Lazzi pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Ekvivalent pojmu
- Lazzi (en-GB)
- Lazzi (de)
- Lazi (fr)
Explikácia pojmu
Lazzi (čítaj lacci; z tal. „lazzi“ – žarty, resp. buffonské neverbálne akcie) sú krátke komické pantomimické výstupy, ktoré narúšajú monotónny dialóg, a to so zámerom rozosmiať divákov. Podľa Patrica Pavisa ([1996] 2004, 54) sa takto zároveň označujú i poznámky o tom, ako hrať komické neverbálne scény. Spočiatku sa tieto vstupy v taliančine nazývali „l’actioni“ alebo „l’azzioni“ (doslovne: akcie, činy) – v skrátenej podobe a vynechaním apostrofu sa z nich stali „lacti“ alebo „lazzi“; napokon sa ujala forma v mužskom rode „i lazzi“ (Treccani 1933). V slovenčine sa výraz zaužíval ako výpožička z taliančiny a používa sa vo forme plurálu, čiže lazzi (sg. lazzo).
Pojem má pôvod v talianskej commedii dell’arte a zvyčajne označuje mimický, improvizovaný prvok, ktorý slúži hercovi na komické charakterizovanie postavy (pôvodne Harlekýna). Jednou z najstarších a najrozšírenejších foriem lazzi, hraných najmä na jarmokoch, bola tá, keď sa uprostred milostnej scény zrazu bezdôvodne objavil na javisku Harlekýn (alebo iný Zanni; por. commedia dell’arte), tváril sa, že chytá muchy alebo blchy, a predstieral, že ich (z)je.
Základnými prvkami lazzi sú neverbálne prostriedky: úškľabok, úškrn, grimasa, groteskné alebo žartovné posunky, klaunské správanie a ďalšie činy. Z mimickej povahy týchto prvkov sa postupne vyvinuli hovorené lazzi: napríklad počas búrlivej diskusie medzi dvoma „starcami“ – Pantalonem a Doktorom – sa Harlekýn staval na špičky a vynucoval si ticho, pričom rozhorčene ten istý vtipný prvok opakoval aj štyri-, päť- či desaťkrát. Lazzi sa tiež využívali ako forma javiskového dialógu dvoch postáv, najčastejšie Brighellu a Harlekýna. „Boli [to] humorné vsuvky, v ktorých [herci] robili akrobatické a pantomimické prvky, skákali a poskakovali“ (Princic-Sabolová 2007, 601): napríklad Harlekýn a Mezzettino priviazaní chrbtami k sebe sa museli naťahovať k spoločnému jedlu na tanieri, ktorý bol na zemi. Lazzi sa stali obľúbenými prvkami a publikum ich od hercov vyslovene očakávalo.
Vďaka vplyvu commedie dell’arte na francúzske divadlo 17. a 18. storočia (Molière, Marivaux) sa lazzi stali súčasťou divadelnej osnovy alebo textov (značili sa slovné hry, politické, sexuálne narážky a pod.) a predstavovali „rafinovanejší, ale stále hravý spôsob vedenia dialógu a istý druh režírovania (inscenovania) všetkých paraverbálnych komponentov hercovej hry“ (Pavis [1996] 2004, 249). Herci tak mali k dispozícii široký repertoár komických pantomimických výstupov, niekedy vrátane ich opisu; tí najšikovnejší dokázali tradičné lazzi variovať a neustále aktualizovať, prípadne využívať známe gagy v akomkoľvek predstavení a dotvárať ich vlastnou mimickou kreativitou. Repertoár tradičných, bežných lazzi sa vo vtedajších scenároch označoval iba názvom: „lazzo del piangere e ridere“ („lazzo plaču a smiechu“ čiže jeden protagonista klame druhého – starec na jednej strane oplakáva odchod syna, no na druhej strane sa raduje, lebo si môže v pokoji a bez výčitiek užívať so ženou, pričom to isté platí aj pre syna, a i.), „lazzo di frutti e baci“ („lazzo plodov [lásky] a bozkov“ čiže Coviello napodobňuje hlas Pulcinellovej milej, Pulcinella „ju“ prosí o „plody lásky“, nato ho Coviello zozadu udrie a Pulcinella odvetí, že to nie sú tie plody lásky, ktoré žiada, že chce božtek, no Coviello ho zozadu opäť vybuchnátuje), „lazzo del sì e del no“ („lazzo súhlasu a nesúhlasu“), „lazzi del muto“ („lazzi mlčania“), „lazzo dell’orina fresca“ („lazzo o teplom moči“ čiže scéna, keď Pulcinella povie, že všetok moč je teplý, ale slúžka ho presvedčí, že teplý moč je iba ten čerstvý, v tal. „fresco“) a i. Mnohé lazzi boli skutočne obscénne a vulgárne. Tieto scénické prvky tvoriace samotnú štruktúru commedie dell’arte sú v nej v podstate súčasťou rovnováhy medzi komickým a patetickým, medzi smiešnym a vážnym.
Viacerí bádatelia skúmali lazzi ako fenomén i z hľadiska typológie a následne sa pokúsili o ich kategorizáciu. Identifikovali a taxonomicky zostavili širokú škálu tém: od lazzi erotickej až obscénnej povahy cez lazzi vyjadrujúce rozmanité duševné stavy (strach, hnev, žiarlivosť), príznaky duševných chorôb či necností (obžerstvo, lakomstvo, žiadostivosť, neprimeraná žiarlivosť) po makabrózny smiech a mnohé ďalšie prejavy (por. Caradini 2019, 591). Nicoletta Capozza ([2006] 2021) rozlišuje tieto konkrétne typy lazzi: 1. akrobatické, 2. tiché, mimické a mimetické, 3. slovné (verbálne), 4. erotické, 5. obscénne a skatologické (súvisiace s exkrementmi), 6. súvisiace s nocou, 7. travestia, prezlečenie sa za niekoho iného, zámena postáv, 8. prefíkanosť a výsmech, 9. výprask a hnev, 10. strach, 11. plač, 12. hlad, 13. peniaze, 14. odplata, vendeta, 15. pätolízač, riťolezec, 16. sekvenčné a hybridné lazzi a 17. Adrianiho lazzi (pochádzajúce zo zbierky neapolského duchovného Placida Adrianiho, ktoré zostavil ako niekdajší herec). Spolu predstavujú vyše 200 konkretizácií.
V súčasnosti je úlohou lazzi vytvárať vizuálnu oporu teatralizovaných a parodických inscenovaní – príkladom sú režijné stvárnenia hier talianskych klasikov realizované Giorgiom Strehlerom. Medzi všeobecne najznámejšie lazzi patria komické pantomimické výstupy postavy Guida v oscarovom filme La vita è bella (1997, slov. Život je krásny) v réžii a hereckom stvárnení Roberta Benigniho. Protagonista sa na prvý pohľad ponáša na Harlekýna z commedie dell’arte, a to hlavne v gagoch, trikoch, akrobatických vsuvkách a pohyboch pripomínajúcich lazzi. Harlekýna však pripomína aj imaginárnou maskou, ktorú si vytvára, aby seba i syna chránil pred realitou fašizmu (Princic-Sabolová 2007, 602).
Literatúra
Anonym. 1933. „Lazzi.“ Treccani.it. Dostupné na: https://www.treccani.it/enciclopedia/lazzi_(Enciclopedia-Italiana)/ [cit. 24. 4. 2024].
Adriani Placido. 1927. „Selva overo Zibaldone di concetti comici.“ In La Commedia dell’Arte. Storia, tecnica, scenari, ed. Enzo Petraccone. Neapol: Ricciardi.
Bilić, Filip. 2024. La Commedia dell’Arte in Italia. Dostupné na: https://repozitorij.unipu.hr/islandora/object/unipu:9409/datastream/PDF/download [cit. 19. 12. 2024].
Capozza, Nicoletta. [2006] 2021. Tutti i lazzi della Commedia dell’Arte. Rím: Dino Audino.
Carandini, Silvia. 2019. „Forme e funzioni del lazzo nella drammaturgia dei comici dell’Arte.“ SigMa 3: 598 – 599.
Fischer-Lichte, Erika. 2003. Dejiny drámy. Epochy identity v divadle od antiky po súčasnosť. Bratislava: Divadelný ústav.
Pavis, Patrice. [1996] 2004. Divadelný slovník. Prel. Soňa Šimková a Elena Flašková. Bratislava: Divadelný ústav.
Princic-Sabolová, Dagmar. 2007. „Tradícia talianskej commedie dellʼarte v súčasnom talianskom umení (literatúra, dráma a film).“ Slovenské divadlo 55, 4: 601 – 609.
Santucci, Francesca. 2007. Pulcinella. Dostupné na: https://www.baroque.it/cultura-del-periodo-barocco/letteratura/il-teatro-nel-periodo-barocco/pulcinella.html [cit. 19. 12. 2024].
Scherillo, Michele. 1884. La Commedia dell’Arte in Italia. Studi e profili. Torino: Ermanno Loescher. Dostupné na: https://archive.org/details/LaCommediaDellArte/mode/2up [cit. 19. 12. 2024].