhetoric. LabCom Books, s. l.
Bagni, Paolo. 1968. La costituzione della poesía nelle artes del xii-xiii secolo. Bologna: Università degli Studi di Bologna.
Corno, Dario. 2010. „Amplificazione.“ In Il Vocabolario Treccani. Enciclopedia dell’italiano, s. p. Dostupné na: https://www.treccani.it/enciclopedia/amplificazione_%28Enciclopedia-dell%27Italiano%29/ [cit. 14. 12. 2023].
Curtius, Ernst Robert. 1998. Evropská literatura a latinský středověk. Prel. Jiří Pelán – Jiří Stromšík – Ivana Zachová. Praha: Triáda.
Faral, Edmond. 1971. „De la amplification et de l’ abréviation.“ In Les arts poétiques du xiie et du xiiie siècle, ed. Edmond Faral, 61 – 85. Paris: Champion.
Inglese, Giorgio – Raffaella Zanni. 2011. Metrica e retorica del Medioevo. Roma: Carocci editore.
Keruľová, Marta. 2020. „Kult vertikály v stredovekej literatúre.“ Stredoeurópske pohľady 2, 2: 4 – 12.
Licitra, Vincenzo. 1983. „Introduzione.“ In La retorica nel Medioevo. Una storia delle teorie retoriche da s. Agostino al Rinascimento, James J. Murphy, IX – XVIII. Napoli: Liguore Editore.
Minárik, Jozef. 1977. Stredoveká literatúra: svetová, česká, slovenská. Bratislava: SPN.
Murphy, James J. [1974] 1983. La retorica nel Medioevo. Una storia delle teorie retoriche da s. Agostino al Rinascimento. Prel. Vincenzo Licitra. Napoli: Liguore Editore.
Piña, Claudia. 2015. „El uso de la amplificatio en la construcción del decir amoroso del siglo XV: Análisis del decir ‚A ti sola turbaçión‘ de Juan de Mena.“ Medievalia 47: 82 – 88.
Retórica a Herenio. 1997. Úvod, preklad a poznámky Salvador Núñez. Madrid: Editorial Gredos.
Žilka, Tibor. 1984. Poetický slovník. Bratislava: Tatran.
[1] Niektoré výskumy predpokladajú, že jej autorom je rímsky rečník Quintus Cornificius. V texte z tohto diela necitujeme podľa autora, uvádzame bezprostredne odkaz na jednotlivé knihy a odseky. Vychádzame pritom zo španielskeho vydania z roku 1997 Retórica a Herenio.
[2] „También es un error amplificar lo que hay que demostrar. Por ejemplo, si se acusa a alguien de asesinato y antes de aportar las pruebas decisivas se amplifica el crimen diciendo que nada hay más indigno que un asesinato. En efecto, no se discute si la acción es o no indigna sino si se cometió.“
[3] „Expolitio [zdokonaľovanie – doplnila M. K.] est, cum in eodem loco manemus et aliud atque aliud dicere videmur. Ea dupliciter fit: si aut eandem plane dicemus rem, aut de eadem re.“
[4] „Summa autem laus eloquentiae est amplificare rem ornando.“
rok prvej publikácie: 2025