Historický naratív pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Ekvivalent pojmu
- Historical narrative (en-GB)
- Historische Erzählung (de)
- Récit historique (fr)
Explikácia pojmu
Historický naratív je typom faktuálneho, resp. referenčného naratívu, ktorý odkazuje ku skutočnému svetu mimo textu. Naratív[1] označuje príbeh/rozprávanie, adjektívum historický sa vzťahuje na dejiny. Aj keď nejde primárne o literárnovedný pojem, historický naratív je relevantný v kontexte úvah o vzťahu faktuálnosti a fikčnosti, pretože predstavuje najčastejší typ faktuálneho naratívu, na ktorý sa odvolávajú viacerí literárni teoretici a teoretičky (Gérard Genette, Dorrit Cohn, Lubomír Doležel).
Na prvý pohľad je rozdiel medzi dvoma typmi naratívu evidentný: historický naratív opisuje a vysvetľuje minulé javy, ktoré sa skutočne udiali, so zreteľom na hľadanie pravdy, objektívnosť a kritický odstup; fikčný naratív naopak vzniká v procese tvorivej imaginácie a tvorí ho autonómny fikčný svet, v ktorom sú všetky jeho zložky (postavy, výpovede a pod.) nezávislé od vonkajšieho sveta. Jedným z tradičných dištinkčných znakov historického naratívu je aj identita autora a rozprávača na rozdiel od fikčného naratívu, v ktorom je rozprávač fikčnou inštanciou (Lavocat 2016, 63). Odlíšenie histórie[2] a fikcie konštatoval už Aristoteles, keď tvrdil, že „[...] historik a básnik sa líšia od seba nie tým, že hovoria vo verši alebo v próze [...], ale sa líšia tým, že jeden rozpráva, čo sa stalo, a druhý, čo by sa mohlo stať“ (Aristoteles 2009, 24 – 25). Mimézis, ktorá je vo všeobecnosti základom fikcie, považoval Aristoteles dokonca za vyššiu formu kognície ako históriu (Schaeffer 2013, s. p.).
História mala blízko k literatúre (v zmysle poézie i beletrie) už od čias gréckeho historika Herodota, ktorý sa považuje za majstra fabulácie (Nora 2011, 6). Prípadov vzájomných výpožičiek možno nájsť v priebehu storočí viacero, napr. stredoveké veršované poviedky „fabliaux“ či historické romány Waltera Scotta mali vplyv na medievalistov, zatiaľ čo Zolov románový cyklus Les Rougon-Macquart (Rougonovci-Macquartovci, 1870 – 1893) formoval historické poznanie v 19. storočí. Hranica medzi históriou a beletriou bola jasne vymedzená až koncom 19. storočia, keď sa história etablovala ako vedná disciplína (Ozouf 2011, 13 – 25; Jablonka 2014, 23 – 12; Dosse 2023, 11). V tom období boli sformulované princípy histórie ako vedy, dnes považované za tradičné, ktoré sa zakladali na dokumentovaní faktov, metodologickom prístupe a hľadaní pravdy (Jablonka 2014, 78). Spolu so vznikom historických časopisov, ako La Revue historique (Historická revue, 1876), spolkov, napr. American Historical Association (Americká historická asociácia, 1884) a s vydaním metodologických publikácií, najmä kolektívnej práce Methods of Teaching History (Metódy vyučovania histórie, 1883) a knihy Charlesa-Victora Langoisa a Charlesa Seignobosa Introduction aux études historiques (Úvod do historických štúdií, 1898), sa história inštitucionalizovala (vo Francúzsku v podobe tzv. „école méthodique“ na čele s Gabrielom Monodom) a ostro vyhranila voči beletrii (Jablonka 2014, 75 – 77; Dosse 2023, 185). História ako veda nastolila nový, neosobný spôsob písania historických textov náučného charakteru, z ktorého sa vytratili stopy literárnej estetiky (Dosse 2022, 185). V nasledujúcich desaťročiach určovali charakter historiografie o. i. osobnosti historikov, napr. Marc Bloch a Lucien Febvre, ktorí založili školu Annales vychádzajúcu z princípov štrukturalizmu a Durkheimovej sociológie, či priekopník sociológie literatúry Gustave Lanson. Odlíšenie historického a fikčného naratívu dosiahlo vrchol v povojnovom období (vo Francúzsku v 60. rokoch), keď bola história označovaná ako „ne-udalostná“, „vedecká“ či „objektívna“[3] (Ozouf 2011, 16). Dichotómiu história/beletria však už v rovnakom čase spochybnila postštrukturalistická filozofia i literárna kritika, najmä Roland Barthes v štúdii „Le discours de l’histoire“ (1967; čes. „Diskurz histórie“, 2007), v 70. rokoch americký historik Hayden White, napr. v článku „The Fictions of Factual Representation“ (1978; slov. „Fikcia faktickej reprezentácie“, 1998), ktorí poukázali na to, že každý naratív, aj ten historický, je v zásade konštrukciou. V tejto súvislosti White konštatuje, že „[h]oci sa historici a spisovatelia fikcie môžu zaujímať o rozličné druhy udalostí, aj formy ich vlastných diskurzov, aj ciele ich písania sú často tie isté. [...] techniky či stratégie, ktoré používajú pri kompozícii svojich diskurzov, možno ukázať ako vo svojej podstate totožné [...]“ (White 1998, 186). Barthes, White, historik Paul Veyne (Comment on écrit l’histoire, 1971; slov. Ako písať o dejinách, 1998) či neskôr filozof Paul Ricœur (Temps et récit I, II, III, 1983 – 1985; čes. Čas a vyprávění I, II, III, 2000 – 2007) obrátili pozornosť historikov a historičiek na lingvistiku, naratológiu, teóriu textu a diskurzu, zatiaľ čo záujem literárnej teórie smeroval k debate o vzťahu medzi históriou a fikciou (Doležel 2008, 11 – 12). Tá absentovala napr. v rámci naratológie, ktorá bola až dovtedy zameraná na jediný typ naratívu – fikčný – ako priznáva Gérard Genette v štúdii „Récit fictionnel, récit factuel“ (1991; čes. „Vyprávění fikční a vyprávění faktuální“, 2007) (2007, 35). Pokúsil sa v nej aplikovať kategórie ním definované už skôr v súvislosti s fikčným naratívom (poriadok, trvanie, frekvencia, spôsob a hlas) na texty referenčného charakteru, vrátane historických (napr. na Micheletove historické dielo Histoire de la Révolution française, 1847 – 1853; čes. Francouzská revoluce, 1989). Dospel pritom k názoru, že v praxi sa nestretneme „s čistou fikcí, ani s psaním dějin tak přísným, že by se vzdalo veškerého „vytváření zápletky“ i veškerých románových postupů“ (66), ako aj k tomu, že dva typy naratívov, fikčný a faktuálny, nie sú od seba veľmi vzdialené. Genettovo uvažovanie, ktoré vychádzalo o. i. z teórie rečových aktov (John Searle), malo byť podnetom k skúmaniu všetkých druhov naratívnych textov (nielen beletrie) s cieľom pochopiť texty fikčnej povahy.
Na oblasť fikčných naratívov výlučne v protiklade k historickým[4] (biografie, autobiografie) sa zamerala aj Dorrit Cohn v diele The Distinction of Fiction (1998; čes. Co dělá fikci fikcí, 2009) (2009, 32 – 55), pričom sa pokúsila navrhnúť základy historiografickej naratológie (140). Vo svojej analýze vydvihuje v súvislosti s historickým naratívom predovšetkým trojúrovňový model referencia/príbeh/diskurz (kým vo fikcii možno hovoriť o pseudoreferencii, „v historiografii pojem reference může a vlastně dokonce musí i nadále určovat charakter práce historiků“, 142), ďalej špecifickú naratívnu situáciu (Cohn uvádza, čo v historickom naratíve spravidla nenájdeme opisy historických udalostí zachytené očami historickej postavy, homodiegetického rozprávača a i.) a nakoniec identitu autora, resp. autorky textu a rozprávača, ktorý je skutočnou osobou (138 – 163). Cohn naznačuje špecifiká historického naratívu (nevedomosť historika, absencia zachytenia vnútorného života postáv a i.) v konfrontácii s fikčným naratívom s historickou tematikou, t. j. s historickým románom (185 – 198).
O historickom naratíve v rámci teórie možných svetov uvažoval aj Lubomír Doležel v diele Fikce a histórie v období postmoderny (2008), pričom zdôraznil funkčné a štruktúrne rozdiely medzi fikciou a históriou na úrovni sveta: a, historické svety označil za kognitívne modely aktuálnej minulosti, resp. možné rekonštrukcie minulosti (40 – 42). V tejto súvislosti Doležel nadväzuje na postmodernú tézu o tom, že historická objektivita je len ilúziou (por. Le Goff 2007, 124; Ozouf 2011, 16), keď konštatuje, že „[k]aždý historický svět je subjektivní konstrukt, protože jeho autor je osoba s individuálním přesvědčením, s určitým rozsahem znalostí, s určitou ideologickou pozicí a myslící v určitém teoretickém rámci a v určité dějinné situaci. Avšak historik profesionál je připravován k tomu, aby podrobil své osobní postoje nadosobním poznávacím úkolům“ (41); b, historické svety sú na rozdiel od fikčných obmedzené na fyzicky možné svety (42); c, historické svety tvoria len konatelia, ktorí sa zúčastnili modelovanej minulej udalosti, ich charakterové rysy, akcie a pod. musia byť zrekonštruované na základe historických záznamov (43); d, rovnako ako fikčné svety, aj historické svety sú neúplné, ale medzery v nich sú epistemologické, t. j. dané hranicami ľudského poznania (44 – 46). Osobitne sa Doležel venuje postmodernej historiografii, napr. dielu Simona Schama (53 – 93).
Postmoderné spochybnenie tradičných rozdielov medzi fikčným a historickým naratívom, ku ktorému prispela nielen teória, ale i prax románopiscov a historikov (v rámci beletrie ide napr. o rozmach žánrov ako fikcia skutočnosti, imaginárne biografie a memoáre, „kontrafaktuálna história“, „historiografická metafikcia“; v rámci historiografie najmä biografia, autobiografia, memoáre, ale aj nové žánre, ako mikrohistória, kultúrna história a i.) (por. Ozouf 11, 18; Nora 2011, 9; Boucheron 2011, 50; Doležel 2008, 54), pretrváva aj naďalej v rámci súčasného historiografického diskurzu (napr. v uvažovaní francúzskeho historika Jablonku). Dnes sa však na rozdiel od 20. storočia stáva aktuálnou otázka rozlíšenia faktov a fikcie, resp. faktuálnych a fikčných diskurzov, a to nielen v teórii literatúry, ale aj vo filozofii, pričom sa dotýka aj problematiky historiografie, napr. v publikáciách Fait et fiction (Fakt a fikcia, 2016), Faktuales und Fiktionales Erzählen (Faktuálne a fikčné rozprávanie, 2015) či Fictionality, Factuality, and Reflexivity Across Discourses and Media (Fikčnosť, faktuálnosť a reflexívnosť v diskurzoch a médiách, 2021).
Literatúra
Barthes, Roland. 1967. „Le discours de l’histoire.“ Studies in Semiotics / Recherches sémiotiques 6, 3: 63 – 75.
Barthes, Roland. 2007. „Diskurz historie.“ Prel. Josef Fulka. Česká literatúra 6: 815 – 828.
Boucheron, Patrick. 2011. „On nomme littérature la fragilité de l’histoire.“ Le Débat. Historique, politique, société 165: 41 – 56.
Cohn, Dorrit. 1999. The Distinction of Fiction. Baltimore: The John Hopkins University Press.
Cohnová, Dorrit. 2009. Co dělá fikci fikcí. Prel. Milan Orálek – Veronika Klusáková. Praha: Academia.
Doležel, Lubomír. 2008. Fikce a historie v období postmoderny. Praha: Academia.
Dosse, François. 2023. Les vérités du roman. Paris: Les Éditions du CERF.
Genette, Gérard. [1979] 2004. „ Récit fictionnel, récit factuel.“ In Fiction et diction, Gérard Genette, 141 – 168. Paris: Seuil.
Genette, Gérard. 2007. „Vyprávění fikční a vyprávění faktuální.“ Prel. Eva Brechtová. In Fikce a vyprávění, Gérard Genette, 35 – 68. Praha: Theoretica – Ústav pro českou literaturu AV ČR.
Hall, Granville Stanley, ed. [1883] 2007. Methods of Teaching History, zv. 37. Boston: Ginn, Heath & Co.
Horváth, Tomáš. 2021. Interpretácia, naratív, reprezentácia. Bratislava: VEDA.
Jablonka, Ivan. 2017. L’histoire est une littérature contemporaine. Manifeste pour les sciences sociales. Paris: Seuil.
Langlois, Charles-Victor – Charles Seignobos. [1898] 2014. Introduction aux études historiques. Lyon: ENS Éditions. Dostupné na: https://books.openedition.org/enseditions/273 [cit. 31.12.2023].
Lavocat, Françoise. 2016. Fait et fiction. Pour une frontière. Paris: Seuil.
Le Goff, Jacques. 1988. Histoire et mémoire. Paris: Gallimard.
Le Goff, Jacques. 2007. Paměť a dějiny. Prel. Irena Kozelská. Praha: Argo.
Nora, Pierre. 2011. „Histoire et roman: où passent les frontières?“ Le Débat. Historique, politique, société 165: 6 – 12.
Ozouf, Mona. 2011. „Récit des romanciers, récit des historiens.“ Le Débat. Historique, politique, société 165: 13 – 25.
Ricœur, Paul. 1983. Temps et récit, I. L’Intrigue et le récit historique. Paris: Seuil.
Ricœur, Paul. 1984. Temps et récit II. La configuration du temps dans le récit de fiction. Paris: Seuil.
Ricœur, Paul. 1985. Temps et récit, III. Le temps raconté. Paris: Seuil.
Ricœur, Paul. 2000. Čas a vyprávění I. Zápletka a historické vyprávění. Prel. Věra Dvořáková. Praha: Oikoymenh.
Ricœur, Paul. 2002. Čas a vyprávění II: Konfigurace ve fiktivním vyprávění. Prel. Miroslav Petříček, jr. Praha: Oikoymen.
Ricœur, Paul. 2004. Čas a literárne rozprávanie. Prel. Jozef Sivák. Bratislava: IRIS.
Ricœur, Paul. 2007. Čas a vyprávění III. Vyprávěný čas. Prel. Miroslav Petříček, jr. Praha: Oikoymenh.
Ryan, Marie-Laure. 2001. Narrative as Virtual Reality. Immersion and Interactivity in Literature and Electronic Media. Baltimore: John Hopkins University Press.
Ryanová, Marie-Laure. 2015. Narativ jako virtuální realita. Imerze a interaktivita v literaturě a elektronických médiích. Prel. Eva Krásová. Praha: Academia.
Schaeffer, Jean-Marie. [2012] 2013. „Fictional vs. Factual Narration.“ In The living handbook of narratology (online), ed. Hühn, Peter a kol. Hamburg: Hamburg University. Dostupné na: https://www-archiv.fdm.uni-hamburg.de/lhn/node/56.html [cit. 28.12.2023].
Veyne, Paul. 1971. Comment on écrit l’histoire. Paris: Seuil.
Veyne, Paul. 1998. Ako písať o dejinách. Prel. Martin Kanovský. Bratislava: Chronos.
White, Hayden. 1978. „The Fictions of Factual Representation“. In Tropics of Discourse: Essays in Cultural Criticism, ed. Hayden White, 121 – 134. Baltimore: John Hopkins University Press.
White, Hayden. [1976] 1998. „Fikcia faktickej reprezentácie.“ Prel. Tomáš Horváth. Slovenská literatúra 45, 3: 186 – 196.
[1] Tomáš Horváth uvádza, že sa ním „bežne označuje príbeh aj diskurz“ (2021, 71), no odkazuje aj na Marie-Laure Ryan, podľa ktorej prichádzajú do úvahy tri možnosti použitia pojmu naratív: 1. naratív ako reprezentácia udalostí zoradených v časovom slede, 2. naratív ako interpretácia udalostí vyvolávajúcich dojem kauzality, alebo 3. naratív ako sémantická štruktúra spĺňajúca určité formálne požiadavky (Ryan 2015, 290). Dorrit Cohn chápe naratív ako súbor výpovedí o kauzálnom slede udalostí týkajúcich sa ľudských (alebo antropomorfných) bytostí (2009, 26).
[2] Pojem história označuje súhrn minulých udalostí, ale aj rozprávanie o týchto udalostiach či historickú disciplínu, t. j. historiografiu.
[3] Podobné atribúty charakterizovali v čase panujúceho štrukturalizmu aj francúzsky román, konkrétne Nový román, ktorého predstavitelia sa zasadzovali za vypustenie zápletky a narácie, za upustenie od udalosti a nezáujem o vonkajší svet.
[4] Cohn zdôvodňuje svoj výber tým, že najvášnivejšie spory o hranice fikčnosti prebiehali vždy v súvislosti s historickým naratívom (2009, 140).