Lipogram pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Ekvivalent pojmu
- Lipogram (en-GB)
- Leipogramm (de)
- Lipogramme (fr)
Explikácia pojmu
Lipogram (z gr. „leipein“ – vynechať; „leipo“ v 1. os. sg.; „gramma“ – písmeno) predstavuje atypický spôsob písania, pri ktorom autor zámerne nevyužíva jedno alebo viacero písmen abecedy. Lipogram má svoj pendant v transgrame, resp. tautograme.
Využívanie lipogramu predstavuje jazykovú či slovnú hru, ktorej náročnosť sa stupňuje podľa frekvencie zvyčajného používania daného vynechaného písmena v konkrétnom jazyku. Vytvoriť lipogram, v ktorom je zachovaná gramatická správnosť, obsah s istým významom a zároveň plynulosť, môže byť veľmi náročné. Náročnosť tohto spôsobu písania potom vplýva aj na rozsah, dĺžku textu. Niekedy môže byť pomerne ťažké vôbec identifikovať, či ide o zámerne vytvorený lipogram, alebo len o náhodu. Napríklad v básni Edgara Allana Poea „The Raven“ (1845; „Havran“, slov. 1943) sa nevyskytuje hláska „z“, no literárnovedný výskum doteraz uspokojivo neobjasnil, či to bol skutočne autorský zámer.
Prvý lipogram vytvoril grécky básnik Lasos z Hermiony v 6. storočí pred n. l. a neskôr Nestor z Larandy v 3. storočí pred n. l. (Perec 1973; Vašák 1984, 204). V období tzv. španielskeho zlatého veku bol lipogram v próze jedným z najbežnejších literárnych prostriedkov, využívali ho napríklad Lope de Vega (1562 – 1635), Alonso de Castillo Solórzano (asi 1584 – asi 1647) či Alonso de Alcalá y Herrera (1599 – 1682). Posledný uvedený španielsko-portugalský barokový autor je viacerými kritikmi považovaný za najvýznamnejšieho „lipogramatistu“ a údajne inšpiroval aj Georgea Pereca (1936 – 1982) pri koncipovaní jeho state Histoire du lipogramme (Dejiny lipogramu, [1969] 1973). Autorom prvého tvorivého uplatnenia lipogramu v rozsiahlejšom prozaickom texte je Francisco de Navarrete y Ribera (1592 – 1650) – ide o dielo „Novela de los tres hermanos“ (Novela o troch bratoch, okolo 1640) (Carmona Tierno 2013, 56; por. Moíño Sánchez 2010). Za najznámejší lipogram sa všeobecne považuje anglický román Ernesta Vincenta Wrighta Gadsby (Gadsby, 1939), v ktorom sa na 267 stranách textu (vyše 50 000 slov) ani raz nevyskytuje hláska „e“. Záujem o lipogram, nasledujúc Wrightov vzor, oživil jeden z najvýznamnejších francúzskych spisovateľov 20. storočia Georges Perec, a to v románe La Disparition (Zmiznutie, 1969); nasledoval ho tiež prekladateľ Gilbert Adair v anglickej verzii tohto diela – vyšlo pod názvom A Void (1994). V origináli i preklade románu chýba písmeno „e“, hoci je vo francúzštine aj angličtine najčastejšou hláskou. Komickou dohrou tejto lipogramovej slovnej hry sa stala skutočnosť, že dobová kritika tento kreatívny experiment vôbec neodhalila (Šolotová 2010). Perec potom napísal román Les Revenentes (Revenanti, 1972; správna podoba slova je však „revenantes“), v ktorom zase použil len „e“ a žiadne iné samohlásky. Bol totiž členom OuLiPo (skratka fr. „Ouvroir de littérature potentielle“ čiže Dielňa potenciálnej literatúry), skupiny prevažne francúzskych autorov a matematikov, ktorí v svojich dielach prijímali rôzne obmedzenia (odtiaľto pochádza tiež anglický termín „constrained writing“, teda taký spôsob tvorby textov, ktorý obsahuje nejaké obmedzenie v použití hlások a pod.). V prípade románu Les Revenentes ide o tzv. univokalizmus, resp. jednovokálové dielo (angl. „univocalic“); jeho anglický prekladateľ Ian Monk zachoval univokalizmus iba v titule The Exeter Text: Jewels, Secrets, Sex (Exeterský text: Šperky, tajomstvá, sex, 1996).
Umberto Eco využil lipogram v knihe Il secondo diario minimo (Druhý minimálny denník, 1992), presnejšie v básnickej pasáži „Undici nuove danze per Montale“ (Jedenásť nových tancov pre Montaleho). Vychádza v nej z básne Eugenia Montaleho „Addio, fischi nel buio, cenni, tosse“ (Zbohom, pískanie v tme, mávanie, kašeľ) a vytvára päť variantov lipogramového charakteru, ktoré vylučujú samohlásky „a“, „e“, „i“, „o“, „u“.
Lipogram ako atypický spôsob tvorby textu v súčasnosti využíva najmä tzv. ludolingvistika – odvetvie západnej jazykovedy, ktoré sa venuje rôznym slovným a jazykovým hrám.
Literatúra
Andrews, Dale. 2013. Constrained Writing. Dostupné na: https://www.sleuthsayers.org/2013/02/constrained-writing.html [cit. 18. 12. 2024].
Arato, Franco. 2006. „Dalla parte del nonsenso.“ Belfagor 61, 5: 517 – 530. Dostupné na: http://www.jstor.org/stable/26150420 [cit. 19. 12. 2024].
Baillehache, Jonathan. 2016. „Traduire La Littérature à Contraintes: Traduction Ou Transposition?“ MLN 131, 4: 892 – 904. Dostupné na: http://www.jstor.org/stable/26180663 [cit. 19. 12. 2024].
Barile, Laura. 1996. „L’infraordinario in Calvino e in Perec.“ Lettere Italiane 48, 1: 25 – 43. Dostupné na: http://www.jstor.org/stable/26265694 [cit. 19. 12. 2024].
Bosc, Franca – Valentina Zenoni. 2021. „La Ludolinguistica: Storia, Destinatari, Protagonisti.“ Italica 98, 2: 359 – 402. Dostupné na: https://www.jstor.org/stable/48747702 [cit. 19. 12. 2024].
Briggs, Kate. 2006. „Translation and the Lipogram.“ Paragraph 29, 3: 43 – 54. Dostupné na: http://www.jstor.org/stable/43151952 [cit. 18. 12. 2024].
Carmona Tierno, Juan Manuel. 2013. „Acrósticos, laberintos, lipogramas y otros artificios formalistas en la literatura de los Siglos de oro.“ In Festina lente: Actas del II Congreso Internacional Jóvenes Investigadores Siglo de Oro (JISO 2012), Pamplona, Servicio de Publicaciones de la Universidad de Navarra, eds. Carlos Mata Induráin – Adrián J. Sáez – Ana Zúñiga Lacruz, 47 – 63. Pamplona: Servicio de Publicaciones de la Universidad de Navarra. Dostupné na: https://dadun.unav.edu/server/api/core/bitstreams/56c1c348-e1c2-4936-92d3-fde061282228/content [cit. 2. 12. 2024].
Eco, Umberto. 1983. „Tradurre ,Exercices de Style‘ Di Queneau.“ Francofonia 3, 5: 3 – 19. Dostupné na: http://www.jstor.org/stable/43015493 [cit. 18. 12. 2024].
Eco, Umberto. 1992. Il secondo diario minimo. Milano: Bompiani.
Moíño Sánchez, Pablo. 2010. „Alonso de Alcalá y Herrera con (casi) todas las vocales.“ In Nuevos caminos del hispanismo...: Actas del XVI Congreso de la Asociación Internacional de Hispanistas. París, del 9 al 13 de julio de 2007, eds. Pierre Civil – Françoise Crémoux. Dostupné na: https://cvc.cervantes.es/literatura/aih/pdf/16/aih_16_2_104.pdf [cit. 2. 4. 2025].
Motte, Warren. 1999. „Italo Calvino and the Oulipo.“ Romance Notes 39, 2: 185 – 193. Dostupné na: http://www.jstor.org/stable/43802989 [cit. 19. 12. 2024].
Otterová, Michaela. 2006. „Perec, Georges. Lipogramatický román.“ In iLiteratura.cz. Dostupné na: https://www.iliteratura.cz/clanek/19937-perec-georges-lipogramaticky-roman [cit. 19. 12. 2024].
Perec, Georges. 1973. Histoire du lipogramme. In Oulipo. La littérature potentielle : créations, re-créations, récréations, 73 – 89. Paris: Gallimard.
Roubaud, Jacques – Jean-Jacques Poucel. 2004. „Perecquian OULIPO.“ Yale French Studies 105: 99 – 109. Dostupné na: https://www.jstor.org/stable/3182520 [cit. 19. 12. 2024].
Salceda, Hermes – Camille Bloomfield. 2016. „La Contrainte et Les Langues (Portugais, Italien, Français, Espagnol, Anglais).“ MLN 131, 4: 964 – 984. Dostupné na: http://www.jstor.org/stable/26180669 [cit. 19. 12. 2024].
Symes, Colin. 1999. „Writing by Numbers: OuLiPo and the Creativity of Constraints.“ Mosaic: An Interdisciplinary Critical Journal 32, 3: 87 – 107. Dostupné na: http://www.jstor.org/stable/44029802 [cit. 18. 12. 2024].
Šolotová, Jovanka. 2010. „Georges Perec.“ In iLiteratura.cz. Dostupné na: https://www.iliteratura.cz/clanek/27103-perec-georges [cit. 19. 12. 2024].
Vašák, Pavel. 1984. „Lipogram.“ In Slovník literární teorie, Štěpán Vlašín a kol., 204. Praha: Československý spisovatel.