Fikcia pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Ekvivalent pojmu
- Fiction (en-GB)
- Fiktion (de)
- Fiction (fr)
Explikácia pojmu
Pojem fikcia má latinský pôvod (podstatné meno fictio je odvodené od slovesa fingere, fingo, znamená vymýšľať, modelovať, ale aj predstierať) a vyznačuje sa sémantickou viacznačnosťou. Najčastejšie sa ním označuje reprezentácia zobrazujúca imaginárny svet (Schaeffer 2013, s. p.) alebo imaginatívna literatúra. V angličtine sa za fikciu vo všeobecnosti považuje naratívna próza (román, novela alebo poviedka), resp. beletria (fiction) v protiklade k náučnej literatúre (non-fiction) (por. dokumentárna próza). V literárnovednej vede je používanie pojmu značne rozkolísané – okrem žánrového významu sa fikcia používa aj vo významoch ako nepravda, pojmová abstrakcia, literatúra alebo naratív (Cohn 2009, 15 – 16). V úzkom slova zmysle ide o imaginárny naratívny príbeh v tretej osobe (Käte Hamburger, Dorrit Cohn) alebo o (hravé a zdieľané) predstieranie (Kendall Walton, Jean-Marie Schaeffer). V súčasnosti sa fikcia podľa viacerých teoretikov a teoretičiek nevzťahuje iba na naratívnu prózu, ale chápe sa širšie ako kultúrny artefakt založený na predstavivosti, ktorý nepodlieha overovaniu vo vzťahu k vonkajšiemu svetu (Lavocat 2016, 33). Pre fikciu je charakteristická aj terminologická nejednotnosť v rôznych jazykoch.[1] Vo filozofickom diskurze má pojem odlišný význam,[2] pretože nereferuje k literatúre alebo k naratívu, ale k pojmu či k idei (Cohn 2009, 17 – 18).
Pojem fikcia sa často používal jednak na označenie úmyselného klamstva, ktorého cieľom bolo vytvoriť falošné presvedčenie,[3] jednak na označenie umeleckej literatúry vychádzajúcej z predpokladu, že predstieranie sa chápe ako vytváranie zdania (Schaeffer 2013). V západnej kultúre sa pojem vyvíjal v priebehu storočí v niekoľkých fázach. Z perspektívy súčasnosti sa za teoretické východisko považuje Aristotelova Poetika, najmä kapitola IX, ktorá poukazuje na odlišnosti v prístupe historika a básnika.[4] Kľúčovým pojmom (umeleckej) fikcie však nebol latinský pojem fictio, ale grécky pojem mimézis (napodobňovanie, resp. zobrazovanie) (Schaeffer 2013, s. p.; Cohn 2009, 24). Na vývin fikcie ako žánru mal vplyv dobový literárny kontext, v období „druhej sofistiky“ najmä grécky román, neskôr stredoveký rytiersky román, ako aj rozmach nových literárnych foriem v období renesancie a klasicizmu či popularita realistického románu v 19. storočí (v Anglicku v 18. storočí), ktorá priniesla ustálenie pojmu v zmysle nereferenčnosti (por. referenčný). Hoci sa dejiny fikcie vo všeobecnosti prelínajú s vývinom románu,[5] možno ich chápať v prvom rade ako neustálu osciláciu medzi úmyslom klamať a klamstvo iba predstierať (Lavocat 2019, 19 – 26).
Záujem o teoretické uchopenie fikcie vzrástol najmä v 80. a 90. rokoch 20. storočia v súvislosti s poznatkami analytickej filozofie (teórie rečových aktov Johna Searla) a logiky (teórie možných svetov Saula Kripkeho) v 70. rokoch, či kognitívnych vied v 90. rokoch. Diela literárnych teoretikov a teoretičiek fikcie, okrem iných Umberta Eca ([1979] 2010), Kendalla Waltona (1990), Thomasa Pavela ([1986] 2012), Marie Laure-Ryan (1991), Gérarda Genetta ([1991] 2007), Lubomíra Doležela ([1998] 2003), Dorrit Cohn ([1999] 2009) či Jeana-Marie Schaeffera (1999) predstavovali obrat v dovtedajšom chápaní fikcie a viedli k prehĺbeniu problematických otázok fikčnosti, referenčnosti a reflexívnosti (Lavocat 2016, 15). Otázka literárnej pravdivosti a podobnosti fikcie so skutočnosťou bola podnetom viacerých teoretických úvah v rámci fikčnej sémantiky (Pavel, Doležel, Ryan, Ruth Ronen).
Jedným z teoretických východísk uvažovania o fikcii v 20. storočí bola kniha nemeckého filozofa Hansa Vaihingera Die Philosophie des Als Ob. System der theoretischen, praktischen und religiösen Fiktionen des Menschheit auf Grund eines idealistischen Positivismus (Filozofia ako keby: Systém teoretických, praktických a náboženských fikcií ľudstva založený na idealistickom pozitivizme, 1911), ktorý v nej prostredníctvom vedeckých a filozofických pojmov načrtol tézu, podľa ktorej nemôžeme poznať svet; budujeme si preto myšlienkové systémy, o ktorých sa domnievame, že zodpovedajú realite – majú status „ako keby“ („Als Ob“). Vaihingerova teória v mnohých ohľadoch rezonovala s tézami britského osvietenského filozofa a právneho teoretika Jeremyho Benthama načrtnutými v jeho diele Theory of Fictions (ed. Charles K. Ogden, 1932) (Cohn 2009, 19). Hoci sa Vaihinger explicitne nezmienil o literárnej fikcii, niektoré jeho myšlienky, napr. koncept „užitočných fikcií“ („nützliche Fiktionen“), našli neskôr uplatnenie v psychoanalýze (Fludernik – Nielsen 2020, 13). Voči Vaihingerovmu chápaniu literatúry v zmysle „ako keby“ sa v 50. rokoch vyhranila nemecká filozofka a literárna teoretička Käte Hamburger. V knihe Die Logik der Dichtung (Logika básnictva, 1957) konštatuje, že ak vnímame literárne postavy „jako fiktivní, nezakládá se toto vnímaní na jakoby-strukturě, nýbrž spíše, mohli bychom říci, na jako-struktuře“ (Cohn 2009, 19 – 20; por. Hamburger 1973, 58). Pojem fikcia podľa kritičky bežne označuje dve jasne oddelené oblasti: na jednej strane fikcia podľa nej znamená predstieranie (pretense), ktoré je simuláciou skutočných výpovedí a charakterizuje nefaktuálny naratív v prvej osobe, na strane druhej fikcia predstavuje vlastnú fikciu (fiction proper), ktorá je simuláciou imaginárnych svetov a vymedzuje nefaktuálny naratív v tretej osobe. Hamburger považovala za fikčný naratív len druhý prípad, čím z fikcie vylúčila román napísaný v prvej osobe (Schaeffer 2013, s. p.). Logicko-syntaktické argumenty, na ktorých Hamburger postavila svoju teóriu fikcie, neskôr spochybnil Genette v štúdii „Récit fictionnel, récit factuel“ (1991; čes. „Vyprávení fikční a vyprávění faktuální“, 2007).
V 60. a 70. rokoch sa fikcia dostala do pozornosti v súvislosti s radikálnymi myšlienkami Rolanda Barthesa („Le discours de l’histoire“, 1967; čes. „Diskurz histórie“, 2007) a Haydena Whitea („The Fictions of Factual Representation“, 1978; slov. „Fikcia faktickej reprezentácie“, 1998), ktorí popierali tradičné rozdiely medzi históriou a fikciou. Vychádzali z názoru, že aj historický diskurz je len imaginárnym výtvorom (Barthes 2007, 824), resp. historický text je literárny artefakt (White [1978] 2009). Poukázali na totožný spôsob konštruovania historických a fikčných naratívov, čím naratívnu históriu stotožnili s naratívnou fikciou (Doležel 2008, 28). Ricœur naopak rozlišuje medzi dvoma typmi naratívu, hoci zdôrazňuje, že ich konfigurácia je totožná (t. j. v jednom aj druhom prípade ide o naráciu) (2004, 13). V diele Temps et récit I (1983; čes. Čas a vyprávění, 2000) upozorňuje na to, že slovo fikcia sa používa v dvoch odlišných významoch, na označenie jednak naratívnej konfigurácie textu, jednak imaginárneho konštruktu, ktorý predstavuje protiklad historického naratívu (2000, 104 – 105). V rámci uvažovania o čase a rozprávaní Ricœur narába s pojmom fikcia v zmysle druhého významu, ktorý zohľadňuje otázku referenčnosti a pravdivosti.[6] Naratologička Dorrit Cohn definuje fikciu v podobnom duchu ako Ricœur ako „literární nereferenčný naratív“ (2009, 15). Súčasne však upozorňuje na to, že takéto chápanie fikcie platí iba v jeho špecifickom žánrovom význame. Fikcia chápaná ako nereferenčný naratív (por. referenčný) znamená, že fikčné dielo nereferuje ku skutočnému svetu, ale samo si vytvára svet, ku ktorému referuje, t. j. fikčný svet.[7] Cohn navrhla charakteristiku fikčných naratívov na pozadí historických naratívov podľa troch kritérií, ktoré označuje ako signály fikčnosti: synchrónny dvojúrovňový model príbeh/diskurz bez nutnosti referovať mimo textu, špecifickú naratívnu situáciu vyjadrujúcu vedomie postavy (s využitím napr. vnútorného monológu, nepriamej reči a i. ) a rozdvojenie naratívnej inštancie na autora a rozprávača (Cohn 2009, 138 – 163). Signály fikčnosti navrhnuté Cohn boli v rámci ďalšieho naratologického uvažovania o fikcii rozšírené o paratextové prostriedky, formulácie typické pre určitý žáner (napr. kde bolo, tam bolo), metafikčný komentár a i. (Fludernik 2021, 16).
Nad tým, čo konštituuje umelecké dielo a utvára jeho špecifickosť v porovnaní s inými typmi naratívov, sa zamýšľal aj Genette v štúdii „Fiction et diction“ (1991; čes. „Fikce a dikce“, 2007).[8] Konštatuje v nej, že „fikční literatura je taková literatura, která se vyznačuje imaginárním charakterem svých témat“ (2007, 23) a odkazujúc na Aristotela navrhuje prekladať mimézis pojmom fikcia v zmysle zobrazenia imaginárnych príbehov (9). Signály fikčnosti, o ktorých sa Cohn zmieňuje, nie sú podľa Genetta výlučnou súčasťou fikcie, pretože ich môžeme identifikovať aj vo faktuálnych textoch (2007, 65 – 66). Na tézu o nemožnosti jednoznačne určiť fikčný/faktuálny status diela nadviazal Tilmann Köppe v štúdii „Die Institution Fiktionalität“ (Inštitúcia fikčnosti, 2014), v ktorej zdôraznil inštitucionálny rámec fikčnosti (jej vnímanie ovplyvňujú variabilné konvencie) a miesto recepcie (Fludernik 2020, 17).
Prínosom do problematiky fikčnosti bola v posledných rokoch kognitívna literárna veda, ktorá o. i. skúma kogníciu a emócie v procese produkcie a recepcie literárnych textov, využívajúc pritom poznatky kognitívnej psychológie, antropológie, lingvistiky a pod. Spoločným východiskom jednotlivých konceptov v rámci kognitívnej literárnej vedy je teória mysle zaoberajúca sa ľudskou schopnosťou produkovať fiktívne svety, ktorú v anglofónnom prostredí načrtáva napr. dielo Why We Read Fiction. Theory of Mind and the Novel (Prečo čítame fikciu. Teória mysle a román, 2006) Lisy Zunshine a vo frankofónnom svete najmä dielo Pourquoi la fiction? (Prečo fikcia?, 1999) Jeana-Marie Schaeffera. Obohatením pre skúmanie fikcie je najmä koncept simulácie či imerzie, ktoré majú uplatnenie aj mimo fikcie.
Pragmatický prístup k fikcii vyzdvihuje ľudskú schopnosť imaginácie a predstierania imaginárnych situácií (hra na ako), ktorú načrtáva napr. teória predstierania (game of make-believe) Kendalla Waltona. Aj podľa teórie fikčných svetov Thomasa Pavela považujú čitatelia fikčný svet počas trvania „hry“ za pravdivý.[9] Podľa Schaeffera je základom fikcie hravé a zdieľané predstieranie (feintise ludique et partagée).[10] Myšlienku, že fikcia je založená na predstieraní bez úmyslu klamať, pôvodne načrtol americký filozof John Searle[11] v štúdii „Logical Status of Fictional Discourse“ („Logický status fikčného diskurzu“, 1975). Predstieranie, resp. „hra na ako“ odlišuje fikciu od vážne mieneného predstierania (podvádzania) a umožňuje dobrovoľnú a vedomú účasť recipienta (čitateľa) na zdaní skutočnosti. Argument zdieľaného predstierania podľa Schaeffera vylučuje možnosť fikcie ako klamstva, pretože sa opiera o zhodné rozpoznanie povahy fikcie všetkými čitateľmi a čitateľkami (alebo prinajmenšom ich väčšinou), a to na základe implicitnej autorsko-čitateľskej dohody.[12] Atribút hravé, ktorým Schaeffer charakterizoval predstieranie, kladie zase dôraz na aspekt hravosti vo fikcii. Takto chápaná fikcia je analogická s detskou hrou, t. j. s hypotetickou situáciou, o ktorej jej účastníci vedia, že nie je skutočná. Searlova definícia fikcie ako úmyselného predstierania však podľa niektorých jeho oponentov nedokázala objasniť skutočnosť, že čitatelia recipovali niektoré faktuálne naratívy ako fikcie. Podľa Waltona fikčný zámer nemôže definovať fikciu, pretože fikciou je akýkoľvek predmet, ktorý slúži pri predstieraní ako rekvizita (prop) bez ohľadu na úmysel. Zásadnou je preto skutočnosť, že ide o zdieľaný zámer, ktorý môžu sprostredkovať textové alebo paratextové prostriedky (Schaeffer 2013, s. p.).
Súčasný výskum v oblasti fikčnosti sa zameriava predovšetkým na otázku dištinkcie faktov a fikcie s intermediálnym záberom, ako naznačujú nedávne publikácie, okrem iných Fait et fiction (Fakt a fikcia, 2016), Faktuales und Fiktionales Erzählen (Faktuálne a fikčné rozprávanie, 2015) či Fictionality, factuality, and Reflexivity Across Discourses and Media (Fikčnosť, faktuálnosť a reflexívnosť v diskurzoch a médiách, 2021). Aktuálnu reflexiu fikcie ako súčasného kultúrneho artefaktu pre mladých v kontexte moderných technológií ponúka aj súbor štúdií Mondes fictionnels, mondes numériques, mondes possibles: adolescence et culture médiatique (Fikčné svety, digitálne svety, možné svety: adolescenti a mediálna kultúra, 2016). Osobitý prístup k fikcii predstavuje výskum rétorickej fikčnosti, ktorá rozlišuje medzi žánrovým vymedzením fikcie (román, poviedka, film a i.) a fikčnosťou ako typom diskurzu v rámci žánrov a médií. Túto orientáciu v literárnovednom výskume (fikcia ako žáner vs. fikcia vo všeobecnosti), ktorá nadväzuje na tézy Vaihingera a Hamburger, reprezentujú Henrik Skov Nielsen, James Phelan a Richard Welsh (Fludernik – Nielsen 2020, 18).
Literatúra
Aristoteles. Poetika. 2009. Prel. Miloslav Okál. Martin: THETIS.
Barthes, Roland. 1967. „Le discours de l’histoire.“ Studies in Semiotics / Recherches sémiotiques 6, 3: 63 – 75.
Barthes, Roland. 2007. „Diskurz historie.“ Prel. Josef Fulka. Česká literatúra 6: 815 – 828.
Besson, Anne – Nathalie Prince – Laurent Bazin. 2016. Mondes fictionnels, mondes numériques, mondes possibles. Adolescence et culture médiatique. Rennes: Presses Universitaires de Rennes.
Cohn, Dorrit. 1999. The Distinction of Fiction. Baltimore: The John Hopkins University Press.
Cohnová, Dorrit. 2009. Co dělá fikci fikcí. Prel. Milan Orálek – Veronika Klusáková. Praha: Academia.
Doležel, Lubomír. 1998. Heterocosmica: Fiction and Possible Worlds. Baltimore: John Hopkins University Press.
Doležel, Lubomír. 2003. Heterocosmica. Fikce a možné světy. Prel. Lubomír Doležel. Praha: Univerzita Karlova v Praze.
Doležel, Lubomír. 2008. Fikce a historie v období postmoderny. Praha: Academia.
Eco, Umberto. 1979. Lector in Fabula. Milano: Bompiani.
Eco, Umberto. 2010. Lector in fabula. Prel. Zdeněk Frýbort. Praha: Academia.
Fludernik, Monika – Nicole Falkenhayner – Julia Steiner. 2015. Faktuales und Fiktionales Erzählen. Baden-Baden: Ergon.
Fludernik, Monika – Henrik Skov Nielsen, eds. 2020. Travelling Concepts: New Fictionality Studies. Berlin: Peter Lang.
Freyermuth, Sylvie – Diana Mistreanu, eds. 2022. Explorations cognitivistes de la théorie et la fiction littéraires. Paris: Hermann.
Fülüp, Erika – Graham Griest – Richard Saint-Gelais, eds. 2021. Fictionality, Factuality, and Reflexivity Across Discourses and Media. Berlin, Boston: De Gruyter.
Genette, Gérard. [1979] 2004. Fiction et diction. Paris: Seuil.
Genette, Gérard. 2007. Fikce a vyprávění. Prel. Eva Brechtová. Praha: Theoretica – Ústav pro
českou literaturu AV ČR.
Jouve, Vincent. 2019. Pouvoirs de la fiction. Malakoff: Armand Colin.
Klein, Christian – Matías Martínez, eds. 2009. Wirklichkeitserzählungen. Felder, Formen und Funktionen nicht-literarischen Erzählens. Stuttgart: J. B. Metzler.
Koten, Jiří. 2013. Jak se dělá fikce slovy. Brno: Host.
Köppe, Tilmann. 2014. „Die Institution Fiktionalität.“ In Fiktionalität. Ein interdisziplinäres Handbuch, eds. Tobias Klauk – Tilmann Köppe, 35 – 49. Berlin, Boston: De Gruyter.
Kuzmíková, Jana. 2021. Kognitívna literárna veda. Bratislava: VEDA.
Lavocat, Françoise. 2016. Fait et fiction. Pour une frontière. Paris: Seuil.
Montalbetti, Christine. 2001. La fiction. Paris: Flammarion.
Mme de Staël. [1795] 1979. Essai sur les Fictions, ed. Michel Tournier. Paris: Ramsay.
Nielsen, Henrik Skov – James Phelan – Richard Walsh. 2015. „Ten Theses About Fictionality.“ Narrative 13, 1: 61 – 73.
Pavel, Thomas G. 1986. Fictional Worlds. Cambridge: Harvard UP.
Pavel, Thomas G. 2012. Fikční světy. Prel. Hynek Zykmund. Praha: Academia.
Ricœur, Paul. 1984. Temps et récit II. La configuration du temps dans le récit de fiction. Paris: Seuil.
Ricœur, Paul. 2002. Čas a vyprávění II: Konfigurace ve fiktivním vyprávění. Prel. Miroslav Petříček, jr. Praha: Oikoymen.
Ricœur, Paul. 2004. Čas a literárne rozprávanie. Prel. Jozef Sivák. Bratislava: IRIS.
Ryan, Marie-Laure. 1991. Possible Worlds, Artifical Intelligence, and Narrative Theory. Bloomington, Indianapolis: Indiana University Press.
Schaeffer, Jean-Marie. 1999. Pourquoi la fiction? Paris: Seuil.
Schaeffer, Jean-Marie. [2012] 2013. „Fictional vs. Factual Narration.“ In The living handbook of narratology (online), ed. Hühn, Peter a kol. Hamburg: Hamburg University. Dostupné na: https://www-archiv.fdm.uni-hamburg.de/lhn/node/56.html [cit. 28.12.2023]
Searle, John. 1979. „Logical Status of Fictional Discourse.“ In Expression and Meaning. Studies in the Theory of Speech Acts, John Searle, 58 – 75. Cambridge: Cambridge University Press.
Searle, John. 2007. „Logický status fikčního diskurzu“. Prel. Josef Línek. Aluze: časopis pro literaturu, filosofii a jiné 1: 61 – 69. Dostupné na:
https://adoc.pub/logicky-status-fikniho-diskurzu.html [cit. 24.11.2023].
Vaihinger, Hans. 1911. Die Philosophie des Als Ob. System der theoretischen, praktischen und religiösen Fiktionen des Menschheit auf Grund eines idealistischen Positivismus. Berlin: Reuter & Reichard.
Walton, Kendall L. 1990. Mimesis as Make-Believe. On the Foundations of the Representational Arts. London, Cambridge: Harvard University Press.
White, Hayden. 1978. „The Historical Text as Literary Artifact.“ In Tropics of Discourse: Essays in Cultural Criticism, Hayden White, 81 – 100. Baltimore: John Hopkins University Press.
White, Hayden. 2009. „Historický text ako literárny artefakt.“ Prel. Juraj Šuch. In Kapitoly zo súčasnej filozofie dejín, eds. Rastislav Kožiak – Juraj Šuch – Eugen Zeleňák, 134 – 153. Bratislava: Chronos, 2009.
White, Hayden. 1978. „The Fictions of Factual Representation“. In Tropics of Discourse: Essays in Cultural Criticism, ed. Hayden White, 121 – 134. Baltimore: John Hopkins University Press.
White, Hayden. 1998. „Fikcia faktickej reprezentácie.“ Prel. Tomáš Horváth. Slovenská literatúra 45, 3: 186 – 196.
Zunshine, Lisa. 2006. Why We Read Fiction. Theory of Mind and the Novel. Columbus: Ohio State University Press.
[1] Monika Fludernik a Henrik Skov Nielsen upozorňujú napríklad na to, že v angličtine sa rozlišujú pojmy fiction (fikcia), fictionality (fikčnosť) a fictivity (fiktívnosť). Ang. pojmu fictionality zodpovedá v nemčine Fiktion, v rámci ktorého sa rozlišuje medzi Fiktionalität (vzťahuje sa na texty a výpovede) a Fiktivität (vzťahuje sa na vymyslené osoby a miesta) (2020, 13).
[2] Podľa Schaeffera sa pojem v klasickej filozofii používal na označenie toho, čo by sa dnes dalo nazvať kognitívnou ilúziou. Vo vede sa pojem zase vzťahuje na hypotetický postulát entity, ktorá má neurčitý ontologický status (2013).
[3] Ako upozorňuje slovenský filozof Jozef Sivák v poznámke prekladateľa v preklade Ricœurovho diela Čas a literárne rozprávanie (2004), aj na Slovensku sa pojem fikcia zaužíval v pejoratívnom význame ako výmysel, klam (Ricœur 2004, 11).
[4] „Z povedaného vyplýva, že nie je úlohou básnika rozprávať o tom, čo sa stalo, ale o tom, čo by sa mohlo stať, a to podľa pravdepodobnosti alebo nevyhnutnosti. Lebo historik a básnik sa líšia od seba nie tým, že hovoria vo verši alebo v próze[...], ale sa líšia tým, že jeden rozpráva, čo sa stalo, a druhý, čo by sa mohlo stať. [...] Z toho je teda jasné, že skôr treba, aby básnik bol skladateľom dejov ako veršov, pretože básnikom je preto, že napodobňuje, a napodobňuje predsa činy. A aj keď sa mu občas prihodí, že zbásni skutočnú udalosť, predsa je básnikom, lebo nič neprekáža, aby sa niektoré zo skutočných udalostí nemohli stať pravdepodobne a možno, a práve preto je ich básnikom“ (Aristoteles 2009, 24 – 25).
[5] Pojem fikcia nadobúda od konca 18. storočia význam román. Toto chápanie presadzovala napr. Madame de Staël, ktorá ako prvá použila v názve diela slovo fikcia – Essai sur les fictions (Esej o fikciách, 1795) (Cohn 2009, 25).
[6] Ricœur konštatuje, že to, čo stavia historický a fikčný naratív proti sebe, „sa netýka štrukturujúcej aktivity vytvárajúcej naratívne štruktúry ako také, ale nároku na pravdu [...]“ (2004, 13).
[7]„Adjektivum nereferenční v definičním spojení ‚nereferenční naratív‘ je třeba upřesnit poněkud podrobněji. Znamená v první řade to, že samo fikční dílo vytváří svět, k němuž referuje, samotným tímto referováním“ (Cohnová 2009, 27 – 28).
[8] Genette odlišuje fikciu od dikcie: kým fikcia sa vyznačuje imaginárnym charakterom a je naratívna alebo dramatická, dikciu zosobňuje literatúra, ktorá má charakteristické formálne rysy a je lyrická.
[9] Thomas Pavel používa na označenie fikčných svetov pojem „význačné štruktúry“ (salient structures), ktoré pozostávajú z primárneho a sekundárneho univerza. Prvé univerzum vychádza z aktuálneho sveta (napr. deti hrajúce sa v blate alebo čitateľ, ktorý si uvedomuje, že to, čo číta v skutočnosti neexistuje), zatiaľ čo druhé univerzum z aktuálneho sveta odvodené nie je (deti hrajúce sa na kuchárov alebo čitateľ, ktorý sa nechá uniesť emóciami). Skutočnosť, resp. aktuálne existujúci svet ako prvé univerzum (báza) je obklopená súhvezdím alternatívnych svetov. Hranicami fikcie je na jednej strane mýtus, na druhej skutočnosť (2002, 68 – 104).
[10] J.-M. Schaeffer definuje pojem nasledovne: „Úlohou hravého predstierania je vytvoriť imaginárny priestor a priviesť recipienta k tomu, aby sa doň ponoril, nie presvedčiť ho, že tento imaginárny priestor je skutočný“ („La fonction de la feintise ludique est de créer un univers imaginaire et d’amener le récepteur à s’immerger dans cet univers, elle n’est pas de l’induire à croire que cet univers imaginaire est l’univers réel“) (1999, 156).
[11] J. Searle definuje fikčnú výpoveď ako predstierané tvrdenie bez úmyslu klamať (2007, 64 – 65).
[12] J.-M. Schaeffer používa pojem „autorsko-čitateľská dohoda o hravom zdieľanom predstieraní“ (le contrat de feintise ludique partagée) (1999, 192).