Fikčná brána pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Pôvodca pojmu
Ekvivalent pojmu
- Portal of fiction (en-GB)
- Fiktionsportal (de)
- Portal de fiction (fr)
Explikácia pojmu
Úvodná časť beletristického diela, ktorá zdôrazňuje, komplikuje a tematizuje svoj vstup do alternatívneho sveta. Pojem brána (ang. portal) je odvodený zo sci-fi a fantasy a vo všeobecnosti odkazuje na magickú bránu prepájajúcu miesta oddelené časopriestorom, ktorá symbolicky zosobňuje rozhranie dvoch paralelných svetov. Bránou je napr. šatník v románe The Chronicles of Narnia ([1950 – 1956], slov. Kroniky Narnie, 2005 – 2014) Clivea S. Lewisa alebo zajačia nora v románe Alice’s Adventures in Wonderland ([1865], slov. Alica v krajine zázrakov, 2022) Lewisa Carrolla. Obdobnú funkciu má aj okno v diele Bröderna Lejonhjärta (1973; slov. Bratia Levie srdce 2011) Astrid Lindgren alebo kniha v diele Die unendliche Geschichte (1979; slov. Nekonečný príbeh, 2013) Michaela Endeho. Uvedené diela predstavujú špecifický podžáner fantastickej fikcie – portálovú fikciu (portal fiction),[1] v ktorej sa postavy premiestňujú medzi viacerými paralelnými svetmi prostredníctvom brány, resp. portálu.
Pojem fikčná brána zaviedla francúzska komparatistka a literárna teoretička Françoise Lavocat v súvislosti so snahou o vymedzenie hranice medzi faktom a fikciou v rámci skúmania problematiky fikčnosti, faktuálnosti a reflexívnosti. Bránu tu chápe ako reflexívnu úvodnú pasáž do fikcie v širšom slova zmysle (nielen do sveta fantastickej literatúry), pričom sa opiera o poznatky Gérarda Genetta o metalepse a o pojem „brána prózy“ (prose portal), ktorý zaviedol Jasper Fforde v románe The Eyre Affair (2001, čes. Malér Eyrová, 2006) na označenie hermeneutickej interakcie s textom. Hoci Lavocat rozlišuje medzi reflexívnymi a nereflexívnymi úvodnými pasážami naratívnej prózy, pojmom fičkná brána označuje prvý typ textu vyžadujúci interpretáciu čitateľa (napr. identifikáciu štylistických prostriedkov, metafor, alegórií a pod.). Tento koncept preto definuje ako metafikčný, autoreferenčný a vo väčšej či menšej miere paradoxný prostriedok. Lavocat rozlišuje tri druhy fikčných brán – zdvojenie a oneskorenie (doubling and delay), prekrývanie (overlapping) a vytvorenie nemožného sveta (creating an impossible world).
Prvá kategória, fikčné zdvojenie (fictional doubling), predstavuje vstup do fikčného sveta, ktorý zahŕňa úvodné pasáže, ako napr. moment zaspávania, putovanie na určité miesto alebo uvedenie čitateľa do dočasnej spoločnosti rozprávačov. Príkladom je Boccaciov Dekameron. Pri tomto type fikčnej brány vystupuje rozprávač prvej osoby, zväčša samotný autor, ktorý vyprevádza čitateľa do fikčného sveta a následne sa z neho vytráca.
Druhá kategória odkazuje na prekrývanie, resp. prestupovanie hraníc faktuálneho paratextu do fikcie alebo naopak. Lavocat podrobnejšie skúma vzťah faktu a fikcie tam, kde paratext evokujúci skutočný svet prestupuje fikčný text. Ide o jav, keď sa autor obracia na postavu.
Tretiu kategóriu tvorí generovanie nemožného sveta, pri ktorom je hranica medzi faktom a fikciou jasne vymedzená. Príkladom je konštatovanie samotnej postavy o tom, že neexistuje. Tento typ fikčnej brány nájdeme napr. v diele španielskeho spisovateľa Benita Péreza Galdósa El amigo Manso (Náš priateľ Manso, 1882).
Uvažovanie o fikčnej bráne je prínosom v oblasti naratológie, najmä pokiaľ ide o jej paradoxný charakter (na úrovni logiky a ontológie). Pojem možno chápať predovšetkým v kontexte aktuálnej debaty o hraniciach medzi predstavivosťou a skutočnosťou.
Literatúra
Genette, Gérard. 2004. Métalepse. Paris: Seuil.
Genette, Gérard. 2005. Metalepsa. Prel. Andrej Záthurecký. Bratislava: Kalligram.
Fforde, Jasper. 2001. The Eyre Affair. London: Hodder and Stoughton.
Fforde, Jasper. 2006. Malér Eyrová. Praha: XYZ.
Lavocat, Françoise. 2016. Fait et fiction. Pour une frontière. Paris: Seuil.
Lavocat, Françoise. 2021. „Portals of Fiction.” In Fictionality, Factuality, and Reflexivity across Discourses and Media, eds. Erika Fülüp – Graham Griest – Richard Saint- Gelais, 69 – 90. Berlin, Boston: De Gruyter.
[1] Jej predstaviteľmi sú napr. aj Philip Pullman, Neil Gaiman, či Seanan McGuire.