Zadžal pojem
Autor pojmu
Oblasť literárnej vedy
Ekvivalent pojmu
- Zajal (en-GB)
- Zadschal (de)
- Zajal, Zadjal (fr)
Explikácia pojmu
Termín zadžal alebo zéjel označuje básnickú skladbu a zároveň strofický útvar hispanoarabského pôvodu, ktorý sa rozvíjal na území moslimského Španielska od konca 9. storočia a pretrváva hlavne v arabskej a španielskej poézii do súčasnosti.
Výraz zadžal pochádza z klasickej arabčiny زجل – transliterovaný ako zağal alebo zaŷal – a znamená „jasot, plesanie, výskanie“. Arabský výraz زجل zaǧal sa používal už od predislamských čias na označenie improvizovaných veršov, aké skladala napríklad elegická poetka al-Ḫansāʔ (575 – cca 644/661). V hovorovej arabčine používanej Arabmi na Pyrenejskom polostrove výraz زجل zaǧal nadobudol význam „pieseň“ a používal sa na označenie špecifického druhu básnických skladieb v nárečovej arabčine.
Do španielčiny a španielskej literárnej vedy prešiel výraz ako zéjel (vyslovuje sa „zéchel“) a takto figuruje aj v slovníkoch literárnej teórie (por. Estébanez Calderón 2004, 1088 – 1090; Platas Tasende 2004, 907 – 908). V tejto forme ho väčšinou preberajú aj zahraniční hispanisti alebo odborníci (vrátane českých a slovenských) komentujúci tento literárny jav z hispánskej strany. Španielsku formu zéjel použil Oldřich Bělič vo svojich Dějinách španělské literatury (Bělič 1963, 50 – 52) a aj ako prekladateľ Chabásových dejín literatúry (Chabás 1960, 59, 60, 412) a tiež Ján Zambor v Knihe španielskej poézie (2021, 29). Naopak, arabisti uprednostňujú formu zadžal (Petráček 1977, 87, 183 – 184, 200; Tauer 1984, 272; Oliverius 1995, 327 – 336; Vernet 2007, 281 – 305; Gažáková – Pauliny 2013, 154); je foneticky presná vo vzťahu k arabčine, a preto ju možno považovať za vhodnejšie riešenie pre slovenskú literárnu vedu, v ktorej tento termín ešte nie je veľmi reflektovaný.
Štruktúra zadžalu pozostáva z jedno- alebo dvojveršového úvodného refrénu a ľubovoľného počtu obyčajne štvorveršových strof, ktorých prvé tri verše sú spojené rovnakým rýmom a štvrtý verš sa rýmovo zhoduje s refrénom. Zadžal označuje jednak základnú strofu s rýmovou schémou aa bbba, ale aj zadžalovskú báseň tvorenú viacerými strofami podľa schémy aa bbba aa ccca aa ddda aa atď. Je to základná klasická schéma, ktorá však v priebehu vývinu podliehala zmenám a variáciám.
Zjednocujúcim a nemenným elementom, ktorý spája všetky strofy do uzavretého tvaru, je rýmová zhoda štvrtého verša každej strofy s refrénom, pričom refrén sa opakuje po každej strofe. Verš s rýmovou zhodou sa nazýva návratný verš, šp. verso de vuelta; jednotlivé strofy sa nazývajú obmena, šp. mudanza, a sú glosami alebo variáciami úvodného motívu vysloveného v refréne:
a
a predspev – šp. preludio (t. j. tematická strofa), alebo refrén – šp. estribillo, arab. qufl
b obmena – šp. mudanza, arab. gusn
b
b
a návratný verš s konštantným rýmom – šp. verso de vuelta, arab. qufl
a
a refrén – šp. estribillo, arab. qufl
Okrem strofickej organizácie veršov je charakteristickým znakom hispanoarabského zadžalu aj jazyk – nie je ním spisovná arabčina, ale niektorý z hovorových arabských dialektov al-Andalusu. Ako však tvrdia Zuzana Gažáková a Ján Pauliny (2013, 154), „neskoršie (v 11. – 13. storočí) sa zadžal literárne kultivoval. Skladal sa v spisovnej arabčine a využívali sa v ňom tradičné veršové formy“.
Za pôvodcu zadžalu býva označovaný córdobský básnik Ben Mocadem, celým menom Muqaddam ibn Muwafà al-Qabrī (847 – 912), prezývaný Slepec z Cabry – El Ciego de Cabra. Toto prvenstvo mu podľa slov Ramóna Menéndeza Pidala (1938, 340 – 344) prináleží ako tvorcovi muwaššahu, v ktorom sa javí zadžalovská štruktúra.
Podľa názoru španielskeho arabistu Emilia Garcíu Gómeza (1952, 1956, 1975) prvým skutočným tvorcom zadžalu – už zjavne odlíšeného od muwaššahu – je filozof, vedec, básnik a hudobník Ibn Baǧǧa (v slovenčine sa meno transliteruje ako Ibn Bádždža), v západnom svete známy ako Avempace (cca 1080 – 1138). Vznik zadžalu sa teda situuje do rozmedzia konca 11. a začiatku 12. storočia a miestom jeho zrodu je pravdepodobne Zaragoza.
García Gómez podkladá hypotézu svedectvom z rukopisu, v ktorom sa píše, že „právě on (Ibn Bádždža) vynalezl styl zadžalu v al-Andalusu a tento styl si získal oblibu Andalusanů, kteří zavrhli všechny ostatní styly“ (García Gómez in Vernet, 2007, 293). V rukopise sa ďalej píše, že Ibn Bádždža dokázal zlúčiť spev a hudbu kresťanov s arabskou poéziou a spevom Arabov. Práve tento krok predstavoval veľkú inováciu piesňovej lyriky a prispel k obrovskej popularite zadžalu.
Hispanoarabský zadžal dosiahol vrchol v diele Ibn Bádždžovho súčasníka, córdobského básnika Ibn Kuzmána, celým menom Abû Bakr ibn Abdul-Malik ibn Quzmān (cca 1078 – cca 1160), ktorého spevník – divan obsahuje okolo stopäťdesiat zadžalov v hovorovej arabčine. Jaroslav Oliverius o ňom píše:
„Vedl bohémský život potulného literáta, prošel mnoha španělskými městy, chválil své příležitostné mecenáše, ale často zakusil i hlad a bídu a za své uštěpačné verše o islámu byl i vězněn. Přestože svůj talent zasvětil zadžalu, dobře znal klasickou arabskou literaturu i filosofii. [...] Hovorový jazyk jeho zadžalů je promíšen románskými a berberskými slovy. Ibn Kuzmán proslavil tuto strofickou formu nejen ve své vlasti; jeho zadžaly se dostaly až do Iráku, kde byly s oblibou zpívány“ (Oliverius 1995, 333).
Od nasledovného storočia prevzali zadžal od hispanoarabských básnikov kresťanskí autori píšuci v literárnych románskych jazykoch Pyrenejského polostrova. Strofu podobnú hispanoarabskému zadžalu použil kráľ Alfonz X. Učený (13. storočie) v zbierke mariánskych piesní Cantigas de Santa María (Piesne na Pannu Máriu alebo Cantigy na Pannu Máriu, cca 1270 – 1282) zloženej v galícijsko-portugalskom jazyku. O storočie neskôr uplatnil zadžalovskú strofu v kastílčine Juan Ruiz, arcikňaz z Hity (14. storočie), autor diela Libro de Buen Amor (Kniha pravej lásky alebo Kniha o pravej láske, 1330 – 1343). Hoci v ňom používa strofu stredovekého klerického literárneho umenia – cuaderna vía, v niektorých častiach sa vyskytuje aj forma zadžalu.
V 15. storočí sa zadžal objavuje v dvorských spevníkoch, napr. v Cancionero musical de Palacio (Spevník z kráľovského paláca, prelom 15. – 16. storočia), v ktorom je zahrnutá aj známa anonymná skladba Tres morillas me enamoran en Jaén (Tri Maurky milujú ma). Báseň preložil do slovenčiny Zambor (2021, 28) a do češtiny Miloslav Uličný (1992, 64).
Zadžalovská strofa má bohaté zastúpenie v španielskej literatúre Zlatého veku. V renesančnej poézii ju pestovali Juan de Encina, Gil Vicente, svätá Terézia Ježišova, Juan Vázquez (16. storočie), v období baroka Lope de Vega, ale aj Miguel de Cervantes. Autori ju používali v lyrike, ale prenikla aj do dramatickej tvorby. Vyskytuje sa aj u klasicistických a modernistických španielskych autorov.
Zadžal má podobnú stavbu aj znaky ako مو شّحات muwaššaḥ, takže niekedy sa tieto dva koncepty prepájajú, až zlievajú. Popri odlišnostiach v nich nachádzame veľa spoločných znakov. Jedným z nich je ten, že boli zhudobňované a určené na spev, čo sa napokon prejavuje aj v ich štruktúre: trojveršia (obmeny – šp. mudanzas) a návratný verš – šp. vuelta, spieval sólista, pri refréne sa do spevu zapojil zbor. Interpretácia týchto skladieb bola zväčša sprevádzaná hudobnými nástrojmi – flauta, lutna, bubny, kastanety –, prípadne aj tanečnými vystúpeniami.
Zadžal vykazuje podobnosť s kastílskymi villancicos a letrillas, s galícijsko-portugalskými cantigas d’amigo a s niektorými formami provensálskej trubadúrskej poézie. O ich prepojení a vzájomných vzťahoch, resp. o ich prvotnosti sa doposiaľ vedú rozsiahle diskusie.
Podľa zástancov „arabsko-andalúzskej hypotézy“ mala arabská piesňová lyrika južného Španielska zásadný vplyv na provensálsku trubadúrsku poéziu, a preto mala veľký podiel na formovaní západoeurópskej dvorskej lyriky. Základy tejto teórie siahajú do 18. storočia a pri ich zrode stál španielsky jezuitský kňaz Juan Andrés, jeden zo zakladateľov výskumu svetovej a porovnávacej literatúry. Začiatkom 20. storočia ju rozvinul francúzsky romanista Alfred Jeanroy, v prvej polovici 20. storočia ju systematicky rozpracoval španielsky arabista Julián Ribera a medievalista českého pôvodu Alois Richard Nykl, ďalej ju spresnili a argumentačne rozšírili Menéndez Pidal, Dámaso Alonso a celá rada ďalších bádateľov.
2. Zadžal sa rozšíril do arabských regiónov a v súčasnosti sa kultivuje v krajinách severozápadnej Afriky – zvlášť v Alžírsku – a východného Stredomoria – zvlášť v Libanone a v Palestíne, kde dodnes pôsobia a dosahujú veľkú popularitu profesionálni interpreti a autori týchto skladieb, zložených v rôznych arabských dialektoch.
Literatúra
Bělič, Oldřich. 1963. Dějiny španělské literatury I. Praha: Státní pedagogické nakladatelství.
Corriente, Federico. 1998. Poesía dialectal árabe y romance en Al-Andalús (Cejeles y xarajāt de muwaššaḥāt). Madrid: Gredos.
Estébanez Calderón, Demetrio. 2004. Diccionario de términos literarios. Madrid: Alianza Editorial.
García Gómez, Emilio. 1952. „Veinticuatro jaryas romances en muwassahas árabes.“ Al-Andalus, XVII: 57 – 127.
García Gómez, Emilio. 1956. „La lírica hispano-árabe y la aparición de la lírica románica.“ Al-Andalus, XXI: 303 – 333.
García Gómez, Emilio. 1975. Las jarchas romances de la serie árabe en su marco. Edición en caracteres latinos, versión española en calco rítmicoy estudio de 43 moaxajas andaluzas. Barcelona: Seix Barral.
Gažáková, Zuzana – Ján Pauliny. 2013. Arabský jazyk a kultúra. Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave.
Menéndez Pidal, Ramón. 1938. „Poesía árabe y poesía europea.“ Bulletin Hispanique, 40, 4: 337 – 423.
Oliverius, Jaroslav. 1995. Svět klasické arabské literatury. Brno: Atlantis.
Petráček, Karel. 1977. Básníci poušte. Arabská poetika devítí století. Praha: Československý spisovatel.
Platas Tasende, Ana María. 2004. Diccionario de términos literarios. Madrid: Espasa Calpe.
Tauer, Felix. 1984. Svět islámu. Jeho dějiny a kultura. Praha: Vyšehrad.
Uličný, Miloslav. 1992. Stín ráje. Tisíc let španělské poesie. Praha: Práce.
Vernet, Juan. 2007. Arabské Španělsko a evropská vzdelanost. Prel. Jiří Kasl. Brno: L. Marek.
Zambor, Ján. 2021. Kniha španielskej poézie. V preklade a s komentármi Jána Zambora. Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave.