Cavajolská fraška pojem
Explikácia pojmu
Cavajolská fraška (z tal. „farsa cavaiola“) predstavuje dramatický žáner ľudovej povahy vystavaný na špecifickom hlavnom motíve: predmetom výsmechu je v ňom naivita, primitívnosť a nevzdelanosť obyvateľov mestečka Cava dei Tirreni neďaleko Salerna v talianskej provincii Kampánia. Tento žáner sa vyznačoval použitím lokálneho dialektu a z formálneho hľadiska sa skladal z jedenásťslabičných frottol (najčastejšie sedemslabičná veršová forma so združenými rýmami, ktoré však patria každý k inej slohe, alebo verše s rýmom uprostred – Koprda 2013, 19), gliommerov (v neapolskom dialekte „gliommero“ znamená klbko a pochádza z lat. glŏmŭs; „gliommero“ je talianska ľudová básnická veršová forma prevažne z 15. a 16. storočia určená na recitačný výstup) a vnútorných rýmov.
Tento žáner bol v dramatickej tvorbe prítomný od konca 15. do začiatku 17. storočia a prekvital najmä v období „poslednej veľkej sezóny komického divadla 16. storočia“ (Fido 2008). Z množstva diel, ktoré vznikli v tomto období, sa zachovalo len niekoľko hier (Malato 1971). Hoci sa predpokladá, že historicky bol tento divadelný žáner pomerne výrazný, pre nedostatok skorších literárnych prameňov je prakticky jediným významným predstaviteľom Vincenzo Braca (1566 – 1614). Z jeho tvorby možno spomenúť cavajolské frašky La maestra di cucito: farsa cavaiola (Majsterka-ševkyňa: cavajolská fraška) či Farza de la Maestra (Učiteľkina fraška).
Podľa Francesca Senatoreho (2012, 5) je isté, že Cavajolčan (pôvodne v 15. až 16. storočí nazývaný „caùto“ alebo „cavoto“, neskôr v dialekte „cavaiuolo“) bol typom stálej masky talianskeho komického divadla a cavajolská fraška, dejom i postavami lokalizovaná v Cave, bola osobitým žánrom ľudovej komédie v neapolskom dialekte.
Spomedzi starších skladieb sa zachovali Un cartello di sfida cavaiolo (Cavajolská výzva) a La ricevuta dell’Imperatore (Prijatie cisára) zo začiatku 16. storočia, obe od anonymných autorov. Je možné, že Cavajolská výzva sa zvyčajne recitovala ako intermezzo počas predstavenia alebo tvorila jeho súčasť (Senatore 2012, 10). Cavajolské frašky z tohto obdobia boli pravdepodobne predstavenia založené na improvizácii, obsahovali syntetický scenár neznámych autorov a neustále podliehali ad hoc prepracovávaniu. Napríklad spomenuté Prijatie cisára burleskne zobrazuje privítanie cisára Karla V. Habsburského (cisára Svätej rímskej ríše a španielskeho kráľa, a teda i panovníka Neapolského kráľovstva) v Cave – cisár reálne týmto mestečkom prechádzal pri svojom návrate z dobytého Tunisu v novembri 1535. Autorstvo tejto cavajolskej frašky sa niekedy pripisuje Bracovi (por. Fido 2008; Toracca 2009, 106 – 109; Senatore 2012, 11). Z ďalších autorov sú známi Pier Antonio Caracciolo (1460 – asi 1525), Onofrio Della Valle (1650) a Giovanni d’Antonio, nazývaný Partenopeo (Neapolčan) (1720).
Vzhľadom na mimoriadne elementárne zápletky má cavajolská fraška ako dramatický žáner skôr historický než umelecký význam. Svojimi realistickými prvkami totiž v značnej miere ovplyvnila ľudovú neapolskú komédiu talianskeho seicenta (17. storočia). Podľa Václava Königsmarka (1984, 57) v obnovenej tradícii cavajolskej frašky našla svoj javiskový divadelný vzor aj commedia dell’arte. Autori cavajolských frašiek napriek preukázanej kreativite – v porovnaní s celotaliansky či nadnárodne pôsobiacimi kolegami (napr. Ruzante) – nedosiahli výraznejší (svetový) úspech; zväzovala ich veľmi úzko vymedzená oblasť pôsobenia protagonistov, t. j. príliš špecifikovaná lokalizácia, ktorá bezprostredne súvisela s týmto typom frašky.
Reflexia cavajolskej frašky ako dramatického žánru je v talianskom kontexte neustále prítomná napríklad vo forme frazémy „la scola cavaiola“ (doslovne: cavajolská škola) – používa sa na označenie miesta, pre ktoré je typický neporiadok, nevzdelanosť, nekultúrnosť.
Literatúra
Anonym. 1933. „Gliommero“. Treccani.it. Dostupné na: https://www.treccani.it/enciclopedia/gliommero_(Enciclopedia-Italiana)/ [cit. 24. 4. 2024].
Braca, Vincenzo. 1973. Farse cavaiole, ed. Achile Mango. Roma: Bulzoni.
Braca, Vincenzo. 1929. La maestra di cucito. Farsa cavaiola, ed. Benedetto Croce. Napoli: [s. n.].
Circolo di Rifondazione Che Guevara. [s. a.]. Le origini: dalle atellane alle farse cavaiole. Dostupné na: https://prcvomeroarenella.wordpress.com/il-teatro-e-teatri-di-napoli/il-teatro-napoletano/le-origini-dalle-atellane-alle-farse-cavaiole/ [cit. 24. 10. 2024].
Fido, Franco. 2008. „La commedia a Napoli nel tardo Cinquecento: Della Porta.“ In Italica.rai.it. Dostupné na: https://web.archive.org/web/20081006062747/http://www.italica.rai.it/rinascimento/saggi/commedia_cinquecento/capitoli/lezion32.html [cit. 12. 7. 2024].
Koprda, Pavol. 2013. Talianska literatúra 1. Začiatky a trináste storočie. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre.
Königsmark, Václav. 1984. „Commedia dellʼarte.“ Slovník literární teorie, Štěpán Vlašín a kol., 57 – 58. Praha: Československý spisovatel.
Lamberti, Mario. 2019. „La Farsa Cavaiola. Una città, i suoi abitanti e la cultura del Seicento nei versi di Vincenzo Braca.“ Rassegna Storica Salernitana 72, 2: 39 – 67.
Lamberti, Mario. 2024. Farse cavaiole. Cava de’ Tirreni: Marlin.
Malato, Enrico. 1971. „BRACA, Vincenzo.“ In Dizionario biografico degli italiani. Rím: Istituto dell’Enciclopedia Italiana. Dostupné na: https://www.treccani.it/enciclopedia/vincenzo-braca_(Dizionario-Biografico)/ [cit. 24. 4. 2024].
Senatore, Francesco. 2012. La Ricevuta dell’imperatore alla Cava. Farsa cavaiola. Neapol: Dante & Descartes.
Torraca, Francesco. 1884. Studi di storia letteraria napoletana. Livorno: Vigo Editore. Dostupné na: https://archive.org/details/studidistorialet00torruoft [cit. 18. 12. 2024].