Akrostich pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Ekvivalent pojmu
- Acrostic (en-GB)
- Akrostichon (de)
- Acrostiche (fr)
Explikácia pojmu
Akrostich, zriedkavejšie akrostichon, je typ poetickej skladby, v ktorej písmená, prípadne slabiky po sebe nasledujúcich veršov či strof pri čítaní zhora nadol tvoria slovo (najčastejšie meno autora alebo adresáta, napr. milej, známej), skupinu slov alebo vetu (niekedy dokonca „tajný“ odkaz). Termín akrostich pochádza z gr. „akrostichon“ (ἀκρόστιχον) – „akros“ (ἄκρον) znamená horný, vrchný, krajný a „stichos“ (στίχος) verš. Akrostich predstavuje predovšetkým vizuálny prostriedok (pri počúvaní textu sa ani nedá postrehnúť) a je skôr znakom básnickej virtuozity než obsahovo nutnou zložkou básnického textu (Žilka 2006, 43).
Pôvodne mal akrostich pravdepodobne mnemotechnickú (a údajne i magickú) funkciu. Najstaršie príklady akrostichov sa objavujú už v babylonských posvätných skladbách, ako aj v Biblii, napríklad u proroka Jeremiáša (v Knihe Náreky) či v Knihe Ester (1, 20; 5, 4; 5, 13; 7, 7). V 4. verši 5. kapitoly Knihy Ester ide pravdepodobne o akrostich tetragramu (používa sa aj termín tetragramatón), čiže Božieho mena Jahve, skladajúceho sa v grafickej podobe zo štyroch písmen: v hebrejčine יהוה, resp. YHWH (v slovenských zdrojoch JHVH).
Akrostichy boli obľúbené v predkresťanskom období v antickej gréckej (Aratos zo Soloi, Nikandros z Kolofónu) aj rímskej (Plautus, Ennius a i.) literatúre. Veršované námety Plautových komédií uvádzajú v akrostichu dokonca názov samotnej komédie. Z kresťanských rímskych básnikov sa akrostichy zachovali u Commodiana (okolo 220 – okolo 280) v diele Instructiones adversus gentium deos (Ponaučenia proti pohanským bohom; skrátene známe ako Instructiones – Ponaučenia), pozostávajúcom z dvoch kníh s približne osemdesiatimi básňami písanými formou akrostichu, pričom prvé písmená veršov prezrádzali nadpis alebo tému básne. V ďalšom období akrostich bohato využívali stredovekí a humanistickí autori ako Giovanni Boccaccio (1313 – 1375), Geoffrey Chaucer (1343 – 1400) a François Villon (asi 1431 – 1463) či renesanční autori, napríklad anglický dramatik neskorej renesancie Ben Jonson (1572 – 1637) a uhorský básnik Valentín Balaša (1554 – 1594).
Známy je akrostich pozostávajúci z veršov tercetu Boccacciovho diela Amorosa visione (Ľúbostná vidina), ktorý je dedikáciou Márii d’Aquino. V prípade Villonových akrostichov z diela Le Testament (1461; Veľký testament, slov. 1949) je príznačné, že ich zachováva aj slovenský preklad (na základe starofrancúzskeho textu interpretovaného Jozefom Felixom dielo prebásnil Ján Smrek). Villon indikuje svoje priezvisko v poslednej strofe v „Ballade pour prier Notre Dame“ („Balada ako modlitba k Matke Božej“, slov. 1949), a to v mierne pozmenenej forme VJLLON, ako aj v poslednej strofe v „Ballade de la grosse Margot“ („Balada o tlstej Margot“, slov. 1949), meno FRANCOYS MARTHE v prvých dvoch strofách v „Ballade à s’amye“ („Balada priateľke“, slov. 1949) a AMBROISE DELORE v „Ballade pour Robert d’Estouteville“ („Balada pre Roberta d’Estouteville“, slov. 1949).
V modernej literatúre možno akrostich nájsť napríklad v tvorbe Lewisa Carrolla („A Boat Beneath a Sunny Sky“ – Loďka pod slnečnou oblohou). Často ho využívali básnici, ktorí v istom období svojej tvorby patrili k niektorému z avantgardných smerov; príkladom je Vítězslav Nezval (Žilka 1984).
V staršej slovenskej literatúre sú akrostichy prítomné v niektorých básňach Jána Silvána, Andreja Sládkoviča, Viliama Paulinyho-Tótha (báseň „Povolenie Matice“), neskôr Štefana Krčméryho či Vojtecha Mihálika. Marta Fülöpová (2023, 131) poukazuje na skutočnosť, že Sládkovič význam lipy v národnom kontexte tematizoval vo viacerých básňach, napríklad „Luhy slovenské“ (1862), ktorá vyšla v druhom čísle almanachu Lipa – prvé písmená strof spolu vytvárajú akrostich lipa, ktorý je znásobený koncovými anagramami strof (iniciálky a anagramy sú zvýraznené aj v autorovom rukopise):
Luhy slovenské rok po roku kvetom
blahostrom jeden osýpa:
Nenájdeš mena, čo pôjdeš šírym svetom,
ktoré by milo znelo, jak naše slovo: lipa.
India palmu a céder ľud Libanu,
dub Nemec, púšť Maďar chváli:
Slováci? – v chládok lipy svojej si stanú,
či boží hnev ich a či oheň pekelný páli.
Pod lipu našu, v činného žitia kolo,
s prísahou vernosti, chlapi!
A bude ináč, nežli to dosiaľ bolo,
keď mešteka sa tento a tamten pera lapí.
A ty čo riekneš v ten národov deň súdny,
čo vezmeš, krv odrodilá!
Za to, že meceš smeti do tej studni
a leješ jedy v hruď tú, z ktorej si život pila.
(Sládkovič 1961 in Fülöpová 2023, 131)
Podľa viacerých zdrojov je využívanie akrostichu v súčasnej tvorbe skôr ojedinelé (Houžvička 1984; Žilka 2006), svoj prínos však má ako metodicko-didaktický prostriedok pri výučbe abecedy, kreatívneho písania a pod. Podrobnejšie sa mu venuje oblasť v západnej jazykovede označovaná pojmom ludolingvistika.
Rozlišujeme viacero typov akrostichu. Ak začiatočné slová jednotlivých veršov tvoria nejakú myšlienku, vzniká tzv. slovný akrostich(on) (Žilka 2006, 42 – 43). V tzv. pravom akrostichu zase tvoria prvé písmená jednotlivých veršov nejaké slovo. Ak písmená nasledujú za sebou v abecednom poradí, ide o alfabetický akrostich (abecedárius). Z prostredných písmen verša sa skladá tzv. mezostich (z gr. „mesos“, stred, a „stichos“, verš) a z posledných písmen tzv. telestich (z gr. „telos“, koniec, a „stichos“, verš). Ďalším typom je tzv. krížový (príp. krížny – Juhásová 2019) akrostich, ktorý tvorí prvé písmeno prvého verša, druhé písmeno druhého verša, tretie písmeno tretieho verša atď. V tzv. akroteleutone (z gr. „têleutê“, koniec) ako kombinácii akrostichu a telestichu vytvárajú začiatočné písmená jednotlivých veršov v smere zhora nadol rovnaké slovo ako koncové písmená čítané zdola nahor.
Literatúra
Bosc, Franca – Valentina Zenoni. 2021. „La Ludolinguistica: Storia, Destinatari, Protagonisti.“ Italica 98, 2: 359 – 402. Dostupné na: https://www.jstor.org/stable/48747702 [cit. 19. 12. 2024].
Britannica, The Editors of Encyclopaedia. [s. d.]. „Acrostic.“ In Encyclopedia Britannica. Dostupné na: https://www.britannica.com/art/acrostic [cit. 12. 12. 2024].
Conte, Gian Biagio. 2003. Dějiny římské literatury. Prel. Dagmar Bartoňková a kol. Praha: KLP – Koniasch Latin Press.
Fülöpová, Marta. 2023. „Lipa v obraznosti slovenského romantizmu.“ Studia Academica Slovaca 52: 120 – 139. Dostupné na: https://zborniky.e-slovak.sk/SAS_52_2023.pdf [cit. 17. 12. 2024].
Horka, Róbert. 2020. Starokresťanská latinská poézia. Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave. Dostupné na: https://frcth.uniba.sk/fileadmin/rkcmbf/fakultna_kniznica/Starokrestanska_latinska_poezia.pdf [cit. 16. 12. 2024].
Houžvička, Josef. 1984. „Akrostich.“ In Slovník literární teorie, Štěpán Vlašín a kol., 14. Praha: Československý spisovatel.
Juhás, Peter. 2013. „K etymológii Božieho mena JHWH.“ In Exodus, ed. Jozef Tiňo, 148 – 149. Trnava: Dobrá kniha.
Juhásová, Jana. 2019. Melankólia a zá-zrak. Progresívne postupy v spirituálnej lyrike. Ružomberok: Verbum. Dostupné na: https://www.ku.sk/images/dokumenty/ff/katedry/ksjl/ucebne_texty/juh%C3%A1sov%C3%A1__progres%C3%ADvne_postupy_v_spiritu%C3%A1lnej_lyrike_u%C4%8Debn%C3%A9_texty.pdf [cit. 17. 12. 2024].
Mango, Francesco. 1898. Acrostici della Amorosa visione. Genova: Tipografia di Angelo Ciminago. Dostupné na: https://ia804600.us.archive.org/34/items/acrosticidellaam00bocc/acrosticidellaam00bocc.pdf [cit. 12. 12. 2024].
Roubaud, Jacques – Jean-Jacques Poucel. 2004. „Perecquian OULIPO.“ Yale French Studies 105: 99 – 109. Dostupné na: https://www.jstor.org/stable/3182520 [cit. 19. 12. 2024].
Sládkovič, Andrej. 1961. Dielo II. Bratislava: Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry.
Symes, Colin. 1999. „Writing by Numbers: OuLiPo and the Creativity of Constraints.“ Mosaic: An Interdisciplinary Critical Journal 32, 3: 87 – 107. Dostupné na: http://www.jstor.org/stable/44029802 [cit. 18. 12. 2024].
Žilka, Tibor. 1984. Poetický slovník. Dostupné na: https://is.muni.cz/el/1421/podzim2013/DVBKP03/um/Zilka__Tibor.txt [cit. 17. 12. 2024].
Žilka, Tibor. 2006. Vademecum poetiky. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre.